Dolomity 2000
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Cestná cyklistika
Ďalší deň sa niesol v znamení raftingu. Cez internet som objednal v miestnom raftárskom klube rafting pre našu expedíciu. Keďže však aj tam dlho nepršalo, hladina Soče bola nízka a tým aj vidiny adrenalínového raftingu sa rozplynuli. Tak sme si samotné raftovanie spríjemňnovali skákaním do vody. A po splavení rieky už nasledoval odchod do Dolomitov!
A konečne sme doma, teda v Dolomitoch. Opäť starý známy kemp, opäť to isté miesto. Počasie výborné, tak sme na ďalší deň naplánovali výlet na bicykloch.
Je piatok ráno a nám sa nechce... Ale počasie nás prehovára. Dobre, ideme, skladáme bicykle zo strechy, očistíme, namažeme a štartujeme. Tentokrát trasa kemp, Passo Valparola, Passo Falzarego, Pocol, Passo Giau, Passo Falzarego Passo Valparola, kemp. Ževraj výlet a zrazu 70 km s 2200 m prevýšenia. Ešteže sme sa na ceste fotili a filmovali. Ale v Dolomitoch akákoľvek štreka je náročná a aspoň sme si vymenili vzduch v pľúcach za dolomitský. Nakoniec sme stihli sa aj zaregistrovať, skrátka úspešný deň. Nasledujúci deň, sobota už taký krásny nebol, doobeda pekne, pozreli sme si priestory cieľa v Corvare aj s predajnou výstavou s cyklotovarom, ale poobede sa počasie pokazilo a začalo pršať. Utešovali sme sa, že nech prší, len nech zajtra je krásne. Predpovede sľubovali polojasno a chladnejšie. Veď uvidíme...
A je tu deň pretekov, 9. júl a počasie... Ráno +3 stupne, polojasno. Ževraj leto... Ale nebol čas na filozofovanie. Treba sa nachystať a ísť na štart. Ten je o 6.30 v La Ville. Z kempu je to zjazdom 7 km, ale v tej zime sme úplne zmrzli. Nevieme sa dočkať prvého slnečného lúča. Pri rozhliadnutí sa na okolité skaly vidím čerstvý snehový poprašok, a práve hlásateľ anglicky hlási že snežilo v nadmorskej výške nad 2600 m. Keď si uvedomím, že väčšina priesmykov je nad 2200 m, strasie ma od zimy... Ale konečne štart. Organizácia je vzorová, elektronické snímače na prednom vyhadzováku merajú nielen presný čas maratónu, ale aj časy do vybratých kopcov, všetko objektívne a hlavne bezprostredné údaje zverejnené na druhý deň na internete. Keď si zoberiem, že je tak cca 6000 pretekárov, klobúk dolu. A to aj nad umením mnohokrát aj postarších jazdcov ako aj ich materiálnym vybavením. Na stúpaniach na Passo Sella aj Falzarego sú ešte nápisy z Gira, kde fanúšikovia povzbudzujú svojich favoritov. Ale stále je chlad, veľký chlad, ale zato fantastická viditeľnosť. Marmolada žiari v rannom slnku ako keby si na nás chcela posvietiť a dokonca je vidno až Otztalerské Alpy... To som tam ešte nezažil. Ale dôležitejšie je si dávať pozor na ceste, hlavne v zjazdoch sa rozmrazuje krv horúcim Talianom, ktorí šialene režú zákruty a nič iné nezostáva, len sa s nimi vrhnúť dolu. Pri priblížení sa ku kráľovskému kopcu na Passo Giau sa teplota konečne vyšplhala nad 10 stupňov a som schopný si dať dole návleky na nohách. Toto kruté stúpanie s prevýšením cez 900 m na 10 km si verím, že sa zohrejem. Ale nad lesom začína fúkať chladný protivietor, ktorý mi odfúkne ilúzie o teple. Ale keď sa vyšplhám nahor, viem že predo mňou je už len jeden kopec a konečne cieľ... Keď už som konečne prišiel do cieľa, už mi nevadila zima a sladko som si vychutnával pocit prejdeného maratónu. A nijak inakšie sme to nemohli zakončiť, ako šampanským v kempe...
Kým cyklistická časť expedície sa trápila na maratóne, zvyšok turistikoval a paraglidoval na kopci nad cieľom...