BA-Jasná 2019 a cesta nazad
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Tento rok bol na prípravu o dosť horší ako minulý. Relatívne teplý apríl vystriedal daždivý a studený máj. Jazdil som tak často ako sa len dalo. Len málokedy nepršalo. A ak nepršalo, tak fúkal studený vietor. Bŕŕ.
V takomto nastavení tela na studené počasie zrazu vysvitlo, že tento ročník cyklomaratónu bude na sto percent úpek jak sviňa.
Ešte keď som tušil, aký dres budeme mať, tak ma od tepla až striaslo.
Ráno o 4 stretávam Milana a neskôr aj Romana. Trošku komentujeme priestory štartu. Roman sa čudoval, že pri Zlatých Pieskoch nikto nie je. :-)
Okolo ide Citrón a šomre si čosi ako že móže tristopatnác kilometrof ebať a sadol si radšej na motorku. A tak aj odštartoval.
Ráno bolo celkom príjemne chladno. Sprevádzala nás policajná eskorta a zabezpečovala križovatky. Takže sme pekne fičali jednou dedinkou za druhou. Vzadu som sa vetral v pohodičkovom tempíčku. Citrónovi je na motorke zima ale mne je tak celkom fajn. Na krátkej zastávke pri Seredi Milan otrávene skonštatoval, že má tepovú priemerku ledva 90 úderov. Toľko máva bežný človek, čo len sedí a nič nerobí. Nieto bicykluje. :-)
Nuž, kto sa chce odviezť do Jasnej, nech ide dopredu. Záujemcovia o intervalový tréning, nech sa páči, dozadu. Tam si prídete na svoje. Nuda tam určite nie je.
Zo Serede na prvú veľkú prestávku je to psychicky ubíjajúca cesta po R1. Jazda na trenažéri vo fitku je asi zaujímavejšia ako toto. Čo už.
Až za Kozárovcami to začalo byť ono. Takáto keby bola celá trasa, tak to nemá konkurenciu.
Každopádne, slnko už pár hodín poriadne pripekalo. Spotreba vody prudko rástla. Citrón robil pelotónu nosiča, či vlastne voziča vody. Kopa ľudí v Pohronskej Dúbrave ani nečakala na občerstvovačku a rovno išla do blízko tečúceho potoka a spravila si tam improvizovaný wellness. Aj ja som si bol schladiť stŕpnuté nohy. Ale voda bola nanešťastie taká vlažná, že ani veľmi neosviežila. Ale zase stále lepšie ako byť kompletne uvarený. Niektorí sa hodili do vody celí aj s dresom. :-)
Ja som teda uvarený bol a mal som trošku aj strach, čo bude na Donovaloch, až sa slnko v kopci na plné pecky oprie do chrbátu.
Chodidlá, čo som si skúšal uľaviť v Dúbrave ma škrtili tak, že som hľadal potok, kde by som si ich dal dokopy. Aj som ho našiel. To bol taký ľadový potôčik, že som si tie chodidlá skoro ani necítil. Mal som pocit, že tam mám len také dve ľadové tehly. A to už Orech držkoval z auta, nech sa tam nevyvaľujem. Šak už idém.
No nešlo to hore jednoducho. Nohy vládali ale v tom drese mi bolo tak príšerne horúco na umretie, že som išiel možno na polovičný výkon.
Hore na Donovaloch som sa rýchlo najedol a okamžite spustil dole, do chládku, kde som sa snažil dať dokopy.
Odtiaľ to už bolo do Liptovského Mikuláša pohoda. Aj vďaka novému asfaltu od Partizánskej ľupče.
V Liptovskom Mikuláši som nechal čelo maratónu tak a sadol si na lavičku a čakal na autobus kde som mal veci. Ubytko ani stravu zabezpečené v Jasnej nemám.
Ako som tak čakal, sledoval som, koľko osamelých cyklistov sa snaží dobehnúť hlavný pelotón. Niektorí už mleli doslova z posledného.
O to viac ma však prekvapil takmer plný autobus kompletne vyčerpaných účastníkov maratónu. Niektorí vyzerali, akoby ani neverili, že tam sedia.
Rozlúčil som sa teda a odfrčal do obchodu si kúpiť niečo na jedenie a šup do sauny s vírivkou, kde som sa za hodinu člapkania a saunenia dal do použiteľného stavu.
A odtiaľ už len do postele a chŕŕ chŕŕ. Zajtra idem nazad. Som zvedavý, ako mi to pôjde po tej dnešnej pekelne horúcej jazde.
Návrat domov
Ráno som sa zobudil o 5 a vychystal na návrat. Pojedol som čo zostalo, popil, dolial a vyrazil presne o 6 zo Smrečian domov.
Počas príprav som sledoval na mobile vývoj počasia. Lebo včerajšie predpovede počasia boli dosť zmätočné. Raz žiadny dážď, inokedy búrky... no vyznaj sa. Každopádne som si však zistil, že Aladin vraví s 50% istotou, že okolo obeda bude v Prievidzi a okolí pršať. Preto som chcel vyraziť čo najskôr, aby som tam bol skôr, ako tam bude pršať. Možno sa mi podarí prekĺznuť, ako minule. Veď uvidíme.
Cesty boli ráno prázdne. Len sem tam nejaký rybár uháňal si obsadiť obľúbené miesto. Nad poliami dvaja motoroví padáčkari a ja som sa snažil rozhýbať sa okolo Liptovskej Mary. Nohy-ruky stuhnuté, nešlo to úplne ťažko ale nebola to ani pohoda. Dobré bolo, že som sa ráno poriadne najedol. Lebo ani o 8:30 v Martine som sa necítil hladný. Ale pre istotu som za Martinom zjedol banán a s potešením zistil, že sa mi naplno oprel do chrbta vietor, takže som si v kľude išiel svoje.
V Kláštore pod Znievom som si povedal, že si oddýchnem, kúpim pitie, nohy strčím preventívne do potoka nech si oddýchnu, vybavím zmeškané hovory, SMS. Cica mi volala, že či idem nazad na bicykli, lebo v Piešťanoch prší. Kukám hore na nebo, pečie jak prasa a rozmýšľam o čom to hovorí. Kuknem radšej do mobilu na SHMU a sledujem, ako sa chová oblačnosť. Vyzerá to tak, že z juhu ide šikmo na sever oblačnosť. Tak možno sa mi nejako podarí prešmyknúť medzi jednotlívými búrkami.
No ale voda na nohy bola poriadne ľadová. Chodidlá som mal pekne vymrazené. Dobre mi to padlo. Až tak, že stúpanie na Vrícko skoro ani nebolelo. Taký kopček. Ale s potešením som zistil, že ten asfalt zjazd do Kľačna opravili. Normálne som sa modlil, aby som zase netrafil nejakú sprostú dieru schovanú v tieni. A ono nič. Nebol to nový asfalt ale diery na mamuty zmizli. Takže fajn.
Prefičal som Diviaky, Rudno, Prievidzu, Nováky a za nimi, neviem čo sa stalo, zrazu protivietor jak hovado. Už som bol z cesty dosť ustatý a unavený. Rád by som sa niekde najedol a oddýchol ale bol som na pochybách ako to spravím. Keď zastavím teraz, príde búrka a budem stáť viac ako bude vhodné. Tak som šliapal unavený ďalej. Bol som rád, že idem aspoň 20 km/h. Pred Partizánskym vidím v diaľke vodnú stenu. Oceľovomodré mraky, búrka bez bleskov. Určite tam prší ako z krhly. Teraz sa rozhodujem, čo ďalej. Zastavím a počkám kým to prejde alebo ako?
Vidím, že búrka je kúsok za mestom, možno tam stihnem doraziť skôr, ako ma chytí dážď. Dôjdem do mesta a pozerám, veď tu už pršalo! Ulice a cesty plné odtekajúcej vody. Rozhodol som sa zastaviť na obed. Aj sa najem, aj cesty obschnú, aj prehodnotím ďalší postup.
Za 40 minút som vyrazil ďalej. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie. Cesty boli suché a čo bolo najdôležitejšie, mne sa zrazu začalo ísť, ako keby som dnes nemal v nohách 180 km ale práve začal. Tepy sa nepochopiteľne ukľudnili, rýchlosť sa zvýšila. Asi som sa konečne fakt spamätal z tej horúcej soboty. Dokonca aj tie hnusné hupáky za Topoľčanmi na Hlohovec ma neboleli. Jednoducho som zabral a ono to išlo.
V Hlohovci som odbočil na Trnavu a v Trakoviciach zastavil na piuo. Rovnako asi rozmýšľali aj talianski účastníci motocyklového zrazu Lambretta 125, ktorí sa vracali zo Zakopaného. Celkom srandovný gang. Pupkatí tatkovia, vlasatí anarchisti v šatkách a podobne. Dokonca ani potetovaní neboli. :-)
Volala mi cica, že ide z PN domov, že ma zoberie. Reku ok. Už som skoro doma, ide sa mi celkom dobre ale zase prečo nie, nech ma zoberie cestou, určite ma dobehne. Pred Trnavou ma o 16 hodine naložila a fičali domov.
Sumár za dva dni 315 a 235 km. Uvidíme, čo bude o rok.