Liptovský Ján 2003
- Napísal: Andrej Matiašovský
- Published in Cestná cyklistika
1. deň, pondelok, 25. august
Je pondelok, 25. augusta, deň odchodu. Budím sa ráno o 1:10, ale kvôli cestovnej horúčke nemám veľký problém vstávať. Rýchlo sa idem nachystať, raňajkujem, ak sa to tak dá nazvať, komplet sa pripravím na cestu. Pred odchodom ešte vypijem 1 Semtex, ktorý ma hádam úplne preberie. Z domu vyrážam 1:50, môj doterajší rekord je o 4:05, pred prázdninami to bolo až okolo 6:30. Prichádzam k Jurovi, ten je o chvíľu hotový, ešte robíme štartovné fotky a vyrážame presne o 2:00. Takmer žiadne autá nestretáme, celá cesta je pre nás. Obaja máme blikačky aj predné svetlá. Robíme za jazdy veľa fotiek, ktoré sú celkom zaujímavé v tme. Do Trnavy prichádzame o 3:00, doteraz sme stretli okolo 5 áut. Šliape sa perfektne, priemerka je okolo 28, dokonca ma Juro musí dosť brzdiť, pretože mám v sebe Semtex. Za Trnavou sa ide hádam najlepšie, je tma, ale široká cesta bez áut je úžasná. Keď odbáčame na Hlohovec, je 3:35 a už tu stretáme mnoho kamiónov, áut a dokonca ľudí na bicykli. V Hlohovci už plno ľudí čaká na zastávkach, pričom je ešte úplná tma. Nikdy by som teda nechcel takto skoro vstávať.
Za Hlohovcom mierime na Topoľčany, ponárame sa do úplnej tmy, takže nič nevidíme, iba kúsok pred seba. Začínajú zákruty, a keď spoza nich vyjde nejaké auto je to veľmi nepríjemné. Je presne 4:00, sme akurát na vrchole stúpania za Hlohovcom, ďalej sa trepeme cez všetky hupky. Tieto hupky sú však v noci ozaj dosť nebezpečné. Tu sa mi cesta zdá ozaj dosť dlhá, ale postupne sa začína rozvidnievať, pred Topoľčanmi už vidieť ranné zore a máme prvú krátku pauzu. 5:20 prichádzame do Topoľčian, už je krásne vidieť, dá sa ísť aj rýchlejšie. 5:43 máme natočenú prvú stovku. Takto skoro ešte vždy spím, teraz sa mi našťastie spať nechce. Čakáme len na východ Slnka, začína treskúca zima, Juro je takmer na letno oblečený, ja mám iba návleky a tenké dlhé gate. Slnko nie a nie vyjsť, prichádzame cez Bošany do Partizánskeho, nálada prudko klesá. Je okolo 10°C, úplne sme premrznutí a aby sme sa zohriali rýchlo šliapeme. Ďalej sa ide teda dosť blbo, takúto zimu nikto z nás nečakal. Slnko vychádza až pred Novákmi, stále je ale hrozná zima a začíname byť hladní. V Novákách nenachádzame potraviny, kde by sme sa zohrievali na Slnku, až za nimi je benzínka, tak ideme do nej. Tam je ale krásne teplúčko, dáme si tu horúce kakao a bagetu. Táto pauza nám veľmi prospela, vychádzame von, zasa začíname mrznúť. Do Prievidze sa ide po štvorprúdovke, tu nám obom drkocú zuby, sme totálne premrznutí, hoci šliapeme nenormálne rýchlo hore kopcom. Keď začne klesanie, už spomaľujeme, zrazu nás predbieha nejaký cyklista na starom rozheganom favorite, ktorý ide asi do práce. Chytíme sa mu do háku, trocha sa zohrejeme a ide sa aj lepšie. Do Prievidze prídeme okamžite, tam už konečne cítime, že Slnko začína hriať. Začína však postupne stúpanie na Nitrianske Pravno, ale aj tak ideme pomerne rýchlo. Až v stúpaní si už obaja hovoríme, že tohtoročná kondícia je ozaj blbá, ideme okolo 10, minulý rok sme neklesli pod 16. Nakoniec Jurovi aj dosť zdrhnem asi tak o 150 m, hore v sedle si teda dávam dole dlhé gate, hoci je ešte trochu zima.
Dolekopcom zídeme okamžite a začínajú ďalšie hupky do Martina. Tie sa spočiatku šliapu perfektne, pretože sa na špici stále striedame. Postupne začína fúkať silný protivietor, rýchlosť klesá z 32 na 25 a aj tak máme veľký problém udržať toto tempo. Po dlhej ceste prichádzame na hlavnú cestu do Martina, ešte aj odtiaľ sa mi to zdá nekonečné. V Martine ma Juro tento rok neviem prečo nahovára, aby sme išli cez mesto, hoci minulý rok sme hovorili, že už vždy pôjdeme jedine obchvatom. No čo už, našťastie nakoniec všade rýchlo prejdeme a nie je tu ani taký vietor. Za Martinom len čo prídeme na hlavnú cestu zo Žiliny, meníme smer, vietor je takmer do chrbta. Znova ideme okolo 35, pokým sa znovu nestočíme na sever. To sme už ale v Sučanoch, tu stojíme v známej reštike, kde sme sa naposledy veľmi lacno najedli za neuveriteľnú polhodinu. Teraz si objednávame polievku a halušky, ale všetko im dosť dlho trvá, z halušiek sa nenajeme, objednávame ešte 1 porciu. Je ešte vkuse dosť veľká zima, stojíme tu takmer 1 hodinu 20 minút. Je takmer 11 hodín pred obedom, celý harmonogram trasy sa týmto dosť pokazil a podľa neho nám to bude trvať ešte vyše 3 hodiny. Aspoň sme však dobre najedení a už obaja chceme ísť až do cieľa bez prestávky. Znova nasadzujeme rýchle tempo, okolo 30-32 a po hlavnej ceste, kde je naozaj dosť áut a miestami aj úzka krajnica, ideme až do Kraľovian. Príroda je celkom pekná, zrazu ju však preruší smrad z Ružomberka. Cesta sa začína zhoršovať, ale vkuse ideme rýchlo, v Ružomberku predbehneme mnoho áut, je tu totiž zápcha. Za ním sa začína ísť znova blbo, už cítime únavu a navyše obloha je zatiahnutá, začína kvapkať. To našťastie prejde, prichádzame na starú cestu, pretože začína diaľnica. Tá však ide takmer po rovine, my sa musíme trepať vysoko do kopcov a riadnou okľukou. Vyšliapeme asi 6 dlhých tiahlych kopcov, pri tých posledných už riadne na ne nadávame. Ja mám ku koncu viac energie ako Juro, už viac ťahám špicu. Všetko však prejde a ideme do Liptovského Mikuláša takmer iba klesaním. Tam to už veľmi dobre poznám, veľakrát som tu bol autom. Odtiaľ už viem, že je to len niečo cez 5 km, my sa vyžívame v krásnej panoráme Liptova. Za mestom nachádzame odbočku na Liptovský Ján. Prejdeme popod diaľnicu a začína veľké stúpanie, pri ktorom to už normálne máme chuť otočiť :-) a to ešte musíme hľadať chatu, kde sme ubytovaní. Našťastie je so mnou Juro, ten akoby ju nejako vycítil a hneď ju nájde.
Tak tam prichádzame, je 13:30, celkovo nám trvala trasa 11 hodín 30 minút, bez prestávok 10 hodín. Stáli sme 15 minút v Prievidzi a takmer 1 hod. 20 min. v Sučanoch. Keby táto druhá pauza nebola taká dlhá a nebol by ten protivietor, pôvodne plánovaný príchod o 12:30 by bol aj reálny, ale aj tak som šťastný, že sme došli takto, nakoniec sme ani nič nezmeškali. Celé poobedie vydržíme byť hore, nie sme moc unavení, len ja sa cítim ako nejaký 70-ročný dedko, proste nedokážem utekať, skákať a podobne. Takže celkovo som spokojný, trasu dlhú 272 km sme spravili veľmi skoro, nie na úkor veľkej únavy a išlo sa pomerne dobre.
4. deň, štvrtok, 28. august
Tento rok oproti minulému namiesto bikovania som na rôznych spoločných akciách, ale musím povedať, že vôbec neľutujem, že som tam. Raz mi už ale niečo hovorí, že aspoň 1 výlet treba spraviť na biku, keď som na Liptove, kde sú ozaj prekrásne miesta. Rozhodujem sa medzi dvoma cieľmi – Demänovská dolina a Žiarska chata. Nakoniec sa rozhodnem ísť na Žiarsku chatu, pretože do Demänovskej doliny pôjdem možno budúci alebo ďalší rok počas Rock FM maratónu.
Mierim teda do Liptovského Mikuláša, odtiaľ začína stúpanie, ktoré dosť dobre poznám, pretože už som tu bol na dovolenke, hoci nie na biku. Spočiatku idem okolo 30, aj v stúpaní, pretože som oddýchnutý a kondícia je momentálne celkom dobrá po náročnej ceste sem v pondelok. Stúpanie však priberá na sile, ide sa aj tak dobre, mám pred sebou nádhernú panorámu Západných Tatier, hlavne štítu Baranec vo výške 2184 m. Prechádzam cez 2 dediny, postupne spomalím na zhruba 20, ale aj tak sa ide dobre. Nakoniec keď prídem do lesa, cesta sa zužuje, asfalt zhoršuje, ale v stúpaní sa to dá. Aj to stúpanie je prijateľné – pripomína mi to stúpanie z Neštichu na Malý Javorník, aj povrch je podobný. Vysoko nad sebou mám dookola vysoké kopce, proste nádhera. Rýchlosť je stále medzi 9 až 14, nikam sa predsa neponáhľam. Predbieham tu mnoho cyklistov - vegeťákov, ktorí sa ozaj trápia. Nakoniec vyjdem z lesa, stúpanie sa zmierňuje, panoráma je ešte krajšia, no to som už na Žiarskej chate. Som v nadmorskej výške 1300 m, najvyššie za túto sezónu, vyššie už vlastne ani nepôjdem. Bez prestávky a rýchlo som spravil prevýšenie vyše 600 m, vládal by som aj ďalej, čiže čo sa týka terajšej formy, tá je úplne perfektná.
Pomaly už idem dole, nedá sa ísť rýchlo, nielen kvôli turistom roztiahnutým po ceste, ale aj kvôli rozbitej ceste. Idem spočiatku tak 25-30, postupne zrýchľujem, odkedy mi však padne zadné svetlo, znova idem opatrne. Aj to však končí a už sa dostávam na rovnú cestu, tam idem dlho okolo 45, veď idem vkuse dolekopcom. Rýchlo prichádzam do Mikuláša, ešte stojím na pumpe a kupujem baterky do foťáku. Odtiaľ už do Liptovského Jána šliapem ozaj rýchlo, ani sa mi nechce veriť, ako dobre sa mi šliape. Prichádzam do chaty a už hodnotím, že tento výlet bol asi najkrajší v tomto roku, hoci som bol sám. Počasie bolo ozaj perfektné, zhruba 23°C a slabučký vietor, ktorý bol vlastne do kopca, takže mi iba pomáhal. Proste, bolo super.
8. deň, pondelok, 1. september
Už 2 dni pred odchodom, keď práve začína veľmi chladné a upršané počasie, ma Juro začína prehovárať, aby sme cestou naspäť išli nie na biku, ale vlakom. Ževraj už Juro úplne stratil kondíciu, a ani sa mu nechce do tej zimy. To už dopredu viem, že Jura neprehovorím, tak sa s tým snažím zmieriť. Napokon, ani mne sa moc do tej zimy prípadne dažďa moc nechce, tak mi to ani tak nevadí.
V deň návratu, teda idem iba bikom do Liptovského Mikuláša, odtiaľ už ide vlak až do Pezinka. S bicyklami to však tento vlak vôbec nemá vyriešené, tie musia byť úplne vzadu, ale medzi cestujúcimi. Tam môžeme síce celý čas pri nich stáť, ale miestenky máme úplne na druhom konci vlaku. Napokon sme aj tak sedeli na miestach, aj keď sme tak dosť riskovali. No čo už, to je vizitka našich železníc.
Celkovo hodnotím akciu ako priemerne vydarenú, pretože sme nešli cestou naspäť na bicykloch, no ale aspoň vyšla dobre cesta sem, a krátky výlet odtiaľ tiež veľmi zvyšuje moje hodnotenie tejto akcie. Dokopy som tu najazdil 327 km, čo je za 8 dní dosť málo. No čo už, všetko sa nedá, keď sme raz s Jurom leniví šliapať naspäť domov, tak sa nedá nič robiť. Cesta naspäť by však mohla mať aj negatívne následky – mohol by som sa úplne zničiť, navyše na druhý deň Juro ide skoro ráno do práce, ja do školy. Dúfam, že teda budúci rok bude táto akcia úspešnejšia, no môže sa stať aj to, že nepôjdem na bicykli vôbec, ak to bude u mňa s lenivosťou takto pokračovať.