Leitha.Berg Radmarathon 2012

Po štyroch rokoch som sa znovu postavil na štart týchto pretekov, ale v trochu inej pozícii – ako tréner, domestik a mudrlant. Ako to už býva v živote zvykom, za všetko mohla samozrejme žena :-)

Na minuloročnej časovke na Zošku si Monika pošmákla na súťažnej atmosfére a dostala chuť aj na nejaký maratónik. A tak sa v nedeľu pri Neusiedlerskom jazere objavilo zatiaľ ešte málo známe, ale už čoskoro obávané „dynamické duo Merida“ :-) Po septembrovej demolačke som si totiž zas kúpil rám tejto značky, no ale veď čo som mal robiť, keď Dukla od nich odskočila? Kto by im robil výsledky, keď nie ja? :-)) To, že naše DDM vyžaruje rešpekt, strach a hrôzu som hneď zbadal aj v očiach Emila, Milana a Romana, ktorých sme stretli chvíľu pred štartom. Ani sa im nečudujem, prihlásili sa ako tím na 120km trať, ale z troch členov boli dvaja triatlonisti. Chlapi, veď v tom kopci nie je ani kúsok vody, to bolo hneď jasné, že to je „bad idea“ :-)

Deň pred pretekmi som ako zodpovedný tréner zvolal taktickú poradu. Zo štartu musíme vyraziť čo najrýchlejšie a tých cca. 5km pod prvý kopec sa odvezieme v balíku. Hore a dole kopcom za svoje, potom znovu nastúpime a odvezieme sa cca. 10km pod druhý kopec, po jeho zdolaní ďalších 10km v balíku a detto aj druhé kolečko. Žiaľ, asi som mal tieto inštrukcie napísať aj Ježiškovi, lebo okrem tých „kopcov za svoje“ sa nám ich veľmi nepodarilo zrealizovať. Odštartovali sme celkom dobre a chvíľu sme sa naozaj viezli v balíku, potom začalo stúpanie do prvého, náročnejšieho kopca s maximálnym sklonom 8%. Monika nasadila slušné tempo, chvíľami sa mi zdalo, že na začiatok až prirýchle, ale nevedel som, či ju mám brzdiť. Svoju trénerskú úlohu som mal trochu sťaženú tým, že som išiel bez tachometra. Starý totiž vypustil dušu pri havárke, nový som po niekoľkých týždňoch poslal na reklamáciu a úplne staručký, ktorý som miesto neho chvíľu používal, mi pri jednom výjazde vyletel na Bajkalskej z držiaku a kým som zabrzdil a vrátil sa, stihli ho prejsť dve autá :-) Koľko ideme? 17-18. Hmmm. Ako sa cítiš? Velikánsky úsmev – dobre! Myslím, že naokolo fučiaci chlapi museli chytať depku, najmä ak si všimli, že baba čo ich pohodlne obieha má asi ako jediná z cca. 400 členného pelotónu obyčajné pedále a na nohách tenisky :-)

Na vrchu stúpania som len nasucho preglgol, keď sme prechádzali okolo prázdneho miesta, kde býva na Schwechateri dobre zásobená občerstvovačka a začal zjazd. V ňom nás rakúšania odchovaní na šniclovej a vurštlovej diéte znova predbehli a asi 100-200m pred nami vytvorili menšiu skupinku. Tu som zrejme urobil trénerskú chybu, mali sme si ich doskočiť, ale veď onedlho príde druhý kopec a možno nás dovtedy niekto aj dobehne. To onedlho bolo podľa mapy 12km a dobehli nás až na začiatku stúpania, takže plán mi veľmi nevyšiel. Vietor fúkal spredu zľava, tak som sa pokúsil čo najlepšie zhostiť úlohy domestika a mierne som sa prevetral. Monči, ako sa ti ide? Velikánsky úsmev – v pohode! Pred stúpaním som ešte Monike objasnil ďalšiu stratégiu, jej hlavný bod bol – zastavím sa vyčúrať :-) Dobehnem ťa hore alebo pod kopcom, skryjeme sa v balíku a pohodlne odvezieme. No túdle, snívaj ďalej! Pod kopcom sa síce vytvorila skupinka, ale nikomu sa nechcelo dopredu, všetci boli nejakí ostýchaví :-) Tak som išiel na špicu, Monika vedľa mňa a potiahli sme až po občerstvovačku, kde sme zastavili kvôli technickým problémom s jej prilbou. Neskôr ma to trochu aj mrzelo, v balíku boli aj 2 alebo 3 ženy, ktoré by sme v kopci určite utrhli a mohli sme skončiť lepšie. Hovorím mohli, pretože na týchto pretekoch som jazdil aj ja za ženy a zistil som, že to je s nimi celkom príjemné :-) Išli sme pohodovejšie, bolo sa aj na čo kuknúť a okrem toho, veď aj nový rám som kupoval ako ženská. Kašlať na parametre, vyberá sa predsa podľa farby, že baby? :-)) Až na to, že pri jednej príležitosti mi ho Marián prekrstil z oficiálneho názvu Reacto na Erecto, takýto vzťah by si k nemu žiadna žena nedokázala vybudovať, príroda nepustí :-))

Druhý výstup na prvý kopec bol trochu ťažší, bojovali sme už aj so silnejším protivetrom, ale zvládli sme to celkom dobre, podľa výsledkov sme boli v druhom kole pomalší iba o necelých 8 minút. Ako? Vládzeš? Velikánsky úsmev – jasne, žiaden problém! Pod kopcom sa zopakoval rovnaký scenár, na dohľad pred nami skupinka, ale nechcel som to siliť, predsa len energie už bolo pomenej. Chvíľu sme išli sami, vietor nabral na sile, preto keď som vzadu zbadal 5-6 cyklistov, počkali sme ich a aspoň kúsok sa odviezli v háku. V najbližšej dedine v miernom stúpaní sa tempo zvoľnilo a zrazu vidím, že Monika nás všetkých obieha a nastupuje do úniku. Dobehol som ju a hovorím, mohli sme ostať s nimi a využiť závetrie. Viete akú som dostal odpoveď? „Keď mi zavadzali!!!“ :-) Paráda, nie? Musel som sa zasmiať, takéto pocity má určite aj tréner Thomasa Voecklera keď mu káže, aby pri každej príležitosti nenastupoval. A tak sme sa verní svojmu akčnému menu prepracovali iba vo dvojici až do druhého kopca, v ktorom som si uvedomil, že nie sme jediný takýto pár. Aktuálnym súperom bola mladá baba na oranžovom bicykli, ktorú sme bez problémov obehli. Ťahali sme rovnomerné tempo, preto keď nás kúsok pred vrcholom zrazu ľahučko predbehla, bolo mi to trochu podozrivé. Jazdím už dosť dlho na to aby som vedel, že takéto zázračné chytenie druhého dychu sa nestáva často. O chvíľku sme ten jej druhý dych zbadali, dobehol ju partner, treskol ruku na zadok a tlačil čo to dalo. Okomentovali sme to hlasným hééééj, dokonca sme zvažovali oficiálny protest na UCI s požiadavkou na minimálne 20 ročný dištanc, ale nakoniec sme to prekusli :-) Z výsledkov som dodatočne zistil, že to bola juniorka a tlačil ju asi jej bracho, tak nech si to užijú.

Posledné kilometre do cieľa boli po vetre, tak sme si ich vedľa seba pekne vychutnali, až do momentu, keď nás pár sto metrov pred odbočkou z hlavnej cesty predbehla ďalšia zmiešaná dvojička. To ma naštvalo. Zozadu som tú ženskú bleskovo čekol a hovorím Monike, túto musíme urobiť. Čo vám budem hovoriť, môj slovenský Thomas Voeckler okamžite zareagoval. Škoda, že prezývku terminátor už používa Sagan, budem musieť niečo vymyslieť :-) Po krátkej rovine nasledovala pravá zákruta, znova rovinka a v nasledujúcej ľavej zátačke sme už boli pred nimi. Musím ale uznať, že rakúšanka zdvihla hodenú rukavicu a na rovinke nás znova predbehla. Prišla ďalšia pravotočivá zákruta a cieľová rovinka, zrazu sa pred nami objavila ešte jedna žena, nasledoval zdrvujúci šprint a jasné Thomasovo, čiže Monikine víťazstvo. Poviem pravdu, takto som sa asi ešte na žiadnych pretekoch netešil. Bola to radosť spojená s pýchou, skoro ako keby sme špurtovali o bedňu. A aby to nebolo všetko, ešte aj v tombole som vyhral návleky a dres. Celkovo sa mi táto akcia pozdávala a ak sa o rok znovu pôjde aj schwechater, asi ho vynechám a radšej prídem sem. Tento okruh je aj tak tá najzaujímavejšia časť z celej schwechaterskej trasy a vidím, že medzi babami mi to celkom ide :-)
Ešte malý príklad, aký pozitívny vplyv môže mať účasť na pretekoch na vývoj cyklistu. Minuloročnú časovku na Zošku prešla Monika na starom, voľakedy Dubákovom Milesovi, o pár týždňov neskôr už v garáži parkovala novučká peknučká Merida na Shimane 105. V nedeľu išla na tento maratón v obyčajných teniskách, v pondelok večer sme už na nete pozerali nové tretry a nášlapné pedále. A tak sa teraz pýtam, čo príde po najbližších pretekoch, aké ďalšie vylepšenie? Dúfam, že nie nový tréner :-)) To by som sa musel začať starať o nejakú blonďavú juniorku a to by ma asi mohlo aj zabiť :-))

Zopár fotiek je tu: http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/LeithaBergRadmarathon2012