Šuchot lístia 2.10.2010

Tentokrát otravujem nie vlastnou vinou. Ostatným lajdákom sa nechcelo drať prsty na klávesnici, preto mňa, osobu najmenej kvalifikovanú, vydurili spísať správu. Vykrúcal som sa ako veľká píla a nič som nesľúbil, ale večer mi prišlo ľúto, že by sa o tomto bezvadnom podujatí s poetickým názvom nanapísalo pár slov.

Keďže nikto z nás nerozbil bicykel, nikoho nezrazilo auto a nestala sa ani iná žartovná príhoda, nečakajte žiadny vtipný doják, iba stručnú faktografiu, viacmenej komentár k fotografiám, ktoré som urobil z pohodlia svojho zadného sedadla. Humor skončil hneď na začiatku, keď sa na kruháči pri pezinskej Hypernove objavil „štartér“ Medard Féder, ktorý nepriniesol dážď, ale výzvu na, na, na (brigádu, Babe, budúci víkend). Ešteže nie som členom klubu, zaradoval som sa. Ostatní ale reagovali zvláštne a neslovensky: nikto neprotestoval, že to je socík a vôbec. Mám podozrenie, že dokonca prídu.

Ja som sa do Pezinka z Dunajskej Lužnej dopravil na vlastných kolesách pomaličkým nespotickým tempom cez malebné mestečká a dedinky (hádajte, na čo som si spomenul v Groboch?). Na kruháči som bol medzi prvými, postupne sa nás nazbieralo dvanásť, vrátane sympatického mládenca zo Senca, ktorý sa o Šuchote dozvedel na hviezdnej časovke. Nechýbal profík s dobrým srdcom Jožko Cabadaj a mali sme až dvoch Trubačov: jeden Rasťo, druhý Mišo (alias Motýľ). Organizáciu si zobral na starosť Peter Majda – a vďačíme mu za veľa! A keďže nás nebolo tak mnoho, tu je na večnú slávu vytesaný zoznam ostatných: Andy Schleck-Matiašovský, Jaro Veselovský, Marián Dluhý, Dušan Hrubý (ja som bol do tretice ten Bystrozraký) a Peter Kubík s kamarátom.

Krátko po jedenástej, pri rovnomennej teplote, zamračenej oblohe a miernom vetríku sme vyrazili na malebný 60-kilometrový okruh. Do Modry sme sa rozhodli ísť cez Šenkvice, aby sme sa vyhli nervóznemu hlavnému ťahu. Propozície hovorili o priemernej rýchlosti 23 km/h, čo viacerí považovali za preklep, pretože sa často jazdilo naopak. Ale podmienky boli také priaznivé, že to bolo naozaj v pohode – a neskôr sa tempo beztak zmiernilo. V balíku prebiehala družná debata, skoro ako v zborovni cez prestávku.

Okolo trištvrte na dvanásť bola za nami Modra i Dubová a cez Pílu sme začali ťahať na Červený Kameň (niečo na zahriatie, ako sľúbil Peteršéf). Aj tu sa ukázalo, aké dobré srdce má Jožo. Kým sme sa my vyplazili, on to hore-dolu zvládol dvakrát...

Mýlil som sa. Na „Červáku“ došlo i k zahriatiu druhého druhu. Peter otvoril cyklofľašu, z ktorej „vylial“ sériu naskladaných plastových pohárikov a spoza chrbta vyčaroval pollitrovku voňavej, báječne chutiacej, hladkej, dobre odstátej domácej vínovice (ako som už povedal, vďačíme mu za veľa!). Vypili sme si so želaním všetkého najlepšieho nášmu dobrému kamarátovi a nezlomnému bojovníkovi Ivanovi Červenkovi, ktorý tohto roku medzi nás nemohol prísť.

Na Červenom Kameni sa na nás dotiahli dvaja dobrovoľne zaostalí spolupútnici, Peter Kubík s priateľom, a mali šťastie: pálenku ešte stihli.

Takto roztúžení sme si urobili spoločnú fotografiu a spustili sa do Častej. Neskôr v Doľanoch sme šibli doprava na Štefanovú. Cestovanie bolo odteraz veľmi príjemné, lebo terkelička fungovala, nejazdilo veľa áut, oči sa mohli popásať na pestrofarebných, ľahkým oparom ozdobených lúkach a poliach, malebných dedinkách a, predovšetkým, cesta mala priaznivý sklon. Výrečnejšie asi budú fotografie (ak nie inde, kompletný súbor možno nájsť na www.s-team.sk/running).

V dobrej nálade sme prešli cez Budmerice, Báhoň, Kaplnú, Igram, preskočili diaľnicu a pár minút pred jednou sa ocitli v Čataji. Za Čatajom som si dovolil trúfalosť: roztočil som rodné kolesá na plné pecky a predbehol celý balík hádam o sto metrov. Dôvod bol jediný: zunovalo sa mi fotografovať iba šunky. Týmto trikom sa podarilo urobiť aj tri enfacové obrázky.

V Čataji nastal obrat, ale nie k horšiemu, lebo začali pomáhať vetry. Okrem toho nasledovala prestávka v Blatnom, kde sa ukázalo, že Petrova živá voda sa ešte neminula. Nezdravý stav vecí sme rýchlo napravili a pomaly sa vydali do Šenkvíc, kde sa náš kruh uzavrel, následkom čoho sa v pelotóne rozmohla besnota a na posledných kilometroch sme predbehli dve lietadlá a jednu kométu (ja nie, ja som sa držal chvosta).

Jediná srandička, ktorá stojí za zmienku, sa stala v hodine dvanástej na kruháči, inak by ozaj nebolo o čom písať. Vošli sme doň dvaja vedľa seba: chlapec zo Senca vpravo odo mňa, ja, paradoxne, vľavo od neho. Ja som plánoval ísť rovno, lebo obďaleč pred „červenou“ krčmou už čakali ostatní, a prirodzene som si myslel, že tam chce ísť i on. Chlapec si ale zaumienil ísť do Senca a prirodzene si myslel, že aj ja. Výsledok: ja som šiel bez slova rovno a on bez slova odbočil doľava. Nastal konflikt trajektórií, ktorý sme síce horko-ťažko rozuzlili, ktorý ale spôsobil, že do Senca mňa odrazilo a  do krčmy jeho. Korekciu sme stihli urobiť obaja ešte v kruháči, čím sme sa znova zrazili a div nepopadali medzi autá. On už nemal východisko a musel pokračovať ku krčme; mne sa akýmsi zázrakom podarilo šmyknúť do prípojky v protismere medzi ostrovček a jedno auto s vytreštenými svetlami. Pred krčmou sme sa s chlapcom znova stretli a pomerili. Na fotke č. 56 má tú hroznú príhodu ešte zapísanú v tvári.

Naša anabáza skončila asi dvadsať minút pred druhou. Keďže toto bola jediná nalieváreň široko-ďaleko otvorená v tomto čase, zdravé pivabažné jadro sa rozhodlo uzatvoriť akciu tu.

Asi som príhodu s pálenkou nemal spomínať, lebo o rok nás môže prísť stovka. Ale kto má všetkých pokope, príde pálenka-nepálenka. A dúfam, že tieto stránky nečíta dopravná polícia.

Fotky z produkcie Sportreport .