Wildoner Radmarathon 2007

Do Wildonu som prišiel dostatočne skoro, takže som stihol zaplatiť štartovné, vyfasoval peknú červenú 317-ku a kúpil si celkom slušné kraťasy k oficiálnemu dresu. Ten ževraj dostanem až zajtra v cieli. Ešte som sa chvíľu poprechádzal medzi stanmi a stánkami, ktoré boli rozložené na brehu malého jazera, a vybral sa hľadať ubytovanie. Mal som síce v aute aj stan, ale najbližší kemp, o ktorom som z netu vedel, bol vzdialený 11km a veľmi sa mi v ňom nechcelo mrznúť. A tak som skúsil okolité penzióny. Samozrejme, všetky boli obsadené. Nakoniec na štvrtý pokus sa mi úplne náhodou podarilo ubytovať na priváte u celkom príjemných starkých. Dokonca mi dovolili, aby som mal bicykel na chodbe pri izbe, čím si získali moju bezhraničnú lásku :-) Jediným negatívom bolo, že k ich domu sa išlo z mesta asi 1,5km do hnusného kopca, ktorý auto sem-tam zvládalo iba na jednotke. No to si zajtra po maratóne vychutnám, veď určite budem mať síl na rozdávanie :-))

Ráno v deň maratónu bolo mierne popršané a dosť chladno, ale obloha sa tvárila, že bude pekný deň. Po skúsenostiach z Dolomitov a Karpaťáku som vypil pohár s magnéziom, zjedol lieky proti vetrom (tým vnútorným, na protivietor asi ešte neexistujú :-)), natiahol iba krátky a dlhý dres a s pohŕdaním odmietol energetické gely a inú chémiu. Veď uvidíme čo to so mnou urobí. Nakoniec to dopadlo nad očakávanie, takže ešte zopár takýchto skúseností a možno sa raz zo mňa stane naozajstný cyklista :-)) Na zjazde do mesta som sa dosť drkotal, ale „našťastie“ som na tých cestičkách zablúdil, takže som sa musel vrátiť asi 200 metrovým šťavnatým stupákom, čo ma hneď rozohrialo. V meste na hlavnej ceste už bolo dosť husto, ale organizátori si nás šikovne rozdelili do koridorov, my „diaľkari“ sme štartovali prví. Celkom príjemný pocit byť na začiatku niekoľkotisícového pelotónu. Ešte požehnanie od miestneho farárka a pomaly sme vyrazili.

Teda pomaly som vyrazil asi len ja. Zo štartu sa išlo dole kopcom a zrazu to začalo okolo mňa fičať jedna radosť. Sakra, to asi budem musieť pridať, lebo inak pôjdem celú trasu sám. Našťastie o chvíľu začalo mierne stúpanie, na ktorom som sa dostal do balíka a už som sa ho nepustil. Ešte kúsok sme išli po „normálnej“ ceste, potom nás odklonili na vedľajšiu cestičku. A vtedy začala húsenková dráha. Hore, dole, hore, dole .... nádherná krajina, cesta viedla čiastočne v lese, inokedy cez „horské“ dedinky, krátke, ale miestami dosť strmé stúpania sa striedali s rovnako strmými a kľukatými zjazdami, na odkrytých miestach sa ponúkali krásne výhľady. Škoda že som nestihol urobiť ani jednu fotku, pretože celé sa to išlo v dosť vysokom tempe. Po rovine 35-40 km/h, do plazákov sa blahosklonne znižovalo na 25 km/h. Tak toto fakt nebola moja zaužívaná rýchlosť, iba som čakal kedy stvrdnem a sklopím sa ako účtovník Fantozzi :-) Výsledkom ale bolo, že balík sa pomaly stenčoval, rýchli nám utiekli a pomalí zaostali, takže na občerstvovačku na 50-tom kilometri nás prišlo asi 15.

Táto občerstvovačka bola na hraniciach so Slovinskom, preto nás prinútili cez ňu prejsť. Mal som taký pocit, že šarkani v čele to akceptovali s dosť veľkou nevôľou. Myslím, že pri stolíkoch ani nezastali, iba mierne pribrzdili a systémom McDrive schmatli pol banánu a nejakú fit tičinku a raketovou rýchlosťou pálili ďalej. Pozrel som si priemerku – 29,5. A to aj s tými všetkými kopcami. No hneď som z toho vyhladol. Zobral som si obloženú žemľu a začal sa pomaly napchávať. Nejaký Rakúšan vedľa mňa vytiahol papier s profilom trasy a celý sa vytešoval, že najťažšie kopce už máme za sebou. No neviem neviem, ešte nejaké špice som tam videl. V kľude som dojedol, pretiahol staré kosti a vydal sa na cestu Slovinskom. Ďaleko predo mnou nikto, tak som sa obzrel či ma niekto nedobieha. Mal som šťastie, blížila sa štvorčlenná skupinka.

Boli to dvaja borci na cesťákoch a dvaja na horákoch. Celkom som sa potešil, toto je presne skupina podľa môjho gusta, tí „horáci“ ma predsa nemôžu uťahať (neskôr som zistil, že jeden z nich by to možno aj dokázal, taká malá 30-kilová šľachovitá blcha). Hneď som sa pripojil, cestou sa ešte pridal aj jeden „cykloslovakista“. To som ale zistil až na začiatku stúpania, keď na mňa vybalil slovenčinu, až som sa zľakol ako dobre rozumiem po nemecky :-) Potom sme chvíľu fučali bez slov a potom sme sa už nevideli. Prekvapujúco do kopcov mi to z nášho minibalíka išlo najlepšie, dole kopcom ma zas predbehli, na rovinke sme sa zrazili dokopy. Po niekoľkých kopčekoch sme už ostali iba štyria, dva cesťáky, jeden horák a ja, a takto sme prišli až na občerstvovačku. Tam mi padla sánka, keď som zbadal živú hudbu - na dvoch paletách aparatúra, chlapík s gitarou a spievajúca blondínka za synťákom. Parádny umelecký zážitok :-)

Od tejto občerstvovačky až po rakúske hranice to bolo viac-menej dole kopcom. Dvaja cesťáci vpredu, ja za nimi. Starší z nich ťahal asi 31 km/h, ten mladší asi 36 km/h, pre mňa v háku pohodové tempo :-) V niektorých Robových reportkách som si všimol, že frfle na rakúšanov ako nevedia jazdiť v balíku. Veľmi som tomu nerozumel, lebo ako cyklista-samotár jazdu v balíku skoro nepoznám. Ale títo dvaja boli úplne divní. Špicu nemenili tak, že prvý odstúpi a zaradí sa na koniec, ale druhý vždy zrýchlil aby predbehol prvého a dostal sa na čelo. Tým pádom som ja vždy ostal tretí a veselo sa viezol v závetrí. Raz som sa pokúsil potiahnuť aj ja, ich systémom som nastúpil z tretieho miesta na prvé, akurát začalo také jemnučké stúpanie a keď som sa obzrel, boli asi 30m za mnou. Žiaden záujem zachytiť sa. No vnucovať sa určite nebudem. Dole kopcom som ich počkal a zaradil sa na „svoje“ miesto, aspoň ušetrím sily. Po nejakom čase sme sa napojili na cestu, ktorá bola spoločná aj pre 125km a 63km trasu, začali sme predbiehať množstvo pomalších bikerov, ktorí sa sem dostali nejakou skratkou. Až nás zrazu obehla skupina asi 10 bikerov, medzi nimi som zbadal aj cykloslovakistický dres. Hneď sme sa pripojili, tempo sa priblížilo k 40 km/h a takto sme dofičali až na občerstvovačku na 100 kilometri. Slovakistov tam asi bolo viac, lebo som ešte zachytil vetu „Toto bolo dobré, že?“ a stratil sa v dave.

Na tejto občerstvovačke bolo naozaj plno, stretli sme sa tu z troch vyššie spomenutých trás. Rakušáci stáli v rade na pečené párky alebo klobásky, no ešte si dať 2-3 pivečká a môžem tu niekde v tráve prespať a zajtra sa pomaly doterigať domov :-) Radšej som si len doplnil vodu a hľadal nejaké zákusky. Nič. Ani moje obľúbené obložené žemle. Iba chleby natreté nejakou pochybne vyzerajúcou pomazánkou a banány. To že rakušáci nevedia variť som vedel už dávno, ale toto ma sklamalo. Tak som zjedol len zopár nakrájaných tyčiniek a porúčal sa. Na bilborde som si ešte pozrel profil, do prdele, veď až do cieľa to ide stále hore kopcom! Našťastie ma pomýlila mierka, na tých zostávajúcich 60km to už stúplo iba o nejakých 100m, takže v podstate rovina a niekoľko plazákov. Dosť nudné, väčšinou cez kukuričné polia alebo okolité dediny, s prvou polovicou trate sa to nedalo porovnať. Asi 200m za občerstvovačkou ma dobehli dvaja borci s červenými číslami. Aha, tiež idú dlhú trasu, to som zvedavý aké nahodia tempo. Veľmi dobré, stále okolo 30 km/h, bez nejakých zbytočných nástupov. Zaujímavé bolo, že celých 60km ťahal špicu starší z nich a jeho zjavnou úlohou bolo dotiahnuť mladšieho do cieľa. Ja ako už skúsený príživník som sa bez štipky hanby zakvačil na moje predplatené tretie miesto :-)

Chvíľu sme išli iba traja, ale ako sme predbiehali rôzne skupinky, niektorí výkonnejší bikeri sa postupne vešali za nás, až sme vytvorili asi 10 až 15-členný vláčik. Takto sme bez akejkoľvek zmeny poradia ťahali až na občerstvovačku na 145-tom kilometri. Obidvaja ťahúni zastavili, tak som ostal stáť aj ja, s takými parťákmi sa predsa nerozlúčim. Po najedení sme znova vyrazili už iba traja. Asi 13km pred cieľom sme dobehli chlapíka, ktorý sa za mňa ihneď zavesil. To by nevadilo, ale tepy mal asi až niekde na strope, pretože mu v kuse pípal Polar. Píp, píp, píp ... po chvíli som začal chytať nervy. Píp, píp, píp ... moja flegmatická povaha sa rozlúčila a nastúpil cholerik. Píp, píp, píp ... po nemecky viem celkom dobre nadávať, ale nechcel som byť drzý. Musím to vyriešiť nejak inteligentnejšie, na úrovni. Čo keby som trošičku pribrzdil a skopol ho do jarku? Alebo mu aspoň rozmlátim ten Polar! Píp, píp, píp ... našťastie začal mierny plazák, chlapci vpredu držali rýchlosť a pípanie prestalo. Jupííí, asi skolaboval. Lenže po plazáku nasleduje rovinka a klesanie. Bál som sa otočiť. Ani som sa nemusel. Píp, píp, píp .... a zrazu výkriky a nadávky, ten magor skoro urobil čelovku s protiidúcim autom. Ak teraz bude až do cieľa rovina, asi urobím dobrovoľne to isté. A potom prišla záchrana, plazák, ktorý sa na posledných 50m slušne zdvihol. Nikdy by som si nemyslel, že po 150km sa tak budem tešiť na kopec a dúfať, že bude čo najstrmší. Takáto šanca už nemusí prísť, natlačil som sa vedľa svojich parťákov a psychologicky ich tlačil čo najrýchlejšie hore. Na vrchole som sa otočil, pípatko bolo beznádejne vzadu. Vyhral som!!! Teraz si už môžeš pípať koľko chceš! A potom že na dobrý výkon treba doping, gely, ionťáky ... dajte mi chlapíka s Polarom a môžem ísť aj na Tour de France :-))

Posledné kilometre som si už vychutnal, ešte nás čaká jedno stúpanie a zvládol som to. Práve na ňom nás predbehla skupinka aj s niekoľkými cykloslovakistami. Aj ma cuklo, že sa zachytím, ale moji dvaja súputníci nejavili záujem, tak mi pripadalo nešportové teraz im ujsť. Radšej som potiahol na úroveň prvého a poďakoval sa mu za posledných 60km. Viditeľne ho to potešilo. Aspoň som trochu zlepšil obraz o Slovensku :-) Zaradil som sa naspäť dozadu, posledný zjazdík, zátačka doprava, doľava a krátke stúpanie. Vpravo aj vľavo číha fotograf, tak sa postavím zo sedla, nech mám akčné fotky :-) V cieli dostávam medailu a presúvam sa k jazeru najesť. Bicykel nechávam na stráženom parkovisku (dostal som lístok s číslom a upozornenie, že ak ho stratím, naspäť pôjdem peši), vyzdvihnem si dres (veľkosť XL je naozaj XL, nie ako v Dolomitoch u tých uschnutých krpatých Talianov) a dám si porciu naozaj hnusných cestovín. Do tomboly je ešte dosť času, tak idem na privát trochu sa poľudštiť. Ten kopec som si fakticky vychutnal. Ono to bol vlastne začiatok turistickej cesty, ktorá smerovala do okolitých lesov. Len dúfam, že tí turisti, čo tiež šľapali hore, nerozumeli po slovensky. To by som ten obraz o Slovensku poriadne pos... Za celých 160km som sa nespotil tak, ako keď som zastavil pred barákom. Keby som mal Polar, tak by hučal ako lodná siréna :-))

Na záver musím povedať, že ma na celom maratóne sklamala iba jedna vec. Prvým miestom v tombole bolo krásne červené Suzuki Swift. Na moje obrovské prekvapenie som ho nevyhral, a to ma fakt dožralo :-) Inak to bol naozaj pekný zážitok, zaujímavá trasa, dobrá organizácia, o cyklistov bolo výborne postarané (v cieli boli dokonca zadarmo aj masáže), budúci rok pôjdem rád znova a dúfam, že už nie sám. Myslím, že ani Športreporťáckemu dresu som hanbu neurobil, tak ma snáď vedúci pochváli :-)) Ale radšej sa na to spoliehať nebudem a pochválim sa sám:

Odjazdená trasa:
168,51km (oficiálne 163km, neviem kde som nakľučkoval tých 5km)
(okolo občerstvovačiek :-) pozn. preceda)

Čistý čas:
5:47:42 (oficiálne aj s pauzami 6:10:39)

Priemerka:
29,07 km/h (na toto som hrdý, aj keď veľkú zásluhu majú ťahúni)

Maximálka:
62,73 km/h (v zjazdoch som išiel ako pokakaný)

Poradie:
166 (z 292 klasifikovaných)

Už len posledná pikoška, najstarším mužským účastníkom bol 82-ročný „dedko“, ktorý absolvoval 125km trasu. To som mu naozaj úprimne zatlieskal. A začal som pomaly sporiť na nové bicykle, prvý si kúpim k 50-ke, ďalší k 70-ke, ďalší ... :-)

Kompletná nie veľmi veľká fotogaléria: http://picasaweb.google.com/dusky69/WildonerRadmarathon02092007