Alpaťák 2009 – Mont Ventoux
- Napísal: Dušan Hodúr
- Published in Cestná cyklistika
Bol som rozhodnutý nenapísať z tejto dovolenky žiadnu reportku, pretože keby som chcel podrobne opísať všetky zážitky, musel by som splodiť menší román. Nakoniec som neodolal spomenúť aspoň výstup na túto Bakalářom ospevovanú „horu smrti“, „veternú horu“, „horu hor“, ktorá vo mne zanechala najväčší dojem, aj keď poriadne ani neviem prečo. Možno kvôli tomu, že som ju mal ešte stále čerstvo v pamäti z tohtoročnej Tour, vrátane všetkých komentárov o jej výnimočnosti a obtiažnosti a tešil som sa, že si ju odskúšam na vlastnej koži. Po jej zdolaní som si hovoril - keby teraz aj celý čas pršalo a nepôjdeme už ani jedno stúpanie, nevadí, aj tak by som považoval túto dovolenku za vydarenú.
Na kopec sme po niekoľkohodinovej jazde autom vyrazili z celkom príjemného horúceho kempu, v ktorom pobehovali sporo odeté orosené mladé baby, ktoré zrejme práve vyliezli z bazéna. Nás cyklobláznov to ale vôbec nezaujímalo a ihneď po príjazde sme začali vyťahovať cyklistické nádobíčko a urobili menší striptýzek pri prezliekaní do dresov. V tom momente začali z okolitých karavanov vyliezať sporo odeté staré baby :-) Samozrejme ani to nás nezaujalo, naskákali sme na biky a vybehli z kempu, žiaľ správnu cestu ku kopcu poznal iba Slavo a tak sme tam len netrpezlivo krúžili ako hladné supy. Možno to bola z jeho strany taktika, aby nás správne nažhavil :-) Prešli sme dedinou a pokračovali popri vinohradoch, pričom z velikánskej diaľky a výšky sa na nás stále vyškieral vysielač na vrchole kopca. Nešli sme po tejto rovine veľmi rýchlo, ale zrazu som cítil, že sa mi ide nejak ťažko, ako keby som mal stuhnuté nohy. Žeby z tej dlhej cesty autom, alebo som to včera prehnal na Velitsov Croix de Fer, kam som vyšiel dosť vycucaný? Zhodil som na malú pílu a potom mi zaplo, jááááj, veď toto nie je vôbec rovina, zase optický klam, ktorý som tu zažil niekoľkokrát, napr. cestou na Passo Stelvio, kde 4%-ný plazák dokonca vyzeral ako dolu kopcom. Neskôr mi Rasťo potvrdil, že v najprudších úsekoch to tuším malo až 7%, čo sa ukázalo aj cestou späť do kempu, keď sme pohodlne fičali bez ťahania.
Po odbočení na hlavnú cestu z Bedoinu som sa vzadu trochu zakecal s Jarom, takže ostatní nám utiekli. Zrazu Jaro niekde zavetril zdroj vody a hovorí, že by potreboval dočapovať. Ja som mal obidve fľaše ešte skoro nedotknuté, priznám sa, v tomto momente by som nestavil ani sfalšovaný eurocent na to, že ho dnes ešte uvidím hore pri vysielači, najmä keď šialene pripekalo a ďalšia voda mala byť až 6km pred vrcholom. O to viac ma potešil, keď sa tam nakoniec bez problémov dostal. S Rasťom som sa ešte pred dovolenkou dohodol, že budeme jazdiť spolu, v kľude, podľa možnosti si to čo najviac vychutnáme a porobíme nejaké akčné fotky. A tak som dal Jarovi „au revoir“ a vybral sa stíhať svojho lídra. Cesta tu už bola husto pomaľovaná rôznymi povzbudzujúcimi nápismi, najviac úžitku z nich mal náš Andrej – Andy, ktorý mal vďaka bratom Schleckovcom písomnú podporu na každom rohu. V iných reportkách chalani píšu, že Slavo urobil všetko, čo nám videl na očiach. Je to síce pravda, ale na ďalšej dovolenke by som mal na neho predsa ešte jednu požiadavku. Mohol by na každý kopec vybehnúť polhodinku pred nami s kýblikom bielej farby a trochu popísať cestu, napr. „Dušky si najlepší!“ alebo „Dušky ideš!“, poprípade kvôli atmosfére porozhadzovať popri krajnici aj za príves vrieskajúcich mažoretiek. Mažoretky iba pre mňa, ale rovnaké, ba dokonca vylepšené nápisy by som samozrejme doprial aj našim elitným vrchárom, napr. „Robo si najlepší ... keď Dušky hore kopcom cúva“ alebo „MiHi ideš ... veľmi rýchlo, spomaľ lebo Ti Dušky pichne pumpičku medzi špice“ :-))) Myslím, že by ich to správne (de)motivovalo a aspoň by nemuseli na každom kopci mrznúť, kým čakali na nás vychutnávačov :-))
Keď som na dlhej rovinke zbadal v diaľke Rasťa, trvalo mi ešte hodnú chvíľu, kým som ho dobehol. Bakalář mal pravdu keď hovoril „pánové ono se to nezdá, ale v téhle části má stoupání až dvanáct procent“ :-) Asi 100 metrov pred nami to zalamoval Ježo, čo neveštilo nič dobré. A naozaj keď sme prišli do toho úseku, začala úradovať spomínaná dvanástka. Rasťo vytiahol foťák, cvakol ma a podával mi ho, nech odfotím aj ja jeho. Bol som postavený zo sedla, tak som len cez zuby odpovedal „hhh hhhhh hh“, čo v preklade znamená „kašlem ti na fotku, nevidíš že nemôžem?“. Videl, strčil foťák do dresu a synchrónne sme fučali ďalej :-) Našťastie onedlho sme dobehli jednu sympatickú bikerku, čo nám aspoň na chvíľku zlepšilo morálku. Najmä keď jej chlap bol o niekoľko metrov vpredu a nerušil nás pri fotení. Nie ako pri výstupe na Alpe d´Huez, kde som chcel tiež cvaknúť jednu mladú babu a v tom momente keď som zamieril foťák, zbadal som pri ľavej krajnici jej povzbudzujúceho tatka. Ihneď som fotil všetko možné aj nemožné, len aby si neuvedomil môj pôvodný úmysel a nepribehol ma skopať z bicykla :-) Toto fotenie ženských zadkov ale nie je úchylka, to sme si len trochu zlepšovali náladu. Inak som skoro úplne normálny, naozaj :-))
Pokračovali sme ďalej stále v riedkom lese a v tej páľave som využíval každý kúsok tieňa, ktorý som zbadal. Vďaka tomu som určite natočil o niekoľko kilometrov navyše, lebo som jazdil cik-cak z jednej strany cesty na druhú. Zrazu Rasťo hovorí, že o chvíľku zastavíme. Pozerám na neho, nevyzeral veľmi zdevastovaný, tak som sa rozhliadol a pochopil. Na krátkom úseku stromy zrazu zmizli a vľavo sa objavil nádherný výhľad na stále ešte ďaleký vrchol Mont Ventoux. Ihneď sme zastavili a urobili zopár fotiek, niektoré aj trochu naaranžované. Vďaka tejto pauze nás znovu predbehla spomínaná bikerka, vďaka čomu sme ju o chvíľu znovu mohli predbehnúť my, vďaka čomu bolo to stúpanie znovu o trochu krajšie :-) Potiahli sme ešte zopár kilometrov a dopracovali sa k nejakej reštike, kde nás už čakal Ježo. Rasťo si išiel kúpiť minerálku, ja som si z blízkej pumpy načapoval pravú francúzsku evianku :-) Mala trochu divnú chuť, zrejme to bol ešte originál ktorý nalievali chlapcom na Tour, mierne šmrncnutý profesionálnymi vitamínmi ako EPO, kokaín, testosterón, amfetamíny a pod. :-) Zrazu sa mi išlo celkom ľahko a aj Ježo nám po chvíli podozrivo rýchlo nastúpil a zmizol v diaľke :-)) Onedlho sme v protismere stretli aj Slava, ktorý sa už vracal do kempu pripravovať večeru. Múdry nápad, keby sme boli kuchári my dvaja, tak asi večeriame až na raňajky :-)
Oproti spodnej časti kopca sa okolie radikálne zmenilo, stromy začali miznúť a nahradili ich osamelí jedinci a neskôr už iba kamene. Slnko ešte stále pálilo, ale pofukoval aj príjemný vetrík a v tejto výške už bolo aj trochu chladnejšie. Stúpanie bolo viac-menej rovnomerné a postupne sme dorazili až k pomníku Toma Simpsona, ktorý to trochu prehnal s tou „vitamínovou“ vodou a definitívne tu ukončil etapu v r. 1967. S trochou čierneho humoru hovorím, reku Rasťo, tvrdil si že nemáš formu, ale momentálne si na tom oveľa lepšie ako on, ty aspoň dokážeš pretočiť pedále a hore sa určite dostaneš :-) A naozaj k vrcholu bol už len kúsok, ešte som zbadal Roba, ako nám robí umelecké fotografie a potom už len počul krik chalanov nad sebou, že už iba pár metrov. Nasledovala posledná zákruta a krátky stupák, na konci ktorého som zbadal rozvaleného Andyho s foťákom. Tak som zreval „Foť!“ a po vzore víťaza etapy sa so zdvihnutými rukami blížil k cieľu. Lenže do kopca mi to bez rúk veľmi nešlo a podozrivo ma to začalo ťahať k zemi, za čo som si aj vyslúžil veselý smiech od okolostojacich. Preto keď si Andy vzdychol, že fotka nevyšla, zbehol som ešte raz dole a s výkrikom „Foť!“ to vybehol znovu, teraz už radšej s rukami na baranoch. Hore ma Ivan upozornil, že čiara je až o niekoľko metrov ďalej a predbehol ma aj Rasťo. No čo už, najprv líder, potom domestik :-))
Keď sme sa dofotili pri tabuli, zbehol som do krámu kúpiť nejaký suvenír a hneď som zbadal Rasťa s igelitkou v ruke. Čo to máš? Kúpil som dres. Čo? Aký? Kde? Naozaj, hneď vedľa dverí bol výber dresov s tématikou Mont Ventoux, ktorému som neodolal, on si kúpil modrý, ja biely. To sa mi zas budú baby hádzať pod kolesá, keď sa v ňom pôjdem prebehnúť po hrádzi :-)) Už sme sa začali spúšťať do zjazdu, keď zrazu počujem výkrik „Ide Jaro“. A naozaj, v športreporťáckom sprievode odkrajoval posledné metre, tak som sa pridal a odprevadil ho až hore. Do kelu, škoda že som sa s niekým nestavil o ťažké prachy, že to dnes zvládne, veď som to tušil od začiatku :-) Zjazd do kempu bol parádny, v hornej časti jednoduchý na kvalitnej širokej ceste, v spodnej časti už trochu technickejší, ako bonbónik tam bola séria niekoľkých rýchlo za sebou nasledujúcich zákrut vyseknutých do lesa, niečo ako húsenková dráha položená nabok, kde sa bolo treba bleskovo peklápať z jednej strany na druhú. V kempe sme ihneď navrhli Slavovi, či by nás nemohol vyviezť hore autom, aby sme si to zozjazdovali ešte raz. Merde! Neprešlo to, možno sme nemali okolo toho toľko kecať a mali sme ho nechať, nech nám to zbadá na očiach :-))
Fotky z Mont Ventoux sú tu a na tej istej stránke sú galérie aj z ostatných hupiek, čo sme pojazdili:
http://picasaweb.google.com/dusky96/MontVentoux
http://picasaweb.google.com/dusky96/ColDeLaLombardeColDeLaBonette#5371766951435283666
http://picasaweb.google.com/dusky96/ColDeLaLombardeColDeLaBonette#5371766199164091218
http://picasaweb.google.com/rasto.trubac/Cykloalpy2009#5371775516664454114
http://www.youtube.com/watch?v=hfAHMq3qcS4
Vzdy som si vravel, ze by som take nieco bral vsetkymi desiatimi. Akurat ti 4 servisaci by niesli v stupani nado mnou kempingovy altanok, aby na mna neprazilo. :-) .
fak teraz mi to je jasne...
a posielam tiez odkaz Slavovi - Nabuduce NEZABUDNI tie pomalovane napisy pre nas? okrem tych co spisal dusky tak moze byt aj: Rasto si najlepsi, alebo Rasto si hviezda, alebo Go go rasto....
samozrejme to pocitam ze bude v cene zajazdu.