Nehodová Babská jazda

Bol krásny novembrový deň, slnko svietilo, teplota príjemná, fúkal západný vietor. AŠK Sportreport organizoval posezónne posedenie pri guláši na Babe. Chcel som si urobiť peknú jazdu, ako som to zvyčajne na túto akciu robieval. Ešte nikdy nebolo takéto pekné počasie. Aby nám bolo veselšie zlákal som aj Vlada. Najprv váhal, ale napokon upresnil pozitívne. Mali sme sa stretnúť na polceste medzi našimi domovmi, ale pretože som vyštartoval skôr, podarilo sa mi ho vyzdvihnúť pred jeho domom, ako sa zapínal. Rovno sme mohli vyštartovať. Žiadne veľké tempo sme neplánovali, veď už sme jazdili pomenej, a ja som mal v septembri pauzu so zlomenými rebrami po zbytočnom páde na skladačke.

Keď sme sa vymotali z Lužnej, jemne sme zatláčali pedále. Fúkalo nám zboku, nešlapalo to rýchlo, ale ved o to nešlo, mali sme pred sebou 50km aj so stúpaním na Babu, takže nebolo prečo tlačiť na pílu. Snažil som sa ísť na pohodu. Na tacháči som to krútil okolo 30ky. Vlado pekne ťahal za mnou, napriek tomu, že vopred avízoval, že nebude vládať. Bral som to ako obrannú reakciu, vedel som, že má viac natrénované ako priznával. Pri výjazde zo Studeného sa nám vietor už čiastočne opieral do chrbta, nebolo teda problémom ťahať 40ku. Doprava bola v pohode.

Horšie to už bolo po výjazde z Tomášova do N. Dedinky. Vedel som, že toto bude kritický úsek. Autá jazdili hustejšie a rýchlo. Našťastie slušne a žiadne tesnoty tam neboli. Už som sa tešil do Novej Dedinky, odkiaľ vedie pekná nová cyklocesta do Bernolákova. Pred Dedinkou je nebezpečná križovatka, na ktorej býva veľa nehôd, preto tam jazdím obozretne. Pri príjazde som si všimol pohyb na pravej strane vozovky, nejaké auto tam parkovalo a postávali tam ľudia. Dal som si teda odstup pri obiehaní. Zároveň v neveľkej diaľke pred nami sa otáčalo iné auto cúvaním z pravého pruhu do ľavého a ostalo čiastočne v ceste a čiastočne vo dvorčeku do domu, kolmo na cestu.

Keďže bolo v druhom pruhu a stálo, vyzeralo to, že sleduje dopravu a čaká na výjazd. Ja som si išiel svoje vo vlastnom pruhu, avšak dalej od krajnice vzhľadom na pohyb ľudí a parkovacie auto. No čo sa nestalo. V momente bezprostrednej blízkosti sa auto zrazu pohlo presne do mojej dráhy. Videl som to jasne ako vo filme, akoby som neveril, že bude pokračovať, akoby som dúfal, že ešte zastane a snáď ma vidí. Zároveň som pozeral kam ju trafím. Vyzeralo to na koleso, ale trafil som blatník pred kolesom. Nestihol som ani na brzdy siahnúť, ani sa nejako vyhnúť. Nedostal som ani žiaden strach. Udialo sa to všetko veľmi rýchlo, znenazdajky, tak ako keby to niekto vopred naplánoval.

Nasledoval náraz a ja som letel. Ako vrece zemiakov. Nevystrel som ani ruku, ani som sa nestihol zakrútiť, či zakotúlať a padol som presne na ľavé rameno. Ústa mi drgli do cesty. Rýchlo som sa pozbieral a utekal na kraj vozovky. Premkla ma ukrutná bolesť v oblasti rebier chrbta, začala mi tŕpnuť ruka. Hneď som myslel na kľúčnu kosť, ale nezdala sa mi zlomená. Horšie boli tie rebrá. Nemohol som dobre dýchať, iba zrýchlene dychčať a sedieť. Zbehli sa ľudia, niekto zavolal záchranku. Ludia ma ponukali čajom a zvlákali rôzne deky. Vedel som, že piť nemôžem, lebo mi hrozí operácia. Ležať som tiež nemohol, iba sedieť na jednej strane zadku. Vôbec som nevnímal ľudí vôkol, počul som ako sa ma iba vodička pýta, čo mi je. Po chvíli prišla polícia a hneď mi dali fúkať. Vravím, že som v zlom stave a neviem, či to nafúkam. Povedal, že nevadí, potom by to zistili z krvi. Nedbal. Vyskúšal som prvý krát, nevydalo to. Z posledných síl som to dal na druhý krát. Víťazoslávne mi ukázal 3 nuly. Sanitka stále nechodila a bolesti sa stupňovali. Zato policajti prišli ešte jedni. Dokonca aj policajtka. Tá sa snažila aj zdravotne niečo so mnou robiť. Nebolo však čo, potreboval som len ticho sedieť. Stalo sa to o 11.33.

Konečne po 45min sa dovalila sanitka. Viem to zo záznamu z cyklocompu, ktorý stále bežal. Zdravoťák na mňa hneď vybehol, že mám s ním hovoriť, akoby som to odmietal. Bol som rád, že žijem. Skúšal ma, že ako sa volám, ale dosť arogantne. Potom sa upokojil, zafixovali mi hlavu a naložili ma na vozíku do sanitky. Dávali mi dýchať kyslík, ale mi to bolo jedno, rozdiel som necítil. Len boli vyklepaní z nejakých parametrov. Potom sa pýtal, či som športovec. Logická otázka? Vraj nabúduce im to mám povedať. Cestu sanitkou som ešte ako pacient nezažil. Najväčší zážitok boli výmoly a ležiaci policajti. Nadávanie šoféra na ostatných šoférov už snáď patrí ku koloritu profi vodičov, ale v sanitke by to malo byť hádam iné.

Prijali ma v Ružinove na centrálnom príjme. Boli to profesionáli. Všetko zrentgenovali a vnútornosti prezreli pod ultazvukom. Najhoršie bolo meniť polohu, ľahnúť si, či stáť pred tými prístrojmi. Záverečný verdikt bol 7 zlomených rebier, z toho 5 dvojmo a zlomená kľúčna kosť s posunom. Zakiaľ o mne o rozhodovali, vypočul som si rôzne problémy a videl rôznych típkov. Tiež som sa viac krát v duchu smial, lebo rebrá viac nedovolili. Prišla tam dementná pani a všetkých otravovali otázkami, že kde sa nachádza. Nikto jej neodpovedal, buď bol mimo, alebo nevedel, či nechcel. Vedľa nej ležal dezorientovaný pán s cukrovkou. Nedalo mu to horko ťažko sa posadil a hovorí: "V cukrovkárni." Pani nechápala. Potom to ešte zaklicoval ďalší dedko: "Na Šmidkeho" Priamo to nekomentovala, iba konštatovala, že ju poslali na proti alkohoholickú liečebňu. Ďalšia príhoda nastala, keď potrebovali ísť na WC. Samozrejme, musela ísť so sanitárom. Keď sa vrátila, pýta sa ho, či sa má vyzuť. On na to, že ako doma. Pani sa poobzerala po okolí a trklo jej to. Tak sa radšej vyzula.

Prvý deň som prežil na chirurgii na JIS. Musím povedať, že tam bolo pekne a dobre sa o mňa starali. Napriek bolestiam, som to tam prežil celkom v pohode. Od nedele obeda ma už chystali na operáciu, ktorá mala prebehnúť pod gesciou ortopedického oddelenia. Presťahovanie na ich oddelenie ma privítalo už klasickou nemocničnou realitou. Malá izba s tromi pacientami. Hneď po ubytovaní dorazila sestrička a vyháňala ma, že mám chodiť. Vyzerala ako adept na extrémne premeny. Pýtal som sa jej, že ako to myslí. Mal som totižto bolesti sa vôbec pohnúť. Nechodil som ani na záchod. Ostentatívne pred všetkými začala ukazovať ako sa chodí. Tak som sa jej spýtal, či mala už 7 rebier zlomených.

Napokon tam prišiel nejaký veľký úraz a moju operáciu preložili na pondelok. Mal som ísť hneď druhý v poradi, ale sa to napokon nejako natiahlo a operovali ma až niekedy poobede. Ráno som mal ešte zážitok z vizity, keď chodil sám veľký prednosta a celá perepúť rôznych zdravotných pracovníkov. Keď všetci odišli ostala tam jedna mladučká rehabilitačná sestra. Uprene sa na mňa dívala a napokon sa spýtala, či si ju pamätám. Vravím, že veru nie. Priznala sa, že ona ma zrazila autom a veľmi ju to mrzí. Úprimne tam plakala pri mojej posteli. To je aká náhoda?

Večer po operácii ma prekvapila sestrička so správou, že na druhý deň idem domov. Toto som si fakt nevedel predstaviť, veď som sa ledva hýbal a bez infúzii proti bolesti som nemohol skoro ani existovať. Čudovali sa aj moji spolubývajúci. Hovoril som si, že veď sa uvidí zajtra na vizite a snáď sa to bude dať ešte diskutovať.

Ráno prišla vizita a sucho mi oznámili, že odchádzam domov. Dovolil som sa spýtať, či nevadí, že mám dolámané rebrá. Lekárka na drzovku odpovedala, že im to nevadí a odišla z miestnosti. Za pol hodinu prišiel doktor, ktorý ma operoval a povedal, že to diskutoval s prednostom a súhlasil, že tam ešte deń pobudnem. Bolo to dobré rozhodnutie. Deň mi pomohol dať sa aspoň tak do poriadku, že som bol čiastočne mobilný.

Celé mi to príde ako zlý sen. Prešiel som desať tisíce kilometrov, rôzne pády, ale nikdy nič vážne. Mala to byť len taká výletná jazda, nič nebezpečné, žiadne riziko a dopadlo to s takýmito dôsledkami. Vytrpel som si malý očistec. Čo ťa nezabije to ťa posilní. Verím, že sme v božích rukách a čo sa malo stať sa stalo. Neviem prečo, ale musím to prijať s pokorou. Stačí zlomok sekundy a život beží inak.