Cyklodovolenka v Nízkych Tatrách, 6.7-12.7.2002

Z rodinnej dovolenky v Bystrej v Nízkych Tatrách som sa rozhodol spraviť si cyklodovolenku. Predsa len, rád by som pojazdil konečne aj iné terény, ako len okolie Pezinka a zároveň sa otestoval vo väčších kopcoch, keďže u nás je to s nimi „slabota“ :-). Juro sa ešte na poslednú chvíľu rozhodol, že pôjde s nami aspoň na víkend a nahovoril ma, nech s ním prídem do cieľa na biku. Rozumej prekonať 270 km za deň, hoci môj doterajší osobák je niečo cez 180 km.

Pôvodne sme chceli vyraziť 7:30, ale Juro včera dostal 2x defekt a hoci sa pokúša si to zlepiť, nedarí sa a čakáme, kým neotvoria bike obchod v Pezinku. Zo 7:30 je náhle 9:00, čo je dosť veľký sklz. Ďalšie nepríjemné prekvapenie je v podobe protivetra. A nie slabého, minimálne 20 km/h. Nehovoriac o tom, že už teraz ráno je 28°C. Ktovie, čo bude cez deň. Nezačína to dobre :-(.

Po Sládkovičovo pohoda, priemerka 30, námaha pri terajšej forme minimálna. Juro sa rozhodol, že ma bude ťahať celý čas. Ja som predsa ešte len začiatočník a s podstatne horšou formou. Ešte ani zďaleka netuším, či to dnes vôbec zvládnem.

Betónka pred Galantou ma nejako znervóznila. Aj protivietor sa zosilnil. Rýchlosť klesá na 27 a začína ma nudiť tá nekonečná rovina. Žiaden kopec, široko ďaleko. Morálka mi klesá a klesá. Obaja sa zhodujeme, že sa tešíme na kopce. Aj keď ktovie, ako sa v nich pôjde, ak nás táto rovina tak zničí.

Šaľa, Jatov, Tvrdošovce, strašná nuda. Ak to pôjde takto ďalej, tak prídeme o polnoci. Alebo zaspíme kdesi po ceste. Je 11:30 a my ešte ani zďaleka nemáme prvú stovku za sebou. Mierime do potravín. Zdvihnúť si náladu a troška aj zhodnotiť ďalší postup. Juro hovorí, že nebude problém. Že vietor sa zmení na južný a akonáhle prídeme do kopcov, pôjde to lepšie. Trocha ma to upokojí.

Za Tvrdošovcami odbáčame na Šurany. Vietor je bočný a pomaly aj menšie kopčeky začínajú. Hneď sa ide lepšie. Až sa vytešujeme ako malé deti, keď začnú hupky za Podhájskou. Aj preto tento úsek pomerne rýchlo ubehol a prišli sme do Levíc. Tie však nakoniec obídeme akýmsi polobchvatom. Za ním ma dosť prekvapili dosť prudké kopčeky, ktoré mi už ani zďaleka tak nesadli ako tie pred Levicami. Slnko už riadne pripeká a cítim únavu z roviny. A treba nám doplniť tekutiny. Takže v najbližšej dedine zakotvíme v krčme. Hneď som vypil 1 liter a ďalší si nalial do fľaše.

To som ešte netušil, čo ma čaká. Za dedinkou Žemberovce bol dlhý tiahly kopec. Tak dlhý, že sa mi zdal nekonečný. Psychicky ma to úplne zdeptalo. Mám pocit, že dnes neprídem ani do Krupiny, nieto ešte ďalších 100 km do Brezna. Jediné, čo ma teraz teší je, že tu nie sú takmer žiadne autá, hoci je to cesta I. triedy. A tak keď vidím v protismere tieň, šup pod neho. Tých kopčekov bolo ešte dosť, našťastie už ani 1 z nich nebol taký brutál ako prvý.

Hontianske Nemce. Áut rapídne pribudne, ale terén sa troška ukľudní. Nakoniec to do Krupiny išlo celkom obstojne. Aj keď v nej už dosť cítim únavu. Sadáme si na lavičku vedľa ďalších potravín. A rátame. V nohách 180 km, pred sebou vyše 90 a je 5 hodín poobede. O 9-tej  zapadá Slnko. Spomíname, ako sme pred týždňom dali stovku s prevýšením cez 1000 m za 3 hodiny 40 minút. Teraz budeme veeeľmi radi, ak to bude za 4 hodiny.

Podľa môjho ďalšieho tempa usudzujem, že nebude. Mierne stúpanie a ja už nevládzem ísť viac ako 20. Úplná kríza. Tak toto teda nie. Juro ma napriek môjmu nesúhlasu začína tlačiť. Rýchlosť za zdvihne nad 30. Keď Juro prestane tlačiť, chvíľu vydržím šliapať aj takto. A potom sa to opakuje, asi 5 krát, až prídeme na vrchol stúpania.

Dole kopcom to patrične rozbehneme. A tým, že sa otvorila krajina, oprie sa nám aj vietor do chrbta a hneď to ide ľahko 40-kou miernym dolekopcom. A takto až do Zvolena. Paráda. Takto to do tej tmy v pohode stíhame.

Zvolen. Opäť mierny horekopec. Už po 5 km cítim, že to opäť ide zle. V okolí Sliača sa už trtúlim ledva 20-kou. Som totálne vyčerpaný. A Juro ma predsa nemôže tlačiť celú cestu až do cieľa. Musím zastaviť a oddýchnuť si. Líham si do trávy ako mŕtvy. Asi by bolo najlepšie sadnúť v Bystrici na vlak. Kurník, ale prešiel som ja 230 km preto, aby som to posledných 40 km v podstate po rovine vzdal? Fakt nedokážem viac? Som ja teda padavka. Žiaden vlak nebude. Aj Jurovi sebavedome hovorím, že pokračujme.

Pomaly to opäť rozbieham. Zrazu sa cítim ako vymenený. Asi 15 minút oddychu ma opäť položilo na nohy. Ideme síce len 26, ale ideme. Snažím sa nemyslieť na to, že som mal pred chvíľou úplnú krízu ale na to, že cieľ už nie je ďaleko. Však aj Nízke Tatry sú už na dohľad. Bystricou preletíme akoby nič a stále zrýchľujeme, až sa mi nechce veriť, že mám za sebou 240 km. Hreje ma pri srdci pocit, že každým šliapnutím si tvorím osobák. Už aj Slnko nepripeká a fakt sa ide dobre. Júúúj, nemohlo to takto ísť celú cestu? Hm, a nedáme si dnes ešte aj Čertovicu? Nech mám rovno 300-vku :-).

Takto som teda prežil horehronskú „diaľnicu“. Už iba vyšliapať záverečné stúpanie do hotela, kde ma čakajú rodičia. Nakoniec to bolo iba dlhšie mierne stúpanie. Konečne tabuľa, hotel 0,5 km. Už bolo načase, Slnko už zapadlo. Na záver to ešte oslávime malým pivom. Kým nám ho donesú, je už aj tma. To však na tých asi 300 m nevadí. Prichádzame 21:30.

Uuuf, tak to som si dnes riadne naložil. 270 km, spolu s ranným roznášaním novín 280. Priemerka 26,2. Celkovo to napriek veľkej námahe hodnotím úspešne. Škoda toho protivetra a neskorého vyrazenia. Ale cieľ sme splnili, prejsť celú trasu a prísť do úplnej tmy.

Druhý deň, nedeľa

Ráno sa zobúdzam celkom fit. Vyzerá to, že to dnes v pohode vyjazdím. Juro tiež, ten sa dnes vracia domov :-). Navyše, v ťažkej pohode, vyráža o pol desiatej. Veď celé to berie ako objemový tréning. Okolo siedmej večer vraj prišiel do Pezinka :-).

Ja si dám najprv vychádzku s rodinou a večer okolo piatej nasadám na bike. Doteraz nepochopím, ako som si mohol vybrať na rozjazdenie dlhočizný stupák na Srdiečko s prevýšením cez 600 m. Asi mi to Slnko včera uškodilo :-).

Ide mi to ku podivu veľmi slušne. 24 do kopca. Samozrejme, len prvé asi 3 km. Postupne pomalšie a pomalšie, v závislosti od strmosti stúpania. Ku koncu 12%. Teším sa z peknej scenérie naokolo, v takomto teréne som jazdil zatiaľ iba raz aj to pred 2 rokmi. Ani sa nenazdám a som hore. Škoda, že vrchol Chopka sa akurát zahalil hmlou, z cesty ho bolo ešte pekne vidno.

Cestou dole idem opatrne. Pred 3 dňami som mal škaredý pád takmer pod kamión a mám z toho veľmi nepríjemné spomienky. Nakoniec je z toho aj tak parádny zjazd. Snáď sa sem ešte niekedy vrátim.

Dnes to bolo 23 km s priemerkou 20,7, čo je zatiaľ moje minimum na cesťáku, avšak vzhľadom na prevýšenie 600 m sa nemám začo hanbiť. Každopádne som si dnes oddýchol a zajtra si spravím poriadny výlet :-).

Tretí deň, pondelok

Plný energie vyrážam smerom na Brezno cez Mýto pod Ďumbierom. Plánujem dnes prekonať 2 krát hrebeň Nízkych Tatier cez sedlo Priehyba a Čertovica. Najprv však treba prekonať menší kopček a následne trochu rozbitý zjazd do Brezna. Tento úsek si pamätám ešte z výletu naprieč Slovenskom pred 2 rokmi. Smerom na Heľpu mi to ide celkom svižne, priemerka 30. V Polomke sa zastavím v potravinách. Mali tu 0,33 litra koly za 3,20 Sk :-). Medzitým si všímam, že vonku už rómski spoluobčania obzerajú môj bike. Aj sa ma pýtali, že ako môžem jazdiť na takých tenkých gumách, že oni majú oveľa hrubšie :-).

V Heľpe odbáčam na Priehybu. Je to neoficiálne horské sedlo, dokonca nižšie ako Čertovica a vedie cez neho len úzka lesná asfaltka, na cesťáku snáď prejazdná. Prevýšenie je od Heľpy cez 500 m v pomerne veľkom stúpaní, ktoré poľaví až na konci. Viac ma štve, že je na ceste kopec štrku a roztopenej smoly, preto idem miestami pomalšie, ako mi to stúpanie dovolí. Okrem toho nie som zvyknutý na takúto dĺžku kopcov, v Malých Karpatoch máme podstatne menšie kopce. Hm, pred 2 rokmi sa mi ten stupák zdal kratší.

Nakoniec som to vyšiel celkom v pohode, len sa mi to zdalo moc dlhé. V sedle je kopec ľudí, všetko turisti.

Zjazd bol celkom dopohody. Asfalt obstojný, len občas boli nepríjemné štrkové políčka, kde bolo treba úplne spomaliť. Aj tak už po pár km sa cesta vyrovnala a išlo to len veľmi miernym klesaním. Veľkou zaujímavosťou je tu jednosmerka. Asfaltka bola asi moc priúzka, aby sa tu vyhli 2 autá, a tak postavili na druhom brehu potoka druhú asfaltku. Každá z nich je jednosmerka. V lese to dosť prekvapí :-).

Postupne som prišiel až k vodnej nádrži Čierny Váh. Ináč, parádna scenéria bola cestou. Naopak, nádrž ma trochu sklamala, je totiž zväčša zakrytá stromami.

Konečne raz stretávam aj nejakého žiletkára. Rovno sa s ním dám do reči. Po chvíli zisťujem, že v podstate všetky dobré terény v blízkom okolí pojazdím ešte dnes, viac tu toho nie je :-).

Zaujímavosťou vodnej nádrže Čierneho Váhu je, že je prečerpávacia. Teda, skladá sa z 2 nádrží v rôznej výške, pričom počas slabej prevádzky sa čerpá voda z dolnej do hornej a naopak. K hornej podľa mapy vedie asfaltka. Takže sa na ňu vydávam, podľa vrstevníc to vyzerá na riadny zaberák. V stúpaní zistím, že mapa naozaj neklamala :-). To stúpanie mohlo mať často aj cez 12%. Fakt husté stojky. Ale dalo sa, prevýšenie bolo okolo 400 m a za nejakú polhodinku som bol hore. Priamo k nádrži je zákaz vstupu, čo ma dooosť sklamalo. Tak ako výhľad na Tatry, ktoré sú v opare a v podstate z nich nič nevidno :-(.

Zjazd bol parádny. Na môj vkus však trošku strmý, brzdy sa nedali prakticky ani na chvíľu pustiť. Opäť cítiť veľký rozdiel medzi tunajšími kopcami a tými brdkami doma.

Za Svarínom v smere na Kráľovu Lehotu mi už fúkol vietor do chrbta, hneď sa išlo lepšie. Tak som pustil riadidlá, nech si ešte aj chrbtát odpočinie. Dobré 3 km som prešiel takto, parádne sa išlo.

V Kráľovej Lehote som sa pôvodne chcel najesť. Keďže však nenachádzam žiadne potraviny, idem ďalej, snáď sa ešte niečo pritrafí po ceste. Zachvíľu odbáčam na Čertovicu a po pár km odbáčam do Malužinej s vidinou jedla. Tentokrát sa pošťastí a tak si pochutnávam na banánoch, horalkách, acidkách... :-)

Jedlo ma veeeľmi povzbudilo do ďalšieho stúpania. Až sa mi nechcelo veriť, že šliapem na najvyššie položené cestné sedlo na Slovensku :-). Taká väčšia a dlhšia Pezinská Baba to bola. Dlho nič, potom 2 „schody“, hneď na to súvisle asi 6% a som hore. Pohoda.

Zjazd kupodivu nebol taký rýchly, ako som očakával. Hlavne v okolí Jarabej to bola samá záplata a zo zjazdu bol skôr slalom pomedzi jamy. Aspoň že už nebolo treba šliapať, viezol som sa celých 10 km, okrem posledných 500 m do hotela. Za dnešok teda 128 km s priemerkou 23,3. Musím sa naučiť lepšie odhadovať vzdialenosti, lebo som to najprv tipoval na 80-90 km. Prevýšenie som vyrátal na cca 1800 m, čo mi vychádza ako môj rekord. Každopádne som spokojný, pekný výlet, dobrá scenéria a slušná forma, čo viac si priať?

Štvrtý deň, utorok

Dnes si dám opäť oddych. Respektíve troška adrenalínu v Jaskyni mŕtvych netopierov. Nie je to klasicky sprístupnená jaskyňa, miestami treba aj liezť. Celkom sa mi to páčilo.

Poobede pozerám Tour de France, nech načerpám aj trošku teórie :-). Večer sa vyberiem na krátky výletík smerom na Tále. Dosť som prekvapený prudkým stúpaním a dosť rozbitou cestou, plnou hlbokých jám. Na cesťák nič moc. V Krpáčove to teda hneď otáčam, hoci som pôvodne zamýšľal ísť až po Dolnú Lehotu. Zjazd opäť o ničom, dalo sa ísť len veľmi pomaly. Z toho vyplynie aj celková priemerka – len málo cez 20. A celý výlet nemal ani tých 20 km. Nič to, veď zajazdím si zajtra.

Piaty deň, streda

Dnešný deň som sa rozhodol si dať najväčší výlet z dovolenky, ak nerátam cestu sem. Chcel by som zdolať Kráľovu hoľu, ktorá je najvyššie miesto na Slovensku, kam sa dá dostať na biku. Počasie je ráno skvelé, len sa trošku obávam, aby neprišla nejaká búrka, nadnes hlásili 33°C aj v okolí Brezna.

Vyrážam o pol desiatej, trasa je totožná s pondelňajším výletom až po Heľpu. Ide mi to troška horšie, fúka slabý proťáčik a zároveň ani to teplo mi nerobí dobre. Nevadí, času mám dosť, nemá význam sa ponáhľať. V Polomke si opäť dávam malú „kofolu“ za 3,20, horalky, banán a pokračujem ďalej. Za Heľpou mi to už ide ťažšie. Jednak je to mierne stúpanie a jednak sa zosilnil vietor. No, musel som sa potrápiť nečakane už tu, aby som sa dostal vôbec pod Kráľovu hoľu.

Pri odbočke na Šumiac už viem, že až na vrchol budem nepretržite stúpať. Celkovo to vychádza na asi 1100 m prevýšenie, čo je na slovenské pomery tiež rekord.

V Šumiaci opäť stojím na kofole a dopĺňam vodu. Šliapať hore bez vody by bola samovražda. Opäť si ju budem môcť dočapovať až keď budem naspäť, takže lejem do seba čo sa dá.

Tak, a môžem sa pustiť do stúpania. Po pár 100 m sa cesta mení na štrkovú. Na toto som bol pripravený a som odhodlaný bike aj tlačiť, veď viem, že posledných 7 km bude asfaltka a úsek bez asfaltu má len 5 km, čo vychádza na cca 1 hodinu, a to nie je až taký dlhý čas, keď mám na to celý deň.

Bicykel teda miestami tlačím, keď nie sú na ceste veľké kamene, opatrne stúpam. Bolo to však dlhšie, ako som očakával. 5 serpentín pešo dalo fakt zabrať, hlavne psychicky. Veľmi som sa potešil, keď začal asfalt, hoci jeho kvalita nebola nič moc. Ináč, nechápem, prečo asfalt ide až odtiaľto, po 5 km štrku. Aký to má význam? Ako sa majú potom žiletkári dostať hore? :-)

Ani asfalt nie je žiadna výhra. Asi som už dosť unavený, ale nejde mi to moc rýchlo. Zrejme to bude aj tým prudkým stúpaním, pod 8% to tu tuším ani nejde. Veeeľmi ma poteší prameň, v ktorom si dočapujem už takmer prázdnu fľašu s vodou. To som už v podstate v pásme kosodreviny, nad ktorou je už len vysokohorská lúka a pohľad na vysielač na vrchole. Tu už stretávam aj turistov a krátko pred vrcholom predbieham aj dvoch horákistov.

A som hore. Vo výške 1948 m. Tento rekord tak skoro asi neprekonám. Škoda, že je sparno, ten výhľad nestojí za veľa, inokedy býva odtiaľto parádne vidieť Tatry. A keby len Tatry, ale aspoň polovicu Slovenska.

Všetci turisti na mňa samozrejme čumia pohľadom „Ako si sa ty sem dostal?“, tak sa tvárim ako hrdina :-). Aj cestou dole, čo som stretol kopec horákistov, som videl samé začudované pohľady. Čo ste ešte nevideli žiletku na asfalte? :-).

Hm, ale priznám sa, že aj na tom asfalte by som mal radšej horák. Je tu miestami toľko jám, že sa bojím, aby som sa niekde nevytrieskal. Idem radšej opatrne. Keď prídem opäť k štrkovému úseku veľmi sa mi nechce zosadať z biku. Až teraz na seba veľmi nadávam, že čo som si to ušil. Kurník, prečo robím také hovadiny? :-).

Po chvíli mi už dochádza trpezlivosť a nasadám opäť na bike. Kašlem na šutre, snažím sa čo najviac prispôsobiť terénu a ísť podľa možností tak, aby som neschytal dakde defekt. Jak som si vydýchol, keď som bez ujmy na biku prišiel na asfalt pred Šumiacom. Opäť smerujem do krčmy na kofču. Zaujímavé, že má úplne inú chuť, ako mala ráno. Asi sa im od rána pokazila či čo. Ani si nepamätám, či som ju dopil.

Zo Šumiaca to tentokrát mám dole kopcom. Aj si to žíham nejakou 60-kou, keď začnem cítiť, že ma bolí hlava a je mi zle. Ktovie, čo do tej kofoly nakydali, respektíve, kde ju skladovali.

Prichádzam dole na hlavnú cestu. Snažím sa nemyslieť na to, že mi je zle, pomaly to prechádza. Vietor mi fúka do tentokrát chrbta a miernym dolekopcom to teda ide jedna radosť. Nie je problém ísť miestami 45-50. Škoda toľkých záplat na ceste. Fakt skvele sa mi tu išlo. Od Heľpy sa cesta opäť vyrovnáva a aj ten vietor sa tu zoslabil. Rýchlosť samozrejme  klesla. Ona však klesla aj preto, že na mňa prišiel hlaďák. Jasné, keď som posledné zásoby jedla jedol ešte pri prvom pobyte v Šumiackej krčme. V najbližšej dedine za Polomkou teda vchádzam do potravín. Aj pitie som chcel doplniť, majú tu však len Tonic, reku, vyskúšam. Nakoniec mi iba zalepil fľašu. Spolu s pár tyčinkami mi to však stačilo na cestu na hotel. Aj keď to posledné stúpanie mi dalo fakt zabrať, už som dosť cítil únavu. Nechytil som sa ani na 2 žiletkárov, čo ma obehli. A tak som bol veľmi rád, keď som sa vrátil na hotel.

Tam som si zhruba vyrátal dnešné prevýšenie. Vyšlo mi to približne na 1800 m. Najviac ma však teší prekonaná výšková hranica a vôbec, že som to vyšiel. Ktovie, koľko cesťákov už bolo hore. Takých bláznov asi nie je veľa :-). Kilometrovo to bolo 126 km, priemerka 22,3. Myslím, že už teraz môžem dovolenku pokladať za úspešnú.

Šiesty deň, štvrtok

Dnes som si dal s rodičmi turistiku. Ďumbier, Chopok, Dereše, výstup hore a zostup dole. Kolená frflali, nech to toľko nepreháňam, ináč nebudú poslúchať na biku :-).

Večer mi príde ešte ľúto, že som sa dnes nevenoval biku, a tak si idem zajazdiť aspoň na chvíľu po rovine. Teda, aspoň na miestne pomery sa to dá nazvať „rovinou“. V Podbrezovej som mal totiž po miernom dolekopci priemerku 37 :-). Odtiaľ si to húlim smerom na Čierny Balog, nech si pozriem tú čiernohronskú železničku. Tá začína v dedinke Hronec. Prejdem celú dedinu a železnička nikde. Tak sa pýtam domorodcov, ževraj treba odbočiť kdesi v dedine. Tak sa vraciam a zisťujem, že tá odbočka je totálne vymletá cesta, prakticky bez asfaltu. S malou nádejou idem ďalej, že sa to zlepší. Nezlepšilo. Po asi 2 km to otáčam, nemá to význam, hoci do Balogu to nie je ďaleko. Tak si aspoň pozriem železničku, aj keď vlak som na nej nevidel.

Sklamaný idem tou istou cestou späť. Priemerku som si na tej ceste 14. triedy do Balogu úplne posral. Nevadí, aj tak už nevládzem po dnešnom pešom výlete točiť vysoké tempo a tak idem pohodičkovo až do hotela. Prichádzam 20 minút po ôsmej, akurát začína šero.

Za dnešok 30 km s priemerkou 27.

Siedmy deň, piatok

Treba sa zberať domov. Dovolenka skončila. Škoda, stále sa tu nájdu terény, ktoré by som rád pojazdil.

Domov si však sám netrúfam prísť. Stačila mi cesta sem. Preto pôjdem vlakom. Samozrejme, nie hneď od Brezna, prídem aspoň do Zvolena. Išiel by som aj ďalej do Levíc, avšak to ma ešte rodičia samého nepustia. Predsa len, nie som ešte dospelý, ani na biku nie som príliš skúsený, nečudujem sa im.

Vyrážam okolo pol desiatej. Tempo je kúsok nižšie ako včera, v Podbrezovej mám priemerku „len“ 34. Zrazu mi prestáva ísť tacháč. Neviem, či sú to kontakty, alebo samotný prístroj. Opravujem to, nič sa však nedeje. Treba asi použiť ruský spôsob – buchnúť po ňom. Čudujsasvete, práve toto pomohlo :-).

Horehronskou „diaľnicou“ prejdem pomerne rýchlo, napriek slabému protivetru. Kiežby mali všetky cesty takúto krajnicu pre cyklistov. Čistá, široká a ešte aj okoloidúce autá pomáhajú :-).

Cez Bystricu som prešiel, ako keby som ani nešiel cez mesto. Stál som na semafore len raz. Len treba zísť zo štvorprúdovky na starú cestu, ináč by som sa dostal na rýchlocestu. Žiadnu odbočku nenájdem, tak prejdem krížom cez cestu v mieste, kde nie sú zvodidlá.

Stále je cítiť mierny proťáčik, avšak miernym dolekopcom to príliš nevadí a tak nie je problém držať rýchlosť stále nad 30. Paráda, tuším si dnes spravím moju maximálku v priemerke.

Vo Zvolene viem, že maximálka dnes bude, otázka znie, že koľko. Na železničnej stanici je to 31,7. Keby som ešte nebehal po meste a neobzeral si hrad, mohlo to byť aj o kúsok viac.

Cesta vlakom bola dosť dlhá. Hm, keď idem vlakom do Žiliny, vlak ide stále okolo 100-vky, tu sa často trepe úbohou šesťdesiatkou. Mohli by s tým niečo urobiť.

V Blave už len presadnem na osobák. Jazdiť naprieč Blavou v piatok poobede by bola samovražda. Aj tak by sa mi už dnes nechcelo jazdiť :-).

Na záver som teda dal 64 km, priemerku som už spomínal.

Za celú dovolenku si teda môžem pripísať pár nových rekordov. Dĺžka výletu za 1 deň, maximálna výška, prevýšeni, maximálna priemerka, minimálna priemerka na žiletke... :-). Dokopy som najazdil 671 km, priemerne 96 km za deň. Celkom pekná cyklodovolenka :-).