Neštich 2003

fNa prezenčke som najprv zapísal Cykloducha s Petrom. Ja až potom. Postupne dochádzali ostatní, Pezinčané, Tomáš, Dušan, JM a tak ďalej. Zapísal som medzitým aj seba. V hlúčiku som zazrel bikera, ktorý vyzeral, akoby dostal na dnešný deň priepustku z kriminálu. :-) Cyklodres Fatraňáku, oddrapené rukávy, potetované bicepsy pripravené trhať telefónne zoznamy, nohy pripravené trhať asfalt, námornícky vyholená lebka s takou kefkou nakrátko ostrihaných vlasov úplne hore. Na bezkrkom krku visí obrovský krucifix a trup akoby nabitý utajenou energiou. Nuž, od neho by som teda po papuli dostať nechcel. Ani také priateľské pohladenie. Mohlo by byť posledné v živote. :-). Nie je to náhodou Bacigál, ktorého meno som zachytil na Rasťovej stránke?

Dušan plápolá od radosti, aké fasa počasie vybavil. Ako meteorológ však nestojí za veľa, lebo minulý rok hlásil dážď a napriek tomu bolo pekne. Teraz je naozaj celkom ideálne počasie, hoci na rovinách asi dosť fúka chladný vzduch. Takmer ideálne počasie na cyklistiku. Všímam si na okolostojacich, ako prudko oproti iným ročníkom stúpol počet tých, ktorí majú foťáky. Fotí sa tu na plné pecky akoby tu bol deň fotografie. :-)
Čas prvého štartujúceho sa rýchlo blíži. Ivan nám stále rozpráva nejaké zážitky. Ale asi to boli nejaké blbosti, lebo si z toho nič nepamätám. :-)

Vlastne, ani som poriadne nezaregistroval odštartovanie časovky a už sa to v polminútových intervaloch púšťa hore do kopca. Necelých 7 kilometrov stúpania. Ja štartujem až o pol hodinu takže vyprevádzam Duchnu aj s Petrom dopredu. Potom si idem rozjazdiť nohy, nech nejdem na štart so studenými nohami. Možnosti na rozcvičenie je tu na parkovisku pomenej a tak sa idem povoziť mimo. Šliapem si tak šliapem, už by som sa aj mohol vrátiť, tak to otáčam a idem na štart. Prúser. Na štartovacej lajne stoja pretekári so štartovým číslom vyšším odo mňa. Kuakuakua. Kuknem na časomieru a fakt. Prepásol som svoj štart o dve minúty. Ty kokso. Čo teraz? Maníci na štarte mi vravia, že sa mám zaradiť na koniec.
Dóóóprdele, tak toto ma teda serie. Takto pohnojiť svoj štart. Asi by som si mal lahnúť na zem ako ten čierny šprintér nedávno na atletických majstrovstvách a pateticky trvať na opakovaní štartu. :-) No to je škandál predsa. Jak si to predstavujú?

Tak teda dobre. Pôjdem posledný. Medzitým sa dozvedám, že nielen ja som prepásol štart. 58 aj 160. Posledný pretekár bol odštartovaný a ja spolu s číslom 58, teda basistom Bacigálom a s č. 160 sa dohadujeme, že vyrazíme spoločne. Šak o nič nejde, čo sa budeme ondieť, už moc vyskakovať nemóžeme. :-)

Hodiny nám odbili štart a vyrážame dopredu. Spočiatku idem prvý, lebo sa mi prvému podarilo nakopnúť espédéčka ale nerobím si veľké nádeje. Obaja majú cesťáky, s nimi sa na (zatiaľ) dobrom asfalte nemôžem merať. Zvlášť, keď mám gumy s dezénom. A to som si vravel, že načo si budem dávať slicky, keď poletím tak rýchlo, že by sa mi kolesá prešmykovali. :-) Ohnivá čiara až hore.
Tak si frčím na stredných prevodoch a dupem hore. 160 sa asi konečne tiež podarilo nacvaknúť, lebo sa mi pomaly ale isto vzďaluje. Basista mi uteká tiež, ale už po sto metroch šliape gašpara a veruže sa nevzďaluje. To je dobré znamenie. Ja prehadzujem na čiperného dôchodcu a dusím tempo v tom. Rýchlosť okolo 12-13 a nepadám dole. Než prídeme k pravotočivej zákrute, predbiehame nejakých cyklistov ale neviem či patria k časovke, takže si ich nevšímam. Za zákrutou už začínam zrýchľovať. Dobieham pachtiaceho sa Bacigála a na jeho úrovni vidím, že nás fotí Rasťo. Nechávam ho za sebou a snažím sa aspoň mať vo vizuálnom dosahu č. 160. Ten však vyzerá, že je nad moje sily. Ide dobre. Zaostáva však ktosi vo farbách organizátora. Pomaly ale isto ho dobieham. Keď vravím pomaly, tak vééľmi pomaly. Takto spoločne predbiehame pomalších, ktorí štartovali pár minút pred nami. Už sa blížime k altánku a tam ho už začínam dobiehať. Prehadzujem na rýchlejšie prevody a docvrkávam sa k nemu na pár záberov. Predbiehame dievčatko s veselými copíkmi (141) ako si to statočne dusí do kopca. Normálne otváram ústa ako sa nevzdáva. Mňa by v jej veku na takéto preteky nikto nedostal.
Prvý vrcholček je za nami a cesťákista mi rýchlo zdrhá. Nuž, na cesťáku sa mu to peckuje, hnusákovi. V miernom stúpaní ho už dobieham razantnejšie a na konci toho mierného stupáčika definitívne dobieham. Vešiam sa do háku a v duchu oceňujem, že je dobre vychovaný, keď mi ako správny cestár signalizuje diery na ceste a ja ho takto sprosto zneužívam v závetrí. :-)

Počas zjazdu šetrím sily na posledný stupák. Do miernej zákruty to frčíme ako ďábli a na križovatke cesťákista trošku spomaľuje, aby to na tenkých galuskách vôbec ustál. Mne to však nevadí a maximálkou, koľko to ide, ho ofúknem a makám hore. Postupne znovu dávam čiperného dôchodcu aj keď ten už akosi prestáva vládať. Asi nahodím obyčajného dôchodcu a s ním to už nejako vydupem až hore. Hore to už ide ťažko, nohy ťahajú, respirátor v háji, kardiostimulátor má tiež vybité baterky, naprd kombinácia. Idem na hrane. Pravotočivá slimačia zákruta nemá konca. Už aby to bolo.

Do cieľa prichádzam v totálnych mrákotách. Len tuším, že ma fotí Cykloduch a ešte zopár iných foťákistov ale je mi to v tejto chvíli úplne jedno. Strašne by som sa rád kamsi zvalil ale skúsim to radšej rozjazdiť. Ivan mi v cieli čosi hovorí ale mám totálne odkrvenú hlavu a nič nevnímam. Kým prídem k sebe, spozorujem, že je tu aj JM s Tomášom. Po chvíli, čo som sa vydýchal a prišiel k sebe, sme sa vydali na návrat, do depa.

V depe už kopec ľudí, Citrón na mňa píska a ide v ústrety. Takže predsa prišiel. Aj s tou zranenou nohou. Odfajčil si členok, keď išiel sám do Chorvátska na biku. Tak sme si pokecali, čo a ako bolo. Nabudúce sa na taký väčší výlet pripraví lepšie. Teraz to dokonale odflákol. Dva týždne netrénoval, lebo mal strašne veľa roboty, relax žiadny a hneď skoro ráno do Záhrebu. Presilil si šľachy. Tak veru, takto končia veľké plány bez prípravy.
Postupne sa depo zapĺňa a chystá sa vyhodnotenie. Ešte predtým však tombola. Neviem čím to je, ale vedel som, že vylosujú aj moje číslo, tak som už preventívne pozeral, čo by som si vybral. Nakoniec moje číslo vytiahol môj firemný kolega z druhého poschodia, čím mu týmto ďakujem. Však mu za to prednostne vyriešim problémy s PC ak ich bude niekedy mať. :-) Nech sa opováži ich mať. :-))
Tak ma teda vytiahol a speaker pri pohľade na moje vylosované číslo trošku zneistel, krátko sa odmlčal a vraví do mikrofónu, že teda nevie, či by mal priznať výhru v tombole práve číslu 70, keď sa tu už o tom rozprávalo kadečo, že 70, to ako ja, dodrbala všetky časy. :-) Previnilo sa usmievam a vyťahujem ďalšieho výhercu.

Idem si teda vybrať ten teplúčký pulóver, ktorý účinne unikal pozornosti predchádzajúcich výhercov. Rasťo s pezinčanmi pri stolíku vedľa brblú, aby som to nechal tak, že si to nezaslúžim. Cha, aspoň ma odfotil s tým svojím Nikonom pri preberaní ceny. Tombola patrí v tejto časovke k tomu najlepšiemu, čo všetkých cyklistov v cieli čaká. Aj slogan, "U nás vyhrávajú všetci" platí. Inak však vyzerá tombola ako na Vajnorskej burze. Blbostí od výmyslu sveta. :-) Nabudúce by tam mohli byť aj baterky do hodiniek od vietnamcov,
Po tombole sa ešte s JM rozprávame s pezinčanmi o Horalovi, ako bolo fasa, zážitky a tak. Musíme sa ešte s Citrónom dohodnúť ako ďalej.
Keď sa s Citrónom lúčime, ešte na mňa kričí, aby som nezabudol na stránky napísať, že "70 do......", ale veď o tom som už písal. :-) Bude zo mňa slušný cykloterorista.
Po tombole prišli na rad výsledky. Ako tak vyhlasujú najlepších, pristupujem k Martinovi Trnovcovi, že by si mal na neho posvietiť protimonopolný úrad, lebo tá jeho podarená rodinka berie jednu bednu za druhou, div nie vo všetkých kategóriách. :-)
No, ešte to najhlavnešie. Znovu som zlomil svoj osobák. Neviem ako sa mi to darí, ale zase iba o pár sekúnd. Škoda toho zbytočného plytvania, stačilo o jednu sekundu. Ale aj tak môžem takto každoročne lámať jeden osobák za druhým ako na bežiacom páse donekonečna. :-) Len prémie akosi nechodia. ;-)

p.s.
S Rasťom sme sa dohodli, že ak ho v časovke predbehnem na horskom bicykli, tak mu osobne kúpim a donesiem pivo. Reku, v póóóhode, cháchááá, môžme sa dohodnúť, k tomu aj tak nepríde, lebo na horáku ho nemôžem predbehnúť aj keby do toho poondeného kopca cúval.
Ach jaj, nabudúce si dám väčší pozor na ústa. :-)