Schwechater Radmarathon 2009
- Napísal: Marián Dluhý
- Published in Cestná cyklistika
V posledných dvoch sezónach som zaznamenal postupné znižovanie celkového objemu ročne najazdených kilometrov, čo ma na jednej strane vôbec neteší, ale na druhej strane som zároveň tento proces nijako nedokázal ovplyvniť. Pod vplyvom rôznych okolností sa tak proste udialo a sám som pociťoval zníženú výkonnosť.
Na pretekoch v Seredi som chcel vlastne vyskúšať, akým spôsobom sa prejaví na výkone môj nový optimalizovaný prístup. Je mi jasné, že na to, aby som pretekal proste nemám. Avšak tímová jazda trebárs aj vo svižnejšom tempe mi vyhovuje; aspoň s väčšinou sportreporťákov dokážem ísť zarovno. Vcelku dobre rozbehnutý závod sa pre mňa skončil na 90. kilometri, kedy sa mi z neznámych dôvodov roztrhla reťaz a tak som cieľový koberec s čipom na nohe neprešiel. Nevadí, aspoň som získal pocit, že na rakúskom maratóne by to za priaznivých okolností mohlo ísť.
Po viacročných skúsenostiach už mám pre podobné akcie presný vlastný ranný harmonogram činností nevyhnutných pre zdarný priebeh a samozrejme aj jedálniček. Nič nenechávam na náhodu. Neoplatí sa. Predpoveď počasia bola optimálna, teplo, ba až horúco, premenlivý vietor. Nuž, podľa cyklistických pravidiel vždy vietor smerov oproti jazde. Ráno vyrážam z domu a už prvé kilometre na preplnených privádzačoch do Bratislavy naznačujú, že môže nastať časový stres. Na Gagarinke nakladám Roba a vyrážame cez Prístavný most smerom na Berg do Schwechatu. K počudovaniu sme týmto úsekom prešli veľmi v pohode a tak pred pol deviatou už stojíme v rade na registráciu v objekte pivovaru. Zacalujeme čo treba a postupne stretávame aj ostatných z partie, s ktorými pokecávame. Čas beží a tak sa postupne pripravujeme na štart, ktorý je naplánovaný na 10. hodinu. Štvrť hodiny pred výstrelom už obsadzujeme pozície v štartovom a zároveň z opačnej strany cieľovom priestore.
Moja úloha je jasná; udržať sa od štartu v rozumnom balíku spolu s chalanmi. Napriek tomu, že viem, že na väčšine podujatí podobného charakteru je najväčšia nakladačka do nôh prvých pár kilometrov, nebol som sa rozjazdiť. Veď nebol nikto z našich, tak čo, nie? Či? Ako sa neskôr ukázalo, bola to chyba a vždy bude, ak sa tak neurobí.
Po vyjdení za plot pivovaru na hlavnú cestu sa začala situácia vyvíjať presne podľa očakávania. Hrubá píla / 17, vzápätí / 15 a hneď letkom / 13, tepy za rohom, pred očami hmla, v ušiach šum. Proste záhul ako na želanie. Jeden kruhák, druhý kruhák, kde-tu zopár bicyklov, cyklistov a fľašiek na jednej hromade. Stále búšime do pedálov vysoké otáčky, vychádzame postupne cez priľahlé dedinky smerom k Leitha Gebirge. Vidím chalanov pár metrov pred sebou a snažím sa držať sa ich. Nechcem riskovať bezhlavým cifrovaním po ceste a tak si dávam pozor, som až príliš opatrný. Šialencov je tu dosť. Odrazu, v jednom úseku, asi 3 – 4 km po štarte padajú cyklisti, prudko brzdíme, ja som musel skoro až zastať, lebo sa pratali z cesty mojim smerom. Všetkým našim sa podarilo vyhnúť sa motanici na ceste. Zbadal som, že sa mi postupne, ale celkom určito vzďaľujú. Pozerám, počítam…
Áno, všetci sú tam, ja som zaostal. Čo teraz? Rýchlo začínam točiť maximálky, čo nohy dovolia, ale 50 km/h je na mňa príliš veľa a keď po pár stovkách metrov vidím, že sa k nim nepribližujem, postupne zvoľňujem a rýchlo sa psychicky pripravujem na to, že ich už uvidím až v cieli. Snáď, ak tam prídem. Teraz aspoň zapadnúť do balíka, čo pôjde rozumne, s ktorým sa bude dať zviezť čo najďalej. Najlepšie do cieľa. Tieto momenty netrvali dlho a razom sa vytvoril zhluk asi 20 – 30 cyklistov. Tempo sa zvolnilo na pre mňa prijateľných 35 – 40 km/h. Konečne bola možnosť sa vydýchať, trocha oraziť. Trvalo to dobrých 10 km. Nohy som mal ako betónové piliere pri stavbe vodného diela, vystužené roxormi. Dajako sa im nechcelo, šlo to ťažko. Začínal som nadobúdať nedobrý pocit z jazdy a rozmýšľať, prečo som sem vlastne chodil. Keď som sa už na to dal, tak mi teraz nič iné neostáva: „Idem ďalej!“ Nalial som do seba pár glgov hypotonického nápoja. Po niekoľkých minútach sa mi fyzický aj psychický stav výrazne zlepšil, keď sa tepy znormalizovali, situácia na ceste sa ukľudnila. Balík s chalanmi som videl pár stovák metrov pred nami. Bolo mi jasné, že už ich nedobehnem a s najväčšou pravdepodobnosťou pôjdem ďalej sám a s cudzími.
Cesta dobre odsýpala, nič vážne, okrem niekoľkých smoliarov opravujúcich po priekopách defekty som nezaregistroval. Niekde pred stúpaním, ktoré nás priviedlo na záhorie k Neusiedlersee som zbadal pezinský dres. Pozerám, „Rasťo!“ Tempo bolo celkom slušné, tak sme si stihli iba vymeniť pár informácií čo a ako. Na začiatku prvého stúpania na mňa Rasťo zakričal „čau!“ a potom sme sa opäť videli až v cieli. Stúpanie som išiel veľmi vlažne, sledoval som tepy, snažil som sa šetriť koľko sa len dalo, lebo v najhoršom scénari som očakával sólo jazdu od občerstvovačky do cieľa. Zjazd k jazeru bol zasa rýchly, mnohí sa snažili utrhnúť sa. Nepodarilo sa, už pred Breitenbrunnom sa vytvorila početná, asi 50 členná skupina, ktorá postupne naberala odpadlíkov z predchádzajúcich balíkov. Takto sme došli na úpätie stúpania, na vrchole ktorého bol bufet.
Aká bola moja radosť, keď som po dojazde do bufetu a načapovaní fľašiek zbadal pezinský dres! A nie jeden, hneď štyri! Ivan, Juro, Dušan, Milan! Tešil som sa ako malý chlapec, keď dostane červené autíčko. V tom momente som vedel, že do cieľa nepôjdem sám a to mi vlialo do žíl novú energiu. Hlavne som zasa dostal ohromnú chuť jazdiť, pokračovať ďalej. Po občerstvení, ktoré v mojom prípade spočívalo z dvoch banánov, jedného koláčika a pol litra nejakého ionťáku sme vyrazili do zjazdu a vytvorili pezinskú špicu. Medzičasom nás však ešte na istom úseku potiahli dvaja triatlonisti s lešeniami na bicykli, ktorí sa pri rýchlosti okolo 40 km/h na špici stihli celkom v kľude vykecávať. Za nami sa chytilo do háku zo 20 cyklistov, ktorých sme vyviezli aj tým posledným nechutným plazákom maratónu, ktorý je hneď vedľa kameňolomu. Keď sme si však chceli oddýchnuť a prenechali sme vedenie čela balíka iným, rýchlosť výrazne poklesla. Ostatní nejako nemali chuť ťahať a tak sme vzali taktovku opäť do vlastných rúk a prakticky sme režírovali špicu my, žltomodrí.
Niečo vyše 10 km od cieľa sa trhol od nášho balíka chlapík v drese T-mobile, tak som vyštartoval za ním a predpokladal som, že chalani pôjdu tiež. Chlapík roztočil šialené tempo a po pár minútach, keď som sa obzrel, som videl Pezinčanov na špici asi 200 – 300 m za sebou. Keďže sa mi už zasa išlo dobre a cítil som, že v nohách ešte čosi zostalo, hlavne že mi to celkom ide, udržiavali sme s T-mobilákom vzornú spoluprácu a rýchlosťou okolo 40 km/h sme sa približovali k cieľu. Po ceste sme poobiehali zopár sólových dvojičiek, ktoré už tiež mali toho evidentne dosť a tí sa za nás vôbec nechytali. Balík s chalanmi bol stále nadohľad vzadu. Obiehame ďalších, naraz počujem slovenčinu: „Počkáme balík alebo potiahneme do cieľa sami?“ Zajo sa posťažoval, že už dva razy pichol a chytil sa ťahať špicu. Hodili sme sa mu do háku. Išiel ako odtrhnutý vagón a na posledných kilometroch do cieľa som si už aj ja, ako sa hovorí, dobre hrabol. Ale nohy šľapali, darilo sa mi udržiavať sa s nimi v tempe. Posledné metre do cieľa som už v eufórii z toho, že to mám za sebou trocha vypustil a bol som šťastný, že to nakoniec, napriek pre mňa zlému začiatku, perfektne dopadlo. Chalani na čele balíka sa dovalili do cieľa iba pár sekúnd za nami. Všetci pezinskí sme postupne celí a zdraví poprichádzali do cieľa a tak najbližším adrenalínom pre nás bola tombola.
Štatisticky som odhadol, že na početnosť našej grupy, množstvo cien a počet účastníkov musíme lapiť aspoň jednu výhru. Aj tak bolo. Peťových 36 litrov „švéhatera“ potešilo a nám sa každému ušlo po nejakej tej plechovke. Celokarbónový Kuota ostal pre domácich.
Spokojní sme sa rozlúčili a vybrali sa domov. S Robom sme v aute ešte rozoberali dopravnú situáciu na našich a rakúskych cestách a tak ako každý rok sme zasa odhalili príčinu vetrov v tejto oblasti. V blízkom okolí je nastavané nespočetné množstvo „vrtúľ“, ktoré sa točia a vyrábajú pre cyklistov vietor. Aby to na okolitých rovinách nebolo zasa až také jednoduché.
S časom v cieli okolo tri a pol hodiny som veľmi spokojný, na moje možnosti a počet najazdených kilometrov som si hádam ani nemohol na viac trúfať. Verím, že sa nášmu teamu bude aj naďalej dariť a že tak ako na väčšine akcií podobného charakteru bude fungovať tímová príslušnosť a spolupatričnosť. Ďakujem všetkým chalanom za cyklistický zážitok z tohto dňa a teším sa na ďalšie spoločné podujatia.