Cyklodovolenka v Habovke 2002

Po minuloročnej akcii s partiou na chate na Českých hraniciach som sa už nevedel tento rok dočkať podobnej akcie, ktorá sa konala v Habovke pod Západnými Tatrami. Takže minulý rok som pojazdil České pohraničie, tento rok to bude Orava :-). A samozrejme cesta z Pezinka do Habovky a späť na bicykli.

Prvý deň, piatok, 19. júl

Až ráno v deň odchodu sa rozhodujeme napevno, že ideme. Hoci je úplne zatiahnutá obloha a od západu sa postupne blíži dážď. Musíme mu teda zdrhnúť :-). Vyrážame okolo 10-tej, medzitým sa aj rozpršalo. Kým však prídeme do Šenkvíc, pršať prestáva. Respektíve tu ešte dážď nestihol prísť. To dnes bude naháňačka pred dažďom.

Keď som išiel s Paťom minulý rok do Trenčína na biku, v každom kopci mi zdrhol. To som však ešte nemal cesťák a ani 5000 km odjazdených od začiatku sezóny. A tak som tento rok kráľom ja :-). A to sa ešte musím mierniť, lebo Paťo nemá klasický cesťák ale starý favorit. Priemerka 28 je teda napriek silnému bočáku pomerne vysoká. Prechádzame cez Trnavu a Hlohovec smerom na Topoľčany. Tieto hupky idem prvý krát, preto idem opatrne. Pri mojej nízkej váhe a už aj vetru do chrbta je to však malina a ide sa mi parádne. Radosť mi preruší dážď kdesi vo Veľkých Ripňanoch. Prší zrazu tak silno, že sadáme do krčmy a čakáme vyše hodinu, kým to prejde. Aspoň si medzitým oddýchnem. Po vyjdení z dediny nás prekvapí suchá cesta. Takže sme tu asi vyše hodiny čakali zbytočne. Asi si ten dážď vyberá dediny, v ktorých prší a inde ani kvapka neprdne :-).

Za Topoľčanmi odbočujeme smerom na Bošany, kde je prázdnejšia cesta. Čo nás však teraz trápi, je hlad. V krčme vo Veľkých Ripňanoch žiadne jedlo nemali, takže musíme opäť niekde stáť. Rozhodnutie padne na motorest pred Bošanmi. Nebol to však najlepší nápad. Na jedlo čakáme ¾ hodiny. Takto pôjdeme dnešných 130 km až do večera.

Smerom na Partizánske fúka opäť nepríjemný bočák. A cesta smerom na Nováky sa mi zdá nekonečná. Dedina za dedinou a Nováky nikde. V Novákoch pre zmenu hľadáme starú cestu do Prievidze, keďže je to skratka do Bojníc. Tabuľami to označené nie je, tak sa pýtame domorodcov. Tí nás ale chcú nasmerovať na štvorprúdovku do Prievidze, tak náš smer (na dedinu Koš) upresňujeme: „Prosím Vás, ako sa dostaneme do Koša?“ :-). Správnu cestu sa nakoniec nájsť podarí. Je to pôvodná cesta I. triedy medzi Novákmi a Prievidzou, ktorú museli uzavrieť kvôli poddolovanému územiu. Okrem toho vysťahovali aj celú dedinu Koš a tak je celé okolie úplne vymreté. Ale aspoň táto cesta teraz patrí cyklistom a korčuliarom :-).

Paťo už chytá riadnu krízu a preto spomaľujeme. Čo nás oboch veľmi prekvapí je to, že do Bojníc prichádzame v podstate za pár minút. Akurát treba ešte prekonať taký „menší“kopček. To mám najradšej, keď ma tesne pred cieľom poteší dáky krváčik :-).

Tak, dnes to dalo 138 km s priemerkou 25,8, čo je myslím na to, že Paťo v podstate nie je cyklista a 70% trasy nám fúkal nepríjemný bočák, celkom dobrý výkon. Snáď to zajtra pôjde aspoň rovnako tak dobre. Hlavne aby sa počasie vylepšilo.

Druhý deň, sobota, 20. júl

Trt makový, ráno leje ako z krhly. Vôbec sa nám nechce pokračovať ďalej. Juro vyrážal ráno o 5-tej z Pezinka, keď mu v Šenkviciach začalo pršať. Nuž, ten do cieľa suchý nepríde :-). Ibaže by hej, lebo okolo desiatej prestáva pršať. Neváhame a hneď vyrážame smerom na Martin cez Nitrianske Pravno. V Prievidzi sa nestačíme čudovať, keď vchádzame na suchú cestu. Ten dážď sa fakt drží ako sopeľ aspoň 1 deň nad 1 dedinou.

Za Prievidzou Paťovi volá Juro. Vcelku zaujímavý rozhovor:

„No čau, kde si?“

 „Za Prievidzou.“

„No počkaj, aj my sme za Prievidzou“

„Ja tiež, veď práve ma obiehate...“

:-)

He? Takže sviniar Juro nás dobehol už ráno a určite ešte príde prvý do Habovky. Zato je však poriadne mokrý, lebo už od Šenkvíc mu neustále pršalo. S priemerkou 30 a takmer bez prestávky 140 km. Kam sa hrabeme my s Paťom? No, ale aby Juro nebol namyslený, že aký je dobrý, ukážem mu to v stúpaní na Vyšehrad :-). Ani raz neklesneme pod 16, pritom stúpanie je väčšie ako Pezinská Baba. Hore v sedle ho však púšťam z uzdy, aby som počkal Paťa, nech sa netrápi sám až do Habovky. Áno, Jurovi by som nevládal, ale ako výhovorka to snáď obstojí, nie? :-)

Paťo prichádza asi za 20 minút. Zídeme teda dole, prekonáme pár hupiek a prichádzame na hlavnú cestu do Martina. Medzitým párkrát aj zaprší, ale už si to nevšímame, keďže už poznáme charakter tohto dažďa :-). Pomaly sa obzeráme aj po nejakej reštike vhodnej na obed. Prvá je zavretá, druhá pridrahá, v tretej je uzavretá spoločnosť, ďalšia je tá najposlednejšia krčma... sme takí vyberaví alebo tu fakt nič nie je?

Nakoniec nájdeme v Turanoch 2 otvorené reštiky vedľa seba. A ešte k tomu aké. V tej našej nám v priebehu 10 minút priniesli prvé aj druhé jedlo. Mimochodom, veľmi chutné a lacné. Takže oplatilo sa dnes vyberať si správnu reštiku :-).

Ideme už po hlavnej ceste smerom na Ružomberok. Áut je tu veľa, krajnica však široká, čiže celkom sa to dá. Kdesi pred Kraľovanmi sa obzerám za seba a Paťo nikde. Ba nie, asi 500 m za sebou ho vidím. Tak ho teda počkám, či sa niečo nedeje. Paťo sa sťažuje na boľavé koleno. Vraj s ním nemôže poriadne zaberať. Nevidím to dnes dobre, hoci do cieľa už nemáme ďaleko. Nejakých 50 km. Avšak šliapať do večera sa mi fakt nechce. Hm.

V Kraľovanoch odbočujeme na Oravu. Je tu fajn scenéria a aspoň si ju pri pomalom tempe môžem celkom užiť. Akurát to pomalé tempo začína byť už príliš pomalé a Paťovi bolesť v kolene už prerastá cez hlavu, tak rozmýšľa, že nasadne v najbližšej dedine na vlak. Takto to, žiaľ, ďalej nejde. Dokazovať si nemusí nič, zdravie je prvoradé. V Párnici teda smerujem na železničnú stanicu. Skvelé, vlak ide Paťovi o pár minút. A tak sa Paťo vytešuje, že tentokrát ma bude čakať on. „To určite,  ja sa len tak ľahko nevzdám :-)„.  Hoci s vlakom som sa ešte nikdy nenaháňal. Paťo vystupuje v Podbieli, to je odtiaľto asi 35 km. Ako pozerám podľa grafikonu, vlaku to trvá necelú hodinu. Hm, to by sa možno aj dalo stihnúť. :-)

Vyrážam teda pár minút pred vlakom. Som teraz oddýchnutý, Paťo mi zobral aj moju batožinu, a tak sa mi ide skvele, že rýchlosť sa vyšplhá na 35-40. Málokedy klesám pod 30 napriek mnohým kopčekom na trase. Na železničnú trať mám často výhľad a ako vidím, vlak ma stále nepredbieha. V Dolnom Kubíne dokonca ja predbieham dákych 20 áut, čo čakajú na semafore kvôli oprave mosta. Juj, ale sa ide dobre, kam sa hrabe Armstrong :-).

Za Dolným Kubínom je to hornatejšie, ale rýchlosť stále nestrácam. Podľa času mi to vychádza, že v Podbieli budem prvý. A to som ešte pár minút jedol v 1 dedine aby som vydržal šliapať až do Habovky. V Podbieli však nemôžem nájsť železničnú stanicu a nadídem si asi 2 km. A keď ju po 5 minútach nájdem, vlak akurát odchádza a Paťo je už vonku. Ale v Podbieli som bol prvý. Rýchlejší ako vlak. Rýchlejší ako Oravská strela :-).

Paťove koleno sa však stále nezlepšilo. Tak ma posiela dopredu, veď do Habovky je to už len kúsok, nech ho už zbytočne nečakám. A tak vyrážam sám, a naozaj, do Habovky prídem za niekoľko minút. Chatu nájdem zachvíľu a už sa aj zvítam s partiou. Juro mi naložil celú hodinu. Presnejšie povedané, 1 deň a hodinu :-).

Paťo prichádza za chvíľu, to už si užívam pohodu na izbe. Dnes sme dali 134 km pri priemerke 26,3. A pritom ešte v Párnici bola priemerka len málo cez 24. Na predbehnutie vlaku treba vysokú rýchlosť :-).

Tretí deň, nedeľa, 21. júl

Povodne som dnes plánoval oddychový deň, ale to počasie, ktoré ráno vykuklo, sa nedalo odmietnuť. Treba ihneď pojazdiť okolie. Po (veľmi výdatnom) obede teda vyrážame s Jurom, smer Ťatliakova chata v Roháčskej doline vo výške 1370 m. Juro má po včerajšku riadnu svalovicu, zatiaľ čo ja som sa akurát dostal do formy a tak diktujem tempo. Vôbec nemám problém šliapať hore kopcom cez 30 a aj namakanému Jurovi zdrhám, až ma musí krotiť :-).

Včera som sa naháňal s vlakom, dnes sa naháňame s autobusom, a to do kopca. Dá sa povedať, že až po Brestovú sme jeho tempu stačili. Na budúci rok sa asi prihlásim do US Postal :-). Ešte aj scenéria naokolo je skvelá a vytešujeme sa ako malé deti. Samé dvojtisícovky naokolo, najlepšia forma, akú som kedy mal, pekný stupák a od Zverovky aj celkom dobrý asfalt, čo si viac priať? Stúpanie začína naberať na grádoch a niet tu ani kúsok na oddych. Ku koncu odhadujem stúpanie okolo 15%. To mi už zdrhol Juro dopredu. On tu nemá problém ísť aj 12-kou. Však mi aj hore hovoril, že pod 12 neklesol. Zato ja som ku koncu išiel ledva 6-7. Predsa len na takéto prevýšenia nie som zvyknutý a už vôbec nie na takéto stúpanie. No dobre, do US Postal sa budem hlásiť až o 2 roky, nie hneď :-).  

Cestou dole by mohol byť parádny zjazd, nebyť toľkých turistov. Hemžia sa ich tu stovky. A tak je celé klesanie iba striedaním rýchlosti medzi 15 a 60. V Zuberci to ešte stočíme smerom na Liptovský Mikuláš, aby sme pozreli odchody autobusov kvôli zajtrajšiemu výletu. Pôvodne som myslel, že po Bielu skalu, kde je tá zastávka, je to rovnomerné mierne stúpanie. Namiesto toho sa v závere vykľuje poriadna stojka Až som mal problémy to vyšliapať. Zato Juro mi medzitým stihol zdrhnúť o dobrých 100 m. To sme však už pri zastávke, kde to otáčame. Z prudkého stupáku je teraz prudký klesák a Juro si na ňom robí maximálku 85 km/h. A to ešte nie je jeho úplný rekord (nejak 92,3) :-).

V Zuberci si ešte dáme veľkú zmrzlinu, nech oslávime to, ako nám to dobre šliape :-). Teda až na tie prudké stupáky. 47 km, priemerka 22,4, čo myslím pri prevýšení cez 800 m celkom obstojí. A na tú scenériu tiež nezabudnem. Parádny deň.

Štvrtý deň, pondelok, 22. júl

Dnes bol plánovaný peší výlet, ale kvôli dažďu sa presúva na zajtra. Ale na nudu sa v tejto partii sťažovať rozhodne nemôžem :-).

Piaty deň, utorok, 23. júl

Peší výlet. Dnes už počasie vyšlo a tak sme si vyšli na Suchý vrch. Celkom pekný výlet, všetci sú spokojní, len Juro mi ešte večer dáva bláznivý nápad sa ísť niekam previezť. Ja samozrejme neodmietnem a 18.45 vyrážame. Zhodli sme sa na trase ku Oravskej priehrade a späť. Aj tak veľa času do západu Slnka neostáva.

Po Podbiel je to dole kopcom, a tak je na tachometri priemerka 38 bez väčšej námahy. Veľmi rýchlo prichádzame aj do Tvrdošína, kde odbočujeme na Oravskú priehradu. Vystúpame 2 krát asi 50 výškových metrov a už sme aj hore. Ja som ešte chcel pokračovať až po Námestovo, ale Juro ma krotí, lebo by sme sa nestíhali do tmy otočiť. Tak si ešte oddýchneme na korune priehrady a padáme naspäť. Slovo padáme je veľmi výstižné, lebo medzi Tvrdošínom a Podbielom ideme medzi 35 a 45, hoci je to v podstate rovina. Priemerka je zatiaľ 34,2, a to už máme v nohách 40 km, tak rozmýšľam, že by som si dnes mohol vylepšiť môj doterajší rekord priemerky 31,7 km/h. Akurát, nebude to také jednoduché, z Podbiela je do Habovky prevýšenie 200 m. Však Juro potiahne :-).

Vychádza to v priemere na 2,5 %-né stúpanie, čiže cez 30 sa nejde jednoducho. Takže až pred Oravským Bielym Potokom zrýchľujeme na cca 33 :-). No a ďalej už ani nehovorím. 36, vkuse až po Habovku. Juro tú moju maximálnu priemerku zobral nejako príliš vážne :-). Ale vydržal som až do konca. Aj keď iba s vypätím všetkých síl. Celková priemerka za dnešný deň je 33,3 km/h. A to som šliapal väčšinou špicu ja. Ani trasa nebola žiadne lážo-plážo, ale pekných 54 km s prevýšením cez 400 m. Tento týždeň mi to naozaj dobre ide, dá sa povedať, že som na svojom „vrchole“.

Šiesty deň, streda, 24. júl

Opäť výlet, tentokrát na Roháčske plesá. Dnes už našťastie nemal po výlete Juro žiaden bláznivý nápad :-).

Siedmy deň, štvrtok, 25. júl

Ráno sa zobúdzam do dažďa. No to mi ešte chýbalo. Som chcel dnes pojazdiť ešte Kvačiansku dolinu a sedlo Ostrý vrch. Zajtra je odchod, takže ak to chcem stihnúť, tak jedine dnes. Ešteže poobede pršať prestáva. A keď už vykukne aj Slnko, neváham a vyrážam smerom na Huty, hoci je už pol siedmej. Jurovi sa dnes nechcelo, preto idem sám. Brr, ale je zima, našťastie mi Juro požičal návleky.

Po Bielu skalu cestu poznám ešte z nedele. Aj stúpanie mi ide lepšie ako vtedy. Odtiaľ nasleduje parádne klesanie s dobrým povrchom cez obec Huty. Za ňou začína Kvačianska dolina. Viem, že asfalt tu nie je, iba stará štrková cesta, vraj ešte pred 15 rokmi stará cesta III. triedy spájajúca Oravu a Liptovský Mikuláš. Spočiatku je jej stav úplne v pohode, idem okolo 25, len treba obchádzať bariny po dnešnom daždi. Ide sa celkom dobre, kým si trocha nenadídem na rázcestí smerom na dedinu Veľké Borové, a musím sa asi 1 km vracať. Ani pôvodná poľná cesta však nie je žiadna výhra, miestami je tu toľko štrku, že musím bicykel tlačiť. Dokonca hoci idem dolinou v smere potoka, cesta ešte stúpne dobrých 50 výškových metrov. Ale scenéria stojí za to. Často kolmé svahy naľavo aj napravo od cesty, cesta doslova vytesaná do skaly. Paráda. Akurát sa musím obávať defektu na toľkých šutroch.

Netrvá to dlho a prichádzam do Kvačian, kde to stáčam na Liptovské Matiašovce. Ktovie, či tu nemám dákych predkov. Možno bola naša rodina kedysi dávno slávna a bohatá, keď po nej pomenovali dediny, lesy, kopce :-).

Cesta cez dedinu je úplne úzka, rozšíri sa až za ňou. A tam začína aj stúpanie. A nie hocijaké. Až na mňa prichádza kríza a musím si urobiť aj nejakú tú prestávku. Približne v tretine stúpania ma prekvapí dlhšie klesanie. To aby som stratil všetky tie nastúpané metre. Doslova, na konci klesania začne cesta opäť riadne stúpať. Postupne sa odkrýva aj výhľad na Liptovskú kotlinu a hneď sa šliape lepšie. Samé pekné zákruty, dobrá scenéria a už sa ocitám aj hore. Pred sebou mám krásny západ Slnka nad Oravou. Dole smerom na Liptov to ináč musí byť parádny zjazd. Snáď sa sem ešte niekedy vrátim.

Klesanie je tiež skvelé. Na jednej strane Liptov, na druhej Orava a k tomu ešte krásny západ Slnka. To aby som sa ponáhľal na chatu, nechcem prísť za tmy. V prudkom klesaní, kde išiel v nedeľu Juro 85-kou, skúšam si aj ja urobiť maximálku, ale znemožnia mi to 2 autá a tak som to nemohol pustiť rýchlejšie. „Iba“ 71 km/h :-). Cez Zuberec už len preletím a 20.40 prichádzam na chatu. Akurát včas, lebo už začína tma a okrem toho začína aj parádna opekačka, na ktorej by som nerád chýbal.

Keďže Paťo ide zajtra domov vlakom, ja sa musím vtierknúť Jurovi a zvládnuť celú trasu do Pezinka za 1 deň. Takže na opekačke som pekne do druhej v noci, aby sa zajtra lepšie šliapalo :-). Ináč, dnes to dalo 44 km pri priemerke 23,7.

Deň ôsmy, piatok, 26. júl

Nemám rád dni odchodu. Jednak sa mi ešte nechce odchádzať a už vôbec nie baliť sa. A tak sa nám s Jurom podarí vyraziť až o 9-tej. Veď je to do Pezinka len 270 km. Malina :-). Na začiatok nasadzuje Juro veľmi pohodové tempo. Ideme však dole kopcom, preto to po Podbiel ide v pohode cez 35. Je riadna kosa, preto by som sa rád zahrial, ale nechcem to prepáliť hneď na začiatku.  Špicu ťahá takmer celý čas Juro, keďže je na tom podstatne lepšie ako ja. Respektíve skúsenejšie.

Cez Oravu prejdeme veľmi rýchlo, od Dolného Kubína postupne zrýchľujeme na 35. Šliape sa zatiaľ veľmi dobre. Prechádzame Kraľovany, Sučany a v Turanoch už mierime do známej reštiky z minulej soboty. Tentokrát nám jedlo prinesú ešte rýchlejšie, za 5 minút máme na stole polievku, hneď po jej dojedení halušky a po zaplatení môžeme ísť. Nezdržali sme sa tu ani pol hodinu. Ostatné reštaurácie sa môžu strčiť :-).

Z Malej Fatry sa na nás valia mraky a my dúfame, že nebude pršať. Je zatiaľ iba polooblačno, no tie oblaky nevyzerajú moc priaznivo. Zato začal fúkať výdatný severozápadný vietor, a tak sa po Martin pachtíme úbohou 25-kou. Tu sa mení smer jazdy a zároveň aj smer vetra na severný a z 25-ky je hneď 35. Akurát že v Martine nás zdržalo kopec semaforov. Odtiaľ to však je v pohode a s vetrom do chrbta, chvíľami bočákom, sa ide skvele. Ani hupky pred Vyšehradom nás nerozhádžu a odtiaľ je to prakticky až do Prievidze zjazd. Priemerka sa drží stále nad 32, čo nás nesmierne teší, lebo to takto stíhame domov za svetla, dokonca aj s rezervou. Haluz, že za Vyšehradom sa oteplilo o viac ako 5°C, a v podstate tak máme ideálne podmienky na jazdenie. Pomaly však dochádza energia, tak to v Partizánskom doplníme zakysankou, banánmi a horalkami. Juro sa mi prizná, že už od Martina (teda takmer  100 km) má menšiu krízu, mali by sme trocha spomaliť. Času je dosť, prečo nie? Párkrát ho teda aj vystriedam a v Topoľčanoch opäť mierne zrýchľujeme.

Za Topoľčanmi nasledujú povestné hupky, na ktoré sa tentokrát moc neteším. Predsa len, 180 km v nohách, už to asi nepôjde tak dobre. Opak je pravdou, po prejdení prvých hupiek usudzujem, že to bude v pohode. Dokonca sa ide stále ľahšie a ľahšie. Len na poslednom kopci mi Juro zdrhne, aj to len preto, lebo si chce zavolať domov. Ako ho potom čakám, si všímam, že sa mi jaksi nafukuje plášť. Na 1 mieste vyrastá kopec. Šmejd in China, snáď mi to vydrží domov.

Pomaly sa spúšťame do Hlohovca, priemerka je stále nad 31 a už vieme, že domov to dnes v pohode dotiahneme, dokonca oveľa skôr, ako sme pôvodne chceli. V Trakoviciach sadneme na kofolu, ktorá stojí smiešnych 6,50 Sk. Je to dokonca akási cyklistická krčma, vo vnútri majú samé plagáty cyklistov a s Jurom sme stredobodom pozornosti, hlavne, keď sa dozvedia, že dnes ťaháme až z Habovky :-).

Rýchlo prídeme aj do Trnavy, odtiaľ cez Budmerice do Modry. Tieto hupky sa mi išli teraz asi najľahšie, ako si pamätám. Od Modry si to ešte na záver rozbehneme, nech je pre srandu vyššia priemerka. Domov prichádzam krátko po siedmej. Teda 10 hodín hrubého času, 269 km (oproti ceste sem sme si skrátili cestu v okolí Prievidze). Na čo som však najviac hrdý, je priemerka 31.

Ešte aj doma mám kopec energie, normálne mám chuť ešte jazdiť, ešteže ma Juro brzdí, nech nebláznim :-). S partiou z chaty sa ešte stretávam na zmrline, takže nabehám ešte ďalšie km a celkovo to dnes vychádza na 273 km. Som na seba hrdý :-).

Suma sumárum, za týchto 8 dní som pojazdil 704 km. A nejde ani tak o tie km, ako skôr o zážitky z parádnych výletov a z dobrej partie. Som nadmieru spokojný. Snáď sa o rok bude opäť niečo podobné organizovať.