Vysoké Tatry tour 2007
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Termínovo blízka akcia Trnava-Rysy 2007 mi umožnila spojiť túto akciu v tomto regióne tak, že som nemusel ísť do Tatier dvakrát.
Takže som sa vo štvrtok výdatne rozjazdil :-) a v piatok tých 300 km v nohách nechal v kľude odpočívať. Bol som dosť zvedavý, či vôbec budem na tomto 210 kilometrovom maratóne s prevýšením cez 2700 metrov fungovať. Na štarte v Zakopanom, inak kúzelnom mestečku, som postretával kopec známych tvári. Kto by to bol povedal, že si na preteky trúfne aj bývalý exminister financii. Aj si náš Jožko Bedrúň pleskol po pretekoch v aute po hlave, že prečo sme mu nepovedali, že to bol Mikloš, „žeby ho pózval na Báňu“. :-)
Štart sa síce oneskoril o pár minút ale to mi vôbec nevadilo. Chvíľu ani to, že som sa postupne prepadával dozadu. A to okolo mňa prefičal Bohuš, neskôr aj samotný Mikloš s partiou. Už som si začal myslieť, že kua, čo sa deje. Buď je Ivan tak nenormálne nabúchaný alebo som dočista stratil vo štvrtok na Trnava-Rysy kondičku. Pozerám chvíľami dozadu, či ešte niekto je za mnou, okolo lietajú sprievodné vozidlá všemožných značiek a tvarov, smradia z výfukov a ja sa stále prepadávam dozadu. Ba nie, práve som ofúkol nejakého týpka, čo práve pretrhol reťaz alebo Bohuša, aj to len kvôli tomu, že mu vymieňali predné koleso po defekte. Apropo defekty. Na tejto uplácanej vytrasenej asfaltke som v stúpaní trpel viac než dosť. Ešte štastie, že sa nejde po tejto ceste opačným smerom, lebo v takom zjazde by som si vytriasol všetky kosti.
Po chvíli ma Bohuš znovu predbehol ale podľa toho, čo búšil za prevody mi bolo jasné, že v tom dlho nevydrží. Keď som ofrčal aj Mikloša, hneď sa mi ľahšie išlo. K šťastiu mi stačí naozaj málo. :-) Neskôr som nechal za sebou aj Bohuša.
V závere posledného stúpania na poľskej strane som dobehol slováka a v háku za ním do Bukowiny Tatranskej. :-) V zjazde 60-65 na tacháči, oproti idúce autá boli zastavené, mali sme pruh iba pre seba. Akurát si to takto hasíme, stíhame nejakého borca pred nami, keď mu z vedľajšej uličky vošiel do dráhy nejaký plechovkár. Biker spanikáril, skočil na brzdy a pochopiteľne ho to vzápätí katapultovalo zo sedla. Už som si myslel, že je definitívne po ňom, lebo to zozadu vyzeralo, akoby to napálil v plnej rýchlosti rovno do toho auta.
Týpek sa však normálne oklepal, vstal a utekal pre bicykel, odstrelenú pumpičku a zároveň nadával vodičovi. Ja som bol od hrôzy úplne hotový a nebol schopný počas celého dojazdu dole vôbec uvažovať. Ale vyzeral pojazdný, tak som po spomalení znovu nabral rýchlosť ale už menšími bobkami. Dole sme sa so slovákom s číslom 91 rozprávali a rozoberali, čo sa vlastne stalo.
Neskôr sme prešli na iné témy a popritom dobiehali balík pred nami. Vravel, že toto je jeho prvá dvestovka. Neviem či tento rok alebo vôbec. Inak je len taký turista. Celkom výkonný ako som si všimol, lebo sme sa celkom rýchlo dotiahli na spomínaný balík cyklistov.
V balíku sa nám už išlo predsa len ľahšie. V diaľke pred nami sa dvaja poliaci zavesili za späťáky Berlinga a nechali sa ťahať. V balíku to len tak vrelo.
„Hééééj výýý táááám“
„Palicou ich ovaliť“, počuť odkiaľsi.
„Alebo pumpu do predného kolesa“ prilievam olej do ohňa. :-) Zároveň som tých vlekárov aj odfotil pre „účely dokumentácie a dokazovania trestného činu.“ :-)
V stúpaní na sedlo pod Príslopom sme ich aj tak ofičali a nechali za sebou. Medzitým sme vodičovi odstaveného Berlinga vynadali a pohrozili prstom. Nie prostredným. :-)
Do zjazdu sa skoro nikomu z balíka nechcelo dole. Mne sa naopak chcelo veľmi. Konečne som si chcel užiť zjazd bez toho, aby som mal pocit, že sedím na MTB a zjazdujem po vyschnutom koryte potoka. Pridali sa nejaký čech a nový parťák zo slovenska Michal. Spolu sme si to takto hasili až do Tatranskej Kotliny pohlcovali odpadlíkov až mi Michal vraví, že sa pekne rozrastáme. Ukázal som palcom dozadu a precedil, že nás dobieha ten balík, ktorému sme zdrhli pred sedlom pod Príslopom.
Nebolo to až také hrozné. Postupne sme v stúpaní na Smokovec zvesili nohy a nasadli na vláčik. Takto sme spolu ťahali hore. Protivietor sa na vyholených tatranských kopcoch ozýval v plnej sile, takže to nešlo úplne bez problémov.
Michal sa pýtal, že kedy bude občerstvovačka. Už by mala byť. Vraj v Starom Smokovci. Na občerstvovačku som vletel prvý a hneď si prevzal tašku s banánom, sladkým pečivom a vodou. Takmer ako v profi pretekoch. Takto by mali dávať občerstvenie na všetkých cestných maratónoch. :-)
Trošku ma obsah tašky sklamal ale všetko som zjedol a vodu dolial do fľaše. Na ďaľšej občerstvovačke si budem musieť dočapovať už niečo sladké. Na čistej vode sa nedá jazdiť donekonečna. A na štarte som si okrem vody, náhradnej duše a foťáka nezobral nič. Spoľahol som sa na občerstvovačky. Optimista. :-)
Na občerstvovačke som spolu s Michalom a dvoma bikermi znovu odskočili balíku cyklistov, ktorí nás dobehli. Počas postupu na Štrbské plesom som v diaľke medzi stromami pri ťahaní špice zahliadol väčší balík. Po prejazde druhých koľají mi vletela pod dres včela alebo čo a poriadne dobre si zakusla. Tak to zabolelo, že som skoro zletel z biku. Ešte štastie, že nie som alergický na hmyz, lebo to by bolo asi iné vzrúšo jazdiť s opuchnutou bradavkou.
Náš 4 členný minibalík nám najčastejšie ťahal špicu cyklista v červenom drese s čislom 76. Najmä, keď sa pred nami objavil nejaký odpadlík. To bolo ako červené súkno, len ho dobehnúť, predbehnúť, zadupať a nechať tak. :-). Poliak v žltom síce tiež občas ťahal špicu ale bol z nás najmenší, takže sa za neho pomaly ani nedalo schovať. :-)
Trápil nás teda dosť silný protivietor, ktorý sme však vďaka pravidelnému striedaniu dokázali relatívne v pohode eliminovať a vlastne sa aj približovať k balíku pred nami. Keď som si bol istý, že je to dosť veľký balík a máme veľkú šancu ho dostihnúť, tak sme ešte trošku pridali. Hlavne pre bikera v červenom to bola motivácia ako hrom a ťahal také dlhé špice až som sa bál, že to preženie a kdesi vykape. Našťastie sme už išli v úsekoch, kde bol lesný porast neporušený víchricou, takže protivietor strácal silu. Každopádne sme balík dostihli v najvyšší čas, pretože nasledoval dlhý zjazd, kde by nám mohli až príliš odskočiť, čo som nechcel, lebo som vedel, že za Podbanským nasleduje otvorený terén a tam sa s nami protivietor rozhodne maznať nebude.
V zjazde sme zrelaxovali a postupne sa zapojili do práce. Vetrisko sa do nás po zjazde oprelo znovu plnou silou z pravej strany, takze sme sa skoro všetci snažili naukladať div nie po celej šírke vozovky. Keby nám to samozrejme proti a za nami idúce autá dovolili. :-) Zvyšok mal proste smolu. :-)
Ale aj tak sme si to mastili slušnou rýchlosťou až po odbočku na Jamník.
Slučku cez Jamník som nepoznal ale celkom sa mi páčila. Nebola vôbec nudná. Hore-dole-doprava-doľava. V Jamníku bola občerstvovačka, tak som rýchlo dopil posledné zvyšky vody z fľaše a znovu nabehol k stolom medzi prvými. Dal som si naliať do fľaše džús, medzitým odkusoval z chutného melóna a pchal si do vrecka croisant s banánom. Žuvajúc melón som potom rýchlo pokračoval ďalej, aby mi náhodou pelotón nezdrhol. Po Liptovské Matiašovce by som nerád išiel sám.
Takto sme spolu potom vyšli na hlavnú cestu z Beňadikoviec doprava na Liptovský Mikuláš a známy borec v červenom drese znovu ťahal neskutočne dlhú špicu proti vetru. Lokomotíva.
Za Liptovskými Matiašovcami som trošku zvoľnil tempo, lebo kopec na Ostrú som z tejto strany ešte nikdy nešiel a dá sa povedať, že som mal rešpekt. Tým pádom mi však skoro všetci až na Michala zdrhli. Povedal som si, že ak si nasadím vhodné tempo, neexistuje, aby som väčšinu z nich v kopci neurobil. Michal bol na tento kopec príliš ťažký, takže si musel hľadať vlastné tempo.
Kopec nakoniec nebol taký brutál ako som čakal a na jeho konci čakala ďaľšia občerstovačka. Zobral som tašku a doplnil fľašu džúsom. Rýchlo som však pálil ďalej, lebo som videl, že mi uteká malá skupinka.
Zo stíhačky sa nakoniec stala sólo jazda až po Suchú Horu. Približne 30 km som stále pred sebou videl cyklistu v modrom drese, ktorý sa nenechal dobehnúť nech som robil čo robil. Pritom aj on išiel sólo. Očividne mal dosť síl. Keby som ho dobehol, tak by sa nám rozhodne rýchlejšie napredovalo spolu. Niekde pri Zuberci som už začal cítiť, že je zle. Hladný som nebol, smädný tiež nie ale napriek tomu pomaly prichádzala kríza.
Otvoril som konečne tašku a doslova nasilu som zjedol croissant, banán a vypil celú fľašku vody. Medzitým som dobehol dvoch vyhoretých poliakov. Tí mali už očividne dosť a na moje tempo sa absolútne nechytali. A to som ešte išiel pomaly lebo som jedol a pil.
Pred koncom stúpania smerom na Oravice som dobehol ďalšieho a aj tomu už dávno došlo a nechytal sa. Zato ten biker v modrom drese stále v rovnakom odstupe. Nie a nie ho dobehnúť.
Treba povedať, že tu som jakživ nebol, takže ma pohľad na vyvalené telá v termálnom kúpalisku v Oraviciach dosť prekvapil. Nebolo času obzerať, lebo tu bola dosť hustá premávka a cajtov nikde.
Vo Vitanovej sa mi už zazdalo, že už konečne začínam dobiehať toho nešťastníka v modrom čo ho ani nenapadne sa pozrieť dozadu. Nasledoval totiž krátky ale dosť výdatný kopček, kde som stiahol časť náskoku. Zjavne mu kopce už robili problémy ale dole kopcom ešte stíhal ísť dosť rýchlo. Krátky zjazdík do Hladovky som využil na nabratie rýchlosti do druhého kopca. Bola tam občerstvovačka ale keďže už začínal účinkovať nasilu zožratý croissant a banán, tak som ani nezastavoval. Vody, teda džúsu som mal dosť. Kua, ale ani ten biker v modrom nezastavil na občerstvovačke, takže stíhačka pokračovala.
V Suchej Hore som už videl, že ho už celkom isto dobehnem, lebo tie krátke stúpania ho asi stáli dosť síl. Motivácia dobehnúť ho bola o to silnejšia, že dobehol nejakú malú skupinku cyklistov a tí by mi už mohli zdrhnúť oveľa ľahšie.
Hranice som prefičal a v Chocholowe všetkých definitívne dobehol. Vďaka tomu, že poliaci v skupinke skoro vôbec nespolupracovali, som ich dobehol. Skoro celá skupinka bola vyčerpaná, lebo keď som sa zapojil do ťahania špice spolu s modrým, tak sme po pár kilometroch zistili, že sme sami. :-)
Týpek mal nejako divne vykrútenú ľavú nohu ale snažil sa poctivo striedať, hoci mi bolo jasné, že keď prídu kopce, nemá zmysel si pomáhať.
Kopčeky prišli, pozrel som dozadu, zaostal, tak som pridal a ďalej frčal sám. Pohľad na tacháč ukázal, že by už nemal byť predo mnou žiadny ťažký krpál, tak som začal páliť dopredu, čo to dalo.
V Zakopanom bola hustá premávka. Samá križovatka, úzke cesty, často som išiel v protismere. Na križovatkách stáli cajti, riadili dopravu a ukazovali, kade mám odbočiť. V tej spleti križovatiek by som bez nich asi načisto zablúdil. Zakopané je totiž dosť zvláštne mesto. Žiadne výškové budovy, bytovky. Akoby som jazdil vo veľkom živom skanzene. Samé doľava, doprava, doľava, doprava, doprava, rovno....
Konečne cieľová rovinka, symbolický a upotený špurt s príšernou kadenciou a potlesk okolostojacich. Na rozdiel od tých feťákov v TdF si to snáď aj zaslúžim, nie? ;-)))
Po chvíli prišiel do cieľa aj týpek v modrom, čo som ho naháňal od Ostrej a podali sme si ruky akí sme fasa borci. Nadával čosi v štýle, že „poláci jsou hovada, že klidně nechaj tahat špici ženskou“ :-)
He? Nakoniec vysvitlo, že je to Hana Ebertová. :-))) Tak preto sa mi ju nedarilo ju dobehnúť. Ale nevadí. Nabudúce už budem vedieť. :-)
Čo dodať k pretekom?
Až na ten asfalt zo Zakopaného smerom k SVK hraniciam je to celkom dobrý cyklomaratón. Jazdí sa po peknej krajine, na zdravom vzdúšiku. Na občerstovačkách všetko, čo bolo treba, tašky podávané počas jazdy ma potešili. Takto by som si to rád predstavoval aj na iných cestných cyklomaratónoch. Nie každý má možnosť sa nechať zabezpečovať autom a tak každé zastavenie sa na občerstvovačku nutne znamená stratu.
Spočiatku mi trošku vadili sprievodné autá hneď po štarte, lebo ich bolo veľa a zo zadných pozícii som sa toho nadýchal viac než dosť a navyše som ani nevidel poriadne, kade jazdím, či nechytím voľakde jamu.
Jedlo v cieli mi stačilo, bolo dobré a chutné – polievka a „meso s ryzó“ ako hovoria cudzinci z veľmi ďalekého východu. Pivko by som si aj možno dal ale bola dlhá rada a penilo sa. Tak som dal prednosť tradičnému nápoju „alofok“.
Vyhlasovanie výsledkov bolo dosť srandovne umiestnené na dojazdovej dráhe skokanského mostíka. Takže na stupne víťazov videla priamo len malá skupinka VIP divákov, ktorá clonila zvyšku divákov, čo sa deje na pľaci. No ale keď im to stačilo, zvyšku stačil aspoň poľsko-slovenský komentár moderátorov.
Ešte pár slov k časomiere. Nejazdím o umiestnenie ale dať na 210 km trase len jeden medzičas, aj to len v samom závere, považujem za zbytočné mrhanie prostriedkami a časom firmy zabezpečujúcej spracovanie výsledkov. Keď už medzičasy, tak aspoň tri, rovnomerne rozmiestnené a pre horské blchy špeciál časovka do ľubovoľného kopca. Trebárs z Vyšných Matiašoviec na Ostrú alebo Tatranská Lomnica – Štrbské Pleso. Ten medzičas v závere stál naozaj za prd.
Inak dobrá akcia. Snáď znovu o rok s podobnými ambíciami ako tento rok.
Ešte malá fotogaléria z akcie.
Som presvedceny, ze clovek co jazdi 10 rokov a kazdy rok len 5-6 tis. km poda pri mensom najazdenom objeme km v danom roku podstatne lepsi vykon ako ten co zacina a uz ma najazdene 2x tolko co ten prvy. Toto som si nevymyslel, len jednoducho pozorujem a vsimam si ludi okolo seba, s ktorymi jazdim... :wink:
Mne tam tiez podaktori vraveli srandovne veci typu, "dva tyzdne som nejazdil, maloval som"; "moja prva dvestovka", "moj prvy maraton" a tak dalej. :lol:
Ja som mal vtedy odjazdených cca 4.000 km, z toho asi 1500 km v teréne a bol som horší (čas 7:44). Kopce som potrénoval podľa mňa tiež dosť.
dnes som sa bol previest s partiou z LM a dozvedel som sa, ze definitivny termin je 18.8. Viac najdete na www.leaderfox.sk, sekcia sport (myslim)
Akurat som trosku vymeteny z roznych datumov. Miso pise 18.8.07, na gugli som nasiel 29.8.07
http://www.odporucame.sk/podujatia.php?pdet=30520
To je jedno, prvy termin je prave ten nas Karpatak a 29.8.07 budem brusit asfalt v Taliansku. :-)