Nitriansky cyklomaratón 2015

...alebo ako som prežil vrchárske peklo.

Na Nitriansky maratón som si robil zálusk už pár rokov, lebo pochádzam z Nitry a páčila sa mi trasa, aspoň podľa mapy.  Zaregistroval som sa medzi prvými, teda presnejšie tesne v prvej desiatke s číslom 9.  Pekná slečna ma lákala na tombolu, nuž zo slušnosti som si kúpil 4 lístky za ľudovú cenu 2Eur.

Už na štarte som bol spotený a vypil liter vody.  Bolo nás dosť málo asi tak do 70, zdalo sa mi opticky menej ako na UTP.  Štart je do kopca, išlo sa také normálne tempo, bolo husto, nebezpečne, cesta rozbitá.  Bol som až v poslednej tretine pelotónu.  Na druhom brdku sa to začalo trhať, ale išiel som v pohode svoje.  Definitvne sa to roztrhlo na brdku pred Moravcami.  Žiaľ aj ja som sa odcvakol.  Nevydržal som to šialené tempo a plné bomby o klasický kúsok.  Vtedy sa ukázala prvá chyba, bol som už na konci prvého pelotónu.  Keď ma odcvakli bol som iba kúsok za nimi, ale poznáš to v zjazde sa nedá samému dohnať pelotón.  Predo mnou boli ešte dvaja, tí sa však pomýlili a museli sa vracať.

Potom som chvíľu ťahal sám do dlhého stúpania, postupne sme sa sformovali na malý druhý pelotón.  Ťahali sme sa až do Veľkej Lehoty.  Teda minimálne tretinu som ich odtiahol.  Potom prišla druhá chyba.  Nečakal som veľký kopec, ťahali sme spolu, akurát som si ich nejako nesledoval a žiaľ pred záverom mu odskočili pár metrov, ktoré sa stali kritické.  V zjazde som sa ich snažil dotiahnuť, ale stále to bola konštantná vzdialenosť.  Keď sa už priblížili a rozvešanci sa spojili vošiel do toho autobus a odstrihol nás.  Za mnou bol ešte jeden jazdec.

Z Novej Bane som šiel sám, tento totiž vôbec nevládal.  Vtedy sa mi zišla tretia fľaša.  Neskôr v kopčekoch za Baňou bol aj bufet, iba som sa napil z dvoch pohárikov.  Fľaše som nenaplnil.  Chyba.  Cestu som poznal, ale iba po Hrabiny.  V podstate je to tiahly kopec z malými rampami.  Postupne som pozbieral odpadlíkov a šli sme vo veselej štvorici na Veľké Pole.  Akonáhle začalo stúpanie, tak som ich opustil.  Kopec to bol šialený.  Potil som krv, ale som ho vydusil.  Pred vrcholom som predbehol jazdca č.51.  Dolu sme to tiahli spolu, mal som už dosť naložené, bola to len polovica trate.

Za Oslanmi sme išli na hnusný proťák.  Pred obočkou na Skýcov nás docvakla partička 3 jazdcov.  Potešil som sa, že mladí chlapci potiahnu.  Ja som ťahal špicu okolo 30, oni len 23, tak som furt vpredu striedal.  51 sa šetrila, furt sa pýtal aká som kategória.  V tom čase som už jazdil úplne nasucho.  Našťastie za dedinou bol bufet.  Naplnil som obe fľaše, dva poháre prevrátil a kus melóna.  Boli sme štryria.  Vyrazil som predposledný.  Všetci už vpredu.

Stíhal som ich v kopci a predbehol, až som ostal úplne vpredu sám.  Dorazil ma mladý chlapec a s ním sme to ťahali až hore.  Mali sme obrovský náskok.   Za zmienku stojí pomerne dlhé 17% stúpanie.  Mal som len 23 kazetu, tak si viete predstaviť ako som to musel v stojke dusiť.  Normálne som počul trenie galusky o asfalt.  Bol som rád, že sme hore, prémiu som vyhral.  Potom sme sa pekne striedali a dobre sa išlo až do Skýcova.  Chlapík bol už asi mimo, nevedel dokončovať vety.  V Skýcove mi asi vyplo, nevedel som za ním šlapať a ani sa držať a postupne sa mi strácal.  Chyba, ale nedalo sa.  Mal som naložené.  Vytrápil som sa až do Topoľčianok.  Voda žiadna.  Ostávalo do cieľa asi 20km, cez hnusné brdky.

Po odbočke nasleduje rampa vedľa Chateau Topoľčianky.  Zbadal som pred sebou jazdca, tak šup za ním.  Dostával som pri každej obrátke pedálom šialené kŕče, ale točil som.  Nemohol som zastať, išiel som úplný šrot.  Našťastie hore to povolilo.  Tak mi došlo, že som už ani rovinu nevládal ťahať a točil som malú pílu.  Jazdec predo mnou šiel rovnako.  Za mnou som videl prenasledovateľov, ale na kopci vytuhli.

Na kopci v Žikave som žmýkal posledné kvapky z flaše až mi vypadla.  Bolo mi jej ľúto, bola z Dolomitov, tak som sa vrátil a patička ma dohnala.  Nakoniec asi aj dobre.  51 ma chcel asi naštvať poznámkou a škodoradostným úsmevom: "Je to ťažké".  Áno, preňho menej, keďže sa v zjazde povozil a do kopca bol slabý.  Za dedinou chlapci núkali vodu, musel som sa zastať, neustál by som to už do cieľa.  Vymenil som napokon dolomitskú fľašu za necelú pollitrovku vodu v starej flaši.  Mala pre mňa cenu zlata.  Pustil som sa opäť do stíhacej jazdy.

Na ďalšom brdku som ich už chytal, jeden vytuhol, ale dvaja unikali.  51 a dievčina.  Títo dvaja sa mi stali osudní.  Stále som ich naháňal, na kopci sa mi priblížili možno na 20m, ale vždy v zjazde mi unikli.  Z toho vyplýva, že dvaja sú rýchlejší ako jeden.  Napokon mi dali v cieli skoro minútu!

V cieli som bol šťastný ako nikdy, že som to v zdraví prežil.  Bola to pre mňa lekcia.  Nemá zmysel sa hnať do kopca, keď nemáš potom s kým jazdiť.  Treba si dávať pozor a nezaostať v nevinných stúpaniach a mať pozičnú rezervu.  V Skýcove som sa mal hecnúť a ísť do stojky, aby mi chlapec neunikol.  Na fľašu som sa mal vykašlať, aj keď som k nej mal emóciu.

Napokon bolo z toho zemiakové štvrté miesto v kategórii, čo som fakt nečakal, lebo to bolo naozaj o prežití a odpretekané som mal už v polovici trate na Veľkom Poli.  Strata okolo 50min na víťaza hovorí za všetko.