Slovenská jar 2009 II.

Ani som veľmi neplánoval druhú jar ale aj tak dobre. Vhod mi prišla aj dovolenka. V stredu som sa dozvedel, že pôjdeme zajtra do Lučenca. Tak som naložil do auta aj bicykel. Vyklopil Zdenku pred firmou a uháňal k príbuzným sa prezliecť a vyraziť. Chcel som ochutnať miestnu kyselku pri Poltári. Dávnejšie mi zachutila, tak by bolo dobré vedieť, kde sa nachádza prameň.

Lučenecká 50

Cesta od Lučenca cez Kalinovo bola fajn. Na väčšine úsekov bola cesta dokonca s novým kobercom, takže mi to s menšou bočnou podporou vetra išlo nááádherne ľahúúčko. Kopec nekopec, všetko jedno. Kyselku som na základe pokynov príbuzných našiel rýchlo. Bola naozaj dobrá. Nazad som však išiel cez Rovňany do kopcov. Áut dramaticky ubudlo, cesta zachovalá, terény trošku podobné ako v okolí Kopaníc na Záhorí. Za Ozdínom bol nejaký kopec, som si hovoril, „kua, čo to tak ťažko ide?“. Najľahšie prevody a išiel som ako s tetou chrípkou na chrbte. Potom kdesi tabuľa, že 16%. Aspoň to netrvalo dlho. Podobný kopec bol aj za Cinobaňou. Ale za ten zjazd to teda stálo. Dojazdil som, prezliekol sa a naložil Zdenku a uháňali spolu do BA
Trasa

Doma som spravil rýchly prebal a nasadol k sestre do auta. Išlo sa znovu na Liptov.

Partizánska osmička

V piatok som chcel ísť pôvodne na Oravu ale asi aj minulý nedokončený výlet mi dal frčku do nosa a už v Bešeňovej som sa rozhodol na rýchlu zmenu plánu a otočil to smerom na Partizánsku Ľupču. Osviežiť si dávne spomienky na stúpanie na Železnô. Jazdiť sa to na cesťáku ešte dalo, ale iba jedným smerom. Neviem si predstaviť ísť od Železnô do Partizánskej Ľupče zjazdom. Ten vytrasený asfalt by zo zjazdu spravil utrpenie. Aj som si vravel, že som dobre spravil, že som nešiel na Oravu, lebo som vážne nevládal. Stál som snáď dva krát. Chrbát úplne stuhnutý, ruky stŕpnuté, nohy nechceli ťahať, asi mi chýbala energia. Aspoň bola pekna krajinka naokolo aj keď sa dali vidieť piknikové srandy na slovenský spôsob. Teda s autom v narodnom parku čo najbližšie k ohnisku aby to nemali veľmi ďaleko.

Nejako som sa už vyštveral hore a čakal ma už len zjazd do RK. Zjazd bol úplne super. Celkom dobrý asfalt a prázdne cesty mi aj cez stŕpnuté telo umožnili ožiť, tak som konečne chytil slinu. V RK som si kúpil niečo na jedenie a litrový džús. Neviem či to pomohlo ale aspoň som nemal pocit, že idem na „železnô“ rezervy. Cez Liskovú do Bešeňovej a odtiaľ pomyselná osmička znovu na Partizánsku Ľupču a potom cez Benice do Liptovského Mikuláša. Išiel som len na kontrolované tepy, takže žiadne rýchlostné rekordy sa nekonali. Dnes to dalo 120 km ale unavené telo už o sebe dávalo vedieť. Večer som ešte pozrel predpoveď počasia. Malo sa trošku pokaziť ale vraj na západe SVK by malo byť OK. Tak som zavolal Zdenke, že prídem do Bojníc prepadnúť ich babskú jazdu čo si s kamoškami spravili. Snáď ma neznásilnia.
Trasa

Sobota

Natiahol som na seba klubový komplet, o ktorom si Paži myslí, že je z Ukrajiny a vyrazil. Bolo zatiahnuté ale začínalo sa vyjasnievať. Teplota okolo 18 stupňov a len pomaly sa ohrievalo. Do RK som išiel klasicky cez Liptovský Trnovec a Liskovú. Podľa mňa je to ľahšia cesta ako ísť cez tých 5 hupákov na Partizánsku Ľupču, kde je navyše aj trošku zrnitejší asfalt. Od RK po Martin to išlo celkom fajn. Prešlo okolo zopár ukrajinských kamiónov ale ani mi nezatrúbili. Takže aj ukrajinskí šoféri videli, že dres vôbec nie je ukrajinský. :-)
Zaujímavé však bolo, že som aj cez ubolené telo držal priemerku na rozumnej hranici. Buď mi začalo fúkať do chrbta alebo sa začalo telo dostávať do tempa. Cez Martin pohoda, kontroloval som si tepy, nenechal sa zviklať rýchlosťou. V Slovenskom Pravne som si dal čučoriedkové pivo. Chutilo ako normálne pivo. Kľudne sa to mohlo volať aj „vreckovkové“ či „langustové“ pivo, žiadny rozdiel. Obdaleč sediaci štamgast, ktorému z očú bolo vidieť 40% voličskú základňu začal vyzvedať, odkiaľ, kam, prečo... Či poznám toho, onoho, či poznám tú, či onú dedinu. Rozkecal sa, že hrával futbalovú ligu po celom československu.
Chvíľka ticha, a vyliezlo z neho, že „ešte chvíľku a celá republika skončí v p..i.“ To ma dosť zaujalo a pýtam sa prečo. Záhadne sa pozrel a povedal
„Lebo Fico sa volá Róbert“.
Pýtal sa, či som rodák z PK, keď už mám pezinský dres. Na chvíľu som dialóg prerušil telefonátom so Zdenkou a pomaly dopil pivo. Pýtal sa ma, že
„za koľko vyšliapeš ten kopec? Za 20 minút?“
„Ktorý?“ pýtam sa
„No ten, Vyšehrad“
Zahral som nechápavého, že o akom kopci to hovorí. Vyšehrad nie je kopec. Trošku som ho sklamal :-) a začal točiť, že on myslel Homôlku. No iste, Vyšehrad si pomýli s Homôlkou. Pivný rečičkár.
Keď som sa lúčil, tak ma štamgast vyprevadil a predstavil sa, že sa volá Miro. Tak som mu povedal, že sa volám Róbert. Asi skončíme naozaj v p...
Zvyšok cesty do Bojníc ubehol v pohode. Baby sa ma ujali, navečeral som sa, pokecali sme vonku a potom šup do postele. Neznásilnili ma. :-(
Trasa

Nedeľa

Kým som sa prebudil, najedol, vyteperil na bike, bolo pol dvanástej. Najvyšší čas ísť domov. Telo ospalé, unavené, ani za svet niekam ísť. Úzkostivo som teda vyberal trasu, aby bolo čo najmenej kopcov. Nohám sa nechcelo ísť ani roviny, nieto kopce. Čo bolo horšie, protivietor. Tak ako včera mi často fúkalo do chrbta, tak dnes to bol predný ľavobočák. Dve hodiny mi stačili a mal som toho plné zuby. A to som bol len pri Topoľčanoch. V Práznovciach som si dal kofču ktorá chutila divne. Stále bola však lepšia ako kofola v Opatovciach nad Nitrou v pizzerii Raj. To bola len zafarbena voda alebo čo. Rozhodol som sa teda neťahať cez Hlohovec a absolvovať tú sériu hupákov ale otočil to na Nitru. Síce proti vetru ale stále mierne dole kopcom. V Lužiankach pri hroznovej malinovke ma napadlo, že som dobre vybral taktiku, lebo od Nitry sa z predného protivetra stane mierny zadný bočný a to už bude sveta žiť.

Síce sa to veľmi neprejavovalo, lebo v okolí Lehoty boli kopčeky ale od Alexandrovho dvora to začalo frčať. Prakticky stále dole a mierne po vetre. Pata, Šoporňa, jedna báseň. Akurát ma za výjazdom z diaľnice, ktorý sa napája na cestu medzi Šoporňou a Sereďou zastavili policajti. Že odkiaľ idem a či som išiel po diaľnici. Srandisti. :-)

Ďalší policajti pri Šintave za kontajnerom merali tým moderným laserovým bazmegom autá. Ešteže mňa nezmerali za Nitrou. Som mal v tých dedinách medzi kopčekami určite nad 60km/h
Od Serede to už bolo do BA kúsok ale potreboval som sa najesť. Nejedol som celý deň nič, len dve horalky. Za Veľkou Mačou zase policajti a zase merali. Nejako sa dnes vykotili alebo čo.
Na pumpe som kúpil dva syrové sendviče a veľké Vitao. Zblajznul a zvyšok prelial do fľaše. Najedenému sa mi išlo oveľa lepšie a o 18 hodine konečne v BA so 160 km v nohách.

Najhoršie to bolo po Nitru. Bojovať s protivetrom a neznámym terénom je dosť náročné na psychiku. Tfuj.
Trasa

Takže za 4 dni to dalo 50+120+130+160 = 460. Môže byť.