Karpaťák 2002
- Napísal: Andrej Matiašovský
- Published in Cestná cyklistika
Vo Svätom Juri odbáčame na Neštich. Začína konečne moje obľúbené stúpanie a začíname sa trhať. Ja spočiatku ešte spím, ale pred hrebeňom už všetkých predbehnem a letím na Biely Kríž. Tu preletím cez 2 veľké jamy a na Bielom Kríži, kde je krátka prestávka si už kvôli tomu opravujem malú osmičku. Potom znovu letíme ďalej, často nad 60. Tadiaľto som ešte na cesťáku nešiel, hoci je to pekný terén. Ideme až po Peknú cestu, po ktorej potom zídeme do Krasnian. Tu zabáčame do Rače a znova do stúpania na Biely Kríž ale po inej ceste. Na nejakej križovatke čakáme ďalších účastníkov, ktorí majú prísť. Postupne sa rozrastáme, je nás okolo 15.
Tentokrát sa mi nestúpa až tak dobre a radšej idem pomaly, veď ma čaká ešte veľa km. Vraj dnes máme prekonať prevýšenie cez 3000 m. Na Biely Kríž prichádzam asi ako 10-ty. Ďalej znovu len letím celkom v pohode. Znovu schádzame do Svätého Jura a už mierime do Pezinka. Za ním odbáčame na Babu a začína stúpanie, ktoré hrozne neznášam. Ostatní idú stále cez 20 a ja postupne spomaľujem, veď toto nie sú preteky. Ide sa mi už dosť blbo a slnko začína riadne pripekať. Hore si len veľmi krátko oddýchnem a už klesám dole do Perneka. Tam si ešte doplňujem zásoby, pretože stále mám slabého hlaďáka. V krčme je prvá „občerstvovačka\\\". V nohách máme zatiaľ iba 68 km a nastúpaných už vyše 1300 m, ak nie viac. Tu nás opúšťa Rasťo, ktorý sa vraj necíti dobre.
Asi o 20 minút vyrážame. Spočiatku je veľmi pohodové tempo, no za Rohožníkom sa zvyšuje a keď sa raz dostanem na špic, vôbec nevládzem ťahať. Takže to bolo dnes posledný krát, čo som ťahal špicu.
Rýchlosť sa však neustále zvyšuje a za Prievalmi sa už roztrháme. Ja sa ocitám medzi poslednými skupinkami a veľmi sa divím takémuto postupu, veď sa hovorilo, že sa pôjde na posledného... No to hovoril Rasťo a ten tu nie je...
V Jablonici nás už čaká obed v reštike. Tam si dávam bryndzové halušky, ktorých však mali len hrozne malú porciu. Tu stojíme už asi ¾ hodinu. Potom vyrážame veľmi miernym tempom, ledva nad 20. To so ešte nikdy neskúšal, po obede ísť chvíľu takto, ale možno je to dobré. Takto ideme asi 5 km a potom postupne zrýchľujeme. V Brezovej ešte chvíľu čakáme na historické vozidlá a potom už ideme často nad 35. Začína stúpanie v Myjavskej pahorkatine smerom na Myjavu. To sa mi ide ešte celkom dobre. Po ňom Julo Bugár hovorí, že máme odbočiť doprava. On spolu s Rasťom jediní poznajú presnú trasu maratónu.
Tu ešte netuším, čo ma čaká. Preto to nerozbieham rýchlo, ale radšej sa šetrím. Postupne sa prepadnem úplne dozadu a spomaľujem až tak, že mi takmer všetci zdrhnú. Stále len stúpam po málo kvalitnej ceste. Zdá sa mi to však akosi pridlhé a horšie je, že už nevidím predo mnou nikoho a nepoznám tu cesty, po ktorých máme ísť. Našťastie ma raz počká Julo, ktorý robí fotodokumentáciu a hovorí mi, že nie som posledný a mám ísť stále rovno. Chytám riadnu krízu a už idem často len 7-kou. Našťastie však po mnohých serpentínach prichádza koniec stúpania a klesanie. To si s radosťou vychutnám a už viem, kde sa nachádzam. Nad dedinou Košariská, odtiaľ už trasu poznám naspamäť (teda, išiel som už raz po nej :-). Klesanie je dosť strmé a ihneď prichádzam na križovatku, kde ma už čakajú ostatní. Čakáme ešte na Ivana a na Juraja Malatína. Tí prichádzajú asi za 3 minúty a potom už vyrážame. Pokiaľ si dobre pamätám z výletu na Bradlo, už pôjde takmer iba klesanie. Tak to aj je a do Vrbového ideme takmer stále nad 40 a je tu už len jeden taký trochu dlhší kopček. Vo Vrbovom už znovu vidím ostatných pri krčme. Tam si dávam 2 kofoly a ďalšie horalky, samú energiu. Už myslím na príchod domov vlakom, ak to pôjde takto ďalej. Ide sa mi naozaj hrozne a už od Myjavy som stále na konci.
Za Vrbovým už viem, že ma čaká tuším 14 kopčekov, ktoré som si v poslednom čase obľúbil, no zrejme po dnešku už obľúbené nebudú. Spočiatku síce chytám peknú rýchlosť, onedlho sa však už ocitám vzadu balíku a po jeho roztrhaní som v predposlednej „skupinke“. Ani s nimi nejdem stále a v stúpaniach si idem svojim tempom a ide sa mi celkom dobre. Už si hovorím, žeby som to mohol pekne vydržať až do konca. V Trstíne je ďalšia pauza, kde sa mi ani nechcelo stáť, ale predsa som len zastavil. To som však nemal robiť. Do obidvoch nôh dostávam odporné kŕče, jeden za druhým, pomaly do každého svalu na nohe. Pretrpím si tu poriadne muky, aj ostatní ma ľutujú. Aj si od niektorých vypočujem kritiku, že sa nesprávne stravujem. A majú pravdu, dnes som síce prijal veľa energie, chýbalo však niečo slané a preto mám kŕče.
Keďže sa tu zdržíme dosť dlho, trocha sa zotavím a nakoniec ma ostatní prehovoria, aby som išiel s nimi aj ďalej. Kŕče už prestali, no, uvidím, pokiaľ dojdem. Prinajhoršom sadnem niekde na bus. Vyrážame teda smerom na Smolenice a spočiatku aj celkom vládzem. Ale hneď na prvom kopčeku v Smoleniciach už dostávam prvý kŕč, hneď na to ďalší a ďalší. To mi už Julo hovorí „tak čau“ a tak sa narýchlo rozlúčim s ostatnými a hneď s bolesťami schádzam z bicykla. Horšie je, že sa na biku neviem takmer ani pohnúť. Idem teda chvíľu peši, tak sa dá ísť. Zrazu ma predbieha autobus a ja si hovorím, že ak ten nestihnem, možno už ďalší nepôjde, však je večer. Pokúšam sa nasadnúť na bike, chvíľu sa to dá, a autobus ihneď dobieham. Ide však len do Trnavy. Preto pozerám, kedy ide do Pezinka – nejde žiaden! Takže do Trnavy je jediná možnosť, a odtiaľ už pôjdem vlakom.
Ani cesta busom nebola jednoduchá, ale to státie aj s kŕčmi som akosi pretrpel a za chvíľu som bol v Trnave. Tu mi ide vlak o 20 minút. Od dnes som si dokonca obľúbil viac cestovanie vlakom - okrem toho, že je vlak lacnejší ako autobus, je zároveň aj podstatne pohodlnejší. Už o chvíľu som v PK a už mi je podstatne lepšie. Potreboval som len dlhšiu pauzu a mohol by som tak dojazdiť do PK sám, hoci by som nešiel ani na Zošku.
Tachometer dnes napokon ukazuje 186 km, no ak k tomu prirátam ešte nejaké tie bonusy z rána tak je to takmer rovná dvestovka. Moja tretia, no asi najťažšia, pretože toľko kŕčov som ešte v živote nedostal ani doteraz. Takže, treba si čím skôr zohnať niečo proti tomu a začať sa správne stravovať.
Tak, mám za sebou môj prvý maratón, aj keď nie oficiálny, ale iba súkromný. Škoda, že Rasťo musel už v Perneku odísť, keby tam ostal, možno by sa viac brzdilo rýchle tempo a bol by som tak o dosť menej zničený. Dopadlo to pre mňa dosť nechutne, aj keď našťastie nič trvalé z toho nebolo a vlastne už večer som bol celkom fit. No proste smola.
A budúci ročník? No, budem sa musieť ešte veľa učiť, ako jazdiť... A možno aj na začiatku tak neprepáliť tempo, veď toto nie sú preteky.