Cyklomaratón VIVA 2007

Priblížila sa opäť jedna z akcíí vrcholov mojej jarnej časti cyklistiky. V tomto roku by som však tú moju prípravu cyklistikou príliš nenazýval. Napriek veľmi miernej zime a skorému nástupu teplejšieho počasia, ktoré poskytovali rozumný priestor na jazdenie som sa potýkal s technickými problémami, ale hlavne so zdravotnými. To spôsobilo mnohé pauzy v začatej príprave a potom samozrejme aj pomalé naberanie výkonnosti. Občasné krátke výjazdy na bicykli nemohli viesť k normálnemu rastu formy, aspoň u mňa. Predsa však sa mi podarilo najazdiť zopár kilometrov, ktoré mali byť zárukou pomerne bezproblémového zdolania maratónskej, tristopätnásť kilometrovej trasy.

Ako každým rokom, tak aj tentokrát bolo jediným nezaručiteľným faktorom počasie. Predpovede našich, ale aj susedných meteorológov hlásali výstrahy vo forme silných nárazových vetrov spojených s krupobitím a lokálnymi búrkami s vysokými úhrnmi zrážok. Jednoducho, pre cyklistiku mizéria.
V sobotu skoro ráno ma budí kvílenie vetra, lomoz stromov, ktoré sa pod nárazmi vetra ohýbajú ako v tranze a Robove klopkanie na dvere.
"Tak čo? Ideme?", pýta sa medzi dverami, ktoré sa mu prievan pokúša zabuchnúť pred nosom.
"Poďme! Na štarte sa uvidí..."

Po štandardných ranných rituáloch, dvoch obložených žemliach a pollitri akéhosi bylinkového čaju sa obaja pripravujeme na cestu na Zlaté. Je príjemne teplo a nepríjemne veterno. Nárazy bočného vetra s nami na bicykloch lomcujú ako s figúrkami z papiera. Ešteže máme na chrbtoch vaky s osobnými vecami, takže sme o pár kíl ťažší. Obaja však konštatujeme, že fúka nechutný, ale správnym smerom. Teda na východ.

Tentokrát prichádzame do priestorov štartu na Zlatých slušne, tak ako sa patrí. Naposledy sme totiž skoro zmeškali štart. V pološere sa rozhliadame, kde sú nejakí známi a čoskoro nachádzame naše sprievodné vozidlo. Ťažké čiernosivé mraky a búrlivý vietor neutíchajú, ale všetci sa chystáme na dennú, vyše tristokilometrovú nakladačku. Vzápätí nás už ampliónom zháňajú na štart, padá zopár slov usporiadateľa, búcha ohňostroj a … Ide sa!

Trasa je v úvode štandardná. Ide to celkom poľahky, pretože vietor nás tlačí pred sebou a tak sú tepy zákerne nízke aj pri miernych terénnych vlnách. Balík vyše stodvadsiatich cyklistov oblečených v nových, čistých, pekných bielych dresoch s logom sponzora podujatia sa šinie ako had dedinkami pezinského okresu. Vpredu idúce vozidlo usporiadateľa výborne zabezpečuje prejazd problémových miest. Pomaličky sa rozvidnieva a zdá sa, že fujazdíme pred mrakmi, ktoré obliehajú Bratislavu a Malé Karpaty. Doslova, lebo hneď zrána sa ide miestami veľmi rezko, často do 40 km/h, čomu však tiež pomáha vietor.

Prvý drobný incident sa vyskytol na kruháku pred Bernolákovom, kde si niekto z cyklistov pri odbočovaní nevšimol autá odstavené v protismere. Nič vážne sa však nestalo a pokračuje sa normálne ďalej. V Senci však došlo k miernej úprave trasy. Všetci sme čakali nájazd na starú betónku vedúcu do Sládkovičova a Serede. Aj policajné vozidlo tam odbočilo, avšak čelo pelotónu veselo valilo rovno do Senca. Za druhým kruhovým objazdom v Senci sme teda išli rovno na Recu, Pusté Uľany do Sládkovičova a tak sme sa prakticky vyhli nepríjemnému úseku trasy.

"Konečne rozumné riešenie", povedali sme si viacerí. V tom sa nám nad hlavami zjavilo malé lietadlo, ktoré nás sprevádzalo hodný čas, ani som nezaregistroval, kde po trase sa stratilo. Na obzore sa objavilo vychádzajúce Slnko a zalievalo nás zlatou riavou. Kontrast žiary na obzore na jednej strane a čierňavy za nami bol nádherný pre každé oko. Aj objektívy fotoaparátov. Nálada v balíku bola skvelá, črtal sa nakoniec pekný teplý deň. V Sládkovičove sme prekonali už iba pár stovák metrov betónky a nabehli sme na kvalitnú asfaltku I. triedy, ktorá nás doviedla pred Sereď až na odbočku na diaľnicu. Tam už väčšina z nás očakávala, že na najbližšej čerpačke bude krátka zastávka na vyvenčenie sa, prípadne doplnenie energie, či tekutín.

Z omylu nás vyviedol Efa, ktorý energicky usmerňoval ľudí, aby pokračovali ďalej. Neisto, ale predsa sme sa mnohí šinuli ďalej, až predsa len niekto na špici balíka zavelil stáť. Zvodidlá okolo cesty na možno vyše 30 m dĺžky boli razom obsadené rameno vedľa ramena močiacimi cyklistami. Neviem, čo vtedy robili ženy, ktoré išli s nami, ale pohľad to mohol byť zaujímavý. Z každej strany.

Niekde na diaľnici pred Nitrou som zaregistroval, že sa k nášmu pelotóny pridali aj motorkári, harlejáci. Tí jazdili spredu dozadu a opačne a pomáhali usmerňovať menej disciplinovaných cyklistov v balíku. Často nám tiež chránili náš jazdný pruh pred vodičmi áut, ktoré nás na diaľnici obiehali. Cesta ubiehala relatívne rýchlo, ale presne podľa časového plánu. Nitrou sme po obchvate prefrčali raz-dva a začala sa náročnejšia časť maratónu. Hneď za Nitrou nás preverili hupáky. Harmonikový efekt balíka sa ešte viac zvýraznil. Poučený minulými ročníkmi a pezinskými skúsenejšími kolegami som vzniknuté medzery nedoťahoval. Neoplatilo sa, pretože pri výjazde do kopca tí čo doťahovali brzdili, ja som naopak využíval kinetiku zjazdu a bez výdaja síl som ich pekne dobehol. Takto sme sa úspešne dopracovali až na prvú občerstvovačku po Zoborom.

Slnko už bolo dosť vysoko a veru poriadne prihrievalo. Návleky na ruky a tenký windstopper išli do ruksaka, proviant, ktorý sme dostali zasa do žalúdka. V pravý čas, začínal som pociťovať hlad. Počas prestávky sme si podopĺňali fľaše vodou, niečo pojedli a hlavne sme sa dobre bavili. Iba náš parťák Medo bol trocha otrasený z nepríjemnej zrážky s automobilom tesne pred zastávkou. Našťastie, odniesla to iba predná vidlica jeho bicykla a získal zopár šrámov na tvári. Nemohol už ďalej pokračovať, tak sa naložil k Dáši do nášho sprievodného voza.

S plným žalúdkom sme sa vydali do stúpania na Kozárovce. Je to v podstate iba naklonená rovina, ale niektorí ju nenávidia. Pri stúpaní sa pri mne zastaví Juro na kus reči, reku ako sa mi ide. Odpovedám, že zatiaľ sa dá, aj keď sa ozýva natiahnutý sval na ľavej nohe, ktorý cítiť vždy pri každom stúpaní viac a viac. Bolesť však nie je neznesiteľná, dá sa. Skôr ma začína trápiť, ako to bude na Donovaloch a potom v Jasnej. Veď sa uvidí. Dlhý úsek tejto pohronskej časti maratónu ideme vedľa seba a debatujeme o rôznych záležitostiach, kilometre ubiehajú, ani ich neregistrujem.

Až zrazu si uvedomujem, kde vlastne sme. Prebudila ma adrenalínová situácia, na ktorú som takmer doplatil aj ja. Na zhruba rovnakom mieste ako v minulom roku, niekde pred Novou Baňou, na širokej a kvalitnej ceste za odrazu zmotalo zopár cyklistov. Bolo to veľmi tesne pred nami a iba rýchle reakcie rozhodli o tom, ako to dopadlo. Balík tadeto išiel asi niečo cez 30 - 35 km/h. Odrazu rachot, výkriky a typický škrípot bicyklov o asfalt. Juro v snahe sa vyhnúť pred ním padajúcemu cyklistovi mi križuje môj smer jazdy a špice jeho zadného kolesa mi zachytávajú quickrelease môjho predného. V zlomku sekundy to vidím zle-nedobre a pozerám, kde sa vyvalím. Ako mi však Juro prehodil riadenie o pár cm vpravo, v podstate ma natočil práve do smeru, kde nebol nikto. Samozrejme, medzičasom som hafnul na brzdy čo to dalo a úspešne sa mi podarilo zastaviť a vyhodiť tretry z pedálov. Ostal som stáť na vlastných len slabých 20 cm od kopy bicyklov pomiešaných s ľuďmi. Vyzeralo to ako výtvor z dielne umelca Modern Art. Ďalšie zlomky sekúnd som iba tŕpol, kto za mnou to neubrzdí a napáli to odzadu do mňa. Vďaka Bohu! Všetci stihli zastaviť. V tom strese som ani nevnímal, čo sa stalo. Juro toľko šťastia nemal a hodil kotrmelec cez zbalenú kopu. Našťastie sa mu okrem odretých lakťov a ani jeho bicyklu nič vážne nestalo. Rýchlo som odtiaľ vypadol, aby som umožnil voľný prístup lekára na miesto nehody. Spamätával som sa z toho ešte dobrých pár kilometrov. Takýto adrenalín nemusím.

Bez ďalšieho účastníka, ktorého zaviezli do nemocnice v Novej Bani, kde mu šili hlavu, sme pokračovali ďalej. Vietor mierne utíchal, bolo však stále teplejšie a teplejšie, Slnko nekompromisne prihrievalo, ale to sme sa už blížili k ďalšej zo zastávok, kde sme si mohli oddýchnuť, načerpať energiu a doplniť pitný režim – Hronská Dúbrava. Čakal nás úsek s niekoľko kilometrovým stúpaním na Donovaly.

Čas oddychu som sa snažil maximálne využiť na oddych, relaxáciu a premasírovanie pobolievajúceho lýtkového svalu. Netrvalo to však dlho a zasa sme sedeli na našich tátošoch. Regulovanou rýchlosťou okolo 30 km/h sme po diaľnici postupovali na Zvolen, ktorý sme prešli iba okrajom. Aj tak nám však v balíku zasa zdvihli adreanlín dvaja starší páni, ktorí sa asi rozhodli pre kamikadze štýl jazdy. Neviem prečo, ale vo Zvolene začali na ceste strašne blbnúť. Križovali si cestu jeden druhému, jazdili bez držania riadidiel, vlnili sa, otáčali sa, mávali kde komu a kade tade. No proste veľmi zle sa za nimi išlo a cítili sme možné problémy. Preto sme spolu s Peťom dupli do pedálov a predbehli sme ich o dobrých 20–30 m. Pracovne sme ich nazvali Abdužaparov a Námorník. Kým sme prišli do cieľa v Jasnej, pár krát sme ich ešte stretli.

Cesta po diaľnici zo Zvolena do Banskej Bystrice bola pre nás novinka. Očakávali sme, že pôjdeme po starej ceste cez Kováčovú. Nakoniec, príjemne bolo ísť aj po diaľnici, veď za normálnych okolností sa tam človek s bikom nedostane. Za Banskou Bystricou už aj vrava v pelotóne utíchala, všetci sa chystali na prvý vážnejší kopec tejto trasy. Tempo bolo prijateľné a dlhý čas sme sa všetci držali pohromade. na štandardnom mieste za Starými Horami, kde konečne začína seriózne stúpanie sa odtrhli tí najrýchlejší a rozdávali si to na vrchol. Ja som šetril nohu koľko sa dalo, ale po dávke energogélu sa mi išlo dobre. Všade kde sa dalo som odľahčoval problémovú končatinu a tak ani som sa nenazdal, bol som čoskoro hore. Teplý bujón s rezancami a nejaké cestoviny so šunkou padli veľmi dobre, rovnako ako aj ďalších 10 minút oddychu. Bohužiaľ, viac sme toho naoddychovať nestihli, pretože zvyšných asi 60 min nám zabralo státie v rade na jedlo a samotný obed.

Pred zjazdom do Liptovskej Osady som na seba hodil zasa windstopper aj návleky na ruky. Predsa len, hore na kopci bolo iba 17 °C a v severnom zjazde pri rýchlostiach okolo 50-60 km/h by som príliš vychladol a vytuhol. Svoje rozhodnutie som určite neoľutoval, do miesta sústredenia som prišiel spolu s ostatnými v pohodovej nálade. Odtiaľ nás čakalo už iba posledných asi 60 km a potom vytúžená sprcha a večera.

Zjazd do Ružomberka je príjemný, keď neprší, nefúka severák a nie je 6 °C ako naposledy. Doposiaľ všetko (až na pár spomínaných kolízií) odsýpalo perfektne. Aj organizačne. Dobrá pohoda, postačujúca kondička, množstvo známych v pelotóne, vynikajúce počasie, blížiaci sa cieľ – to bola hnacia sila na záverečný úsek, kde nás čakalo ešte zopár hupákov pred Liptovským Mikulášom no a samozrejme záverečnné stúpanie z parkoviska v Demänovskej doline cez Záhradky k Juniorhotelu v Jasnej.

Na výjazde viaduktu vedúceho na Partizánsku Ľupču som zhadzoval z hrubej na malú pílu. Bohvie čo som robil ešte popri tom, ale skončilo to zaseknutou reťazou. Našťastie som sa do pedálov neoprel celou silou, ale pokúšal som sa vrátiť reťaz späť na pôvodnú pozíciu. Podarilo sa, ale aj tak som si ohol prešmykač. Zistil som to už na prvej hupke v stupáku, keď som nemohol zhodiť na malú a tak som burlačil niekoľko tých strmých výjazdov s totálne skríženou reťazou hrubá vpredu – "hrubá" v zadu. To mojej načatej nohe pred záverom veľmi nepomohlo. Tesne pred Mikulášom som do seba preventívne vtlačil ďalšiu porciu energogélu s očakávaním povoleného dopingu hore kopcom a poriadne zalial vodou. Do mesta sme doslova vleteli po dlhšom ale miernom zjazde vyše 50-kou. Popri ceste stáli ľudia a mávali nám, skoro ako na Tour. Čoskoro sme sa ocitli na záchytnom parkovisku v Demänovskej doline. Tam sme sa ešte posledný krát pred záverom vyvenčili, poodhadzovali prilby a zoradili na finiš. Ja som stihol ešte zájsť k žltému mechanickému vozidlu za pánom Čambálom, ktorého neoceniteľnú pomoc využíva každoročne viacero cyklistov na maratóne. Prešmykač mi niekoľkými hmatmi zrovnal späť a mohol som radiť. Veď posledné 2 km stúpania by som ja s nahodenou hrubou mohol bicykel iba tlačiť.

S Peťom sme sa dohodli, že záver vyjdeme spoločne. Značnú časť posledného úseku to takto aj bolo, ale moja noha už mlela skoro z posledného a so stúpajúcou strmosťou svahu klesala aj moja rýchlosť. Preto som mu hovoril, aby si išiel svoje tempo, že hore sa stretneme. V poslednom najstrmšom úseku mi odišiel na pár desiatok metrov. Niektorí, ktorých som dokonca ešte aj tam stihol obehnúť už doslova lámali bicykel a videl som aj tlačiacich. Zaťal som sa, pretože tlačiť som z morálneho hľadiska ochotný nebol. Cieľ sa významne priblížil a dievča s veľkými zelenými rukami vpravo pri krajnici tlieska a povzbudzuje, že už len asi 250 m. Vtedy som pár desiatok metrov pred sebou zbadal Roba, ktorý išiel na totálnu pohodu – poštárske tempo. Inak by bol už dávno v cieli.

Zaprel som zo všetkých síl do pedálov a doskočil som ho. Podali sme si ruky a cieľovú pásku sme pretli spoločne asi v polovičke všetkých účastníkov, čo prišli do cieľa. Noha vydržala a ja som sa cítil víťazom aj napriek tomu, že som prvý neprišiel.

Čo dodať? Akcia je to nepochybne veľmi atraktívna a zaujímavá. Zväčša sem prídu cyklisti, ktorí to s cyklistikou myslia vážne a teda sa jej aj patrične venujú. Je úplne jasné, že sobotné výlety po hrádzi nemôžu stačiť na zdolanie takejto trasy. Zároveň je vidno, že mnohí, ktorí sa zúčastnia sú sólisti a jazdievajú samostatne, inak by ovládali základy slušného správania sa v balíku. Často si neuvedomujú, že ich konanie môže na rozdiel od sólojazdy spôsobiť vážne kolízie a nežiadúce zranenia.

Neskôr v cieli sme sa dozvedeli, ako to vlastne bolo s pádom cyklistu, ktorý mal poranenú hlavu. Nehodu spôsobili technické problémy jeho bicykla. Napriek tomu, že cyklisti v pelotóne v drvivej väčšine jazdia na špičkových bicykloch svetových výrobcov známych aj u profesionálov, vždy sa nájde aj niekoľko starších kusov, kde je potreba zvýšeného servisného dozoru. Technický stav bicykla, rešpektovanie pokynov organizátora, disciplína a ohľaduplnosť by mali byť spolu s výbornou fyzickou kondíciou dobrým predpokladom bezproblémovej jazdy z Bratislavy až do Jasnej. Teším sa zasa o rok. Dovidenia!