Karpaťák 2002

fDva týždne pred termínom sme si s Jurom M. a Rasťom spravili taký cvičný výlet v Karpatoch. Juro si dal sliky a my dvaja na cesťákoch. Napodiv bolo celkom horúco, tak sme sa snažili ísť celý čas podľa možnosti v lese. Tak sme teda išli z PK na Zochovu chatu cez Šenkvice. Zo Zošky nejakou pomlátenou asfaltkou cez hrebeň dole, smerom na Kuchyňu. Aj som v tej chvíli trošku ľutoval, že som si radšej nezobral horák. Na druhej strane Karpatov ma obaja čakali. Potom to už bola konečne pohoda. Vyliezli sme z lesa pred Kuchyňou. V Perneku sme si dali povinné pifko. Ja ešte k tomu aj do fľaše ovocný džús. Na schodíku tak sedíme, kecáme, otravujú ma, ako bolo na dovolenke a nakoniec sme aj tak kecali o fotení. Dostal som SMS. Odpovedal som a potom sme konečne vyrazili na Lozorno. Tam sme sa s Rasťom dokonale vybláznili s rýchlosťami. Tento úsek mám celkom rád. Žiadna nuda. Dohonili sme osamelého cestára a hrali sa s ním. Potom som čakal na Jura ako sa pachtil za nami. Konečne ma dobehol a s úškrnom mi kričí,
"Tak si vravím, idem štyridsiatkou a nemôžem vás dohoniť."
V Lozorne sme stočili smer znovu do lesa a začali stúpať na Košariská. Asfalt tam nie je bohvieaký, ale dá sa jazdiť. Stúpanie prijateľné, tak som si to vydupal strojovým tempom až hore. Pred koncom stúpania požičiam Jurovi cesťák, nech si vyskúša, aké to je, šliapať na žiletke do kopca.
O chvíľu mi ho vrátil. Asi som mu to mal požičať, keď sme sa rýchlostne bláznili. Teraz do kopca to nie je také zábavné. Hore sme dobehli čakajúceho Rasťa, vypustili plánovanú pivnú zastávku v Cementárke a pokračovali ďalej. Za Horvátkou sme sa rozdelili a šmykali s Jurom domov cez Biely, Červený kríž. Na Peknej ceste ako je esíčko pri vojakoch som chytil defekt na zadnom kolese. V živote mi tak strašne nelepilo ako teraz. V zákrute dole kopcom. Bike prestal poslúchať a len tak tak som pristál nalepený na zábradlí mostu.
Juro vraví, že som mal šťastie, že som nešiel rýchlo. Spolu sme prezuli dušu a potom už každý po vlastnej linke domov.

Termín Karpaťáku sa blížil, tak sme všetci počas záplav tŕpli, aké bude počasie. Rasťovi som nariadil vybaviť počasie, keď už je hlavný organizátor. Asi dva dni pred akciou sa počko umúdrilo a prevetral som najprv horák v lese a v piatok cesťák. Nič moc. :-) Nohy za ten upršaný dvojtýždeň akosi zleniveli. Rasťo ma ešte lámal, aby som nabehol do Sv. Jura a aby som štartoval už odtiaľ, nech to mám celé. Načo, pri návrate tú slučku predsa dokončím, no nie? :-)

Sobota.

Vyrážam k Trom zajacom a čakám, že tam už Juro bude stepovať. Nestepoval síce on, ale časť partie, ktorú som poznal už z minulého ročníka. Keďže poznám svoje lenivé štarty, išiel som radšej do Krasňan na Peknú cestu oproti hlavnému balíku, reku odtiaľ si nohy poriadne zohrejem. Už zdiaľky som však videl, že už odbočujú z Peknej cesty na Kadnárovú ulicu a tak som zastavil a počkal na nich. Odtiaľ som sa teda pripojil k ostatným. Cestou mi Rasťo vravel, že zmokli včera v lese. U Troch zajacov sme sa teda dali drvivá väčšina účastníkov dohromady. Tomášovi som povedal, že som prekvapený, že došiel na horáku. Čakal som, že príde na cesťáku alebo na tom svojom celopére Specialized.
"Načo? Tento je ľahší." Ukazuje na svoj druhý horák. Skúšam ho Ešte sa chvíľu čakalo na Jura M. Ale ten sa kdesi ešte pachtil, tak som mu poslal SMS nech uháňa do Sv. Jura a tam nás počká, lebo my už šliapeme hore, na Biely Kríž. Tomáš ma ešte počkal, kým dopíšem SMS ale poslal som ho ďalej, reku, dobehnem ho. No to som si teda navaril. Dobehnúť Tomáša v kopcoch. :-)
Napodiv, za lyžiarským vlekom ho doháňam spolu s malou skupinkou. V zákrute ma fotí Julo a skúšam mu zdrhnúť zo záberu. Stihol to. :-)
Ale nešiel som na doraz. Navyše Tomáš a zbytok skupinky už idú druhýkrát stúpanie na Biely kríž. A veď čo, aj tak nás ešte čaká dlhá štreka.
Na Bielom kríži malá pauzička pre posledného Rasťa a makalo sa ďalej. Zjazd do Jura som si vylízal pre zmenu posledný ja, lebo som s cesťákom na nekvalitnom povrchu dosť posratý. Dole nás čakal Juro, takže SMS čítal. Zase kratučká pauzička a ide sa na PK.
Vpredu sa drží v čele pevná skupinka a takmer nestriedajú. Vravím Rasťovi, nech začnú striedať lebo sa zbytočne unavia. Za Pezinkom konečne začalo striedanie. Po najbližšie stúpanie. Držal som sa čelnej skupinky ale aj tá sa začala pár zákrut pred vrcholom naťahovať. Naťahuje sa naťahuje, rátam tie očíslované míľniky. V jednej zo zákrut som sa jaksi zblokoval so spolubikerom a len len som sa nedostal do protismeru idúcej Ávie. Oškrel som si holeň o pedál. Chvíľu to cechtilo ale potom som si povedal, veď hore sa nájde nejaká náplasť. Tak už o poznanie pomalšie a opatrnejšie šliapem hore. Dosť to bolí. Ani nechápem ako to môže tak bolieť. Veď tam nie sú žiadne svaly. Obiehajú ma pomalší. Hore zisťujem, že mi to kapánek opuchlo. Tak to som zvedavý ako sa to bude ďalej vyvíjať. Práve sa v diaľke objavuje Juro a pôsobí dojmom, akoby sa ospravedlňoval, že ho musíme furt čakať, že je stále posledný. Je riadne prekvapený, keď mu vravím, že je za ním ešte aj Rasťo.

Dolu sa spúšťame spoločne s Tomášom. V zjazde idem samozrejme rýchlejšie, lebo obaja majú horáky. V Perneku je prvá väčšia pauza. Dočapujem si v blízkom obchode džús a idem do krčmy, kde Rasťo vraví, že to balí. Asi ho serie, že je posledný. Pýtajú sa ma, čo som to vyvádzal pod vrcholom. Vysvetľujem a Ľuboš mi vraví, aby som nebol padavka, že rana zaschne a bude to v pohode. Hneď aj spomenul, ako si kdesi na pretekoch Ironmana rozdrapil pravé predkolenie a nielenže si to neošetril ale ešte aj dokončil preteky a až potom došlo na rad ošetrenie. Povedal som mu, že som si všimol, ako pri šliapaní do pedálov divne vykrucuje koleno do strany. To je to zranenie, že?
Len mávne rukou v zmysle, telo má ísť do hrobu zhumpľované.
Rasťo sa definitívne rozhodol že to zabalí. Keď mu to v kopci natrel aj Juro na horáku, tak je to asi naozaj zlé. Ešte ho skúšal zlomiť Ľuboš ale márne. Juro zase podpichoval, že či si pamätá, ako minulý rok bola v podobnej situácii Gabika, ktorá si sťažovala na príliš rýchle tempo, že nám nestačila a napriek tomu išla ďalej.
"Póď ďalej, to rozchodíš, uvidíš" znovu skúša Ľuboš.
Zbytočne.

Tak teda ideme ďalej bez neho. GPS a foťák zdedil Julo. Mohli sme pokračovať. Tak sme vypálili a šuchtoš Juro samozrejme posledný. Pri výjazde z dediny nejaký nervózny autíčkar vytrubuje na balík a háda sa s inými vodičmi. Znovu odpichol a pri predbiehaní balíku zase zúrivo vytrubuje. Nechápem. Vždy som si doteraz myslel, že najviac bláznov na cestách má ešpézetku PK. Tento mal MA. Kam sa len ponáhľa?
"Kudá ty idjót?"
"Ja idijót z Malacék"
Pár kilometrov za Pernekom vidím, že zaostávajú všetci horákisti. Počkám preto na Ľuboša a Tomáša, nech ich potiahnem za balíkom. Stalo sa a vidím, že Juro je ešte ďalej ako boli tí dvaja. Preto čakám aj na Jura. Hodnú chvíľu som ho ťahal a makal pedálmi, kým sme dobehli spolu balík. Dosť ma to aj vyčerpalo ale viem aké to bolo minulý rok šliapať sám a na horáku. Nevadí, povozím sa vzadu a odpočiniem si. Priemerka okolo 30 km/h. Nič hrozné. Takto sme prefičali cez Rohožník. Za ním som sa dostal vedľa Jura Halušku. Ten opruzuje, či som apgrejdoval bike a mám teraz Marošov rebrinák. No skoro som sa urazil. To by som mal asi povedať Marošovi, akých má neúprimných kolegov v práci. Do očí mu nepovedia, že jazdil na šrote, ale mne to v kľude Juro povie. No šak uvidíme, čo za rebrinák to dnes bude trhať asfalt. :-). Za Prívalmi sme sa začali trhať. Cerovú si pamätám minulý rok, ako som sa trápil úplne sám v strede poľa. Na rýchlych som nestačil a pomalí boli za mnou. Teraz som bol zase v rýchlej skupine a do Jablonice sme prišli spoločne. Tam je druhá občerstvovačka. Hlavná s obedom.

Minule som si dal vyprážaný syr, dám si ho aj teraz. Plus malé pifko. Ostatní dosť podobné veci. Plus pifko. Ale veľké. :-)
Na vécku som si umyl zranenú nohu a utrel hajzlpapierom. Vyzerá to, že opuch sa zmiernil. Ostala len rana. Dúfam, že to na výkonnosť nebude mať vplyv. Pomaly sa zbierame na ďalší úsek trasy. Teraz pôjdeme po celkom pestrom profile. To bude žrádlo pre mňa. :-)

Z Jablonice sa spočiatku vlečieme sotva 20-25. Určite to vyhovuje nielen mne. Po obede nám akosi stvrdli nohy a oťaželi brušiská. Ivan vraví, že po Brezovú môžme ísť spolu ale v kopcoch už je jedno, či pôjdeme v balíku alebo sami. S kopcami sa musíme popasovať každý sám. Ja som sa dostal do pohody už pred Brezovou pod Bradlom. Tam som skoro chytil defekt, lebo tí lenivci predo mnou akosi nesignalizovali problémy na vozovke. Aj Juro Haluška cítil problémy a tiež zastavil, aby skontroloval plášte. Obišli sme dobre a uháňali za balíkom. Podľa možnosti obchádzali vymlátené diery v asfalte. Nemal som chuť riskovať ďalej nejakú jamu, tak som sa natrepal dopredu k Ľubošovi. Dohonil som ich ľahko, lebo museli dať prednosť jazdiacim historickým autíčkarom. Rýchlosť stále sotva 22 km/h. Za Brezovou mi už Ľuboš takmer ironicky (ironmanicky :-) vraví, že som nejaký odpočinutý, lebo mi nohy idú jaksi samé od seba rýchlejšie ako rýchlosť balíku. A tak sa im pomaly ale isto začínam vpredu strácať. Profil mi maximálne vyhovuje. Mierne stúpanie s rovinatými pasážami, takže sa bláznim ako malý chlapec. Veľmi sa mi to páči. Konečne som na vrchole kopca a spúšťam sa bleskovo dole a čakám na zvyšok balíku v zákrute, čo by kameňom dohodil do Myjavy, kde sa radikálne mení smer trasy. Inak povedané, odtiaľto sa už vraciame nazad. Počkáme sa a vyrážame znovu do kopca smerom na Vrbové. Zatiaľ je to len dosť tiahle stúpanie. Akosi sa mi čoraz horšie šliape. Sily dochádzajú a prevody mi to nehodlajú uľahčiť. Dedina a dlhý zjazd. V ďalšej dedine sa zjazdovanie končí a znovu ideme do kopca. Toto je ešte vytrvalejšie a strmšie. Začínam už čoraz viac trpieť. Som síce kdesi vpredu ale unavuje ma to viac ako sa mi páči. Konečne sa po niekoľkých serpentínach stúpanie končí a znovu zjazdujem. Idem v závese za Mirom a za nami ešte dvaja. Na križovatku dorážame ako hlavný balík a čakáme na pomalších. Viem si predstaviť, ako sa Juro v tom stúpaní pachtí hore.

Konečne sme zase pohromade a ideme na Vrbové. Tento úsek si pamätám z minulého ročníka. V zjazde sme išli vtedy prví spolu s Gabikou a aj tak nás hlavný balík ofúkol kdesi dole v zjazde rozdielom rýchlosti. Teraz sme sa utrhli malá rýchla skupinka a makali maximálkou dole. Striedali sme sa ale rýchlo mi dochádzala para a tak sa stalo, že pri jednom prestriedaní som sa včas nezaradil na koniec a maličký balík mi beznádejne ušiel. Mať tak viac síl, asi by som ich voľáko dohonil. Vzadu nevidím nikoho, takže sa opakuje scenár z minulého roka, zase dôjdem do Vrbového sám. Síce nie posledný ale sám. Musím dojesť posledný rožok lebo to tak vyzerá, že sa začínam akosi odsoľovať. V rovinách mi to ešte ide ale v kopcoch už cítim, že nevládzem. Nevadí, vo Vrbovom bude pauza, dám sa dokopy.

Tam sa dáva dokopy viac parťákov. Ľuboš si napríklad leje vodu na stehná a masíruje si ich. Spomenul som si na Rasťovu reportáž z Kojšovky, ako si oblievali vínom nohy a kolená. Vraj im to pomohlo. No určite :-) To si skôr tie kolená oblievali zvnútra.
Juro sa ma pýta, ako to ide, tak poviem, že dá sa. Máme toho dosť. Podobne aj ostatní. Rožok mám zjedený, aj keks zhltnutý a spomínam na karbošmak, ktorý som si pripravil doma a ktorý som samozrejme zabudol zobrať so sebou. Juro už vyrazil dopredu pred nami, lebo už vie, čo nás teraz čaká a chce si vytvoriť mierny náskok, aby aspoň časť hnusných hupkov prekonal s nami. Spolu s ním je vpredu aj náš najmladší účastník, ktorý sa už výdatne kníše, takže melie tiež akosi z posledného. Oboch dobiehame a pohlcujeme pár kiláčikov za Vrbovým. Stále sa držím čela. Ideme malá skupinka vpredu. Hupky zdolávame celkom svižne a čo strácam v stúpaniach v kopcoch, ľahko dobieham dole kopcom. Len si vravím, nestratiť kontakt s nimi, lebo bude potom zlé.

V poriadku sme sa dostali až do Trstína. Stále si to pletiem so Smolenicami. Furt mám pocit, že Trstín sú vlastne Smolenice. Dúfam, že si to konečne zapamätám, ako to vlastne je. Ideme do krčmy. Chalani hromadne vycvakávajú SPD a oproti nás so záujmom obzerajú miestne baby. No že som si to všimol, že? :-)
Postupne poprichádzal aj zbytok. Ja som si už stihol kúpiť pitivo a doplniť zásobník. Už dobre cítim, že mi už chýba soľ. Začínam mať taký mazľavý pot či čo to je. Nemám z toho dobrý pocit, lebo viem, že keď prichádza tento stav, baterky sú takmer vybité. Na to netreba pulzmeter. To cítim aj sám. No dobre, už toho aj tak veľa neostáva. Nejako to už vydržím. Práve prichádza Andrej, náš mladý greenhorn a kríva. Pýtam sa, Ivana, čo mu je, čo sa mu stalo. Vraj dostal kŕče. No tak na neho to už prišlo.

Čas finálneho odchodu sa blížil. Veľmi sa mi nechcelo, trošku mi stvrdli nohy. Už sa im vôbec nechce. Nič sa nedá robiť, budete musieť zabrať, nožičky moje, ak sa chcem dostať domov. Našťastie som sa rýchlo rozhýbal a znovu ťaháme špicu. Cez Smolenice sme sa kdesi v Orešanoch znovu ponaťahovali. Za Častou mi už znovu začínajú kvíliť nohy. Na ten stupák na Červený Kameň som vôbec nebol pripravený a tak som v polke kopca radšej zastal, nech sa aspoň vydýcham, keď už nohy nechcú ťahať. Vydýchal som sa a spolu s Ľubošom sme sa vytrepali až hore. Potom zase dole, doľava. Nejako mi začalo v zjazde podozrivo škrípať predné koleso niekde v oske alebo kde. Dosť ma to vydesilo, lebo to boli naozaj veľmi nezvyčajné zvuky. Tak som v zákrute zastavil. Ľuboš mi zmizol a ja som začal študovať, čo to vydávalo také divné zvuky. Skúsil som uvoľniť a znovu dotiahnúť predné koleso. Pobúchal, pohrkal predným kolesom, či niečo nezačujem. Takto som tam trošku maturoval, pozeral, čo by to mohlo byť. Posledná kontrola a pomaly, opatrne dole znovu na hlavnú cestu. Teraz už len sám.

Konečne hlavná cesta, odbočujem doprava a v diaľke vidím niekoho z nás. Nerozoznám ani podľa dresu. Nevadí. Svojím tempom makám až do miesta, kde odbočím na Zochovú chatu. To som zvedavý, ako to vyšliapem. Síl šliapať kopce už vôbec nemám nazvyš. Dych sa kráti rýchlejšie ako som si myslel. Šliapem na najľahšom čo mám a dosť to žere sily. V nohách mi to akosi divne vibruje. Žeby kŕče?
Teraz už vidím, koho som to v diaľke videl. Ivan. Dobieham ho proti svojej vôli, lebo nič pomalšie (ľahšie) nemám. Na zástavke pred Zoškou už totálne prepotený mazľavým potom radšej zastavujem, nech ma nesklamú nohy v záverečnom stúpaní. Skúsim ich prebrať ľahkým strečingom. Prichádza Jurov brat a somruje po mne nejaké minerály. Cha, nie je jediný, čo mu chýbajú. Vravím, že mám vo fľaši iba džús a to mu veľmi s minerálmi nepomôže. Ponúknem mu Tatranku ale dopredu viem, ako sa zatvári. Zhnusene. :-)
Tak sme ešte chvíľu posečkali a vydali sa zdolať "najťažší" kopec tohto dňa.

Hore nás fotí ulejvák Rasťo a hubujem mu, aby ma nefotil v takomto zúboženom stave. Som totálne prepotený, odsolený, hnusný, slizký, studený ako slimák. Buééé. Kde je tu posteľ?
Ešte chýba Juro. Vyzerá presne ako zbytok. Uštvaný, zničený ale rád, že je v cieli. Pokecali sme trošku a chystali sa na návrat. Juro Haluška mi ponúka noviny, aby som si jedny zobral. Sám si pchá noviny pod dres. Ja len čumím ako puk, čo to stvárajú.
"To nemáš WindStopper dres?"
Blízko stojaci Jano sa smeje a vraví
"Teraz už áno."
Takže sme vyhotovaní, môžeme vyraziť dole, do Pezinka, do Jamy, tam si sadneme a pokecame, popijeme, pojeme, dojeme a vypadneme.
Najprv sa tam treba dostať. Toto bude asi brutálny zjazd, keď si podaktorí urobili také kancelárske windstopery. A teda že bol parádny! Štartoval som síce medzi poslednými, ale ako vždy doteraz, v zjazde som chytil riadnu slinu a popredbiehal všetko čo sa dalo. Aj jazda do Pezinku bola celkom dobrá. Zrejme som sa na Zoške dal znovu dokopy. Do PK sme sa dostali nenormálne rýchlo. Potom krátky úsek v PK a sme v Jame.

Tam som si musel dať voľačo do úst, lebo hlad sa hlásil čoraz nástojčivejšie. Asi si dám tú cigáru čo je v jedálnom lístku. Rasťo vraví, že je to taká párková klobása či čo. No uvidíme. Pivo som si nedal. Nemám tu s tým dobré skúsenosti a ani na naliehanie Rasťa som nepovolil. Minerálka stačí. Rasťo si neodpustí pichnutie, že ma ešte čaká dokončenie slučky, čo oni išli ráno. Šak dojem párky a vyrazím, nech to stihnem ešte za svetla. Na smrť unavený Ivan uznanlivo vraví, že tomu vraví morálka. Brzdím ho, reku nech tomu zatiaľ hovorí odhodlanie, lebo tam ešte nie som.

Tak sa teda rozlúčim a vyrazím do Sv. Jura, nech to teda dokončím. Ide mi to celkom dobre. Sám sa čudujem, že nohy vôbec vládzu ťahať 36 km/h ale dobre viem, že v kopcoch to bude ine kafe. Veď aj bolo. To najprudšie čo na stupáku smerom na Biely kríž bolo, som musel potlačiť. Darmo, s takými prevodmi a vysilený, to moc dobre do kopcov nejde. Na Biely kríž som ešte prišiel za šera ale na Peknú cestu už bola tma tmúca. A čo je väčšie ako dve tmy? Nuž, tri tmy. :-)

Nejako som sa dokostrbatil domov. Vo svetle pouličných lámp, v tichu o pol desiatej večer odomkýňam bránku a som doma. Moc sa nevyspím ale mám to za sebou. :-)

DST: 230
TM: 9
AVS: 25.3
MXS: 79

Nedeľa

Minivýlet na hrádzi a späť.

V nedeľu som si povedal, že musím ísť na nejaké vyšliapávanie nôh, aby sa dali čo najrýchlejšie do poriadku. Dosť tomu pomohla aj SMS od Citróna, aby som prišiel za ním do bufetu a s niečím mu pomohol. A tak si šliapem po hrádzi nejakých 28 km/h, žiadna naháňačka, žiadna záťaž, len krútiť pedálmi. U Citróna som si dal dobrý gulášisko a pritom mi Citrón ukazoval fotky zo svojej dovolenky a popisoval, čo a kde boli a ako bolo. Chce urobiť nejakú reportáž a mám mu s tým pomôcť. Predstavuje si to ako Hurvínek vojnu. Popíšem fotky a ty urob reportáž. Che. To asi nepôjde. Vôbec som tam nebol a ani netuším, čo by som tam písal. Veď svoju dovolenku som dával dohromady niečo cez dva týždne a to som ani nerobil nejako literárne uhladené. Tak som mu nakázal, aby aspoň zbúchal nejaký hrubý koncept. Na to sa to všetko nejako navešia.
Dobre, som najedený, (kua to bol guláš) a ide sa nazad. Počas šliapania kalkulujem, kade pôjdem nazad. Potom ma napadne, že by som mohol ísť cez neotvorenú dialnicu Mierová-Zlaté piesky. Dobre som spravil. Klídek a pohoda. Nenazdal som sa a som vo Vajnoroch. Obídem Vajnory a cez BEZku prichádzam domov s natočenými 52 kilometrami. Dúfam, že to nožičkám bude stačiť. Mne áno. Tento víkend som sa teda nenudil. :-)

DST: 52
TM: 2:10
AVS: 24.5