ARBÖ (Kärnten) Radmarathon 2015

Tí vnímavejší z vás si už možno všimli, že táto reportka sa od mojich ostatných máličko odlišuje a drží sa upraveného hesla „radšej raz vidieť, ako stokrát čítať“ :-) Je za tým niekoľko dôvodov, v prvom rade som chcel všetkým rukolapne ukázať, ako na každých rakúskych pretekoch neuveriteľne trpím nielen fyzicky, ale aj vizuálne :-)

Tiež dúfam, že vďaka týmto fotkám zaradí google sportreport medzi pornostránky a získam mu tým množstvo nových návštevníkov. No a ešte reagujem na Milanov komentár na video zo St.Pöltnera - „koľko chlapských zadkov“ :-) Prijímam túto konštruktívnu kritiku a z tohto videa som vytiahol zopár „best of“ záberov na zaoblenejšie kraťasy, v kľude si ich vychutnajte a ostatné nižšie popísané hlúposti si už ani nemusíte čítať, aj tak je to stále o tom istom. Fajnšmekri si úplne dole môžu pozrieť aj obrázky v pohybe, za mierny poplatok dodám inkriminované zábery v kompletnej dĺžke aj v spomalenom móde, na dlhé zimné večery :-) A ženy nesťažujte sa, že pre vás som nič špeciálne nepripravil. Ak si čítate takéto články, ktoré nie sú o Saganovi, tak určite máte doma nejakého cyklistu a jeho božské telo si predsa môžete obzerať naživo každý deň :-))

Pre tých, ktorých pozornosť som fotkami žiaľ neodpútal, pridávam aj zopár riadkov. Preteky boli vynikajúce, môj výkon podstatne horší, ale veď prečo meniť zaužívané zvyklosti. Vybral som si dlhú trasu 106km a 2100 výškových metrov, na prvých 37km dva veľké kopce a potom pred cieľom ešte jeden malý. Takéto profily mám rád a veľmi som sa tešil, lenže ... zopár vecí nevyšlo úplne podľa mojich predstáv. Ale veď aj profíci mávajú svoje zlé dni, tak prečo nie ja. Prvým prúserom bolo počasie, nie, nepršalo, práve naopak. Preteky boli začiatkom júla, keď slnko pripekalo nad 35 stupňov a aj keď bol štart o 7.30 h., keď sme po prvých viac-menej rovinatých 12-tich kilometroch odbočili na horskú cestu Nockalmstrasse, kvapkalo zo mňa ako z pokazeného vodovodu. Nástup do tohto 12-kilometrového kopca bol naozaj štýlový, okamžite 10%-ná stena. Zábavné bolo, že na druhý deň som išiel týmto smerom domov, ale pokračoval som rovno a kúsok za touto odbočkou je značka oznamujúca stúpanie 23%. Viem, že takéto tabule často klamú, ale podľa toho, ako Suzuki stonalo a v najprudších úsekoch som musel podradiť až na jednotku, táto bola zrejme pravdivá. Takže organizátor bol voči nám vlastne milosrdný a odklonil nás na tú najľahšiu cestu :-)

Po tomto zahrievacom úseku sa kopec trochu poľudštil, dokonca prišiel aj krátky zjazd, prešli sme cez mýtnicu a následne sa hýbal cca. od 3 do 6%. Na ráme som mal znova nalepený profil a videl som, že na piatom kilometri bude 12%, potom o kúsok ďalej ešte raz a pred koncom 11%. Pohodička, určite iba nejaké krátke úseky, naklikám si tam strecholez 34/27 a dáko to už vylámem. No máš ho vidieť! Na týchto pretekoch majú maskota prezlečeného za čerta a teraz už viem, kde býva. Presne tu. Na tom piatom kilometri som prešiel neviditeľnou pekelnou bránou a nasledujúcich 7km bol totálny masochizmus. Neviem, ktorý feťák kreslil profil, ale keby na ňom urobil maličkú bodku a napísal, že tu to bude 5% a ostatný zvyšok od 8 do 12%, viac by sa to blížilo k realite. Doma som si pozrel záznam z kamery a vyšlo mi, že týchto 7km malo priemerné stúpanie cca. 10%. A keby tam aspoň boli serpentíny, ale väčšinou iba nechutné, nekonečné rovné úseky. Trápilo sa tu cez 500 ľudí, ale nebolo počuť ani hlások, iba dychčanie. A niekde vzadu sirénu sanitky, zrejme zbierali prirodzené straty. Poriadne som ani nevnímal okolitú krajinu, iba som automaticky točil, fučal a odkvapkával. Konečne som zbadal tabuľku „občerstvovačka 200m“, ale aby nebodaj niekto nezačal skákať od radosti, 9% sa rýchlo zmenilo na 11%. Veď nech si ten kopec vychutnáme až do konca :-) Hore mi teta podala kúsok banánu a plynule som sa spustil do 7-kilometrového zjazdu.

Na tomto zjazde sa mi najviac páčilo, že išiel dole kopcom :-) Na jeho konci bola zákruta vpravo a bez nejakého varovania sa na krátkom úseku plynule zmenili mínusové percentá na plus 10%. Len tak, špeciálne pre nás :-) Pripomenulo mi to Dolomity a odbočku zo zjazdu z Passo Pordoi na Sellu, akurát že tu som o tom dopredu nevedel. Keď som zbadal, čo sa deje, stihol som len vystrúhať znechutený výraz, zľahka zahrešiť a zhodiť na malú pílu, ale kým som vzadu nahádzal poštára, kazeta si trochu zafňukala a zaškrípala zúbkami :-) Tento kopec mal cca. 6km a podľa profilu približne v polovičke 10%. Pravdepodobne ich tam naozaj mal. Tam a ešte aj na mnohých iných nespomenutých úsekoch, kde sa nehanbil ísť až do 11%, podľa kamery mi jeho priemerné stúpanie vyšlo necelých 8%. Na pohode nepridávala ani horúčava, i keď sme sa blížili k 2000m nad morom a teplota sa znižovala, kvapky potu rozpleštené na asfalte prezrádzali, že údržbár by tu mal dobrý biznis. To už nebolo iba zlé tesnenie pod kohútikom, niekto navŕtal potrubie :-) Dlhokánsky úsek pred občerstvovačkou bol znova 11%-ný, odtláčal som sa už aj ušami, totálne grogy. Hore bola aj vrchárska prémia, v bufete som zastavil, dolial vodu, dal kúsok banánu a rozmýšľal, kto ma odvezie zostávajúcich 70km. Veľmi ružovo som svoju budúcnosť nevidel. V tomto momente by mi pomohol len kreslič profilu, keby doniesol aj ten fet, na ktorom fičal pri jeho popisovaní :-)

Zjazd mal asi 16km a konečne som si užil aj pekné výhľady, najprv na okolité vrchy, neskôr na zalesnené úbočia. Na jeho konci som sa chcel dostať do 4-člennej skupinky, ale za mýtnicou sme v križovatke spomalili a potom som už nemal takú akceleráciu, aby som ich dobehol. Tak som ubral a počkal si na ďalších. Dobehli ma traja, neskôr sme naložili ešte jedného, v háku som vládal, ale ako som sa dostal na špicu, chvíľu som bojoval a po odstriedaní som sa už nedokázal zachytiť. Našťastie sa zozadu blížil väčší balík, ktorý neskôr pohltil aj týchto, udomácnil som sa na predposlednej pozícii a snažil uvisieť čo najdlhšie. Nebol to až taký problém, keďže sme stále išli mierne dole kopcom, zaujímavou kľukatou cestou popri nejakej horskej riečke. Žiaľ všetko sa raz skončí a asi 30km pred cieľom sme odbočili na hlavnú cestu, ktorá už bola zvlnená a viedla dedinkami popri jazere Millstätter See. Zrejme to je obľúbená dovolenkárska oblasť, lebo tu stáli kolóny áut, ktoré sme obiehali stredom cesty a niekedy aj trochu v protismere. Bolo to ale moje šťastie, balík musel máličko spomaliť a len vďaka tomu som sa dokázal udržať aj v miernych plazákoch. Neskôr sa cesta uvoľnila a pokojnú jazdu nám spestrila iba staršia pani v nejakom malom chrchlátku, ktorá nám zľava vbehla do balíku a iba nadávky a mohutná gestikulácia ju odradili od toho, aby nás neposlala okúpať sa do jazera :-) Škoda, že som akurát nemal zapnutú kameru, až mi jej bolo ľúto, v nedeľu si vybehla za vnúčatami a teraz vyjavene pozerala, prečo jej tí hajzli cyklistickí hrozia päsťami :-)

Ako som už spomínal, cesta sa vlnila a keď náhle začala stúpať na 3-4%-tá, musel som zhodiť na malú a už som neuvisel. Bol som z toho dosť frustrovaný, ale nemal som už žiadne rezervy. Neskôr som sa uchytil v ďalšom balíku a znova som vydržal po najbližší plazák, nevadí, do cieľa už nebolo veľmi ďaleko, nejak to už doklepem aj sám. Čakalo ma ešte cca. 10-kilometrové stúpanie, podľa profilu malo mať v polke 7%, ale po predchádzajúcich skúsenostiach som už tomu kresličovi neveril. Som síce dôverčivý, ale tiež mám svoje hranice. A mal som pravdu, prvých asi 500m bolo celkom normálnych, potom serpentína a okamžite 7%, niekoľkokilometrový rovný úsek na pražiacom slnku. Za normálnych okolností mi 7% až taký problém nerobí, teraz to už bola neprekonateľná stena. Myšlienky v mojej hlave boli černejšie ako čiernočierna tma. Mám dosť, zastavím a končím. A vôbec, končím s celou cyklistikou a všetkými pretekmi. Za 2 týždne mám ísť na časovku na Grossglockner, veď to je 17km do 12%, čo mi už úplne dr..e? Nikam nejdem! Už nikdy! Fakt zastavím a končím! Našťastie moje nohy majú vlastný mozog a sú buď neposlušné, alebo hluché, lebo stále sa točili. Pomaly, ale iste :-) Lenže zrazu som chytil totálneho hlaďáka. Jazdím už pomaly štvťstoročie a aj tak som sprostý ako zelenáč, zabudol som jesť. Na 2 kúsky banánu sa takáto štreka asi nedá odjazdiť, lenže v tej horúčave som sa len nalieval vodou a vôbec som nepociťoval hlad. Natlačil som do seba kúsok traťovky, skoro som sa zadusil, ale tie dva malé hlty ma asi zachránili. A onedlho prišlo prekvapenie, zbadal som tabuľku, že do cieľa už chýba iba 1 kilometer.

Panenka skákavá, to naozaj? Podľa môjho compu to mali byť ešte 2,5km, nakoniec to bol kilometer a pol, ale v tomto stave som bol vďačný za každý meter. V cieli som si tentokrát nezašprintoval, nebolo s kým :-) Odmontovali mi čip a začal som sa obzerať po nejakom chládku, kde by som si trochu oddýchol. Nikde nič, iba vedľa štrkovej cesty stál nejaký vysoký stožiar. Bicykel som teda oprel o plot a pekne som sa vyvalil do trávy, do asi 30cm širokého tieňa, ktorý ten stĺp vrhal. Tak ako som bol, v celej svojej dĺžke a kráse, aj s prilbou na hlave, pre okoloidúcich to musel byť zábavný pohľad :-) Strašne ma boleli aj ruky, tak som ich mal vystreté pred sebou, v pravej stále 20 €, ktoré mi vrátili za čip, čudujem sa, že nedobehol nejaký čašník pre objednávku. Pán vrchný, dogúľajte tomu zúfalcovi nejaký súdok životabudiča! :-) Kamarát profilový feťák asi nebol nablízku, ten by si určite ľahol vedľa mňa, aj s nejakým dobrým matrošom, by sme si pokecali o tých percentách :-) Tieň bol príliš úzky a musel som sa stále posúvať, tak som sa pozviechal a vybral do penziónu, ktorý bol odtiaľto asi 2km a samozrejme na kopci. Moja prvá myšlienka bola, že dám dole tretry a potlačím, no nakoniec som si zachoval hrdosť a zvládol som to na bicykli. Peši som sa ešte vrátil na losovanie tomboly, tušil som, že za dnešné utrpenie si zaslúžim niečo vyhrať a robil som si zálusk na zeleného horáka. Celý čas som hypnotizoval cicu, čo ťahala lístky, ale nejak to nepomohlo. Škoda, taká trojšajbička by sa nabudúce zišla :-)

Teraz, s odstupom 2 týždňov môžem povedať, že čierne myšlienky som zahnal a cyklistike ešte dávam šancu, dokonca som bol aj na tej časovke na Glocknera. Keď som si doma pozeral výsledky, skončil som naozaj biedne, ale od horskej prémie až do cieľa, čo bolo väčšinou dole kopcom a po rovine, ma predbehlo až 62 cyklistov a tí, s ktorými som sa dlho viezol v balíku, mi dali cca. 3 až 10 minút. Možno keby som priebežne jedol, mohlo to byť celé inak. Ale to by som si potom nevychutnal opilecké leháro vedľa cesty, zážitok na nezaplatenie :-) Ešte je aj taká možnosť, že som výnimočný typ cyklistu, ktorému to nejde do kopca, dole kopcom ani po rovine. Rozmýšľam teda, na akú disciplínu by som sa mal špecializovať a zistil som, že celkom dobre mi ide pozeranie prenosov na Eurosporte, možno sa v budúcnosti uberiem týmto smerom :-)

Pridávam ešte link na množstvo nudných fotiek, ktoré nemôžu konkurovať týmto prdelkovitým a s pretekmi nemajú veľa spoločného. A aj video, na ktorom tie preteky vyzerajú sakramentsky ľahko.

Fotografie: https://picasaweb.google.com/111787289765839547364/ARBORadmarathon2015

Údaje z compu:

Odjazdená trasa: 105,00 km
Nastúpané: 2096 m
Čas (oficiálny): 4:33:15 h.
Priemerka: 23,03 km/h
Maximálka: 72,62 km/h
Poradie: 450 z 565 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 143 zo 173
Horská prémia: 388 z 563