Slovenská jar 2008

Začalo to tým, že som chcel tento rok najazdiť na jar nejaké objemy. Tak ma Bobo „pozval“ na jeho Slovenskú jar v termíne 1.-4. máj. Už sme mali aj vybavené ubytko, ale počasie nás zradilo. Odložili sme to teda o týždeň, hoci ubytko v tomto termíne nebolo vybavené ani na 1 deň. Lenže deň pred odchodom mi Bobo písal, že ho seklo v krížoch a asi vôbec nepôjde. Tak som sa rozhodol ísť sám. Ak sa Bobovi zlepší zdravotný stav, pripojí sa po ceste.

Trasu som si mohol vybrať akúkoľvek, napriek tomu som zvolil tradičnú Bobovu trasu v ose Žilina – Stará Bystrica – Orava – Liptov – Tatry – Vernár – Banská Bystrica – Nitrianske Pravno – Dubnica – Pezinok. Väčšinou sú to pre mňa známe trasy, takže hor sa naberať objemy :-).

Štvrtok, 8. máj

Ráno si teda privstanem na vlak 4.50, v Trnave prestúpim a 8.30 som v Žiline. Počasie parádne, ja nažhavený na cestu, treba vyraziť :-). Spočiatku to ide celkom svižne. Aj keď nie tak ako zvyčajne, lebo som nabalený na 4 dni a tých pár kilo navyše je cítiť v každom menšom stúpaní. A v podstate už od začiatku mierne stúpam na Terchovú. Za Belou to stáčam na Starú Bystricu, takže ma čaká menší kopček Lutiše s prevýšením cca 250 m. Hneď na začiatku ma obieha balík cyklistov, tak sa im chytám do háku. Chlapci pekne makajú, ale spočiatku sa to celkom dá vydržať. Dávam sa do reči s jedným z nich. Vraj sú to všetko eliťáci. Zato náš hobbícky klub poznajú :-). Medzitým mi tepy vyskočili tak vysoko, že som balík nechal ísť, aj tak by som im takto nabalený nevládal a navyše nechcem to prepáliť hneď na začiatku.

Sedlo Lutiše nakoniec vôbec nebolo ťažké, len som sa riadne spotil. Takže na kopčeku som sa musel obliecť, aby ma neprefúklo, doplnil som energiu a šup dole. Cesta na Starú Bystricu bola dosť rozbitá, takže ma to trošku spomaľovalo v postupe. Navyše som začal cítiť, že mi to nejde úplne podľa predstáv. Ešte k tomu je v tejto doline o dosť chladnejšie, ako tam pri Žiline. Snažím sa nemyslieť na to všetko a v Bystrici to stáčam na východ. Celkom rýchlo sa ocitám vo Vychylovke, odkiaľ začína stúpanie na Demänovú. Doprava odbáča rozostavaná cesta, ktorú majú dokončiť koncom roka, takže musím ísť do Oravskej Lesnej po starej asfaltke. Tá má miestami nový asfalt, miestami je totálne rozmlátená. Na cesťáku však prejazdná. Ešte mi to hore aj celkom dobre ide. Takže v sedle uberiem zo zásob jedla a púšťam sa dole. Zjazd je nechutný. Opravujú tu cestu, a to spôsobom, že pôvodnú asfaltku úplne rozbombardovali a nasypali na ňu hrubý štrk. Takže musím ísť pešo dobrý kus. Dokonca tu jedno auto zapadlo a musel ho ísť vyťahovať párny valec pripravený na asfaltovanie :-). Zato mňa nepotiahne nikto :-(. Celé 2 km idem peši, čo ma dosť zdrží. Ešte aj keď nasadnem na bicykel, nedá sa ísť rýchlo, zvyšok cesty je v hroznom stave. Uf, tadiaľto tak skoro nepôjdem, teda aspoň pokiaľ to tu celé neopravia. Ešteže už dokončujú normálnu cestu.

V Oravskej Lesnej sa zrazu náhle zaťahuje obloha. Dokonca začína slabo pršať. Hm, dnes to nejde dobre, furt sa mi lepí smola na päty. Alebo na plášte? Ale aspoň sa zlepšil asfalt a v podstate až do Námestova nasleduje mierne klesanie. Aj pršať prestáva, takže tempo sa zvyšuje a medzi 35-45 si to húlim až po odbočku na Námestovo. Jednej prehánke som zdrhol, ďalšiu vidím nad Oravskou priehradou, okolo ktorej ide moja trasa. Takže zastavujem na benzínke pred Slanickou osadou. Je čas obeda, tak si dávam bagetku a nejakú tú tyčinku. Ak by mi to išlo aj ďalej tak dobre ako doteraz od Oravskej Lesnej, v Zuberci by som bol zachvíľu.

Počkám, kým sa dážď presunie viac na juh, aby som sa mohol suchý dostať na východ :-). Cesty síce úplne suché neboli, ale dalo sa. Pri Ústí nad Priehradou to stáčam na Trstenú. Ďalšia prehánka. Na najbližšej autobusovej zastávke sa teda skrývam a čakám, kým to prejde. Nakoniec sa z prehánky vykľuje pekná búrka a aj keď prejde, cesty sú úplne mokré. Čakám ešte 10 minút, ale cesty stále neschnú, tak vyrážam. Samozrejme mám hneď mokrý chrbát aj zadok, čo mi vôbec nerobí dobre, keďže v tých miestach mám stále otvorenú ranu ešte z operácie vo februári. A keď v Trstenej vidím po cestách doslova tiecť prúdy vody, snažím sa zmieriť s tým, že dnes do Zuberca suchý neprídem. A ešte je aj zima.

V Trstenej zabáčam na Vitanovú. Idem maximálne 20, aby mi čo najmenej striekalo na chrbát. Aj tak je to stále mierny stupák, takže moc ma to ani nespomaľuje. Vo Vitanovej odbáčam na Oravice. Na západ odo mňa zúri ďalšia búrka. Vzduch je úplne vlhký, takže cesty ani náhodou nevyschýňajú. Ešte k tomu mi už dochádza energia a už nechcem takýto mokrý zastavovať. Veď zahrejem sa v stúpaní na sedlo Borek.

Zahriať sa teda zahrejem, ale je mi to prd platné, v klesaní mi je riadna kosa. Napriek tomu, že mám na sebe všetko, čo so sebou mám. V doline je iba 8°C a tak sa už veľmi teším do Zuberca. A to som si chcel dnes ešte vybehnúť do Roháčskej doliny na Ťatliakovu chatu. Teraz som veľmi rád, že dnes už nemusím šliapať. V dedine si hľadám ubytko. To sa mi podarí nájsť už na druhý pokus. Domáci mi dokonca požičajú aj suché oblečenie :-). A tak oddychujem až do večera, nech sa dobre zregenerujem na zajtrajšiu najťažšiu etapu. Aj keď ešte netuším, či to zajtra nestočím domov. Ak bude pretrvávať počasie ako dnes, určite nepôjdem ďalej. Hlavne ak viem, že v Pezinku máme krásne slnečno.

Dnešný deň teda nebol úplne podľa predstáv. Najprv rozbité cesty, potom dážď a po celý čas sa mi nešlo úplne dobre. Ešte aj chrbát ma začal bolieť. Asi som to schytal od Boba :-).

Celkovo 129 km, priemerka 23,1, max. 59,2, prevýšenie 1470 m.

Piatok, 9.máj

Ráno je obloha stále trochu zatiahnutá, cesty ešte vlhké a k tomu riadna kosa. A tak sa vôbec neponáhľam pri raňajkách a vyrážam až 8.40, hoci pôvodný plán bol 7.30. Aj tak neviem, či sa mi dnes bude chcieť ísť až kamsi na Horehronie.

Hneď zo Zuberca stúpam smerom na Huty. Je tu krátka stojka, ktorá ma rozoberie na ďalšie stúpanie na Ostrú. Čo ma dosť potešilo, že za odbočkou na Huty je cesta suchá a navyše cítim, že dnes mi to ide lepšie ako včera. Už len aby sa oteplilo a zmizli tie mraky sponad Tatier, keďže Liptov má celkom pekné polooblačné počasie. A s vidinou pekného počasia mám hneď lepšiu motiváciu šliapať do kopca :-). A možno nielen motiváciu, ale aj silu, lebo mi to naozaj ide veľmi rýchlo. Okrem toho je to úplne skvelé stúpanie. Nie dlhé, ani strmé a je tu plno miest, kde sa dá oddýchnuť. Takže za malú chvíľu som aj hore. Tam sa oblečiem, nech cestou dole úplne nezamrznem a púšťam sa do tohto parádneho zjazdu. Vysoká rýchlosť, samá zákruta, vybláznim sa do sýtosti :-). Projektanti tejto cesty si fakt zaslúžia pochvalu :-).

Pri Liptovskej Mare robím opäť rozborku oblečenia. Tu v kotline je citeľne teplejšie a svieti tu aj Slnko. O to rýchlejší je postup na Liptovský Mikuláš. Za ním to isté, rýchlosť si držím cez 30 napriek miernemu stúpaniu. V Liptovskom Hrádku sa stavím na benzínke, zoberiem bagetu, doplním zásoby, trocha vyčistím bike po včerajšom daždi a napevno sa rozhodujem pre cestu cez Podbanské popod Tatry. Keď mi to dnes tak dobre šliape, prečo to nevyužiť? :-)

Smerom na Podbanské je strááášne dlhé mierne stúpanie. Nejakých 17 km s prevýšením asi 350 m + ďalších 16 km na Štrbské pleso. Psychicky som pripravený. Cestou zisťujem, že aj fyzicky. Ani raz som po Podbanské neklesol pod 25 a to sa medzitým ochladilo o vyše 5°C. Z Podbanského na Štrbské sa však už trocha potrápim. Stúpanie naberie na sile a navyše tu nie je otvorená krajina ako doteraz a cesta sa mi zdá nekonečná. Ešte sa aj zamračí a vyzerá to na dážď. Prosím, len to nie :-(. Vtedy mi volá Bobo, že sa zajtra stretáme v Lopeji. Chrbát ho už prestal bolieť, tak pôjde so mnou „symbolicky“ aspoň tieto 2 dni. Trochu ma to povzbudí v ďalšom postupe, aj keď tá cesta furt nemá konca. Takže na Štrbské pleso prídem zničený, hlavne psychicky. Okrem toho je tu iba 8°C, takže mierim rovno ku stánkom s jedlom, kde si dám párky a horúcu čokoládu, snáď sa zahrejem. Rozmýšľam o výšľape na Popradské pleso. Je to kopec s cca 250 m prevýšením a od plesa je parádna výhľad na okolité štíty. Len neviem, či teraz bude vôbec niečo vidieť. Väčšina kopcov je zahalených, ešte k tomu tá zima... No, keď som už tu, nepôjdem predsa dole, keď sa dá ísť ešte vyššie :-).

Hore na Popradskom len 5°C. Brrr

Ako vyjdem na pleso spomedzi stromov, akurát sa ukáže slnko a do toho parádny výhľad. Wow, tak toto som nečakal. Hore na kopcoch je čerstvý sneh a vytvára to skvelú panorámu. Dokonca aj turisti, čo sa tu práve nachádzali, začali híkať, žasnúť, fotiť sa... :-). Tak toto ma potešilo. Dávam sa odfotiť aj ja a chvíľu sa vyhrievam na Slnku. Vôbec sa mi odtiaľto nechce odísť, tak je mi tu dobre :-). Akurát čas už tlačí, tak s nechuťou nasadám na bike a vraciam sa späť. Medzitým sa tak oteplilo, že v zjazde je mi dokonca teplejšie ako v stúpaní. To sa mi ešte nikdy nestalo :-).

Aj ďalší postup je celkom rýchly. Mierny zjazd s panorámou Tatier až do Polianky, odtiaľ rovina do Smokovca. Medzitým sa Tatry opäť trochu zahádzali oblakmi. Takže využil som zrovna ten najlepší čas. Cha, jak mi bude Bobo závidieť :-).

Zo Smokovca do Popradu je ďalší zjazd. Cesta rovná ako pravítko a asi 4 km z toho cca 10%-né klesanie. V Poprade skočím do lekárne kvôli magnéziovým tabletkám proti kŕčom, ktoré som si zabudol vziať so sebou. Odtiaľ krátky výšľap na Kvetnicu a ďalší parádny zjazd do Hranovnice. Tu si trocha vyčítam, že som sa v Poprade nezastavil aj kvôli jedlu, lebo ma čaká dlhé stúpanie na Vernár a pomaly mi už dochádza energia, keďže naposledy som jedol na Štrbskom plese. Reku, pôjdem ďalej, kým sa dá a keby dačo, mám ešte núdzové zásoby.

Po obec Vernár mi to vcelku dobre šlo, ale už som cítil, že potrebujem doplniť energiu. Tak si dávam tribitku, keks a gél, ktorý som si zobral pre takéto prípady núdze. Hlad doplním v najbližšej reštike.

Stúpanie je hneď spočiatku ostré. Niet tu ani kúsok na oddych a tak sa pomaly trápim. Predsa len, v nohách 150 km a 2000 výškových metrov, ozýva sa únava. Nejako to však prežijem a aj kopcu dôjdu sily. To som už hore a už sa aj púšťam do krátkeho zjazdu. Na Pustom Poli mierim do reštiky, kde si objednávam polievku a bryndzové pirohy. Polievka bola na stole za 5 minút, pirohy za ďalších 5. Tomu sa hovorí rýchla obsluha :-). Zbaštím to rýchlo do seba a nasadám opäť na bike. Au, tentokrát to nasadnutie fakt bolelo. Ešte k tomu rovno do stúpania na sedlo Besník. To však našťastie nie je dlhé a po krátkom zjazde do Telgártu už opäť šliapem naplno. Teda, pokiaľ to kvalita ciest dovolí. Tie sú tu v katastrofálnom stave a často ma to dosť spomaľuje v postupe. Nuž, to je tak, keď náš pán premiérko znížil rozpočet pre Slovenskú správu ciest :-(.

Pomaly sa obzerám aj po ubytovaní, hoci sa mi šliape skvele a kľudne by som to potiahol až do Brezna. Slnko však už nie je vysoko a nerád by som došiel za tmy. Privátov je tu v každej dedine plno, aj keď ani zďaleka nie toľko čo v Zuberci, kde snáď 80% domov slúži ako privát/penzión. A tak keď sa v Závadke nad Hronom pýtam na ubytko, pošťastí sa na 3. pokus. Oproti včerajšku je to luxusnejší domček, avšak keďže neboli pripravení na môj príchod, je zároveň nevykúrený. Ale dá sa to vydržať. Nakoniec som sa vyspal najlepšie práve tu :-).

Sumár dnešného dňa – až na to mrholenie a zimu v okolí Tatier to bol parádny deň. Dokonca sa aj šliapalo lepšie ako včera, hoci trasa bola podstatne náročnejšia. A čerešničkou na torte bolo Popradské pleso.

Spolu 179 km, priemerka 23, max. 69,7, 2350 m prevýšenie.

Tretí deň, 10. máj

Ráno sa zobúdzam celkom čerstvý do úplne jasného rána. S Bobom sa mám stretnúť v Lopeji vzdialenom asi 40 km o 11-tej. Akurát že do ôsmej musím odísť z privátu, tak som sa totiž dohodol s domácimi. Nevadí, aspoň sa kdesi v Brezne dobre najem.

Prvé kilometre volím veľmi mierne tempo, aby si nohy oddýchli po včerajšku. A keďže ani do Lopeja sa neponáhľam, cesta ubieha trocha pomalšie. Aj kvôli strašne rozbitým cestám. Už som takmer v Brezne, keď nabehnem na väčší kameň a dostávam šlusáka a osmičku jak sviňa. %§?shit@&^+# to snáď ani pravda nie je :-(. 2 špice vytrhnuté a s kolesom sa ledva dá hýbať. Ešte k tomu v cigánskej štvrti, kde by opravovanie biku bola samovražda. Navyše sám a bez nových špajglí si s takouto osmičkou rozhodne neporadím. Našťastie do centra Brezna nie je ďaleko, snáď tam bude otvorený cykloservis, však je sobota ráno. Uvoľním teda brzdy a prejdem ten kilometer pešo. Zaujímavé, že sú tu až 3 cykloobchody vedľa seba. Oprava však nebude na počkanie, nejakú hodinku to potrvá. V podstate mi to aj vyhovuje, lebo Bobo o tomto čase ešte len vychádza z Liptovského Mikuláša a kým prejde cez Čertovicu, mám kopec času a môžem sa ísť v kľude najesť :-).

Bike je o pol jedenástej opravený, môžem pokračovať. Do Lopeja je to kúsok, Boba ešte dobrú chvíľu čakám. Konečne. Sólo jazda má síce tiež svoje čaro kľudu, vo dvojici to ide predsa len rýchlejšie. Ešte k tomu Bobo tuším nepotrebuje na rozjazdenie ani veľa najazdených km. Takže do Banskej Bystrice to rýchlo odsýpa. V okolí Slovenskej Ľupče sa k nám pripojí ešte MiHi a spoločne vchádzame do Bystrice, kde plánujeme obed. No, keď nás bude takto pribúdať, zajtra prídeme do Pezinka kompletný cykloklub :-). MiHi však ide s nami len po Hornú Štubňu, kde to stočí cez Kremnicu do Vyhní, kde má práve nejakú akciu, z ktorej si za nami odskočil.

Na obed sme si vybrali pizzeriu so skvelou pizzou. Mňam, dal by som si aj ďalšiu, keby som nemusel ďalej šliapať :-P. Ale čaká nás dlhé stúpanie na Malý Šturec. Tak začíname pomaly odkrajovať výškové metre. Za Harmancom sa cesta dvíha a zo mňa začína tiecť snáď všetkými otvormi, až musím spomaliť, lebo asi by sa aj bike premočil :-). Kúúrnik, pritom mi to išlo tak dobre... V sedle ma teda chalani už čakajú a púšťame sa do zjazdu. Škoda toho rozbitého asfaltu, mohol by to byť pekný zjazd. Pri Štubni sa MiHi odpája a ja s Bobom si to húlime do Dubnice, kde Bobo vybavil nocľah v turistickej ubytovni.

Úsek okolo Turčianskych Teplíc bol hrozný. Jednak po nepríjemnej betónke, kde mi vypadne zadná blikačka, jednak proti silnému vetru a ešte mi aj dôjde voda. Po odbočení na Vyšehrad sa zmení vietor, cesta, a vodu som si doplnil v Budiši. Akurát, že tá vajcovka sa takmer nedá piť a zasmradí mi fľašu. Ale aspoň som sa napil, zvyšok doplním v Nitrianskom Pravne, kde plánujeme pauzu.

Z tejto strany je sedlo Vyšehrad iba malá brdka, zato na druhej strane je pomerne dlhý zjazd, takže v Pravne sme zachvíľu. Zakotvíme to v krčme „U poslednej bosorky“, zalejeme dvoma kofolami a môžeme sa vydať na ďalšie kopce. Potiaľto som poznal každý úsek cesty, teraz prvý krát po 3 dňoch

na Gápeľ

Takže už od začiatku sa šetrím ako len môžem. Nohám sa už nechce moc ťahať, hoci energie mám dosť. Stúpanie je však veľmi dlho mierne, len ku koncu sa zdvihne a už som aj hore. Nakoniec z tých 800 m nebolo ani 700. Bobo sa mi smeje, ako som sa šetril (alebo ako som mu naletel?), sviniar :-). Cestou dole sme sa pekne rozbehli, akurát teraz pre zmenu nabehol na kameň Bobo a tak sme 5 minút strávili vymieňaním duše.

V dedine Gápeľ ma pobavilo, ako si z hlavnej cesty cez dedinu urobili futbalové ihrisko. V Pezinku by zrejme ani bránky nestihli postaviť, už by ich zrazilo auto. Dvaja cyklisti v dedine cez futbalový zápas boli teda určite udalosť :-).

Za Gápeľom sme to stočili na Zliechov. O tomto kopci som iba čítal, že nie je síce dlhý, ale je tu pár hustých stojek. A tak to aj bolo. Posledné 2 stojky boli riadne korenisté. Zato ten výhľad po vyjdení do sedla fakt stál za to. Večerným Slnkom zaliaty vrch Strážov a pred sebou dlhý zjazd. A ten bol tiež dokonalý. Úzka prázdna cestička, ostré zákruty a na plné pecky dole. V podstate sme klesali až po Košecu. A odtiaľ je to do Dubnice na skok. A ešte k tomu po dobrom vetre. Juj, keby takýto vietor fúkal zajtra celú cestu domov, tak sme v Pezinku za 3 hodiny :-).

V Dubnici najprv skočíme do Tesca. Zásobím sa jedlom aj na zajtra, aby sme už nemuseli zastavovať nikde okrem nejakej krčmy na doplnenie pitia. A šup do ubytovne.

Nooo, takže dnes to išlo ešte lepšie ako včera. Jednak lepšie počasie, menej náročná trasa, lepšie cesty a aj vo dvojici sa ťahá lepšie. Nebyť toho kolesa bol by to skvelý deň. Akurát ešte stále cítim tú odpornú chuť Budišky. Ešte aj teraz keď si grgnem sa cítim ako skazené vajce :-).

Spolu 179 km, priemerka 26, max. 61, prevýšenie 1570 m.

Bobove postrehy z dnešného dňa

Zablokovaný chrbát mi znemožnil absolvovať celú trasu, takže som sa k Andrejovi pripojil v sobotu okolo obeda v Lopeji. Pôvodne som si myslel, že mi cesta z Liptovského Mikuláša do Lopeja bude trvať nanajvýš dve hodiny. Sekol som sa o necelú hodinu, takže mi to nakoniec trvalo 2:50. A to som od Čertovice ani nešiel pod 40 km/h.
Skrehnutého Andreja som preto nechal, nech točí špicu, aby sa zahrial. :-) Predchádzajúce dni riadne premrzol, ako sa na správnu cyklistickú Slovenskú jar patrí. :-)

Niekde za Nemeckou mi volal na mobil MiHi, že kde sme, aby sa k nám pripojil. Mal blízko ubytovanie, tak si povedal, že si s nami jeden deň zajazdí. My sme sa už s Andrejom medzitým pravidelne striedali a ťahali svižné cestárske tempíčko. MiHi sa k nám pripojil pár km pred Banskou Bystricou. Dohodli sme sa, že sa naobedujeme v Pizzerii Evijo.

Všetkým nám riadne vytrávilo. Príjemne nás prekvapila rýchlosť obsluhy a tak sme vcelku spokojní mohli rýchlo pokračovať ďalej bez veľkej straty času. Počas prejazdu Harmanca si MiHi ostentatívne dovolil zazívať nad tempom postupu, čo ma dosť vytočilo. :-) Šak očkaj chlapec, raz budem ja zívať nad tvojím tempom. :-)

Cesta na Malý Šturec bola vcelku prázdna. Zopár áut, motorkári, inak nuda. Aj sme s MiHim počas zjazdu ľutovali motorkárov, ako sa učili "rezať" zákruty na tom vytrieskanom asfalte. Ideš dvadsať, nakloníš motorku a snažíš sa nespadnúť na tých hrboľoch. Jednoduché.

Pri Čremošnom sa MiHi od nás oddelil a išiel nazad do Vyhní. My dvaja sme pokračovali na Nitrianske Pravno cez Budiš. Andrejovi došla voda, tak chcel trošku zapiť bublinkovej vajcovky. Ja som radšej vydržal po kofolu u Bosorky. Tam sme sa zdarne dostali a podumali nad najbližším postupom. Andrej tú cestu od Tužinej na Gápeľ ešte nepoznal, tak trošku ťahal info odo mňa. Už mal od štvrtku vyše 300 km v nohách a pomaly mu dochádzala energia do kopcov.

Cesta sa od minulého roka veľmi nezmenila. A hore kopcom sme si to teda pekne užili. Predbehli nás len tri autá, čo je na zákaz vjazdu celkom slušný výsledok. :-) V zjazde som chytil defekt na predné koleso. Chvalabohu to nebolo v zákrute, lebo by som inak ľahol. Aj tak ma to však počas zjazdu zanášalo doľava. Aj som sa divil, že prečo ma to ťahá doľava, veď cesta nie je naklonená. Duchaprítomne som začal spomaľovať. Zastavil som už na ráfiku. :-)
Vymenil som dušu a mohli sme pokračovať ďalej.

Stúpanie na Zliechov ma nesklamalo. Teda, bolelo to sakramentsky. Neviem prečo, ale vždy si pri niektorých kopcoch hovorím, že keď som to už raz prešiel a bolelo to, tak to už nabudúce nemôže tak bolieť. A veruže bolí. Pred Zliechovom som v závetrí počkal na Andreja a šmykali sme ako ďábli do Košecy. Priemerka 40 km/h na 16 kilometroch hovorí za všetko. A po odbočení na Dubnicu sa do nás oprel taký duják, že sme prakticky bez námahy išli 35 km/h. Preto sme sa aj rýchlo dostali do Dubnice, pohľadali nejaký zlodejský obchodný reťazec, nakúpili potraviny a odtiaľ do ubytovne, kde som rezervoval jednu noc.

Z mojej strany to bol dosť veľký risk ísť po štvordňovom trápení s narazeným chrbátom na takúto dlhú štreku a prakticky bez prípravy ale zvládnul som to. Andrej už bol rozjazdený, ten stíhal tiež. :-) Zajtra nás čakal návrat domov. Moja obľúbená cesta zo Slovenskej Jari.

Robo

Štvrtý deň, nedeľa, 11.máj

Dnešný deň netreba nijako extra komentovať. Rovina, len zopár malých hupiek, celú cestu až domov. A k tomu jasné a teplé počasie so slabým vetrom do chrbta. Aj keď sme rátali so silným vetriskom, s ktorým by bola priemerka kľudne aj cez 35. Ale aj tak sme to valili, čo to dalo. Ľahká trasa, posledný deň, tak načo šetriť sily? S pravidelným striedaním sme celú trasu Dubnica - Pezinok spravili pod 4 hodiny čistého času. Stáli sme iba vo Veľkých Kostoľanoch na kofči, ktorá dodala energiu na dojazd domov. Priemerka 31,7 za dnešok myslím celkom ujde. Dokopy 123 km, max. 48,5, prevýšenie 410 m.

Suma sumárum, 610 km, takmer presne 24 hodín v sedle, nastúpaných 5800 výškových metrov. Trasu som prešiel celú, potrebné objemy som teda najazdil a snáď to tento rok pôjde cez leto lepšie. Škoda, že Bobo nemohol ísť celé 4 dni. Takže možno opäť o rok :-)

Mapa trasy

Fotky odporúčam pozrieť vo fotogalérii