Jasná - Bratislava 2007, návrat
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Ešte v sobotu večer po Viva maratóne 2007 som telefonicky vyzvedal od Rasťa, ako vyzerajú predpovede počasia na nedeľu. Hlavne ma zaujímal vývoj prúdenia vetrov. Lebo ak by malo fúkať tak, ako v sobotu, tak prídeme do BA až v pondelok. Ak vôbec.
Lenže predpovede hlásili, že vetrisko sa vybujačilo dostatočne v sobotu a na nedeľu bude len mierny, premenlivý vietor. Viac nám nebolo treba. Na nedeľné ráno sme sa teda s Jurom a Mišom dohodli, že o siedmej na raňajkách sa stretneme a potom vyrazíme.
Ráno sedíme v hotelovej reštike, pojedáme biedne raňajky o počte dvoch tenkých plátkov šunky, štyroch tenkých plátkoch salámy, dvoch tenkých plátkoch syra a konečne dvoch hrubých plátkov uhoriek a jednu rajčinu. Pardón, zabudol som polozmrznutú kocku masla. Skutočne výdatné raňajky pre športovcov, ktorí sa včera terigali sem až z Bratislavy. :-)
Tak si raňajkujeme s Jurom o trase, prišiel k nám Mišo a vraví dutým hlasom, že nejde. Že je nascípaný. Ostali sme teda dvaja a dohodli sa na 7:45 že vyrazíme. Išiel som si po "výdatných" raňajkách zobrať bicykel a pripravil ho na štart.
O 7:50 sme teda vyrazili. Podľa mňa dosť neskoro ale Juro sa tváril, že vie čo robí. Tak teda OK. Dvom sa bude iste napredovať rýchlejšie, ako mne samotnému. Ranná teplota 16 stupňov bola oveľa priaznivejšia, ako v roku 2006, keď som aj v zjazde cítil zimu vo windstopperových čapákoch. Teraz by som to v kľude zvládol aj v letných kraťasoch. Ale dal som si povedať a v návlekoch a dlhom letnom drese sa spustil dole. Dole nás už čakala jeho žena, ktorá nás zabezpečovala. Juro jej dole nakázal, aby nás čakala hore na Donovaloch a my sme sa vydali ďalej cez Liptovský Trnovec, do Ružomberka.
Hneď v prvom kopčeku, ktorý je za Liptovským Mikulášom ma Juro utrhol takým spôsobom, že som nechápal. Kua, šak dnes ideme 300 km, tak kam sa ponáhľa?! Dobehol som ho až na druhom kopčeku, keď spomalil. Vravím mu, že nie som rozjazdený a chýba mi veľa síl po tom, čo som tlačil včera s Petrom Barbaru do kopčekov. Prikývol, že OK. Potom znovu nasadil pre mňa nepochopiteľné tempo. Dva krát som prestriedal ale nemal som pri tom bohvieaký pocit, že by mu to veľmi pomohlo. Tak som sa zavesil za neho, reku, je to starý človek, unaví sa a potom už bude so mnou striedať ochotnejšie. :-) Posledný veľký kopec pred Bešeňovou vôbec nenaznačoval nejaký úbytok síl. To skôr mne vyskočili tepy, ako som sa ho snažil držať aspoň frekvenčným tempom na malej píle, aby ma zase neutrhol. Hore mu však spadla reťaz, lebo po tom včerajšom karambole sa mu to všelijako rozladilo.
Za Bešeňovou som znovu kúsok potiahol špicu a potom už točil špicu len on. Priemerka taká, akú ja nejazdím ani do roboty na 35 kilometrovom objazde Bratislavy. Na semafóroch v Ružomberku stojíme a vravím mu, že do toho búcha, akoby sme boli dvadsať kilákov od Bratislavy. On mi na to s úsmevom.
„Robo, ja neviem jazdiť pomaly“
„Aha" ale nechápem. "a koľko máš tento rok natočených kilometrov?“
Otázka zanikla, lebo naskočila zelená.
Po Liptovskú Osadu sme to ťahali hore kopcom priemerne okolo 31, teda viac ako včera tadiaľto dole kopcom. :-) Za Liptovskou Osadou sme sa na chvíľočku prestriedali. Rozumie sa, že mi tepy trošku vyskočili, ale už veľmi nespadli po prestriedaní, lebo sa stúpanie nebadane zvýšilo. To som už nevládal držať s ním tempo a nechal ho tak. Snáď ma hore počká. Nasadil som svoje obľúbene dolomiťácke tempo a pomaly sa šúral v aeróbnom pásme hore. Koľko unavené nohy dovolili. Po pravej strane pred vrcholom Donovalov bolo vidieť, že si tu dali zraz downhilové bezmozky. :-)
Hore ma čakal Juro vysmiaty, že jak sa mu dobre trénuje, že tiež išiel v aeróbnom pásme.
„Zabiť ho je málo“, pomyslím si.
Hore si dávame znovu bundy, ja si dávam dole návleky z nôh, lebo mám pocit, že ma škrtia a dusia. Dopĺňame pitie a znovu sa pýtam na jeho najazdené kilometre. Nejako tá otázka zase išla do stratena.
Vyrážame dole. Mňa púšťa dopredu, som trošku ťažší, takže mi to ide dole rýchlejšie. Za Starými Horami znovu zastavujeme a rozborka pri aute. Nejaký ten keksík, banánik a ďalej. Nebudeme sa predsa zdržovať blbosťami. :-)
Bez návlekov sa mi išlo predsa len lepšie. Aj teplota pomaly stúpala takže sme si to mastili na BB ako sa patrí. 30-35 km/h. Tie dva kopčeky som si v háku pekne hrábol do rezervoára, lebo Juro do tých hupiek pred BB zvoľnil aspoň na prijateľných 29 km/h. :-) Vlastne, keď si tak spomínam, on na tých kopcoch hrubú pílu ani nezhadzoval. Pre mňa to znamenalo zbesilú frekvenciu na malej píle a nestratiť hák. A on nič. Teda vravel mi medzi rečou, že ideme po rýchlostnej komunikácii, že tu cyklisti nemajú čo hľadať. Vravím, mu, sme v meste, snáď to nevadí. Najmä, keď je tá obrovská viaduktová križovatka v BB vyriešená tak debilne, že sa v nej cezpoľný bez problémov stratí. Nakoniec sme sa teda dostali na tú normálnu cestu vedúcu do Zvolena kde mi láskyplne znovu poskytol kúsok potešenia točiť špicu. Popritom som mu ukázal vpravo na diaľnici, ako si to po nej šinie nejaký cyklista na krose. Špicu som vydržal ťahať ledva dva kilometre kým som sám neodpadol do háku. Zvyšok až do Zvolena ťahal on. Vo Zvolene som sa prepracoval znovu na špicu, aby som ukázal, kade treba ísť ďalej, potiahol kúsok na Stráže a tam ma znovu utrhol a nepomohla ani frekvencia. Kua, musím pred kopcami ísť v háku, inak nemám šancu.
V podjazde ma počkal a fičali sme na Budču smerom na Pohronskú Dúbravu, kde nás čakal náš pojazdný "manager". Tento úsek Juro nepoznal a tak sme medzi sústami hodnotili celkový postup a tak podobne. Pozerám na svojom Polare sumárne údaje a priemerku.
Sme za Donovalmi, priemerka 33.5 a nechápem. Skúsim sa Jura teda opýtať okľukou na natočené kilometre.
„Juro, ukáž mi ruky, nech vidím tie napichané žily“ :-)
Zasmial sa a vraví, že on také svinstvo nežere.
„Tak koľko máš teda natočených kilometrov tento rok?“
Keď mi to povedal, pretočili sa mi panenky, precitol som a pochopil, že dnes to nebude o tom, či obaja dôjdeme do Bratislavy, ale či dnes vydržím za ním jazdiť v háku. Veď z doterajšieho priebehu som mal pocit, že som si mal zobrať radšej leteckú kombinézu na ochranu pred preťažením, aby sa mi nezatmievalo pred očami pri tých hupkách, čo sme doteraz absolvovali. On tie hupky išiel na hrubej a ja na malej s kadenciou pomaly 150. Takže Juro dnes bude teda trénovať na 24 hodinovku, ktorú má o týždeň a ja budem zase trénovať jazdu v háku, aby ma neutrhol. Symbióza ako vyšitá. :-)
Od toho momentu som sa teda už nepokúšal o nejaké pravidelné striedanie. Vlastne ani doteraz nebola možnosť. Proste len strážiť svojich 30 cm medzi našimi kolesami. Ostro som videl pred sebou len Jura, jeho bicykel a kúsok asfaltu. Všetko ostatné sa mi pri tej rýchlosti rozmazávalo a strácalo akýkoľvek informačný význam.
Dohodli sme sa, že sa počkáme v reštaurácii pod Hradom pri Revišti kde si dáme normálny obed ako ľudia. To platilo pre mňa a "managerku", lebo Juro nie je človek. :-)
Ďalej sme pokračovali cez Pohronskú Dúbravu, Trnavú Horu, Ladomiersku Viesku. Tam Juro ešte viac zrýchlil, aby sme minimalizovali čas strávený na tejto frekventovanej komunikácii. Našťastie túto cestu museli nedávno opravovať, lebo ten asfalt umožnoval udržiavať slušnú rýchlosť. Nechcel som ísť cez Lovču, lebo je tam miestami tak vytrieskaný asfalt, že z toho bolia ruky. Za Bzenicou sme konečne odbočili do Revišťa a naobedovať sa. Všetci traja sme si dali makové šúľance a chutilo nám. Džús prišiel tiež vhod.
Najbližší postup vyberal teraz Juro. Nepôjdeme cez Kozárovce na Vráble ale smerom na Tlmače, Kálnu, Lok. Od Kálnej som to už poznal. Tam nás chytil mierny protivietor a tak som bol znovu poctený chvíľu potiahnúť špicu. :-) Kvôli horúčave som začal mať problémy s pitím. Voda sa mi míňala akosi rýchlejšie.
Za Radavou sme zastavili na krátku prestávku. Doplnenie pitiva, nejaké kekse. Na stojáka som vypil celú fľašu jonťáku a hneď som si dal zarobiť ďaľšiu. Juro si ešte stiahol záznam z Polaru do Nokie, lebo mu to so zapnutou kadenciou rýchlejšie zapĺňalo pamäť, kým ja som si masíroval pobolievajúce chodidlá.
Úľany nad Žitavou sme prefrčali a pritom precedil, že toto je jeho rodná dedina. Tu vyrastal ako chalanisko. Pekný cyklisticky zaujímavý kraj a málo áut. Odtiaľ sme sa vydali cez Moyzesovo na Komjatice. Potom pravítko cez Rastislavice kde sa mi poradilo Jura utrhnúť. Aj to len preto, že som prepočul, že ide jesť. :-) A ja som búšil až na priemerku 35 km/h, aby som ho moc nebrzdil. :-)
Strojové tempo a zvyšujúca teplota ma čoraz viac unavovala. Od Rastislavíc cez Jatov, Trnovec, Šaľu, Galantu som sa snažil držať háku čo to dalo. Asi kvôli horúčave mi totiž už od Kálnej začínala opúchať ľavá noha, takže v Galante som Jurovi povedal, že si potrebujem namočiť nohu do studenej vody, aby som utíšil bolesť. Radšej som však moc neskuvíňal, lebo Juro bol účastníkom včerajšieho karambolu a mal dobité obidva lakte, kolená, pravý členok a napriek tomu dnes ťahá špicu ako lokomotíva na jadrový pohon. Citrón s Puškim nech sa idú strčiť. :-) Lenže Juro nie je človek ako som už spomínal, takže sa to neráta.
V Košútoch sme teda zastavili v krčme. Samozrejme miestni štamgasti s otvorenými ústami pozerali, čo za mimozemštania to tu pristáli. Jednookej, sešlej, zberačky pollitrákov som sa opýtal, kde sú tu toalety. Nerozumela.
„Záchod, hajzeľ“
„áhá, tám, róhu“
No dobre, trafil som síce do zamestnaneckého záchodu ale štamgasti na potom správne nasmerovali.
Omočenie chodidla v studenej vode dosť pomohlo. Prekrvila sa a bolesť ustúpila. Po niekoľkých kilometroch pravé chodidlo akoby zo závisti, že sa ľavé okúpalo v studenej vode, začalo bolieť rovnakou bolesťou ako predtým ľavé. Druhýkrát som sa však už Jura neodvážil otravovať ďalšou návštevou nejakej krčmy. :-)
Nakoniec sme v nejakej krčme vo Veľkých Úľanoch predsa len zastaviť museli, lebo mu došla voda. Akože sa rozumie, že ja som už vodu dávno nemal :-). Zobral teda prázdnu fľašu aj moju a išiel načapovať vodu z vodovodu.
Keď sa vrátil, hneď som zahasil niekoľkými dúškami smäd. Chutila však ako recyklovaná, technologická destilovaná a ešteneviemaká voda zo storočnej studne. Nevadí, černosi v Afrike pijú aj horšie bahno, tak som to nejako prekonal a pil. Ako som si všimol, Juro nie. Radšej dopíjal zvyšky jonťáku v druhej fľaši.
Za Kostolnou pri Dunaji sme obiehali nejakého roztúženého týpka na Ukrajine, ako si to po ceste vyšíval zľava doprava. Akoby tancoval na biku. Keď sme ho predbiehali, tak som mu zakričal, že ho pri tomto spôsobe jazdy raz niekto zotne zozadu.
Za Turňou som sa predral dopredu za Jurovho šomrania, že keď sa mi chce, môžem potiahnúť špicu.
„Nechce, ale už chcem byť doma“ :-)
Vydržal som po Novú Dedinku. Tam som znovu odpadol ako nacicaný kliešť a pekne poslušne znovu do háku. To som už bol prakticky doma, pretože tento terén jazdievam pravidelne cestou do a z práce. Takže sme sa rýchlo dostali za Ivanku pri Dunaji, kde nás už čakal náš „manager“.
Úúúúúúf, prežil som to. Prakticky 10 hodín som plápolal za Jurom ako handra na tyči, 10 hodín s očami prilepenými na jeho zadné koleso aby som do neho nevrazil. Došiel som domov unavený viac psychicky ako fyzicky. Teda nie žeby som fyzicky unavený nebol, ale jazdiť v háku 10 hodín je tiež makačka. A na hodinové ťahanie špice strojovým tempom okolo 32-34 km/h proste nemám. Čo bolo najviac zničujúce, že sa prakticky vôbec nestálo na prestávkach a stále sa búšilo do pedálov. Niekoľkokrát som sa sám seba pýtal, či sa voľakde na toto tempo nevyseriem a nechám ho ísť, nech si ide. Teplota po obede ma kruto ničila, lebo nemám rád veľké horúčavy a pritom Juro mal pod dresom ešte klimatex tričko, takže mu muselo byť ešte teplejšie. Ale nakoniec som to nejako zvládol.
Juro mi poďakoval, že som ho ukecal na Viva maratón. Ja som mu zase poďakoval za odtiahnutie návratu, či vlastne brutálne odvlečenie (či dokonca cyklistické znásilnenie?) z Jasnej do Bratislavy. :-))) Ešte som mu povedal, že druhýkrát už s ním nepôjdem. :-)))
Dnes to bol masaker a mám pred sebou týždeň relaxácie, ofukovanie bolačiek, stŕpnutých prstov na nohách - rukách, rozostreného videnia a permanentného dolievania vody do dehydrovaného tela. :-) Masáž nôh a rúk radšej ani nespomínam, lebo po príchode domov som si okamžite hodil telo do vane a nastavil polhodinovú bublinkovú masáž aby som aspoň na poschodie vyšiel po svojich. :-)
Sumár.
Km: 333 km
Čas: 10:20
Rýchlosť: 32 km/h / 68 km/h
Prevýšenie 825 m
toto znie dobre, konecne si si zatrenoval :o) Nabuduce idem ja :o) Mne to potom bolo velmi luto, ze som si to rozmyslel. Ale manzelka mala radost, ze som bol vecer pouzitelny. Tak uz len kvoli nej to stalo za to. Ale nabuduce idem aj tak s Vami :o)))