August 2003

August 2003, 29. 8. 2003 - Piatok

Predĺžený víkend som znovu využil na bikovanie. Už mám s tým menšie skúsenosti, takže som si v priebehu týždňa vybavoval ubytko. Naraz mi len vo štvrtok večer tatko povedal, že ide autom na východ, či nechcem ísť s ním. Plány som musel mierne modifikovať. Takže sa pôjde na východ a voľačo sa pojazdí.

V piatok ráno vyrážame smerom na Stropkov. Krátku zástavku v Polomke u známych využijeme na zmenu za volantom. Tatko ma vyloží na Sivej Brade a odtiaľ už pôjdem do Stropkova na cesťáku. Tatko si pozrie nový tunel a ja si vyskúšam ten vodičmi preklínaný stupák na Branisko.

fZo Sivej Brady to išlo celkom pekne. Cesta dobrá, relatívne prázdna. Po odbočke na diaľnicu áut dramaticky ubudlo. Začiatok stúpania bol viac-menej dosť brutálny. Poriadne nerozjazdený a hneď do 18% stúpania. Fuj, ale som sa zadýchal. Po dvoch zákrutách sa to zmenilo na bežný stupáčik typu Pezinská Baba. Dokonca sa mi to zdalo nejaké krátke. Alebo, žeby som už bol taký nabúchaný? :-)
Asfalt dosť rozmlátený, pozaplátaný. Akoby to dávali dohromady sto rokov všetci asfaltéri z celej republiky. Ak sa tu po otvorení tunela premávajú údajne aj kolieskoví korčuliari, tak ich úprimne ľutujem. Na tomto hroznom plátanisku by som to nejazdil. Cesta dole na Fričovce už ubiehala podstatne rýchlejšie na dobrom asfalte. Celé Branisko totálny opruz. Jedno jediné auto som stretol. O 10-15 menej, ako v stúpaní na Biely kríž. A to je cesta na Biely Kríž pre autá zakázaná. Asi by mali urobiť aj v Karpatoch nejaký tunel.

Široké som preletel, Fričovce takisto a znovu sa napájam na cestu, z ktorej vychádzajú autá z diaľnice. Ide mi to celkom dobre. Celý čas mi fúka do chrbta vietor a tak tatko nevychádza z úžasu, že už som tu, hoci on išiel cez tunel. Na Sivej brade sa zdržal dlhšie kvôli načapovaniu kyselky. Až do Prešova to išlo naozaj pekne. Cesta celkom dobrá a áut málo.
Za Prešovom je pár kilometrov taká štvorprúdovka. Tam to bolo celkom bez obáv. Široké krajnice. To som už podľa mapy tušil, že sa už blížim k odbočke na Giraltovce. Stúpanie na Chmeľov bolo fakt výdatné. Čosi hnusné. :-) Zato ten zjazd, to bolo vzrúšo. Tam som si urobil rekordnú maximálku z tohto výletu. Okrúhlych 80 km/h. Len to tak fičalo. V Giraltovciach som si dal kofču a pokračoval ďalej.

Keďže mi to tak dobre odsýpa, rozhodol som sa, že nepôjdem do Stropkova cez Fijaš ale okľukou cez Rakovčík, čo je smerom na Svidník. Tam to nakoniec stočím dole na Stropkov. Aj táto cesta mi rýchlo odsýpala. Mierne stúpajúca asfaltka vo veľmi dobrom stave mi dovolila držať priemerku kdesi okolo 36 dlhé kilometre. Za Šarišským Štiavnikom je také srandovné serpentínové stúpaníčko. Teraz by sa s tým kopčekom nikto nesral a rovno urobil cestu rovnou priamkou na kopec. Skoro som sa uchechtal keď som šliapal rýchlym tempom hore. Ale na nacvičenie techniky do zákrut by to nebolo zlé. :-)

Po zjazde dole do Rakovčíka to otáčam dole na Stropkov a o chvíľu tam som. Priznám sa, nečakal som, že to takto rýchlo pôjde. Ten vietor v chrbte urobi veľa. Zvlášť, keď ide človek sám na výlet. :-) Dnešná jazda bola len taká rozjazďovacia, takže pohodička.
MXS: 80.0
DST: 103
TM: 3:20
AVS: 30.3

August 2003, 30. 8. 2003 - Sobota

Pôvodne som chcel ísť naspäť do Polomky. Nakoniec ma ukecali, aby som si pojazdil po východe. Nemal som nič naplánované, takže z toho nebol bohvieaký pocit. Tak som narýchlo pozrel, kde je prírodná zaujímavosť Morské Oko, ktorú som už dávnejšie chcel navštíviť. Ešte pozrel dostupné varianty a išlo sa na vec. Do Polomky pôjdem zajtra.

Ráno pred deviatou vyrážam smerom na Medzilaborce. Tatko povedal, že sú tam pekné kopčeky. Tam sa vyblbnem do sýtosti. Hneď aj zisťujem, že sa mi vybil mobil. Ej veru, ako budem podávať správy? :-)
Cesta celkom fajn. Ráno chladnúčko po večernej búrke, obloha jasná aj s barančekmi. Mierne stúpanie pokračovalo až do Havaja. Tam začali prvé vážnejšie kopčeky. Všade suchý les. Dokonca vyzeral akoby na neho prichádzala jeseň. Z Havaja na Malú Poľanu a odtiaľ na Rokytovce a Krásny Brod. Zrejme sa blížim k ukrajinským hraniciam, lebo pribudli dvojjazyčné tabule. Za Krásnym Brodom doľava na Medzilaborce. Tam doprava a hneď stúpanie. Fuj, aj som si zabrblal, že už slnko cítiť aj asfalt sa nejako začína kaziť. :-)
Smer Ňagov, Výrava, Svetlice. Terén je skvelý. Samé hupky typu Vrbové-Trstín. Akurát trošku väčšie prevýšenia. Niekedy aj 100 metrov hore-dole. Navyše po miestami zlom asfalte to bralo dosť síl. Nedalo sa to rozpeckovať a aspoň niečo ušetriť do kopca. Kopcov neubúda, kilometre ledva odsýpajú, Snina ešte ďaleko. Cez Nižnú Jablonku, Hostovice som zakotvil v Pčolinom. Chcel som dačo normálne na pitie. Došlo pitie. Kua. Tie kopce. Dávajú zabrať. Ešte k tomu fúka premenlivý vietor. Niekedy aj rovno do ksichtu.

V Pčolinom som sa nezdržal dlho a pádlil do Sniny. Skúsim niečo kúpiť radšej tam. Do Sniny bol jeden asi 200-300 metrový úsek asfaltom taký príšerný, že som ho prešiel snáď 8 km/h dole kopcom. Asfalt najhrubšieho zrna aké som kedy jazdil. No keby som išiel po lese, tak ma toľko netrasie. :-)
Potom konečne normálny asfalt a ním som aj dofičal do Sniny. Kúpil pitie, nejaké horalky. Najedol sa a vyrazil do Ukrajiny. Len čas mi vŕtal v hlave. Nejako som to asi neprepočítal dobre. Snáď to teraz pôjde rýchlejšie ako doteraz.
Aj tak bolo. Teraz bol taký mierne zvlnený terén, taký typický pre dlhé doliny. Dlho dlho mierne stúpanie a až dorazím na koniec, začne sa stúpať. Stakčín som prefrčal, Kolonicu tiež a potom to začalo. Nekonečné stúpanie. Šliapem ako debil a konca nikde. :-) Potom nasledoval dlhočižný zjazd, pripúda áut s ukrajinskou SPZ. Dokonca som zaregistroval aj pravoslávne kostoly v dedinách. V Ubľi odbočujem doprava na Sobrance cez Dúbravu.

Cesta celkom dobrá, akurát mi liezli na nervy ukrajinskí mafiáni prevážajúci sa v honosných niekoľkotonových tereňákoch hore-dole Sobrance-Ubľa. Oni majú tú naftu snáď zadarmo alebo čo. :-) Už keď som zdiaľky videl nejaký obrovský tereňák, bolo jasné, že v ňom sedí ukrajinská vyholená hlavohruď a znudený ksicht. :-) Ale jazdili napodiv slušne. Žiadne tesné, polmetrové opaľovačky vedľa mňa. Za Ruským Hrabovcom ma čakal ďalší hnusný výšľap. Serpentíny ako na Fatraňáku. Božemôj, to by už na dnes aj stačilo. :-) Aj autobus ma pomaly predbieha. Nasledoval dlhý zjazd až do Tibavy. Tam odbočím do Sobraniec. Ak môžem poradiť. Cestu z Choňkoviec do Tibavy ísť nejako inak. Je tam nekonečne dlhá rovná cesta. Totálne ubíjajúca. Ak fúka protivietor (môj prípad :-) tak to je rovno na mašľu. :-)))
Odbočil som teda na Sobrance, tie som preletel a prepásol odbočenie na Remety. Nevadí, ešte sa dá odbočiť. V Nižnej Rybnici si dávam kofču ale s nohami je to už fakt blbé. Tými kopčiskami som sa teda pekne vypásol. Aj riť ma už začína omínať, aj dych a čas sa akosi kráti. Bude to dnes doslova na hrane. Konečne odbočujem na tie Remetské Hámre. Odtiaľ je to už na Morské Oko len 11 km. To som si myslel že LEN.

Uprostred som už musel zastaviť. Totálne spotený, mazľavý, rozhorúčený, unavený. Rovno do potoka. Umyť si tvár, ruky, nohy, všetko. Teraz ľutujem, že som si do toho potoka rovno neľahol. :-) Ale pomohlo to aj tak. Ďalej mi to už išlo lepšie a celkom dobre som sa tam dostal. Vôbec som nevedel, čo ma tam hore čaká, čo to bude. Posledné metre stúpania boli riadny oriešok. Ale výsledok stál za to.

Uprostred doliny bolo krásne jazierko čistej vody s kopou rýb. Na prvý pohľad je jasné, že horúčavy doľahli aj na toto jazierko. Voda minimálne dva-tri metre pod obvyklou hladinou. A je tu celkom pekne. Vodblejskol som aj pokec k jazierku, takže viac informácii o tom na obrázku.
Zájdem kúsok hlbšie do lesa, napchám do seba chlieb a friško nazad.
Namôjdušu, dole to išlo rýchlejšie ale aj tak to trvalo dosť dlho. Odbočujem doprava a v diaľke vidím Zemplínsku Šíravu. Slnko už hladinu začína sfarbovať dožlta. Už mi veľa času neostáva. Je okolo 15:30 a musím fakt rýchlo makať nazad. Rád by som zavolal, kde som a kedy asi prídem ale nemám ako. Makám teda cez Kusín, Klokočov, Vinné až do Michaloviec. Na benzínpumpe kupujem baterky do GPS. Pumpár len vyvaľuje oči, čo to mám za čudo a pýta sa, či je to mobil.
"Nie, GPS"
"Aha" prikyvuje.
No nevyzerá, že by vedel čo je to. :-)
V Michalovciach doprava na Strážske. Kopce mi už idú o poznanie pomalšie ako na začiatku. GPS mi hlási, že slnko zapadá o 19:20. Ja už mám približne 17 hodín a ak to stihnem do Stropkova za vidna, tak to bude zázrak v ktorý veľmi nedúfam. Futaším dedinami Zbudza, Staré, Krivošťany až do Strážskeho. Tam si odpočiniem, ide už na mňa únava ako sviňa. Ani radšej nepozerám na tacháč. Určite tam bude niečo cez 200 km. Nechcem to vidieť, keď to nohy zistia, tak sa mňa vykašlú úplne. :-)
Doodpočíval som a idem teraz smerom na Vranov n/Topľou. Ale v polke odbočím a pôjdem po povodí Ondavy koľko to pôjde.
Za Strážskym je daľší výdatnejší kopček. V zákrute policajti zastavujú dopravu. V zákrute je vybúrané auto na streche. Ani nechápem, ako sa to tomu vodičovi podarilo. Odťahovák práve odťahuje auto a ja mám svojím smerom úplne prázdny pruh. Dolekopcom až do Nižného Hrabovca a tam doprava na Kučín. Po pár kilometroch doľava na križovatke a po chvíli zase doprava. Na križovatke som sa znovu zastavil a zvalil do trávy. Už sa normálne zotmieva. Som nahratý. Nestihnem to. Ostáva asi 35 km. A pri súčasnej biednej 22 km priemerke to bude trvať asi dve hodiny. Aj to budem musieť stáť pomaly v každej krčme. :-)

V Benkovciach skladám zbrane a pýtam sa krčmárky, že si potrebujem zavolať. Vedľa je vraj funkčná tf. búdka. Vkladám mince a volám o odvoz. Zotmieva sa nenormálne rýchlo. Kua. Lognem do seba dve malé pivá za odmenu a idem tatkovi naproti. Aspoň to potiahnem, kým nie sú kopce.

Za Malou Domašou definitívne končím a čakám na odvoz.

Vypočul som si siahodlhé litánie o tom, že som sa neozval. Potom ešte zavolám ségre a upokojím všetkých. Potom aj seba a ľahnem popolom v posteli.

Nuž, takto sa to nemá robiť. :-) Treba si to starostlivo naplánovať kade sa bude jazdiť a stanoviť si nejaké časové limity. Na obranu môžem hádam povedať, že terén bol dosť neznámy, asfalt veľký otáznik. No nič, mal som vyraziť aspoň o hodinu skôr. Dopadlo by to hádam lepšie.

MXS: 65
DST: 236
TM: 9:50
AVS: 24

August 2003, 31. 8. 2003 - Nedeľa

Ráno bolelo. Všetko a strašne.
Nohy mali problém zistiť, čo je ich primárnou úlohou. Boli úplne tuhé, riť rozjazdená/zodratá, telo unavené, ešte sa nespämatalo zo včerajšieho šoku. Do Polomky sa mi nechce ísť ani omylom. :-) Ani sa to nedá popísať ako strašne sa cítim. Keby som mal týždňovú dovolenku, tak si dnes spravím len malý výletík na Duklu a späť. Nedá sa nič robiť, treba vyraziť.

Urobím si chlieb, nejaké kekse poberiem a požiadam tatka, aby ma odviezol za Giraltovce, lebo mám časový sklz. Nemám chuť si znovu zopakovať večerné dobrodružstvo a čakajú ma teda riadne kopce.

Tatko ma vykladá na kopci, kde som v piatok urobil v zjazde ten rýchlostný rekordík. Ešte na mňa pozerá ako skúsený tréner a lúčime sa. Mám si dávať pozor. Jasné.

Zjazdujem dole a na križovatke naberám smer Prešov. Za Kapušanmi prichádzajú prvé kopce. Dlhé a ťahavé hupky. Nesnažím sa ísť naplno. Najprv treba prebrať k životu nohy. Cesta široká a pomaly sa preberám k životu. Dole do Prešova chytám pekné tempo v miernom dolekopci a vytrvalo na nejakých 36. V podstate bezvetrie. V diaľke vzadu vidím, že je nejaká silueta cestára. V centre Prešova stojím na semafóroch a dobieha ma. Celkom by sa mi páčilo, keby išiel mojím smerom. :-) Nanešťastie hneď odbočuje doľava. A tak idem zase sám do ďalšieho kopca. Najprv mierny a potom sa na posledných pár okamihov slušne zostrmilo. Akosi to nevnímam, pretože tuším, že za týmto kopcom bude riadny oriešok. Hneď za Malým Šarišom. Kto ten kopec pozná, ten pochopí. Na fotke to pekne vidieť. :-)

Celkom dobre to išlo ale akosi som zabudol, že aj za týmto kopcom sú kopce. Nie také dlhé ale vyšťavujúce boli dosť. Už aby som bol na Branisku, modlikám sa. Obloha sa zo severu akosi zaťahuje. Zatiaľ som len vo Fričovciach a zase prázdna cesta. Dedina prázdna. Široké prázdne totálne. Ani živú dušu som tam nestretol. Všetko to asi sedí v kostole a drmolí čosi od šťastia, že nás príde pozrieť ujo pápež.
Za dedinou hnusný stupák a potom už samotný výšľap na Branisko. Išlo to celkom rýchlo. Dokonca som išiel miestami aj 30 km, čo sám nechápem. Takže nečudo, že som bol hore celkom rýchlo. Zjazd bol dosť opatrný aj ohľadom na kvalitu asfaltu. Od piatka to tu stále nikto nedal do poriadku. :-)

Zjazdím dole, po ľavej strane sa mi pomaly posúva dozadu majestátny Spišský hrad až nakoniec zakotvím na Sivej brade. Treba dočapovať pitie a aj čosi pojesť. Na Sivej brade je celkom chutná kyselka a nejakí dovolenkári z Galanty tu čapujú minerálku vo veľkom. Nuž, voda je to celkom chutná ale nemá zmysel brať príliš veľké množstvá. Voda rýchlo vyprchá a potom už chutí tak mdlo. Prameň vedľa studničky na kopci sa práve aktivoval a v pravidelných intervaloch vybubláva. Fotím, natáčam, ešte som to tu nevidel. Volám sestre, tatkovi kde som a kade idem ďalej. Už som sa cítil víťazne, že už mám to najťažšie za sebou.

Vyrážam teda smerom na Levoču. Svoj omyl som zistil veľmi rýchlo. Vraj najťažšie za sebou. Cha. V stúpaní na Levoču mi pomaly ale isto dochádzala para. To je neuveriteľné ako tých blbých 10 kilometrov pomaly odsýpava. Navyše ma vytáča úplne stupídne napísané informačné tabule. Najprv vidím, že Levoča 8 km. Idem si idem a naraz prásk, Levoča 10 km. Kua, to som si uľavil. Potom ďalšia tabuľa a zase 8 km. Šmejdi. Konečne, koniec stúpania a zjazd dole do Levoče. Tú som prefičal, ako sa len najrýchlejšie dalo a vo vidine rýchleho postupu skapínam zase na nejakom vytrvalom kopci. Už mi začínajú tieto maxihupky liezť na nervy. Navyše sa dvíha proťáčik. Ďalší stupák na Spišský Štvrtok. Zišiel by sa niekto na striedanie. Oproti sa rútia dvaja cestári. Tí sa majú, už tento kopec zdolali. :-)
Konečne som hore a zjazdujem dole. Pokračujem smerom na Poprad. V Hôrke odbočím doľava na Spišský Štiavnik. Začína popŕchať. Asi ma už tie mraky dobiehajú. Do Hôrky vedie zase nejaký dlhý kopčisko. Kua, ale som unavený. Našťastie ma tie dažďové kvapky preberajú.

Cez Hôrku a Štiavnik som sa potešiteľne rýchlo dostal do Hranovnice. Tu kdesi som plánoval, že sa zastavím v nejakom podniku a dám si v reštike nejaké dobré jedlo do pupku. V Hranovnici napriek dažďu cigáni ponúkajú pri ceste na predaj brusnice, čučoriedky a keď míňam cigoša s obrovskými dubákmi, skoro som spadol z biku. Kua, tak to s tými hríbmi počas horúčav nebude také biedne ako sa hovorí. Pokračujem ďalej a dostávam sa pomaly do Vernára. Tam majú nejakú slávnosť či čo a tak sa asi najem asi niekde inde. Takže zostáva vyšliapať obávaný kopčisko. Zo začiatku ma víta 12 percentná značka a tak sa pomaly posúvam dopredu.

Metre pomaly odsýpajú a prekvapujúco ožívam. Pršať už začína trošku intenzívnejšie. V stúpaní mi to veľmi nevadí. Som zvedavý, ako to bude v zjazde. Dúfam, že to nebude príliš mrazivé. Prichádza prvé zmiernenie stúpania a zrýchľujem. Paráda. Znovu stúpanie a už v tempe nepoľavujem. Hore sa dostávam v pohode a ide sa na zjazd. Asi to nebudem môcť rozpeckovať, pretože už normálne prší. Som v nadmorskej výške 1040 metrov a je to dosť cítiť aj v teplote.
Dole idem pomaly, ledva 20 km/h. Na Pusté pole už prichádzam mokrý a premrznutý. Zastavujem sa o 15:30 v horskom hoteli na Pustom poli. Strašne sa mi páčila predpoveď počasia vycapená na hoteli podľa bulharského cára. Šiška trošku zavadzia na obrázku, preto prvé riadky napíšem tu ako si to pamätám.

Keď sú šnúrka a šiška suché, je teplo
Keď sú vlhké, je sychravo
Keď sú mokré, prší
Keď sa pohybujú, je veterno
......

V mojom prípade platí bod 3 a 4 zároveň. :-)
Chvíľku sa motám na chodbe až sa ma pýta servírka, či niečo potrebujem. Pýtam sa, či tu varia aj pre neubytovaných.
"No jasné" vraví tá milá slečna
Tak si teda objednávam polievku, klasický vyprážaný syr a čaj. Nech sa preboha zohrejem.

Polievka bola super, syr takisto a ako tak chlípem čajíček, pozerám von, ako vyzerá počasie. Vyčasí sa? Aj sa opýtam servírky, ako to vidí so šancami na počasie. Pohrávam sa s myšlienkou, že sa tam ubytujem a zajtra budem pokračovať. Ako som si pozrel ceny za ubytovanie, rozhodol som sa rýchlo. 1 400 korún za noc som pri sebe teda nemal. :-)))
Začal som sa chystať znovu na bike. Jedlo ma zahrialo dosť, tak som sa vzchopil, nadýchol a nasadol. Je 17:30

Hrozné, príšerné, strašné, nechutné. Ak ma dnes na začiatku bolelo celé telo, teraz mi je zima ako v mrazáku. V duchu si gratulujem, že som si na dnes zobral windstopper dres. V tom tenkom letnom by to bola teraz totálna morda. Našťastie prvé kilometre smerom na Telgárt treba znovu stúpať. Takže sa na úvod aspoň zahrejem.

Zvláštne. Ako som na vrchole stúpania nad Telgártom, akosi prestáva pršať, len mrholiť. Pozriem dozadu na Pusté pole a tam stále prší. Čierňava, chuchvalce ťažkých mrakov ale tu len mierne popŕcha. Inak je to typicky horehronské počasie ktoré mám veľmi rád. Už z detstva si to pamätám. A najradšej ho mám v hlbokom lese niekde na krásnej šotolinovej lesnej ceste uprostred polotmavého lesa plnom vôní lesných jahôd, černíc, hríbov a ihličia. Horehronie skrátka milujem.

Makám dole. Napravo by mala byť vidieť Kráľova Hoľa. Nič, len ťažké mraky. Zaujímavo tie kopce držia ten dážď. Toto počasie mi dosť pripomína to naše slávne Horalovské dobrodružstvo v roku 2001. Tiež celkom prijateľná teplota dole a mrazák od 800 metrov vyššie.

Cez Telgárt som prefrčal a začínam páliť dole. Maxímálkou koľko sa len dá. Musím makať aj smerom dole. Nesmiem prestať šliapať, lebo nohy majú tendenciu rýchlo tuhnúť. Pršať však prestáva úplne. Dokonca si dovolím urobiť jednu fotku do priestoru, kde by mala byť Kráľová Hoľa. Potom už len rovno do Polomky. Jedna dedina za druhou až som zhruba o 35 minút zastavil pred domom. Konečne som v cieli dnešnej cesty.
Domáci sa ma chytajú ako v reklame na pracie prášky a strhávajú zo mňa mokré veci. Tretry mi vydávajú čvachtavý zvuk. :-)
Došiel som riadne premrznutý. :-) Ale podarilo sa im dať ma do poriadku, nakŕmili, dali do suchého pyžama a pripravili izbu.
Na tu fantasticky vykúrenú izbičku snáď nikdy NEZABUDNEM. To bolo čosi geniálne. Akoby už dávno tušili v akom stave dôjdem. Dlho netrvalo a zaspal som pod polmetrovou perinou ako bábo. :-) Ďakujem.
MXS: 72
DST: 156
TM: 6:40
AVS: 23

August 2003 1. 9. 2003 - Pondelok

Ráno bolo krásne, studené, vlhké, čisté, presne také, aké si pamätám. Počasie pekné, po daždi ani stopy. Spánok ma dal pekne dohromady. Na dnes bol naplánovaný návrat domov. S tatkom som sa telefonicky dohodol, že príde do Polomky pre mňa a zoberie ma. Nechce sa mi len tak nečinne čakať a tak sa vyberám so psíkom Gorom do lesa pozrieť hríby.
Psík je veľmi ale veľmi inteligentný. Včera ešte na mňa zúrivo štekal a dnes ide so mnou do lesa bez vodítka akoby sa ani nechumelilo. Kým sme na lesnej ceste, drží sa asi 50 odo mňa. Akonáhle vojdeme do hustého lesa, nepohne sa odo mňa ani na krok. Normálne žasnem. Občas ho prenesiem cez obzvlášť hustý černicový porast.

Hríby neboli ale ten psík vo mne zanechal hlboký dojem. Takto sa chovať v podstate k cudziemu človeku ktorého vidí prvýkrát v živote. To nie ako naša uštekaná beštia, ktorá preventívne šteká na všetkých a stále. :-)
Goro, už sa teším, kedy sa zase stretneme.

Tatkovi som zavolal, aby bolo jasné kedy príde. Tak som si išiel zajazdiť ešte raz smerom ku Kráľovej Holi. Odfotím pre JM európsku raritu, ktorú Telgárt má v podobe železničnej slučky vedenej čiastočne tunelom. Projektanti potrebovali cez náročný úsek nastúpať nejaké tie metre, tak vymysleli takúto hovadinku. :-)

Cez noc som sa dal celkom dobre dokopy lebo po počiatočnom pomalom rozbiehaní to ide do toho mierneho stúpania do Telgártu miestami aj 32 km/h. Ty kokso, dobre mi to ide. Kráľová hoľa už vidieť zďaleka a vzduch je nenormálne čistý. Do Telgártu to je z Polomky takmer presne 30 km. Pofotil som čo sa dalo a vybral sa na návrat. Naspať to išlo pochopiteľne trošku rýchlejšie aj napriek miernemu proťáčiku. Týmto som zakončil tento predĺžený víkend.

Malo to svoje muchy ale aspoň som si ohmatal zjazdné terény na Slovensku. Po tejto skúsenosti môžem povedať, že sa oplatí jazdiť takmer po celom strednom a západnom slovensku a po časti východného slovenska. Hlavne časť okolia Kežmarku a Pienin. Šariš a východ slovenska je síce pekný ale asfalt a otvorené prefúkané terény robia cyklistiku dosť náročnou. Možno si robím názor z jednej trasy a určite by mi miestni vedeli poradiť aj niečo lepšie než to, čo som jazdil. Privítam akékoľvek tipy.

Takže sumár znie asi takto. Za dva a pol dňa som pojazdil bezmála 560 km a bola to veruže riadna nakladačka. :-) Som zvedavý, či si to na budúci rok niekto niečo podobné trúfne so mnou. Trasa bude dosť podobná ako bola na {jar}.
Zaujímavosť ohľadne fotenia. Zabudol som si zobrať so sebou nabíjačku baterky do foťáka. Napriek tomu vydržala poctivé 4 dni fotenia. Urobil som vyše 60 fotiek behom 4 dní a v nedeľu mi svietil indikátor vybitia.

GPS som si síce zobral ale nejako som to asi blbo ukladal alebo čo, tak mi zostali len torzá záznamov. Dokonca aktívny log z nedeľe má len 124 km. Takže sa zaznam neuložil ale rovno prepisoval od začiatku. No nič. Nabudúce bude hádam lepšie GPS.
MXS: 51
DST: 63
TM: 2:18
AVS: 27.2