Okolo Vysokých Tatier 2004

Keď sa blížil termín OVT, zobral som si 3-týždňovú dovolenku, ktorú som naplánoval na 3 rôznych miestach po Slovensku, pričom jedna bola práve Vysoké Tatry. Deň pred OVT som sa presúval práve do Tatier a bolo to za neskutočne nepriaznivého času. Celý čas boli ťažké mraky, pršalo a nebolo ani veľmi teplo. Cesta na Podbanské bola v mrakoch a bola tam tma skoro ako neskoro večer. Začal som rozmýšľať, či sa mi vôbec oplatí zaregistrovať – jazdu v daždi vôbec neobľubujem. Meteorológovia dávali určitú šancu, že zajtra by mohlo byť lepšie počasie, búrky by mali byť už len poobede. Takže som sa rozhodol, že sa teda zaregistrujem. Keď som vystúpil z auta v Starom Smokovci, ovanula ma poriadna zima. Viac ako 10 stupňov určite nebolo. Napriek tomu som sa zaregistroval a veľmi som bol zvedavý, aké počasie bude zajtra.

Ráno bolo neskutočné – slnečné, takmer bez mrakov. Ubytovaný som bol v Starej Lesnej takže na štart som to mal cca 6 km na rozjazdenie. Počas rozjazdenia som sa nevedel nabažiť slnka, ktoré som myslel, že sa tak ľahko neukáže. Na štarte som sa dostal do 2. polovice štartovnej poľa. Vzhľadom na túto pozíciu mi hrozilo, že hneď po štarte, budem musieť isť dosť rýchlo, aby som sa dostal na dobre miesto v hlavnom balíku. Aj tak bolo. Špica šla rozumne, takže stačilo ísť cez 40 km/h len zo dva kilometre. Nasledovalo viac-menej mierne stúpanie smerom na Štrbské pleso. Väčšinou sa šlo stráviteľnou rýchlosťou, len pred odbočkou na Štrbské pleso sa zrýchlilo. Tu mi špica trocha odišla, nechcelo sa mi jej zubami-nechtami sa jej udržať v nasledujúcom klesaní som si veril, že ju dorazím. Nasledovalo teda spomínané klesanie, ktoré som využil nielen ja, ale aj ďalší na dorazenie špice. Toto klesanie trvalo až do Liptovského Hrádku (čo bolo 30km) a rýchlosť sa pohybovala v rozmedzí 40-65 km/h. Z iných cyklistických akcií som bol zvyknutý, že ak ide hlavný balík, ktorý má problém sa zmestiť do jedného jazdného prúdu, tak protiidúce autá výrazne znížia rýchlosť prípadne úplne zastavia. Tu to tak nebolo. Ak sme šli cez 60 km/h a protiidúce auto ani trocha nespomalilo, takže šlo cca 90km/h, a to vôbec nebol príjemný pocit. Chcelo by to v budúcnosti zo strany sprievodného vozidla výraznejšie naznačiť spomalenie protiidúcich áut.

Pohoda a vychutnávanie dlhého zjazdu malo byť ukončené jazdou po rovine do Liptovského Mikuláša. Tu však rekonštruovali most. Z tohto dôvodu bola pôvodná trasa odklonená na Jamník a Beňadikovú. A to čo nasledovalo bolo riadne výživné. Síce žiadne veľké stúpanie, ale krátke stúpania a klesania, miestami rozbitá cesta a zopár ostrých zákrut, navyše na začiatku tejto časti bola rýchlostná prémia, ktorá tiež spravila svoje s balíkom. Pred Liptovským Mikulášom sme sa vrátili pôvodnú trasu, po ktorej na pár km nasledovala pomerná kľudná jazda cez LM – začali sme sa psychicky chystať blížiace sa stúpanie na Ostrú.

Za LM sa cesta začala vlniť, tu som si povedal, že by som sa mohol držať vpredu, aby som si nemusel nastupovať, ak by jazdcom predo mnou nevyhovovalo tempo. Pred Liptovskými Matiašovcami som si potiahol aj na chvíľu špicu a pohol som si povedať, že aspoň raz som bol úplne vpredu. Cez Matiašovce sa išlo celkom svižne, až sa mi toto tempo znepáčilo a keď som si predstavil, že ma čaká najdlhšie dnešné stúpanie, tak som radšej zvoľnil tempo, čo mi na jednej strane prinieslo, že špicu som videl naposledy a na druhej strane som svoje telo lepšie pripravil na očakávané stúpanie. Slnko od rána stihlo vyjsť už dosť vysoko a kopec stúpania bol navyše orientovaný južným smerom, pri mojej rýchlosti cca 13 km/h mi bolo riadne teplo. Strmé stúpania mi nejako nesedia - asi by som pomaly mohol pomaly uvažovať nad upgradom môjho rámu Favorit model 1991 ... Stúpanie som poznal, takže som presne vedel, čo ma čaká. Iní boli z tohto pohľadu na tom troška horšie. Asi v polovici kopca sa stúpanie zmení na krátky čas dokonca na klesanie a vtedy som zozadu počul poznámky, že to stúpanie nebola až také zlé. Keď sa prejde do 2. časti stúpania, toto vôbec nezaostáva za 1. časťou.

Konečne som to mal za sebou a bol som na vrchole stúpania. Okrem špice, ktorú som pustil ešte pred stúpaním, dosť bolo takých (10-15), čo mi to naložili v samotnom stúpaní. Posledných, ktorí mi to naložili, som na nasledujúcom klesaní dobehol a bolo dobré, že som tam nebol sám, lebo od vrcholu Ostrej fúkal silný protivietor. Vytvorila sa 4-členná skupina, ktorá dobre spolupracovala. Výsledkom spolupráce bolo, že pred Habovkou sme dobehli cca 10-15 člennú skupinu. V Habovke bola odbočka na vedľajšiu cestu, ktorej k Paríž-Roubaix chýbali snáď len dlažobné kocky – zvetraný asfalt z čias socializmu, miestami nahradený poľnou cestou. V stúpaniach sa navyše prejavilo predchádzajúce daždivé počasie – po ceste sa valili celkom slušné potoky, našťastie sa v týchto miestach nachádzal asfalt. V opačnom prípade by sme sa asi riadne zabárali do parádneho blata. V stúpaní už som toho začínal mať plné zuby, keď našťastie skončilo. Nasledoval zjazdík, ktorý môj rám značky Favorit ročník 1991 vedel dobre využiť. Toto využitie vychádza z fyzikálnej zákonitosti zmeny polohovej energie na kinetickú, kde základom je práve hmotnosť telesa. V klesaní sme prefrčali cez obec Oravice, kde som stihol zazrieť miestne kúpalisko (teda aspoň si myslím, že to bolo kúpalisko, lebo vodu som ani nevidel)(trošku čudná logika :-) pozn SR.). Na ohradenej ploche bola veľká koncentrácia kúpania sa chtivých takmer nahých ľudských tiel.

Prišli sme na hlavnú cestu, ktorá viedla na hranicu s Poľskom. Skôr ako sme sa tam dostali museli sme absolvovať zopár celkom slušných stúpaní a klesaní. V stúpaniach som sa vždy ocitol na konci skupiny a v klesaniach sa opäť môj bicykel postavený na ráme Favorit model 1991 nedal zahanbiť – na vrchole stačilo trochu roztočiť pedále, zaľahnúť a nechať sa len doviezť na prvé miesto v skupine. V Suchej Hore bola občerstvovačka, kde sme sa zastavili takmer všetci. Pre mňa to bola prvá občerstvovačka, lebo prvú v Liptovských Matiašovciach som odignoroval. V Suchej Hore som si rýchlo dal nabrať jonťák, zobral banány a šli sme ďalej.

Prešli sme cez hranicu. Organizátori to dobre mali zabezpečené. Colníci keď videli, že máme štartovné číslo, tak sme nemuseli ani zastavovať. Tento úsek som šiel prvýkrát v živote. To čo ma veľmi zaujalo, bolo, že hraničnou čiarou bolo okrem prírody snáď všetko úplne iné: architektúra (základným stavebným materiálom bolo drevo), nekvalita ciest (na ceste neboli výtlky, ale ako keby na poľnej ceste bol natiahnutý asfalt, na pohľad pekná asfaltová cesta, so mnou neočakávane triasla), iné boli traktory, autobusy, označenie obcí, autobusové zastávky, ...

Začala na mňa prichádzať únava, a asi ani ostatní na tom neboli o moc lepšie. Do Zakopaného sme šli zhruba 30 km/h. Nikto sa nesťažoval, že ideme pomaly. Keď sme prišli do Zakopaného a začali sa motať po miestnych uličkách, napadlo ma, či by som bol schopný nájsť cestu cez Zakopané aj sám. Zdalo sa mi, že sme sa tisíckrát odbočili doprava a rovnaký počet aj doľava. Našťastie som tu neodvisel, a nemusel som si vyskúšať orientačné schopnosti. Väčšinu cesty do Zakopaného sme šli lesmi, čo sa dalo veľmi vítať, lebo stromy vytvárali veľmi príjemnú klímu a rovnaká cesta nasledovala aj zo Zakopaného. Rozdiel bol len v tom, že pribudli výraznejšie stúpania (a aj klesania). Cesta zo Zakopaného viedla cez cesty do ktorých bol zákaz vjazdu. Až po hranicu sme nestretli ani jedno auto. Môj bicykel s rámom Favorit model 1991 mi dával celkom slušne zabrať. Stúpania som si opäť vychádzal ako posledný. A to v našej skupine bol jeden chlapík, ktorý ako som zistil v cieli, bol v kategórií nad 60 rokov. Prvýkrát som si ho všimol v klesaní zo Štrbského Plesa. Vtedy mal vpredu zaradenú hrubú. Na Ostrú som si ho opäť všimol a opäť ťahal hrubú. V klesaní v polovici Ostrej zrýchlil a tam mi dokonca ušiel – ja som radšej zvolil regeneračnú jazdu do 2. polovice Ostrej. Pred Hrabovkou som ho dobehol a opäť mal hrubú. Celý čas, čo som s ním šiel, inú ako hrubú ani nemal, neviem na čo mal malú namontovanú ...

No a tento spomínaný zaslúžilý jazdec si začal v jednom už dosť nepríjemnom stúpaní z plných pľúc spievať národné poľské pesničky. Účinok bol okamžitý - zo skupiny hneď traja odpadli. Ja medzi nimi. Pôsobilo to neskutočne demoralizujúco – držať sa zubami-nechtami a keď si niekto začne nôtiť, to jednoducho nejde. Na chvíľu som zvesil nohy ...
Po nejakej minúte som si povedal, že oddychu už bolo dosť a skúsil som ísť tak, aby sa mi tí predo mnou (cca 200-300m) nevzďaľovali. Koniec stúpania ešte nebol na dohľad, tak som si nebol celkom istý, či skupina nezrýchli a ja jej členov uvidím až cieli. Nakoniec nezrýchlili, dožil som sa konca stúpania a v nasledujúcom klesaní spolu s jedným a s podporou môjho rámu Favorit model 1991 som sa dotiahol späť. Prešli sme letkom cez hranicu na Slovensko (nebolo to až také letkom, lebo na hranici sú neskutočné hrboľaté dlažobné kocky). Z pamäti som vylovil, že blíži občerstvovačka a keďže banány a voda už prakticky nebola, tak som sa začal na ňu tešiť. Z hranice nasledovalo stúpanie, ktoré ma opäť odsunulo na koniec skupiny. Na tom som bol už zvyknutý, ale keď na občerstvovačke takmer nikto nezastavil (zastavili len takí, ktorí keď som prichádzal, oni už odchádzali), tak mi už nezostalo nič iné, len si naordinovať sólojazdu s vlastným tempom. Skôr, ako som to urobil, zbadal som pred sebou jedného cyklistu, s ktorým som chcel vytvoriť aspoň dvojicu. Ten sa ale vôbec nechytal (nebol ani z našej skupiny), bol úplne zatavený. Takže som si dal vlastné tempo a začal som stúpať. Prišlo (posledné stúpanie pred Ždiarom). Vlastné tempo bolo celkom príjemné a keď som predbehol jedného, čo bol odparkovaný v jarku, dokonca som zľahka aj pridal na rýchlosti. Keď som sa blížil na vrchol stúpania, všimol som si, že zozadu sa blíži niekto veľkou rýchlosťou. Ja som šiel do cca 14 km/h, on niekde asi až k 20 km/h. Na vrchole som si dal RedBull a medzičasom ma dobehol spomínaný jazdec zozadu. Ako som porovnal moju výšku s jeho, tak sa mi zdalo, že som od neho nižší (a ja pri tom mám 193). Vyzeral, že niekde ľahol, lebo mal kde-tu čerstvý cestný lišaj. Ale išiel veľmi dobre. Celú Tatranskú Kotlinu sme len tak preleteli. Aj sme jedného dobehli, síce sa chytil, ale odmietal striedať. Odbočili sme doprava smer Vysoké Tatry, tu je krátke ale nepríjemné stúpanie. Chalanisko vyšší odo mňa riadne našliapol do tohto stúpania, tak som si povedal, že to nie je rýchlosť pre mňa. Nasledovalo moje vlastné tempo. RedBull začal celkom dobre účinkovať a navyše som zbadal pred sebou zopár roztrúsených ľudí z mojej skupiny. Postupne som sa k nim približoval. Predbehol som jedného a ako som sa blížil k druhému, vidím, že je to známy 60 ročný Poliak, ktorý jazdí len na hrubej. Povedal som si, že mu musí vrátiť jeho spievanie na poľskej strane. Nevrátim mu to spievaním, ale že ho predbehnem. Priblížil som sa k nemu, pričom do cieľa zostávalo cca 1 km. Zaradil som hrubú a začal búšiť, čo to dalo. Našťastie sa nechytil a keď som prešiel pred ním cez cieľovú pásku, mal som dobrý pocit, že som ho predbehol a pritom mi vôbec nevadilo, že mal takmer 2x toľko rokov ako ja. :-) Celkový čas ma dosť prekvapil: 6:24:30, čo na 200 km a pri tohto ročnom oneskorenom začiatku sezóny neočakával. V cieli som si našiel miesto v tieni (posledných 50 km som si slnka užil dosť) a dal na cca ¾ hodiny ukľudniť vnútornosti – príprava na konzumáciu plnohodnotného obedu – polievka, 2. chod, šalát. Lovil som v pamäti, kde som naposledy jedol takúto komplexnú a plnohodnotnú stravu na takejto cyklistickej akcii a vyšlo mi, že ešte nikde.

Počasie vyšlo úplne neskutočne dobré. Prvých 80 km sme išli po vetre. Silný protivietor fúkal len z Ostrej do Zuberca. Vietor mal fúkať aj v Poľsku, ale v poľských lesoch ho nebolo cítiť. Pri názve akcie Okolo Vysokých Tatier som intuitívne očakával, že to bude ťažké, ale keď som spočítal prevýšenie, tak to bolo do 2000m, čo nie je veľmi veľa. Optimálne poveternostné podmienky a nie zákerné prevýšenie spôsobilo, že celový čas bol veľmi dobrý. Okrem pripomienky na výraznejšie spomalenie protiidúcich áut v počiatočnej časti tejto akcie, nemám viac, čo by stálo za spripomienkovanie.