Časovka na Zošku 2014

 Meškám asi mesiac, ešte dobre že nie som ženská, to by som si už začal robiť starosti :-) Ale pri svojej siedmej účasti už naozaj neviem, čo nového by som o týchto 7-ich kilometroch napísal a kým si nedávam termíny „do roka a do dňa“, snáď to je ešte v norme. Tak iba úplne stručne – v rámci pretekov bola super novinkou štartovacia rampa „made by Medo“, chýbali len hostesky a bolo by to ako u profíkov :-)

V mojej jazde sa žiaľ žiadna prevratná novinka nevyskytla. Ako pravidelný divák Eurosportu ovládam všetky výrazy od fachu, ktoré by mal poznať a hlavne vo vhodnej chvíli používať každý cyklista, ktorý chce byť „in“. Najmä v dnešnej dobe, keď tu vďaka Saganovi máme 5 miliónov odborníkov :-) Takže už pri registrácii mi bolo úplne jasné, že hneď od štartu pôjdem podlahu, v druhej polke budem robiť remeslo, keď obehnem nejakého súpera, ten to bude mať na šál a na záver dám dlhý špurt ako klasikársky rýchlik. No nakoniec to dopadlo tak, že už na rampe som nemal nohy :-) Lenže kto bol na vine? Samozrejme riaditeľ Peter „pantani“, ktorý vrátil štartovací interval z 30 sekúnd späť na minútu. Kvôli tomu som mal do štartu skoro 2 hodiny a využil som ich úplne hlúpo – išiel som sa rozjazdiť. Moje nohy mali z toho také nervy, až dostali migrénu :-)

Marián ma pri odpočítavaní ešte povzbudil, nech poriadne preženiem „erektusa“, ale veľmi mi to nepomohlo. Začal som ako vždy na pohodu, aby som ku koncu vládal, no hneď som si všimol, že oproti minulým rokom musím točiť ľahší prevod. Pantani mal asi výčitky svedomia, lebo vedľa Bowlingu na mňa niečo reval cez megafón, aspoň ma zvuková vlna vyfúkla až k jazeru, ale už niekde po druhom kilometri som začal vážne uvažovať, že to zabalím. Nevládal som, vôbec mi to nešlo, iba nejakou zotrvačnosťou som sa vytrápil až do lesa hore nad Zošku a keď som po zjazde pozrel vo finálnom plazáku na stopky, dosť ma prekvapili. Napriek predchádzajúcim pocitom som mal na moje pomery zatiaľ celkom dobrý čas. Asi to bol klasický príklad ľudovej múdrosti „Kašli na pocity a makaj!“ (kvôli rodičovskej cenzúre som napísal light verziu tohto folklóru :-) Namotivovaný som ešte naposledy ako-tak zabral a v cieli som bol za 20:11, čím som si zlepšil svoje doterajšie maximum z prvého ročníka o viac ako 30 sekúnd. Tak teda fajn, nebolo to až také zlé :-) Ale mohlo to byť aj lepšie, len to by mi nesmel stáť v rozlete najslabší článok týchto pretekov – časomerači. Nech merajú, ako merajú, stále mi nenamerajú to, čo by som chcel :-)

V cieli práve chalan jednej dievčine opravoval defekt, ktorý dostala pri Panskom dome, takže posledný vyše kilometer išla zrejme na prázdnom. A aj napriek tomu bola odo mňa pomalšia iba o 11 sekúnd, čo radšej ani nebudem komentovať. Ale v súvislosti s tým defektom mi napadlo, že by sa z profí-etapákov mohlo prevziať pravidlo o 3 km ochrannej zóne. Kto v nej bude mať technický problém, dostane čas víťaza. Asi by som začal nosiť v drese aj zopár klincov. A pri dnešnom zložitom zháňaní peňazí by to mohlo otvoriť aj nové sponzorské príležitosti, možno by v priestore registrácie pribudol aj dobre vybavený stánok Ferony :-) Čo povieš pantani? No a ešte k rekordnému času celkového víťaza, to je ďalšia vec, ktorú neviem okomentovať. Keď som čakal v Bowlingu na jedlo, tento chalan stál v rade za mnou a niekomu do telefónu opisoval svoj výkon. Od oka som si zrátal jeho priemerku a dosť sa mi blížila k 30 km/h, veď ja by som mal takú snáď len vtedy, keby išla časovka opačným smerom. O rok budem musieť vážne prehodiť pár slov s tými časomeračmi. I keď, ak si zachovám tento trend 30 sekundového zlepšovania, o 10 rokov je rekord môj, už sa teším :-)

Pre tých čo sa fakt nudia pridávam aj video, ktoré malo byť pôvodne namiesto tejto reportky. Tie zvuky tesne pred cieľom si nevšímajte, v lese mi naskočila na štangľu stopárka :-)) Aby nedošlo k omylu, pod štangľou myslím hornú rámovú trubku :-)