Vyhne - Bratislava 2007
- Napísal: Robert Juhás
- Published in Cestná cyklistika
Z tohtoročnej firemnej akcie, ktorá sa konala vo Vyhniach pri Žarnovici
sme si na návrat do BA trúfli hneď traja. Ku mne a k Milanovi sa pridal
aj kolega Peter. Síce na trekkingovom biku ale s odhodlaním Armstronga.
:-)Pri presune vlakom do Žarnovice som asi chytil nejakého bacila a tak som sa ani veľmi nevyspal a zahrieval misu na WC. Na raňajkách som do seba kopol deci vodky na dezinfekciu. Pocitovo som bol dosť dole. Snáď to pomôže a jazdou do BA sa dám dokopy.
Ráno pri hoteli bolo studené. O pol deviatej ráno možno 5-8 stupňov C. Ešte k tomu dole kopcom do doliny do Žarnovice, kde bola brutálna hmla. Takže sme aj naobliekaní mrzli. Na frekventovanej ceste od Bzenice po diaľničný exit sme mali všetci traja v tej hmle doslova stiahnuté zadky. Ak sa dalo, tak sme peckovali vyše 30-35 km/h a na skrehnuté prsty nebrali ohľad. Len byť čím skôr preč z hlavnej cesty.
V Žarnovici na pumpe som kúpil baterky do GPS a mohli pokračovať. Aj napriek chladnému ránu to išlo celkom svižne. Priemerka sa držala niekde okolo 30 km/h. Vykúkajúce slniečko postupne rozbíjalo hmlu a my sme pomaly rozmŕzali. Peter nehlásil žiadne problémy ale dobre som vedel, že kým ideme dole kopcom, tak vládať bude. Ešte takýto 200 kilometrový záhul nikdy nešiel. Nanajvýš tak 40-100 km. Bohvie akým tempom. My s Milanom na žiletkách sme pre neho predstavovali pomaly cyklistickú špičku. :-) Minimálne celofiremnú. :-)Stále som mu hovoril, aby sa viac schovával v závetrí za Milanom a viac využíval hákovú jazdu. No ale skús naučiť svátečníka móresom za jeden večer. A tak sa vozil skoro s päť metrovým odstupom a ťahal si tak vlastnú špicu.
Pri Orovnici sme na chvíľu zastavili na krátke pojedenie, zhodnotenie jazdy a tak. Popísal som najbližšie kilometre a pokračovali ďalej. Kilometre odsýpali pomaly. Mne to išlo všelijako. Bolelo ma celé telo a bol som dosť nevyspatý. Najlepšie pôsobil Milan. Ten vyzeral, akoby sa vyspal doružova. :-)
Po pravej strane sme míňali chladiace veže JE Tlmače. Hmla už bola dávno preč, takže sme mali dobrú viditeľnosť. Cesty väčšinou poloprázdne a nám sa išlo zatiaľ dobre. Pred dedinou Lok som zahlásil krátku prestávku. Teplota už stúpla natoľko, že som dal dole návleky aj dlhé dresy. Peter sa chvíľu vzpieral a nechcel sa vyzliecť. Že jemu je dobre v tom čo na sebe má. Videl som na ňom, že dosť prepotený a bolo mi jasné, že už má polčas rozpadu za sebou a to sme ešte nemali za sebou ani tretinu trasy. Ak si to nedá dole, čoskoro vydochne. Čakal nás dosť pestrý hupkový úsek od dediny Lok po Komjatice. Samé hore-dole doprava-doľava a medzitým dlhé, mierne, tiahle stúpania klesania.
Táto húpačková sekcia dala Petrovi očividne zabrať lebo ku koncu už pýtal prestávku. Už sme boli blízko Rastislavíc, kde som onehdá zastavil v krčme na čapovanú Vineu či čo to bolo. Dobré to bolo aj z psychologického pohľadu. Lebo ísť niekoľko kilometrov po rovnej priamke je čistá depka. Takto rozdelené napoly to ujde.
V krčme na mňa naplno doľahla únava aj sračka. Ani Peter nevyzeral dvakrát zdravo. Na ňom bol vidieť kondičný rozdiel. Mňa v hre cez to všetko držalo vyše 7000 km v nohách a hlavne cyklodovolenka v Alpách, ktorú som pred mesiacom absolvoval. Takže ja dôjdem do Bratislavy pokojne aj v kóme, nohy pôjdu samé. :-) Znovu sme Petrovi vyčítali, že nejazdí v háku a tak podobne. Akceptoval to, ale zároveň sme zase my museli uznať, že má bloky ísť neskúsený v takom tesnom závese. Snáď to niekedy zlomí.
Naveľa sme vyrazili ďalej a veruže prestávka, ktorú som naschvál nechcel predlžovať, aby sme nestvrdli, nesadla. Peter vydržal ísť v našom miernom tempe iba chvíľu a pomaly ale isto spomaľoval. Skúsil som s ním za Jatovom malý experiment. Požičal som mu svojho Giosa a ja som si sadol na jeho Authora. Nech na unavených nohách uvidí, že či je to naozaj taký veľký rozdiel medzi cesťákom a krosom. Po pár kilometroch sa poďakoval a vrátil mi nazad bike, že si nechce zodrať riť na mojom karbónovom sedle. :-)Ja som mierny rozdiel pocítil okamžite. Išlo sa mi trošku pohodlnejšie ale cítil som, že na zadnom kolese má drobné vibrácie (asi osmička alebo vajco) a to trošku uberalo zotrvačnosti kolesa.
Pokračovali sme ďalej ale bolo mi jasné, že Peter už na biku do Bratislavy nedôjde. To sme sa už miestami soplili aj 17 km/h. Za Šaľou už bol definitívne vybavený. Už len nejako dôjsť do Galanty a zavolá si z BA odvoz. Tam sme ho pochválili, že si spravil osobák a rozlúčili sa.
Fúkal dosť silný severák, čo nám pri postupe na Senec nie celkom vyhovovalo. Ale pravidelným striedaním sme sa s Milanom celkom rýchlo posúvali dopredu. Menšie zmätky nastali pri výbere postupu z Veľkých Úlian na Senec. Milan bol práve na špici a vybral smer cez Jelku. V Jelke sme museli neplánovane zastať v krčme, lebo na mňa znovu prišla šaraticová nálada a len tak-tak som stihol vyžobrať od krčmárky kľúče od záchodu, odomknúť, zavrieť a stiahnúť gate. Zvyšok už išiel ľahko. :-)
Aspoň som mohol premýšľať nad tým, že som dostal kľúče od krčmárky pomerne ľahko. Ani som si nič nekúpil. Zrejme som mal taký vydesený výraz tváre, že okamžite pochopila, koľká bije. :-)
Trasa cez Jelku nám o pár km predĺžilo ale zároveň aj trochu sťažilo, lebo sme išli polku cesty proti pravobočnému severáku. A to z nás cucalo sily na počkanie. Milan to so mnou potiahol až do Novej Dedinky, hoci to mohol do Senca otočiť už v Kostolnej. Tam sme sa rozlúčili a ja som ťahal na guláš na rozlúčkovú akciu na velodrom na Tehelnom poli. Potom som si aj zajazdil tri kolečká, aby sa nepovedalo. :-)
