Čachtický cyklookruh Tatrín
- Napísal: Marián Hlbocký
- Published in Cestná cyklistika
Čachtice, preteky jednotlivcov.
24.6.2006
Usporiadateľ: TJ Sokol Čachtice.
9. kolo SP Masters v Seredi sa nekonalo, tak týždeň pred pretekami si 15 cyklistov z Trnavy a okolia v rámci spoločného tréningu bolo prejsť trať pretekov. Bol to slušný výlet: Trnava, Vrbové, Hrachovište, okruh pretekov a domov =115 km. Aspoň sme vedeli, čo nás čaká. Trať na okruhu mi pripomínala Bielu Stopu SNP. Buď sa ide hore kopcom, alebo dolu kopcom.
Neviem čím to je, ale na týchto ťažkých pretekoch je vždy veľká účasť pretekárov. Z nášho klubu CK Generali Trnava nás bolo desať. O 14:00 hodine bol na námestí slávnostný spoločný štart všetkých kategórií. Tam si pretekári a početní diváci môžu uvedomiť, že tento šport na Slovensku nezaniká. Dlhý rad, odhadujem na 120 cyklistov sa prešiel hlavnou ulicou na Vrbové, aby po otočke pokračoval k cieľovej páske a ďalej 12 km po úzkej asfaltke v tieni lesa na Hrachovište, kde je ostrý štart. Má to istú výhodu, netreba sa pred pretekami rozjazďovať. V Hrachovišti nás usporiadatelia prekvapili návrhom, že z dôvodu nedostatku doprovodných áut a áut pre rozhodcov pôjdeme všetky kategórie v jednom balíku. To bolo nami, účastníkmi pretekov okamžite zamietnuté. Na tak úzkych a rozbitých cestách to bol návrh skôr pre turistiku ako pre preteky.
Ako prví teda podľa propozícií odštartovali muži B“ a veteráni A“ nad 30 rokov. Päť minút po nich sme išli my veteráni C“ nad 50 rokov spolu s veteránmi B“ nad 40 rokov. Ihneď po odštartovaní béčkar Eddy Tomašovič vyrazil dopredu a zobral nám sprievodné vozidlo. A pritom nás bola plná cesta. Všetci vedeli, že si chce nadbehnúť prudké stúpanie za Kostolným, tak po ňom nikto neišiel. Za Kostolným bol prvý kopec, 10% stúpanie, dĺžka takmer kilometer. Béčkari z nášho klubu Valášek a Baďura určovali tempo. Podarilo sa mi ako poslednému udržať sa v prvej skupine, keď sme sa prehupli do klesania. Boli tam iba esá z kategórie B“ – Valášek, Baďura, Lipovský, Uličný (všetci CK Generali Trnava), Brída... a JA! Dolu zjazdom som si orazil a nasledovalo kilometer dlhé, miestami 20%-né stúpanie popri osade Hajtúnovci. Išlo sa mi mi výborne. Chvíľu som dokonca ťahal špicu s Valáškom. Asi som ich urazil, Baďura sa postavil zo sedla na hrubej/25!!! a všetci za ním - okrem mňa. Po chvíli prišli ďalší béčkari na čele s Hutyrom a súperi z mojej kategórie - kolega z klubu Ozogán ťahal za sebou dvojicu z CK Piešťany Geža a Tupého. Zavesil som sa za nich. Miestami boli ľahšie úseky, a v jednom z ich som sa otočil a zistil, že som posledný. Takže hlavne udržať kontakt. Na výjazde z lesa sme si z Gežom doskočili chýbajúcich desať metrov na balík a boli sme na rovinke po ktorej nasledoval zjazd do Krajného.
Valášek tvrdí: „Nepoľavuj nohám ani v zjazde, pretože prestanú ťahať!“ Veľká pravda. Na slabom prevode som prekrútil nohami a do pravej nohy mi vošla bolesť, akú som dovtedy necítil. Ľavú nohu totiž po úraze kĺbu na palci veľmi nepoužívam. Zostal som stáť na mieste. Po dvadsiatich sekundách bolo po bolesti, ale aj po skupinke. Obzrel som sa, a vtedy ešte len vychádzala z lesa ďalšia skupina cyklistov. Z blata do kaluže. Okrem šiestich béčkarov tam boli céčkari - kolega z klubu, výborný špurtér Horváth, vrchár Graňák a Kulhavý s Táborom. Absolvovali sme dlhý zjazd do Krajného a išlo sa opäť hore kopcom. Spočiatku mierne a k osade Matejovec to už bol slušný kopec. Borka a ja sme v závere kopca išli na hrubá/25 a striedali sme sa na špici. Keď som odstupoval, Tábora sa hral na vrátnika a nechával mi dieru. V duchu som mu sľúbil, že v druhom okruhu ho utrhnem. Nasledoval zjazd do Jablonky. V Jablonke som kričal na Borku STOOOOJ! Ale ten zaľahnutý skoro zrazil usporiadateľa s červenou zástavkou a valil to do protikopca. Ostatní sme brzdili a odbočili do úzkej uličky doprava. Keďže dovtedy okrem Borku, Laca Horvátha (obaja ŠK Calex Šurany) a Slíža (CK Vlkanová) nikto poriadne neťahal špicu, návrh Fedora Slíža že ho počkáme bol jednohlasne odsúhlasený. Na konci Jablonky nasledoval les a v ňom druhý kopec na okruhu dlhý asi 1,5 km. Začiatok, asi 70 metrov bol veľmi ostrý. Bolo treba hľadať čistý asfalt, pretože kto mal pod kolesom čo len trochu štrku, koleso sa mu prešmykovalo. Cyklista z Vlkanovej sa nahlas pýta, kade nás to vedú? V osade Kodajovci, kde stúpanie bolo už „iba“ asi 12% nám domáci ponúkali vodu, ale o plnú 1,5 litrovú fľašu nemal nikto záujem. „Aký ste voľní?!“, dostali sme do chrbta. Odtiaľ až po koniec kopca som prevzal taktovku, aby sme sa zbavili spoň dvoch mojich súperov. Ale pomyslenie, že utrhnem Horvátha ma pribrzďovalo. Ku všetkému, pred vrcholom sme dobiehali Horváthovho kamaráta Eddyho Tomašoviča. Vyšlo mu to, zvezie sa s nami v ďalšom okruhu.
Druhý okruh bol opakovaním prvého. Klesania ťahal Horváth..., mierne stúpania ťahal béčkar Laco Horváth a kopce ja s Borkom. Škoda že tam bol Horváth! Tábora dostal defekt a už nebol s nami, ale potreboval som sa zbaviť ešte Kulhavého. U Kodajovcov sa Zemko (Cyklo-Tour Sereď) nechal nahovoriť na vodu, ale keď sa v pruďasi jednou rukou pustil baranov.... Tak tam aj zostal, vodnár.
Po zjazde z Babulicového vrchu sme v Krajnom odbočili doľava na Čachtice. Asi 500 metrový úsek cesty nebol vhodný ani pre MTB preteky. Predné, požičané koleso som chránil nadvihovaním, ale zadné dostávalo zabrať. V jednej chvíli som už prestal ťahať, čo som očakával prerazenie plášťa. Mal som šťastie. Cesta do Čachtíc ubehla rýchlo. Béčkar Laco Horváth nepustil nikoho na špicu a pod 40 km/hod. sme takmer neišli. Asi si v špurte veľmi neveril a chcel utaviť súperov. Cesta samá zatáčka, krátke stúpania a príjemný chládok. Autá sme našťastie stretali iba na rovných úsekoch. Ako by to dopadlo v zatáčke, neviem, neviem.
Keď sme vošli v Čachticiach na hlavnú ulicu do priestoru cieľa, cesta bola pozdĺžne rozdelená kuželmi, a proti nám práve špurtovala skupina idúca pred nami. Takže sme mali stratu 1,4 km. Z céčkarov špurt a tým aj preteky vyhral náš Ozogán, pred Gežom a Tupým (obaja CK Piešťany). My sme sa zviezli dolu mestom otočili okolo ostrovčeka a čakal nás špurt hore ulicou, ktorá sa zdvíhala stále viac do kopca. Ja s Horváthom sme si rozdelili našich dvoch súperov, ale i tak som si myslel, že to rozbehnú veteráni B“ a držali sme sa za nimi. Na 500-vke však Kulhavý vyrazil po pravej strane popri chodníku a ja s Horváthom sme boli zablokovaní béčkarmi. Keď Kulhavý už slušnou rýchlosťou míňal prvého Slíža, zakričal som: „Po ňom!“. Slíž zabral, po ňom aj Tahotný, Borka a ďalší. Pokiaľ podľa štartovného čísla zistili, že to nie je ich súper, aspoň sa rozbehli a uvolnili nám cestu. Preťahoval som sa pomedzi nich dopredu. Na 200-vke bol predomnou už iba Kulhavý. Zdvihol som sa zo sedla a pridal ďalšie kolečko, ale reťaz mi zišla až na dvanástku. (Ultegru mám nastavenú tak, že môžem používať zadné koleso s deväť-kolečkom aj s desať-kolečkom). To ma tak nasrdilo, že som to ešte väčšou silou roztáčal, ale už na stovke som vedel že ho mám. Špurt skupiny som vyhral a v kategórii C“ som skončil štvrtý, piaty Kulhavý, šiesty Horváth....
Záverom: V Čachticiach majú každý rok niečo nové. Reštaurácia, ktorá robí zázemie pretekárom rastie do krásy, a cesty k osadám rozsypaným po kopcoch umožňujú organizátorom postaviť každý rok novú, náročnú a zaujímavú trať. Ale bez kamarátov u cestárov budú mať na budúci rok asi problém spojiť jednotlivé úseky do súvislého celku.
24.6.2006
Usporiadateľ: TJ Sokol Čachtice.
9. kolo SP Masters v Seredi sa nekonalo, tak týždeň pred pretekami si 15 cyklistov z Trnavy a okolia v rámci spoločného tréningu bolo prejsť trať pretekov. Bol to slušný výlet: Trnava, Vrbové, Hrachovište, okruh pretekov a domov =115 km. Aspoň sme vedeli, čo nás čaká. Trať na okruhu mi pripomínala Bielu Stopu SNP. Buď sa ide hore kopcom, alebo dolu kopcom.
Neviem čím to je, ale na týchto ťažkých pretekoch je vždy veľká účasť pretekárov. Z nášho klubu CK Generali Trnava nás bolo desať. O 14:00 hodine bol na námestí slávnostný spoločný štart všetkých kategórií. Tam si pretekári a početní diváci môžu uvedomiť, že tento šport na Slovensku nezaniká. Dlhý rad, odhadujem na 120 cyklistov sa prešiel hlavnou ulicou na Vrbové, aby po otočke pokračoval k cieľovej páske a ďalej 12 km po úzkej asfaltke v tieni lesa na Hrachovište, kde je ostrý štart. Má to istú výhodu, netreba sa pred pretekami rozjazďovať. V Hrachovišti nás usporiadatelia prekvapili návrhom, že z dôvodu nedostatku doprovodných áut a áut pre rozhodcov pôjdeme všetky kategórie v jednom balíku. To bolo nami, účastníkmi pretekov okamžite zamietnuté. Na tak úzkych a rozbitých cestách to bol návrh skôr pre turistiku ako pre preteky.
Ako prví teda podľa propozícií odštartovali muži B“ a veteráni A“ nad 30 rokov. Päť minút po nich sme išli my veteráni C“ nad 50 rokov spolu s veteránmi B“ nad 40 rokov. Ihneď po odštartovaní béčkar Eddy Tomašovič vyrazil dopredu a zobral nám sprievodné vozidlo. A pritom nás bola plná cesta. Všetci vedeli, že si chce nadbehnúť prudké stúpanie za Kostolným, tak po ňom nikto neišiel. Za Kostolným bol prvý kopec, 10% stúpanie, dĺžka takmer kilometer. Béčkari z nášho klubu Valášek a Baďura určovali tempo. Podarilo sa mi ako poslednému udržať sa v prvej skupine, keď sme sa prehupli do klesania. Boli tam iba esá z kategórie B“ – Valášek, Baďura, Lipovský, Uličný (všetci CK Generali Trnava), Brída... a JA! Dolu zjazdom som si orazil a nasledovalo kilometer dlhé, miestami 20%-né stúpanie popri osade Hajtúnovci. Išlo sa mi mi výborne. Chvíľu som dokonca ťahal špicu s Valáškom. Asi som ich urazil, Baďura sa postavil zo sedla na hrubej/25!!! a všetci za ním - okrem mňa. Po chvíli prišli ďalší béčkari na čele s Hutyrom a súperi z mojej kategórie - kolega z klubu Ozogán ťahal za sebou dvojicu z CK Piešťany Geža a Tupého. Zavesil som sa za nich. Miestami boli ľahšie úseky, a v jednom z ich som sa otočil a zistil, že som posledný. Takže hlavne udržať kontakt. Na výjazde z lesa sme si z Gežom doskočili chýbajúcich desať metrov na balík a boli sme na rovinke po ktorej nasledoval zjazd do Krajného.
Valášek tvrdí: „Nepoľavuj nohám ani v zjazde, pretože prestanú ťahať!“ Veľká pravda. Na slabom prevode som prekrútil nohami a do pravej nohy mi vošla bolesť, akú som dovtedy necítil. Ľavú nohu totiž po úraze kĺbu na palci veľmi nepoužívam. Zostal som stáť na mieste. Po dvadsiatich sekundách bolo po bolesti, ale aj po skupinke. Obzrel som sa, a vtedy ešte len vychádzala z lesa ďalšia skupina cyklistov. Z blata do kaluže. Okrem šiestich béčkarov tam boli céčkari - kolega z klubu, výborný špurtér Horváth, vrchár Graňák a Kulhavý s Táborom. Absolvovali sme dlhý zjazd do Krajného a išlo sa opäť hore kopcom. Spočiatku mierne a k osade Matejovec to už bol slušný kopec. Borka a ja sme v závere kopca išli na hrubá/25 a striedali sme sa na špici. Keď som odstupoval, Tábora sa hral na vrátnika a nechával mi dieru. V duchu som mu sľúbil, že v druhom okruhu ho utrhnem. Nasledoval zjazd do Jablonky. V Jablonke som kričal na Borku STOOOOJ! Ale ten zaľahnutý skoro zrazil usporiadateľa s červenou zástavkou a valil to do protikopca. Ostatní sme brzdili a odbočili do úzkej uličky doprava. Keďže dovtedy okrem Borku, Laca Horvátha (obaja ŠK Calex Šurany) a Slíža (CK Vlkanová) nikto poriadne neťahal špicu, návrh Fedora Slíža že ho počkáme bol jednohlasne odsúhlasený. Na konci Jablonky nasledoval les a v ňom druhý kopec na okruhu dlhý asi 1,5 km. Začiatok, asi 70 metrov bol veľmi ostrý. Bolo treba hľadať čistý asfalt, pretože kto mal pod kolesom čo len trochu štrku, koleso sa mu prešmykovalo. Cyklista z Vlkanovej sa nahlas pýta, kade nás to vedú? V osade Kodajovci, kde stúpanie bolo už „iba“ asi 12% nám domáci ponúkali vodu, ale o plnú 1,5 litrovú fľašu nemal nikto záujem. „Aký ste voľní?!“, dostali sme do chrbta. Odtiaľ až po koniec kopca som prevzal taktovku, aby sme sa zbavili spoň dvoch mojich súperov. Ale pomyslenie, že utrhnem Horvátha ma pribrzďovalo. Ku všetkému, pred vrcholom sme dobiehali Horváthovho kamaráta Eddyho Tomašoviča. Vyšlo mu to, zvezie sa s nami v ďalšom okruhu.
Druhý okruh bol opakovaním prvého. Klesania ťahal Horváth..., mierne stúpania ťahal béčkar Laco Horváth a kopce ja s Borkom. Škoda že tam bol Horváth! Tábora dostal defekt a už nebol s nami, ale potreboval som sa zbaviť ešte Kulhavého. U Kodajovcov sa Zemko (Cyklo-Tour Sereď) nechal nahovoriť na vodu, ale keď sa v pruďasi jednou rukou pustil baranov.... Tak tam aj zostal, vodnár.
Po zjazde z Babulicového vrchu sme v Krajnom odbočili doľava na Čachtice. Asi 500 metrový úsek cesty nebol vhodný ani pre MTB preteky. Predné, požičané koleso som chránil nadvihovaním, ale zadné dostávalo zabrať. V jednej chvíli som už prestal ťahať, čo som očakával prerazenie plášťa. Mal som šťastie. Cesta do Čachtíc ubehla rýchlo. Béčkar Laco Horváth nepustil nikoho na špicu a pod 40 km/hod. sme takmer neišli. Asi si v špurte veľmi neveril a chcel utaviť súperov. Cesta samá zatáčka, krátke stúpania a príjemný chládok. Autá sme našťastie stretali iba na rovných úsekoch. Ako by to dopadlo v zatáčke, neviem, neviem.
Keď sme vošli v Čachticiach na hlavnú ulicu do priestoru cieľa, cesta bola pozdĺžne rozdelená kuželmi, a proti nám práve špurtovala skupina idúca pred nami. Takže sme mali stratu 1,4 km. Z céčkarov špurt a tým aj preteky vyhral náš Ozogán, pred Gežom a Tupým (obaja CK Piešťany). My sme sa zviezli dolu mestom otočili okolo ostrovčeka a čakal nás špurt hore ulicou, ktorá sa zdvíhala stále viac do kopca. Ja s Horváthom sme si rozdelili našich dvoch súperov, ale i tak som si myslel, že to rozbehnú veteráni B“ a držali sme sa za nimi. Na 500-vke však Kulhavý vyrazil po pravej strane popri chodníku a ja s Horváthom sme boli zablokovaní béčkarmi. Keď Kulhavý už slušnou rýchlosťou míňal prvého Slíža, zakričal som: „Po ňom!“. Slíž zabral, po ňom aj Tahotný, Borka a ďalší. Pokiaľ podľa štartovného čísla zistili, že to nie je ich súper, aspoň sa rozbehli a uvolnili nám cestu. Preťahoval som sa pomedzi nich dopredu. Na 200-vke bol predomnou už iba Kulhavý. Zdvihol som sa zo sedla a pridal ďalšie kolečko, ale reťaz mi zišla až na dvanástku. (Ultegru mám nastavenú tak, že môžem používať zadné koleso s deväť-kolečkom aj s desať-kolečkom). To ma tak nasrdilo, že som to ešte väčšou silou roztáčal, ale už na stovke som vedel že ho mám. Špurt skupiny som vyhral a v kategórii C“ som skončil štvrtý, piaty Kulhavý, šiesty Horváth....
Záverom: V Čachticiach majú každý rok niečo nové. Reštaurácia, ktorá robí zázemie pretekárom rastie do krásy, a cesty k osadám rozsypaným po kopcoch umožňujú organizátorom postaviť každý rok novú, náročnú a zaujímavú trať. Ale bez kamarátov u cestárov budú mať na budúci rok asi problém spojiť jednotlivé úseky do súvislého celku.
Marian Hlbocký
