Pyreneják 2012
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Overtúra.
Po odznení Alpaťáku sa pomaly začali robiť prípravy na ešte odvážnejšiu akciu. Alpy a Karpaty dostali teraz parťáka s názvom Pyreneják. Ako už z názvu vyplýva, cieľom cyklodovolenky boli Pyreneje, prevažne z Francúzskej strany ale trošku sa pojazdí aj Španielsko a Andorra. Rasťo so Slavom v roku 2011 spoločne vyberali itinerár, program, dátum, ubytovanie. Na mňa zostala druhá fáza. Teda zabezpečiť dostatok rekreantov do autobusu a lietadla. Trošku som pri tom zošedivel ale zvonku to našťastie nevidno.
Rasťo keď si uvedomil, čo za zverinu to so Slavom naprogramoval, tak si radšej preventívne dolámal nohu, aby nemusel ísť. Tak išiel namiesto neho Jozef, ktorého aj tak všetci poznajú ako organizátora slovenskej kultovej cyklistickej akcie Bratislava-Jasná, Efu.
31.7.2012 - utorok
Nakladáme ráno bicykle a batožinu do autobusu. So Slavom idú v autobuse dvaja oraváci Peter a jeho cica mica Maja. K nim sa pripojíme zajtra v Barcelone. My si ešte jeden deň popracujeme v robotke, dobre sa vyspíme a zajtra? Poletíme.
1.8.2012 - streda
Stojíme skoro ráno na letisku vo Schwechate v zostave Milan, Jaro, Emil, Juraj, Efa a ja. Pribudla tu nová hala a tak sa trošku motáme kým nájdeme správny smer.
Let prebehol ako po masle. Ďuri sa vyjadril niečo v zmysle, že “ideme ako na oleji”. Druhé občerstvenie si dávame naliať vínečko a v dobrej nálade popíjame.
Na letisku sme zistili, že na Schwechate sa nedá stratiť. V Barcelone áno. Takmer hodinu sme sa hľadali so Slavom, ktorý nás čakal kdesi skoro na kraji terminálu 1. Z Barcelony nás čakal dlhší presun do prvého kempu pri Lurdách. Agos-Vidalos.
2.8.2012 - štvrtok
Na prvý deň boli naplánované dva kopce. Počasie nebolo nič moc. Pod mrakom bola ale teplota celkom prijateľná. Kto vie, ako bude na kopci. Emil bol už na raňajkách oblečený v cyklistickom. Len ťažko potláčal vzrušenie z blížiaceho jazdenia. Však ono ho to po prvom kopci prejde. :-) Po raňajkách sme si dali spoločné foto a Slavo nám začal točiť špicu a navigovať nás na Hautacam. Ešte sme ani na úpätie kopca nedošli a už skoro všetci zdrhli. Kam sa preboha ponáhľajú, veď ideme do 15 km ťažkého stúpania? A oni vypálili, ako by na nich čakala maximálne Pezinská baba. Z obáv, či som sa na Pyreneje dobre pripravil, som si nasadil len diétne tempo a sledoval, čo to spraví s tepovou frekvenciou. Miestami bolo stúpanie poriadne jedovaté a bolo vidieť, že pásmo hmly sa postupne blíži a zakrýva výhľady do okolia. Takže aj tempo sa ťažko dalo korigovať. 
Jaro aj Ďuri zaostali, postupne som dobehol Maju, míňal Petra aj Slava s defektom. Teplota klesala. Občas naskočili stúpania cez 10%. Výhľady žiadne. Z kopca sa stala len obyčajná dupačka smerom hore. Ovce sa pásli popri ceste, a niektoré na ceste rovno odpočívali. Milan sa predo mnou občas strácal v hmle. Konečne som sa doštrachal na parkovisko a potom sme spolu vyšli aj s Milanom až kamsi k reštike. Viac som na tom mieste nevidel. Odfotili sme sa a frčali dole, kde bolo predsa len trošku teplejšie. Slavo, Maja zahlásili že idú do kempu a my sme išli na druhý kopec. Cestou na druhý kopec prdla Efovi špica na zadnom kolese. Zavolal Slavovi nech ho príde vyzdvihnúť autom, lebo koleso mu chyta o rám a my sme pokračovali ďalej, na Luz Ardiden.
Viedla k nemu celkom zaujímava cesta v priesmyku. Cesta bola miestami aj zasekaná do skál a na druhej strane priepasť do ľadovej bystriny s azúrovou vodou. Škoda len, že cesta bola dosť frekventovaná ale autá išli celkom ohľaduplne. Aspoň že to. Po výjazde z priesmyku sme sa zastavili v prvom kempe na doplnenie vody. Ďuri naznačoval, že trasa, ktorú naklikal Rasťo do GPS vedie do nenápadnej zákruty do kopca. Nakoniec sme dali prednosť smeru, ktorú ponúkal jeho mobil aj s autonavigáciou. Tak sme na Luz Ardiden išli od Sassis a nie od Viscos ako bolo plánované. Stúpanie začalo dosť zostra už od začiatku. Percentá oscilovali medzi 7 a 9.5 a občas to skočilo aj na 10. Toto stúpanie začalo so slnečnými lúčmi, samé serpentíny a aj tak to išlo dosť ťažko. Za druhou polovicou bolo jasné, že záver stúpanie bude zase v hmle a bude zase zima a bude zase vidieť iba veľké hnedé oné...
Preto si z druhej časti stúpania ani veľa nepamätám. Hádam len to, že po príjazde na vrchol bol Emil taký vyčerpaný, že nestihol ani vykufrovať. Tak sa zvalil ako bol aj s bicyklom. :-) Aby sme nezmrzli, tak sme na Jara a Ďuriho ani nečakali a spustili sa dole. Ďuriho som míňal už len kúsok pod vrcholom ale Jaro mal pred sebou ešte hodný kus. Tak sme sa dohodli, že sa otočíme nazad na cestu, ktorou sme mali pôvodne ísť hore. Aspoň zistíme, o čo sme prišli. Zistili sme to pomerne rýchlo. Dole sme boli zo zjazdu takí vyklepaní, že nás boleli ruky-nohy. Cestou hore by to vôbec nevadilo ale zjazdovať to nebol dobrý nápad. Stúpanie ukázalo aspoň v začiatkoch oveľa jedovatejšie percentá ako hlavná cesta hore ale nebolo o veľa ľahšie. Na večeri si Emil posťažoval, že som ho deprimoval použitými prevodmi. :-) Dnešný deň bol aj menším sitom technických problémov. 4 defekty a jedna prasknutá špica.
Profily stúpaní:
Hautacam
Luz Ardiden
3.8.2012 - piatok
Na druhý deň sa ukázalo, že počasie ostane zhruba na tom istom, čo včera. Teda oblačno. Ráno som zistil, že mám defekt na zadnom kolese aj ja. Asi mi spľasla duša cez noc. Pre istotu som ale dušu vymenil za novú.
Po raňajkách sme sa všetci okrem Ďuriho vydali do Lúrd do cykloobchodu. Efa si tam dá opraviť (ak sa bude dať) koleso a my ostatní nakúpime, čo treba. Zároveň si pozrieme počasie, či sa bude dať absolvovať plánovaný okruh Vidalos-Lurdy-Igon-Aubisque-Soulors-Vidalos. Rasťo mi do mailu písal niečo, že v nedeľu bude pršať ale že dnes to bude v pohode. V Lurdách mrho-pršolilo takže sme plánovaný okruh zosekali len na výjazd na kopce priamo z kempu, keďže na tej strane kopca bolo sucho. Efovi koleso opravil majiteľ obchodu. Očividne bývalý pretekár, lebo mal v kráme staré bicykle aj fotky z TdF. Chcel som si kúpiť nové plášte ale keď som videl cenu, tak som stratil záujem pozerať aj zvyšok sortimentu. Čo sa na nete dalo kúpiť za 28€ on mal za 40€.
Ako sme sa dohodli, tak sme spravili. Vyrazili sme z kempu na Soulors. Už v Argeles Gazost naskočili také percentá, že som zase s Jarom aj Ďurim zaostal. Ale osvedčená taktika velila ísť opatrne. Nemá význam sa vyšťaviť hneď na začiatku cyklodovolenky. Pekne klídek, tempíčko. Uprostred nepríjemného kopca začala od hmly vlhnúť vozovka. V stúpaní to vôbec nevadilo. Ani som sa v stúpaní veľmi nespotil. Hore na kopci sme sa pofotili keď už nič iné v takej hmle. Ja som nechcel zmrznúť a vychladnúť, tak som hneď pokračoval ďalej. Rasťo mi v maili písal, že inverzia sa drží okolo 1500-1700m, takze na Col Aubisque by mohlo byť aj slnko. Lenže zo Soulors išla cesta dole a čo bolo horšie, aj teplota. Aj som mal chvíľami pocit, že mrholenie je silnejšie. Priamo nepršalo. Hmla bola po celej dĺžke stúpania na vrchol. Občas som stretával kravy, autá, motorkárov. Aspoň som vedel, že mám zapnutú silnú blikačku, tak ma snáď nikto zozadu nezotne. Po niekoľkých km, prestalo mrholiť a cesta bola zrazu suchá. Spoza hmly slabo prerážalo slnko. Nestačilo však na zohriatie ani na rozfúkanie hmly. A to som bol zrejme na hranici inverzie. Možno keby bol kopec o 100 metrov vyššie, tak sa perfektne zohrejem. Ale nezohrial. Dal som si traťovky, obliekol som na seba všetko čo bolo a vyrazil nazad. Cesta dole bola neustále na brzách. Nebolo vidno pred seba niekedy ani 30 metrov. Vozovka sa mi pri návrate zdala viac premočená. Aj mrholenie akoby pribudlo. Prakticky celý zjazd až po dedinu Arrens-Marsous bol vlhký. Ale nepremokol som. Večer mi Rasťo písal, že v nedeľu bude na 100% v tej oblasti pršať. Ale že zajtra to počko ešte vydrží ale že fronta sa blíži. Tak OK.
Profily stúpaní:
Soulors
Aubisque
4.8.2012 - sobota
Dnes je veľký deň. Okrem Emila je aj Jaro na raňajkách už oblečený v cyklistickom. Dnes nás čaká sám veľký Tourmalet. Aj mne to čosi hovorilo. :-) Postup naň bol podobný ako v prvý deň. Prejazd cez priesmyk, pred mestom Luz-Saint-Saveur sme sa počkali a potom “urrááá, takto sme tých boľševikou hnali. Pardón, fašistou.” Ale najprv sme s Ďurim počkali na Jara, aby sme sa na konci mestečka uistili, že ide na Tourmalet a nie na trtmalet. Až na prvom veľkom parkovisku sa začala hmla trhať. A veru bol to najvyšší čas. 
Dolina sa otvárala a bolo vidieť konečne aj viac ako len oblaky. Predo mnou vo výške sa plazil hore kopcom Emil aj za ním jeho verný kouč, "tempo inteligento" sám veľký Efa. Lebo Emil stále nevie tieto kopce jazdiť a Efa mu s tým ochotne pomôže, lebo onehdá ho nejaký miestny čávo na Tennerife vyškolil tiež, ako sa jazdia kopce. Za druhým parkoviskom som ich dobehol a trošku aj pofotil. Emil polozdochnutý a Efa po mne kričal, že si nevážim šediny a dovolím si ho predbehnúť. :-)
Zvyšok kopca až na samotný záver bol v pohode. Ale záver, kde nás fotil nejaký domorodý podnikateľ, ten už taký pohodový nebol. To toho úseku som musel vraziť všetky sily čo mi zostali lebo to bolo čosi úplne nechutné. V horskej chate na Tourmalete sme sa pomaly dávali dokopy. Jedlom, coca-colou, traťovkami. Vyše hodiny sme čakali na Jara ktorý sa doplazil z posledných síl a bolo vidieť, ako je rád, že sa vytrepal až sem. Chytro sme sa spolu odfotili pod veľkou plastikou mordujúceho sa cyklistu a začali sa pomaly spúšťať dole. Zjazd bol dobrý až do momentu, kým sme sa znovu neponorili do hmly. Okamžite ma rozklepalo od zimy ale potom to prešlo. Hmla neskôr ustúpila a aj sa trošku oteplilo. Zjazd som si užíval. Bol parádny.
V Sainte-Marie de Campan sme sa počkali. Malo to význam, lebo pri presune do druhého kempu to bolo východzie miesto. Tam sme sa teda počkali a spolu išli dole do Lurd a tam nás Slavo naviedol na super cyklochodník. Hotová diaľnica pre športuchtivých cyklistov a korčuliarov. Takéto keby sme mali na Slovensku, to by bolo super jazdenie. Efa dojatý dnešnou skvelou etapou kúpil tri šampusy a ocenil najlepší ženský výkon (Maja), najhrdinskejší výkon (Jaro) a cenu najlepšieho vrchára odovzdal Efa Petrovi, s tým, že za fľašu musí zaplatiť. :-) Nedeľný dážď bol definitívne potvrdený. Veľmi nám to nevadilo, lebo ani jazdenie nebolo naplánované. Ale že v pondelok sa vyčasí.
Profil stúpania:
Tourmalet
5.8.2012 - nedeľa
Podľa predpovedí teda malo pršať. Aj pršalo. Nie stále ale keď zapršalo, tak to stálo za to. Práve okno, keď nepršalo, sme využili na návštevu Lúrd.
So sklamaním, že okrem náboženskej témy mestečko nič iné neponúka, sme sa len tak ponevierali po okoli a fotili čokoľvek, čo sa aspoň trošku javilo zaujímavé. V Lurdách sme okrem náboženskej témy nevideli dohromady ništ. Všetko sväté. Hotel svätá Etiene., sv. Teresa., tam svätý Pavel, tam svätá Levandula, svätý Swarovski. 
Mohli sme si kúpiť sväté bandasky, sväté obrázky. Jediné čo sme nenašli a hľadali sme statočne, nenašli sme svätú WiFi aspoň s názvom 'panboh zaplat'. Všetci len za peňáze. Zadarmo ani sväté kura nehrabe. Po prechádzke sme sa zastavili v nejakej poloreštike-polofastfoode na pizzu. Pizza nebola nič moc ale aspoň sme vydržali do večere. :-) Efa sa s Emilom dosť podpichujú. Zatiaľ to vyzerá, že sa na tom všetci dobre bavia. Tak aj partia je dobrá. Nech nám to tak aj vydrží. Na zajtra sú v pláne dva dosť veľké kopce.
6.8.2012 - pondelok
Ráno vôbec nevyzeralo na niečo, že sa vyčasilo. Tak isto ako doteraz. Pod mrakmi. Ale jazdiť sa dalo. Plán bol odviezť sa autom za Luz-Saint Saveur a odtiaľ ísť ďalej na bicykli.
Mne sa toto nechcelo. Nemám rád jazdenie do kopcov bez rozjazdenia. A tak sme spolu s Petrom išli bicyklami už z kempu v predstihu. Zhodou okolností sme na miesto parkoviska dorazili súčasne aj so zbytkom výpravy.
Cesta na Gedre-Gavarnie bola celkom zaujímavá. Široká dolina poskytovala pekné výhľady na okolité veľké kopce. Z niektorých zhora viedli obrovské rúry. V doline tiekla výdatná bystrina a vpredu v diaľke sa nejasne črtali kopce, ktoré si dnes trošku obzrieme.
Mestečko Gedre je veľmi zaujímavo umiestnene v takom kotli, z ktorého sa dá ísť buď smerom na Bujaruelo alebo na Troumouse alebo nazad do Saveur. My sme sa vydali najprv na Gavarnie, odkiaľ sa pokračovalo na Bujaruelo. Stúpanie na Gavarniu bolo od parkoviska dlhé a miestami aj ťažké. Jaro s Ďurim zaostali viac ako boli ostatní ochotní čakať, tak sa vydali ďalej.
Počkal som na oboch a keď bolo jasné, že idú správnym smerom, vydal som sa za ostatnými. Hlavné stúpanie viedlo v podstate v otvorenom teréne. Žiadne stromy, ktoré by poskytli aspoň trošku tieňa neboli. Ale aspoň sa vyčasilo a dalo sa pozerať po širokom okolí, kde len oko dovidelo. Uprostred stúpania bolo lyžiarské stredisko ale my sme pokračovali ešte vyššie. Až na parkovisko takom menšom sedle, z ktorého sa dalo pokračovať už iba pešo alebo na bicykli. Cesta bola totiž ťažko udržiavateľná pre neustále zosuvy kamenia. Ale zato pohľad vedľa do vyfrézovaného kotla ľadovcom stál za to.
Posledné metre do sedla som už musel ísť aj ja pešo, lebo priamo v sedle už asfaltka nebola. Aj tam dosť fúkalo tak sme sa po krátkom fotení rozhodli ísť dole. Ďuri aj Jaro to už na vrchol tiež nemali ďaleko, tak sme ich dole pri kávičke v Gavarnie nečakali dlho a mohli sme sa spustiť do Gedré. Na druhý kopec už neašpirovali Emil, Maja ani Efa, ktorý sa vyjadril, že jemu jeden kopec na deň bohato stačí. Odfrčali teda do kempu a zvyšok postupne ťahal hore na Troumouse. Začiatok stúpania sa tiahol v tieni lesa po vrstevnici. Takto by som si vedel predstaviť každé stúpanie do kopca. Pohodičkové stúpanie, v tieni, málo áut, tak načo sa vzrušovať. Idylka dlho netrvala a postupne pridávala čoraz viac jedovatých schodov až som sa nenazdal a už sme ťahali konštantné stúpanie, kde som sa tešil na každú vracačku, aby som si aspoň trochu oddýchol. :-) Stúpanie našťastie netrvalo dlho a bol som hore. Aj horskú chatu som videl. Ale pohľad na Slava predo mnou ako sa štverá na ďalších serpentínach ma skoro dorazil.
"To až tam?! Kua!"
A tak som išiel ďalej. Stúpanie bolo snáď ešte ostrejšie ako to predtým. Dokonca ani na vracačkách sa nedalo oddýchnuť. Leda tak povracať sa. Kým som sa dostal hore, tak to boli galeje. A tam ako naschvál, zamračené tak, že sme mali z výhľadu zase len malé oné... Obligátne foto a spustili sme sa dole, lebo teplo tam rozhodne nebolo. Pri chate som zazrel Ďuriho ako bojuje do kopca. Mal toho ešte dosť pred sebou. Ešte nižšie bol aj Jaro. Neskôr mi povedal, že to otočil za Ďurim v podstate tesne pod vrcholom, takže sa to dá brať tak, že vyšliapal aj druhý kopec. Nazad do kempu som išiel sám. Od Gédre fúkal neskutočný protivietor. Miestami som musel dole kopcom prišliapavať, aby som išiel aspoň 30 km/h. Dolekopcom!!!
V priesmyku ma dobehol Peťo ktorému vzadu uvisel nejaký domorodec a tak som sa pridal do vláčiku aj ja. Peťo ťahal dolekopcom ako atómová lokomotíva. Triatlonové šialenstvo ako vyšité. Švihali sme to priemerkou okolo 50 a domorodec nemal ani len šancu prestriedať, lebo Peťo šľahal pedálmi ako nadrogovaný. Ako keby bol na pretekoch alebo čo. :-) Až za priesmykom konečne odpadol a nechal aj nás dvoch prestriedať. Takto sme boli pochopiteľne v kempe skôr ako Slavo so zbytkom partie.
Tento deň mi aj napriek peknému počasiu aj kopcom veľmi nesadol. Kopce som síce išiel vyrovnaným tempom ale príliš často som cítil, že nohy kvičia, že na takéto kopcovité masakre nedostali doma manuál. Kde?
V kempe som si preventívne poriadne rozmasíroval nohy, nech ma ešte pár dní potiahnu.
Profily stúpaní:
Bujaruelo
Troumouse
7.8.2012 - utorok
Konečne. Konečne ráno na nás vykuklo slniečko. Konečne sme spoznali okolie, kde sme strávili takmer týždeň. Slniečko sa asi raduje, že konečne odchádzame. :-) Zbalili sme si fidlátka, obliekli sme sa do cyklistického a odfrčali do už spomenutého Sainte-Marie de Campan. Odtiaľ bol naplánovaný cyklistický presun do Bagnere de Luchon. Ale najprv musíme zdolať nejaké “brdky”.
Prvým kopcom, ktorý nám prekážal sa ukázal Aspin. Síce krátky ale rozhodne nie ľahký kopec nám minimálne osviežil pamäť, čo dnes budeme na bicykloch robiť. Trápiť sa. Hore som si dal makové slíže, ktoré som si včera večer preventívne pripravil. S plným brušiskom som sa potom spustil dole do Arreau. V zjazde som čoraz intenzívnejšie počul, že bicykel mi vydáva nejaký veľký hluk. Ako keby bola suchá reťaz aj náboje. Alebo mi niečo derie koleso? Dole sme to so Slavom pozreli a všimli si, že orech kladie pri voľnobehu slabý odpor. 
V určitej pozícii to bolo dokonca zreteľne počuť. Rozhodli sme sa to nechať tak. Orech sa točí a keby sme to rozobrali, mohlo by sa to pokaziť ešte viac a dobicykloval by som. Tak sme sa po zraze vydali na druhý kopec v poradí.
Slavo nás navigoval smerom na Bourisp a tam niekde sme to otočili doľava na Azet. A teda hneď percentá sa nedali zahanbiť. Maja sa čuduje, prečo nefuním do kopca. Nuž a prečo by som mal fučať, veď nie som na pretekoch ale na dovolenke.
Emil sa snaží držať za mnou. Za Emilom sa drží Efa a kibicuje mu do toho. Ježo ide so mnou. Stúpanie na Azet sa mi celkom páči. Cítim sa tak trošku ako na Myjave. Ak si pochopiteľne odmyslím, že taký kopec na Myjave vôbec nie je. :-)
Prejazd cez dedinku Azet pôsobil ako lunaparková atrakcia typu Roller Coaster. Doľava, doprava, prudko hore, krátko dole, dlhoooo hore. No, dobré to bolo. Záver sa už celkom dal. Teda aby som bol presný, dalo sa miestami aj trošku vydýchať. :-) Výhľad z Azetu ponúkal celkom širokú panorámu. Aj pohľad dozadu na Tourmalet aj pohľad dopredu na Superbagneres. V diaľke bolo vidieť stúpanie na posledný kopec dnešného dňa Col de Peyresourde. Efa sa nechal počuť že bez piva už ďalej nejde nikam. Tak sme zakotvili o kúsok nižšie na lyžiarskom stredisku. Podaktorí si okrem piva dopriali aj pizzu.
Do posledného kopca sme išli už len Peťo, Milan, Emil a ja. Ostatní už mali dosť. Akože aj ja som už mal v poslednom kopci toho tak akurát. :-) Ale dalo sa. Aspoň som si mohol užiť aj tretí zjazd až priamo do Bagneres de Luchon, kde sme mali rezervované ubytovanie.
Mobile home boli dosť podobné ako tie v Agos-Vidalos tak sme ani nemali veľké problémy sa zorientovať. Na večeri padali reči o tom, že kopce, čo sme išli dohromady takmer 4 dni, tak na TdF2012 to dali za jeden deň v 16 etape. Aubisque, Tourmalet, Aspin, Peyresourde.
Maja to na bicykli pekne dáva. Rozhodne nepatrí k tým, na ktorých sa hore čaká.
Profily stúpaní:
Aspin
Azet
Peyresourde
8.8.2012 - streda
Ráno nás čakal bonbónik v podobe Superbagneres.
Vrchol bol vidieť aj z kempu teda vyzeral poriadne ďaleko a poriadne vysoko. Pohľad z raňajok hore do diaľky bol dosť zaujímavý. Aspoň sme sa mohli psychicky dostatočne pripraviť. Prvá polovica stúpania bola v podstate v lese a tak príjemný chládok dosť uľahčoval postup smerom hore. Navyše bolo dosť “schodov” kde sa dalo oklepať, kým príde druhá polovica stúpania. Ako skončilo pásmo stromov tak sa otvorili pekné výhľady do okolia a tak sa mi ani to stúpanie nezdalo také hrozné. Samozrejme až na ten záver. 
Ten síce zdiaľky nevyzeral hrozne, ale naživo to už bolo poriadne cítiť. Ostatní si tento kopec dosť pochvaľovali. Ani áut nebolo veľa. Hore si dali pifko prípadne niečo do bruška. Po zjazde Peter s Majou, Slavom, Jarom a Milanom povedali, že idú do kempu a druhý kopec si dajú zajtra namiesto voľného dňa. Emil, Efa, Ďuri a ja sme sa rozhodli ísť na druhý kopec po menšom občerstvení v Luchone.
Začiatok stúpania na Port de Bales bol dosť krutý. Bolo už poobede a teda aj dosť horúco. Teplo sa kumulovalo práve v tom najstrmšom stúpaní, ktoré bolo v podstate už na začiatku. O 9 - 10 % nebola núdza. Emil si aj v duchu hovoril, to nemôže trvať večne, veď v takomto trende stúpania by sme boli hore už za chvíľu. Ak mne na Superbagneres stačila jedna fľaša na pitie, tak teraz som to mal vypité už v podstate na začiatku. :-) Horúčava je sviňa. Našťastie v prvej normálnej dedinke tiekla uprostred námestíčka ľadová pitná voda a tak som bol zachránený. Efa len došiel k vode, zložil šiltovku, nabral do nej vodu a dal ju nazad na hlavu. :-) Väčšinu toho mierneho stúpania sme išli spoločne. Cesta sa v závere zúžila na jeden jazdný pruh. Takže občas aj normalne vznikla dopravná zápcha, keď sa nevošli autá do cesty. Kilometer pred vrcholom sa Efa odpútal od svojho domestika Emila a triumfálne zavŕšil pocit prvého “pretekára” v cieli. :-) Po krátkej pauze sme sa postupne spustili dole do kempu.
Profily stúpaní:
Superbagneres
Bales
9.8.2012 - štvrtok
Podľa plánu sme mali mať voľný deň. Tí čo včera druhý kopec vynechali nasadli na tátoše a my, zaslúžilí športujúci alkoholici sme sa odobrali do miestneho wellness kúpeľa. Sú to nejaké vychýrené kúpele, lebo som tam videl aj niečo z rímskych nápisov. Vzduchom bola cítiť nezameniteľná vajcovka. Vstup stál 15€. A bola v tom jaskynná sauna 38-42°C a bazén s bublinkami a tryskami. Jaskyňa na nás urobila dojem. Limit bol 15 minút ale vydržal som ledva 5. Bazén s bublinkami bol na môj vkus trošku primalý. Čakal som niekoľko takýchto bazénikov. Ako sme si tak hoveli v bazéne, naraz prišiel taky dosť podivný párik. Stačí si predstaviť okuliarnatého novopečeného milionára a pri ňom ebenova štíhla masajka snáď ešte krajšia ako Naomi Campbel. Celý bazén stíchol a čumel. Ešte aj baby závistlivo pozerali, kde sa len tá dokázala na toho chrena nastoknúť. Masajke bola zjavne pozornosť trošku nepríjemná ale zato týpek žiaril ako mu všetci chlapi ukrutne závidia. Aj Efa velice súhlasne reagoval na naše nemiestne chlípne poznámky. :-))) Mne sa zdala cena za kúpanie trošku moc na to, čo tam bolo. V ktoromkoľvek aquaparku na SVK za tú cenu človek dostane viac. Hlavne že budova zvonka vyzerala ako sanatórium pomaly pre celú francúzsku armádu. Každopádne nám wellnes dosť spravil náladu. Na zajtrajší presun bicyklami smerom do Andorry budeme mať nohy ako nové.
10.8.2012 - piatok
Ráno sme sa pobalili, odovzdali ubytko a vyrazili na prvý kopec Portilion. Hneď zo začiatku pohrozil niekoľkými desinami ale potom zľavil zo svojich nárokov. Aj vodopád sa dal vidieť. Ale záver bol nepríjemný a stúpanie naberalo na obrátkach až sme sa znovu ocitli v desinách. Našťastie nie je kopec dlhý. “Len” 7 kilometrov ale zato so slušnými percentami. Posledné kilometre nepadli pod 7%. Priemerne 9%. Pfuj. Po parádnom zjazde sme sa zrazu ocitli v Španielsku. Ono sme už vlastne zjazdovali v Španielsku ale v zjazde nad tým človek nepremýšľa. Až keď vidí iné nápisy a iné dopravné značenia. Rozbehli sme vláčik smerom na Vielhu kde sme odbočili doľava na Col Bonaiqua. Jaro už vo Vielhe zaostal. Tak som ho skúsil ťahať, nech má aspoň trošku vzpruhy. Takto nejako sme sa doštrachali na poslednú dedinu odkiaľ začínalo reálne stúpanie. Zistil som, že sklon stúpania mi celkom vyhovuje tak som na chvíľku vypol tempomat a skúsil ísť do kopca tak rýchlo, ako sa len dá, nech viem čo na to nohy povedia. Aj som skoro všetkých v tomto tempe pomerne rýchlo popredbiehal ale nechcel som sa úplne odpáliť a zvoľnil som. No chýbajú mi objemy, čo už. :-) Ale kopec sa mi celkom páčil. Serpentíny viedli v malom borovicovom lesíku a všade sa šírila nezameniteľná vôňa živice.
Hore sme čakali v zaujímavom minizámočku na Jara. Stihli sme aj čosi popiť, pojesť, pofotiť. Pohodička. V zjazde sa mi podarilo spraviť rýchlostný rekord takmer 89 km/h. Ešte aj líška keď v videla ako valím dole, tak sa stiahla nazad do lesa. Na konci zjazdu sme sa naložili do auta a išli do Andorry. Teplota okolia sa nebezpečne uvelebila na hranici 35 st. C. V Sorte sme odbočili doľava do dlhočižného a nekonečného stúpania. Mal som Slavovi za zlé, že nás nevyhodil aby sme tento kopec zozjazdovali. Teplo, neteplo, čert to ber. V zjazde to nevadí. :-) Okolie sa oproti Francúzskej strane Pyrenejí diametrálne zmenilo. Lesnaté kopce vystriedali skôr vyprahnuté polia, na ktorých sa pestovali kamene na červenej hline. Všade horúco. Aj som viac rozumel, prečo je v Španielsku veľa dedín hore na kopcoch. Tam bolo vždy o pár stupňov menej. Zvláštne bolo, že sme nevideli baraky ovešané klimatizačnými výparníkmi. Pri takom hice sa nedá normálne fungovať. Buď si zvykli alebo majú tie klímy schované niekde inde.
V Andorre nás pri tankovaní ovalila normálna sauna. 40 st. C. Na umretie. Keďže ubytovanie sme mali až vo výške 1100 metrov, tak než sme sa autom vyštverali až tam hore, teplota klesla na prijateľných 32 stupňov. Efa bol z tej horúčavy taký vycucaný, že od sedla Bonaiqua stihol do seba vyliať počas cesty minimálne 3 pivá a keď sme konečne zastavili pred hotelom, prvé čo povedal, aby sme išli s ním na pivo. Tak sme išli. Hoteliérka vyzerala na svoj vek dosť aktívna. Ďurimu pochválila dres z Maratona dles Dolomites. Zjavne jej to niečo hovorilo ale Efov zelený Radenska dres čo som mal na sebe, jej nič nehovoril. No pekne, pekne. Slavo medzitým poriešil nejaké drobné komplikácie s rezervovaným ubytovaním a Jaro bol preventívne ubytovaný na samotke. Rozumej v kuchyni. Zajtra nás čakali dva kopce a všetci sme boli zvedavý, aké to bude.
Profily stúpaní:
Portilion
Bonaiqua
11.8.2012 - sobota
Celá Andorra je v podstate horský štát. Takže miesta na stavanie domov a ciest je skutočne veľmi málo. Ďuri ráno pri prezliekani do cyklistického správne poznamenal, že sa nenatierame krémom na opaľovanie ale PROTI opaľovaniu. Po včerajšom zistení, aké tu vládnu teploty sme mazanie nenechali na náhodu. Na Arcalis viedla cesta v doline a postupne sa začala štverať po úbočí hôr až sme sa dostali k tunelu, za ktorým sa vynoril lyžiarsky raj. Obrovské parkovisko a nad ním nekonečné serpentíny až hore.
Spoločnosť nám robili pasúce sa kravy. Aj som na jednu zavolal že “ahoj” a ona nič.
Tak som si zahundral, že čo je toto za výchova.
O chvíľu bolo počuť ”múúúúúú”.
Ešteže tak. :-)
Ešte niekoľko takýchto serpentín a dostali sme sa k oblúku Arcalis. Odtiaľ to už bolo na koniec stúpania len kúsok. Tam sme spravili gruppenfotózu a postupne sme sa pospúšťali dole. Maji tento kopec stačil a Peťo tiež nešiel, lebo plášť jeho zadného kolesa pripomínalo skor franforce gumy ako plášť. Efa klasika, ostal verný jednému kopcu.
Na Port Cabús sme museli ísť o kúsok nižšie ako bol náš hotel a až potom stále hore. Stúpanie v úzkej doline ukázalo pri ceste v stiesnených podmienkach golfové ihrisko. Od cesty ho miestami delilo len záchytné pletivo. Postupne sa stúpanie rozohrialo na štandardné obrátky. Hlavne prvá polovica stúpania bola dosť ťažká a ani teplo tomu veľmi nepomáhalo. Po prechode hrebeňa sa ukázal obrovský kotol a na druhej strane sa vo výške týčil náš posledný cieľ cyklodovolenky, Port Cabús. Stúpanie sa zmiernilo. Dokonca až tak, že som na jednom mieste normálne vyťal aj 35 km za hodinu. Záver už bol viac menej len pohodovka. Taká strmšia Pezinská Baba možno.
Pred zjazdom som Slavovi povedal, že ešte skúsim vyjsť na jeden kratší kopček, na vrchole ktorého bolo iné lyžiarske stredisko. Po vystúpaní som zistil, že stredisko doslova a do písmena ovládli downhill bikeri. Všetci tam na mňa kukali ako na exota. :-) Čo ten tu chce?
Po návrate na hotel sme sa vychystali na menšie nákupy do Andorry. Vraj o trošku lepšie ceny ako v Španielsku. Osobne som nemal pocit, že by to bolo AŽ také lacné. Mimochodom, to som si musel vygugliť, prezidentom Andorry je francúzsky prezident a španielsky biskup.
Všimol som si, že v Andorre je zrejme nejaká vplyvná kováčska dieľňa, pretože takmer každý trošku významnejší kruháč obsahoval nejakú železnú plastiku. Aj na Arcalise či Cabúse boli vidieť zaujímavé diela.
12.8.2012 - nedeľa
Na programe bolo zbalenie a odchod do Barcelony. Odchod z hotela nám trošku pokazila udalosť, keď auto zrazilo psa turistov, ktorí práve plánovali nejakú turistiku do kopcov. Zadnú labku mal úplne krvavú a hneď s ním utekali k zverolekárovi
Cesta do Barcelony netrvala našťastie tak dlho ako príchod z Barcelony ale aj tak bola dosť dlhá. Osviežili sme sa v Barcelone na pláži so zaujímavým názvom “Filipines”. Kompletne piesková pláž. Bola zaujímavá aj tým, že presne nad našimi hlavami štartovali lietadlá. Ako na bežiacom páse. Aspoň mohli pasažieri pri štarte očumovať kypré vnady. Naše. :-)
Potom nás Slavo odviezol na ubytovanie do centra mesta, kde sme v podstate len prespali. Večer sme si ešte poprezerali čo sa v Barcelone dalo pozrieť a unavení padli do postelí.
13.8.2012 - pondelok
Ráno sme sa odviezli taxíkmi na letisko a o 10 odfrčali na lietadle domov. Nad Alpami sa vsetci čerti ženili, tak nám kapitán lietadla do interkomu zahlásil, že nazad do Viedne ideme nad morom, okolo Istrie odspodu. Aj tak to s nami dosť hádzalo. A pristávanie bola kapitola sama o sebe. Ani mne už nebolo všetko jedno či pristaneme v poriadku.
Ale pristali sme.
Cicuška aj s juniorom už na mňa čakali na letisku. Tak sme sa rozlúčili a s Efom sme išli do Bratislavy. Ostatní čakali na autobus.
Večer sme ešte dali afterpárty u Efu a ukončili tak celú dovolenku. Zdraví a kondične nabúchaní ako dávno nie a ešte dlho nebudeme.
Dovolenka dopadla veľmi dobre. Základné pravidlo bolo dodržané. Nikto sa nevytrieskal ani nevybúral. Ešte by som mal poďakovať cicuške, že to tie dva týždne vydržala bezo mňa aj s jednočlennou demolačnou jednotkou Dankom.
Moje numerá:
800 km - odjazdené
17.5 km - nastúpané
89 km/h maximálka
4 kg z hmotnosti dole
