Pamätná jazda Pezinok Zvolen Kojšova hoľa 2002
- Napísal: Rasťo Trubač
- Published in Cestná cyklistika
27.6.2002 Pezinok-Zvolen-Kojšova hoľa 403 km, na počesť Zdena Repôňa
Po viacerých ročníkoch Rock FM maratónu sme často mali pri pive reči o tom, či tá tristovka je maximom čo zvládneme. Hlavne, keď sme sa necítili byť úplne zničení. Jožo Dubovský voľakedy pracoval na SHMÚ a rozprával, ako za dva dni šiel na Kojšovkú hoľu. Najprv sme nevedeli ani kde to je. Pri Košiciach - odpovedal. No a čo tak to prejsť za deň? Takto sme plánovali túto akciu ako partia hádam 4 roky. Vždy do toho čosi prišlo, či sme šli do Dolomitov. Dubákova cyklistická dvojička Zdeno Repôň nás už skoro na to vlani nahovoril. Ale nevyšlo to.
Začiatok tohto roku nebol štastný. Tragicky zahynul kamošov syn a aby to nebolo len take jednoduché, to isté sa stalo aj Zdenovi. Šokujúca správa nás po krátkom čase zburcovala a povedali sme si chlapským slovom, že Kojšovku pôjdeme. A to na počesť Zdena. V marci padlo posledné áno. Už sa nedalo cúvnuť. A termín - namiesto rock FM maratónu. Čas bežal, forma nerástla a trošíčku sme začali váhať. Ale nemohli sme ustúpiť od slova. Keď sme sa chceli prihlásiť na Dolomity, zistili sme, že už je plno a nie je už možné sa prihlásiť. Vtedy Dubák prišiel s nápadom: Čo tak ísť na Rock FM a namiesto Dolomitov ísť na Kojšovku? Pristali sme. Aspoň sme sa otestovali na Jasnej. A nasledovali prípravy. Zostavili sme tím ľudí (z pôvodného plánu dvaja nemohli ísť), stanovila sa taktika (jazdí sa na posledného, na kopcoch sa čakáme, kto nevládze oddychuje v háku) a navrhol som trasu. Po spočítaní mi to vychádzalo na necelých 400 km, tak som pridal úvodnú vložku na pokorenie 400 km méty. Rozpočet bol na priemer 26 km/h. Spočiatku bolo rečí, ale nakoniec argumentom, že sa vyhneme betónke za Sencom som to presadil. Už len zabezpečiť doprovod. Na toto pristúpil Jožino Pilinský, ktorý sa nakoniec toho zhostil vynikajúco a patrí mu aj naša vďaka.
Prišiel deň D a tak 27.6.2002 sme sa stretli siedmi v Pezinku. O 3. hodine ráno sme mali naplánovaný štart. K Lubošovi sme prišli v tomto zložení - Luboš Drahoš, Miro Pilka, Ivan Červenka, Julo Bugár, Jožo Dubovský, Juraj Griščík a Rasťo Trubač.
3.01 Vyrazili sme od Luboša a ideme pod svetlom lámp smerom na Groby a Bernolákovo. Za Pezinkom už Luboš a Miro zapalujú svetlá a ideme na tmu celkom svižným tempom. 3.30 Bernolákovo - Volám Jozefovi, že sa môže s autom pripojiť k nám. Robím prvé fotky. Vietor ešte nefúka.
4.10 Jelka - prvá cikpauza po vyše 30 km, rozvidnieva sa, ale začína fúkať. Nanešťastie východný vietor, teda proti nám. To som ešte netušil, že proti vetru pôjdeme 200 km.
4.40 Sládkovičovo - dobieha nás Piliňák a robí nám fotky s jeho novým foťákom. Na špici sa usadil Luboš, ktorý chytil slinu a s malými prestávkami ťahá špicu až po Nitru. To sa menej páči Dubákovi, ktorý ešte nie je rozjazdený.
5.08 Šoporňa - vychádza Slnko, ale mne sa chce spať, spal som len 2,5 hodiny. Držíme priemerku 30 aj proti vetru.
6.00 Nitra - 90km v nohách a nasleduje zvlnený úsek, ktorý nás hádam zobudí.
6.27 Kolíňany - 100-tý km. Tak skoro som ešte nemal natočenú stovku. Hupáky nám však nejdú tak ľahko ako na Rock FM, ale to sme šli po vetre, kým teraz nám fúkal do tváre. Jožino nám robí veľmi pekné fotky, ktoré sú aj vo fotogalérii. Každý už myslel na prvú pauzu.
7.19 Zubor - 124 km - konečne prvá pauza. Dávam si prvý povzbudzovák a dve kávy. Niečo zjem na raňajky a začínam sa preberať. Podobné povzbudenie vidím aj u ostatných. Priemerku máme 29 a všetci konštatujeme, že ten vietor je nechutný. Tajne veríme, že sa zmení. Oproti Rock FM máme vyše hodinový náskok. Aj voči nášmu itineráru. Hreje nás prejdená štvrtina trasy.
7.50 Zubor - odchod. Pomaly nasadáme a už v našich dresoch ťaháme k Pohroniu.
8.30 Nová Baňa - 141 km. Naberáme rovnomerné tempo. Jozef s autom za nami nám dobre cloní takže neprichádzame do konfliktu s autami.
8.50 Žarnovica - 152 km.
9.30 172 km - prichádzame na diaľnicu za Ladomerskou Vieskou. Dubák začína mať plné zuby tempa a tam v tiahlych stúpaniach spomaľujeme. Ostatní ani moc nefrflú, je jasné, že sme nasadili vysoké tempo, stále máme tesne pod 30. Príčinou nižšieho tempa je tiež vietor a drsný asfalt. Slniečko už pekne kúri.
10.15 Okraj Zvolena - 191 km. Začínam mať problémy. Bolí ma šľacha na ľavej nohe pod kolenom. Vo Zvolene je to už veľmi nepríjemné. V hlave mi visí jeden otáznik - prečo? Paradoxne zo sedla sa mi ide s výrazne menšou bolesťou. Ale celú cestu sa to nedá. Tuná aj začína úsek, ktorý väčšina na bicykli nepozná.
10.35 Pred Zvolenskou Slatinou 200 km - vlastne polovička za nami. Začíname sa pozerať po motorestoch, kde sa naobedujeme. Pýtame sa aj okolitých chodcov, nech nám dačo doporučia. Ale tí asi sa nechodia stravovať do motorestov.
10.52 Za Vígľašom - 206 km sme zbadali dobre vyzerajúci motorest. Tak si tam sadáme a objednávame. Ja vyprážaný syr, ostatní nejaké hotové jedlo. Luboš ponúkol čašníka Dubákovým vínom. On zvedavý dobehol aj s pohárom a nalievame mu. Vyvaloval oči - Dubákové víno. Nakoniec mu Luboš predstavil Dubáka, ktorý toto víno dopestoval;-) Mne priniesli syr rýchlo, zato hotové jedlo hotovali vyše hodiny! To asi za to víno. Mimochodom, bolo výborné a nielen na chuť. Luboš prišiel na nápad si ním natrieť boľavé šľachy a svaly! Neváhal som a nasledoval som ho a po mne aj ďaľší. Cha, nie som len ja s boľavým úponom. Ale to sedenie mi ukázalo že problém je o niečo väčší. Keď sa chcem postaviť, noha ma riadne zabolí. UUUffff... a to mam ešte jazdiť? Piliňák zatiaľ nahráva fotky a oddychuje. Už z toho musí byť hotový, ísť za nami necelou 30-tkou. To radšej na bicykli. Pôvodne naplánovaná hodinka sa pretiahla na vyše hodinu a pol kvôli hotovému jedlu. A máme po harmonograme.
12.27 Odchod. Nasadáme a snažíme sa rozhýbať stuhnuté svaly. Cesta mierne stúpa, vpredu to teraz ťahajú Miro s Julom. Bohužiaľ, pri Detve zisťujem, že do boľavého úponu sa mi nasťahovala ostrá bolesť. Tak spolu s Dubákom zatvárame pole. Vietor zosilnel, ale už nie ej proti ale do boku. Za Detvou je vrchol mierneho stúpania a odtiaľ nasleduje tiahle klesanie dolu. Snažím sa rozhýbať nohu a očakávam, že sa to zlepší.
13.33 Motorest Halier - 238 km, krátka cikpauza. Vietor sa zmenil na južný. Dohadujeme sa, že budeme pravidelne striedať a kto sa necíti, zostane vzadu. Ja mám iné problémy - prežiť;-)
13.52 Lučenec - 246 km, cesta sa stáča a vlní. S Dubákom nestriedame, ale ako vtipne poznamenal, tuším ťaháme proti vetru sami. Fúka čerstvý bočák, ale siedmi sa nemôžme naskladať podľa vetra. Trochu problémy má aj Ivan, pobolieva ho šija. Pomaličky začína ožívať Juraj - blížime sa k jeho rodnému kraju. A ako sa sám priznáva, meteostanica na Kojšovke sa budovala počas jeho pôsobenia tam. Na dvoch, takmer totožných stúpaniach (až na to že to druhé je podstatne dlhšie), sa ako skupina úplne rozsypeme a musíme sa čakať na vrchu. Dubák prežíva krízu, ja sa pomaličky rozjazdievam, ale v stúpaní to bolí. 14.27 Ožďany - 262 km. Predsa len sme sa aj my zapojili do striedania a paradoxne to pomohlo. Koleno bolelo len znesiteľne a tak sa mi začalo ísť lepšie. Naraz trúbenie a blikanie auta oproti. Pozriem - a to kolegovci vracajúci sa zo služobky. Dobrá náhoda. Trošku sme pokecali a vyrazili ďalej. Po nasadnutí som bol ako vymenený. Zrazu to šlo. Bolelo, ale šlo. Za dedinou nasledovalo atraktívne stúpanie so zopár zákrutami, ktoré nás vyprovokovali, aby sme to rozbehli. Aj sa tak stalo. Na kopci sme sa počkali a zišli do motorestu Cieľ.
14.44 Motorest Cieľ - 268 km. Dali sme si pauzu, kafčo, pivko, každý podľa chuti. Dubák s Jurajom nás strašili ďaľším úsekom, ževraj to bude ťažké. Ivana bolel chrbát, ja som bol v pohode. No, v pohode... Už sme boli dosť unavení. A už bolo teplo.
15.18 Odchod od motorestu. Cesta bola naozaj zvlnená. Luboš s Mirom sa až moc rozbehli, ale hneď pri Rimavskej Sobote na kúsok zakufrovali. Cesta bola naozaj krásna, plná kopčekov a zákrut. Vytešovali sme sa ako malé deti a veľmi dobre sa všetkým šlo. Po každom väčšom stúpaní sme sa počkali, ale rozdiely boli minimálne. Toto bol najkrajší úsek a najrýchlejšie nám odsýpala cesta. Mňam.
16.29 Torňaľa - 300 km. Koniec idylky. Nasleduje utrpiteľská rovina. A všetkým nám nesadla. Ešte aj nudná krajina. Asi sme to v tých hupákoch prepálili. Vietor našťastie do chrbta.
17.43 Brzotín - 329 km. Už ani neviem, koho to napadlo zastaviť sa v poslednej dedine pred Rožňavou. Bola to najmenej spola cigánska dedina. Zastavili sme v strede dediny. Vľavo kčma pre tmavých, vpravo pre bielych. Rýchlo sme si dačo objednali na pitie a dačo pojedli. O pár minút Jožo Pilinský mi volá, že začali doňho hádzať kamene. Nenápadne sme sa teda pobalili a posunuli na koniec dediny. Tam sme dočapovali a vyrazili. V Rožňave Dubák chytil veľkú krízu a tak radšej si zvolil vlastné tempo. My sme sa prispôsobili. Životaschopný sa v tento moment ukazoval akurát Juraj, ostatní sme očami točili tachometer nech už to máme za sebou. Našťastie sme šli pekným krajom okolo Krásnej Hôrky. Nasledovalo stúpanie na Sorošku. V tomto stupáku sme už dosť cítili prejdenú vzdialenosť. Každý sme si kažkým šliapnutím tvorili osobák. Postupne sme však sa na vrchol vyšplhali.
18.41 342 km - vrchol Sorošky. Odtiaľto nasledoval dlhý zjazd dolu do údolia Turne a Bodvy. Neskôr sa terén mierne zvlnil, ale my sme už mysleli len na Moldavu a posledné kilometre. Čas a vzdialenosť sa nám vliekla a okrem Mira a Juraja sme už mali sklonené nohy a v úplnej tichosti šlapali. 19.30 Moldava nad Bodvou - 371 km. Posledná pauza. Konečne Moldava. Odtiaľ už len 30 km. Nasadzovali sme chémiu a pili minerálku. Panovalo ticho pred búrkou a všetci sme sa utešovali, že to stihneme do tmy.
19.50 Moldava - Odchod. V mestečku bol dáky rómsky festival tak sme takticky zrýchlili. Šli sme smerom na Jasov. Cesta už bola treťotriedna, hrboľatá. Nohy ma boleli a začal sa ozývať úpon. Podľa mapy sme vedeli, že musíme ešte vystúpať vyše 1000 výškových metrov.
20.17 Jasov - 381 km. Tak a kopec pred nami. Juraj vravel, že je to krátky... No, možno áno, ale z Pezinka vyzerá byť dosť dlhý. Roztrhali sme sa na prvej zákrute. Ivan sa vrhá dopredu, Miro s Lubošom tiež a ja som sa ich držal. Úpon sa ozýval v plnej veľkosti a širokej škále bolesti. O nejaký čas kopcu došli sily a začali sme klesať.
20.28 Rudník - 384 km. Predposledná dedina. A posledná cikpauza. Cesta bola príšerná. Kopec za dedinou stúpal a stúpal a nemal konca. Keď už sme si mysleli, že sme hore, stúpanie sa skrylo do lesa. Zákruta sledovala zákrutu a vrcholu nikde. Rozpadli sme sa. V predu bol Luboš s Mirom, ja som šiel s Ivanom a v zadu zostali ostatní. Nakoniec sme sa predsa len vyšplhali hore a nasledoval krátky zjazd. S Ivanom sme sa dohodli, že pôjdeme spolu a nebudeme čakať. Takto sme aj stúpali na Zlatú Idku.
21.11 Zlatá Idka - 394 km. Deti po nás pokrikovali, či aj my ideme na hoľu. Jasné. V Zlatej Idke bolo kilometrové strmé stúpanie. Koleno strašne bolelo, že sa mi až stmievalo pred očami. No ono sa stmievalo aj tak. Práve v Idke nás obiehal Piliňák na aute. Pozerám, má tam bicykel. To kto? Julovi nevydržalo koleno skôr ako mne. No nazdar. Už aby som bol hore. S Ivanom stúpame už na Kojšovku. Tma. Občas svietia svätojánske mušky. Cesta aj keď ju nevidím, ale cítim, je strašne rozbitá a kolesá sa podšmykujú. Idem spolu s Ivanom a obaja frfleme. Zdá sa mi, že ideme strašne dlho. Koleno ma rozbolelo ešte viac a mám pocit, že už nezdvihnem nohu. Radšej zoskočím. Ivan kolegiálne so mnou. Takto ideme ďaľších cca 20 min. A práve chytám hlaďáka. Kruci, je zle. Žalúdok je uzavretý a ja musím ísť ďalej. Ešte skúšam naskočiť. Ivan so mnou. Šlo to asi 200 m, ale bolesť a hlad ma zosadili. Ivan ešte vydržal. Okolo nás prešiel aj Juraj. Teraz už tlačím sám. Hlaďák prekonáva bolesť a som rád, že sa posúvam. Tak toto nie. Zavolám Joža nech ide s autom pre mňa. On, že hej. Tak pokračujem. Prejde 10 minút, nič, 20 minút, nič... Čo je? Volám zasa... Že zablúdil a zbehol inde, ale že sa vracia. No nazdar. Ja sa pomaly posúvam nahor. Volá mi Ivan, že sa mu nepozdáva cesta hore. A že sa vracia. O chvíľu sa stretávame. Ideme spolu hádam 2 minúty a prichádza auto. No konečne! Ešte má problémy sa otočiť. Kým sa otočí, som na nejakej zákrute, kde sa vyrovnáva cesta a v tme sa rysuje hrozivá silueta nejakého dela. Pár krokov a som na nejakej rovinke. Tam nasadám. Ivan pokračuje sám. Jožino mi nahodí bicykel na strechu. Ja myslím len na to sa prezliecť a dať dačo do žalúdka. Vtedy prechádza okolo nás aj Dubák. Pýta si tenisky a pivo... Pivo dostane, tenisky nie. Ide ďalej. Jožo vyráža za ním. Ale čo to? Stále ideme rovno, ba mierne dolu kopcom. No toto? O cca 700 m po miernom kopčeku dolu ideme okolo chaty Erika. Však to sme hore a už len kúsok na meteostanicu. Už vidím jej svetlá. Záver bol dosť strmý a dlhý cca 1.1 km. Fúúú, nebyť hlaďáka, tak by som to vyšiel. Však som bol vlastne už na Kojšovke - hore. To som sa dostal. Ale v ten moment mi to bolo jedno. Zastavujeme pri stanici. Otváram dvere a prekvapí ma veľmi silný vietor a strašné zima. Behom sa vrútim dovnútra, ale klepem sa ako osika. Fakt som vyčerpal baterky. Dávam si záchranné pivo a dačo slané pod zub a začínam sa pozerať okolo seba. Čas 22.40 No dobré. Zvítal som sa s domácimi, ktorí sa ukázali ako vynikajúci hostitelia. Napokon Dubák aj Juraj sú ich bývalí kolegovia. Najväčšia sranda bola, že netušili, že prídeme. Totiž práve vtedajšej osádke sa nedostali informácie, že prídeme. Nedali sa však zaskočiť a urobili nám domácu atmosféru. Potom nasledovali ešte dáke pivká a hygiena a išlo sa spať.
Na druhý deň ráno sme konečne začali hodnotiť akciu. Dubák mal obavy z lynčovania s pumpičkami, my sme však nemali síl to spraviť. A zas neskôr nás to už prešlo;-) Nezabudli sme ani na Zdena, ktorý celú trasu prešiel s Dubákom a keď sme si pripíjali aj on dostal svoj podiel. Nakoniec vybavil nám počasie, tak vďaka. Následne sme si spravili skupinové foto, exkurziu do Košíc a takisto nám Juraj poukazoval, čože je to za stanicu a deň nám rýchle ušiel. V sobotu sme sa už pobalili a časť šla vlakom a časť v aute domov.
Resumé: Aj napriek vtedajšej indispozícii som prekonal 401 km, čo asi už zostane môj osobák za jeden deň. Priemerku som mal niečo nad 26, ale to nebolo dôležité. Som rád, že som túto akciu absolvoval.
