Neusiedler maratón 2008

Po štarte sme pomalým tempom prešli niekoľkými uličkami a zrazu sme mali pred sebou celkom slušné stúpanie, ktoré končilo vo vinohradoch nad dedinou. Trochu ma to prekvapilo, myslel som si, že celá trasa je rovina a teraz týmto jediným kopcom tak nezodpovedne ukrajujeme z celkového prevýšenia :-) Bolo to ale aj na niečo dobré, ešte sme išli všetci husto vedľa seba a v tomto kopci sa dali ľahko predbehnúť pomalší bikeri, čo by na relatívne úzkej ceste cez vinohrady bolo zložitejšie. Ešte pred štartom som si ujasnil, že odkrútiť takúto trasu sólovo by bola samovražda a musím si čo najskôr nájsť nejakú rozumnú skupinku. Za chvíľu som sa dal dokopy s dvomi, ktorí hore aj dole kopcom ťahali moje tempo, a tak sme spolu prešli cez vinohrady, lúky a lesík, až sme sa dostali na „normálnu“ hlavnú cestu a prešli cez hranice do Maďarska.

Za chvíľu nás začal predbiehať balík asi 40-50 cyklistov, tak sme sa okamžite začlenili a pokračovali s nimi ďalej. Cesta viedla cez maďarské dediny a mestečká, miestami bola dosť rozbitá, ale stále sme šľapali vysoké tempo, priemerka sa mi postupne ustálila na 34 km/h. Spočiatku som sa držal v zadnej časti balíka, ale nezdalo sa mi to tam veľmi bezpečné, nie všetci si držali svoju stopu, raz ma dokonca dvaja zavreli tak, že kým som stihol pribrzdiť, šuchol som jednému baranom o nohu a na zlomok sekundy som mal taký ten nepríjemný pocit, ktorý zvyčajne končí pádom. A tak som sa pri každej možnej príležitosti posúval pomaly dopredu, darilo sa mi to najmä v stúpaniach, lebo po rovine som pri takejto rýchlosti nemal šancu. Až zrazu, to už sme boli zase v Rakúsku niekde na 45. kilometri, som sa ocitol na špici a ťahal celý balík. Heeeej, to čo má byť ??? To je nejaké veľké nedorozumenie, sem ja vôbec nepatrím, veď tu nechutne fúka a treba makať !!! Nedalo sa nič robiť, nechcel som si spraviť hanbu, a tak som ťahal ako o život. Keď som odstriedal, dal som si už bacha, aby som sa až tak veľmi vpredu nepretŕčal :-)

Prvá občerstvovačka bola niekde na 67. kilometri. Predpokladal som, že sa aspoň na chvíľku zastavíme a že potom s niektorými budem pokračovať ďalej. Dosť mi ale padla sánka, keď som videl ako všetci iba pribrzďujú, ľudia okolo cesty im za jazdy podávajú banány a oni fičia ďalej. Z celej skupiny som zastavil iba ja, ako taký debilko som za nimi čumel, krútil hlavou a nechápal. To čo bolo, omylom som sa prihlásil na Giro alebo Tour? Kašlem na vás, idem sa najesť. Na stoloch boli iba nejaké nápoje a banány. Zobral som si teda banán a začal ho jesť, keď sa ma jedna z tých ženičiek spýtala, či niečo nechcem. A čo také, žeby banán? :-) Dojedol som a za dedinou sa ešte zastavil v kríčkoch, vďaka čomu ma obehli 2 menšie skupinky. Tak som už otrávený ako indiánsky šíp dobehol aspoň osamoteného bikera, reku spolu snáď niečo vymyslíme. Keď som sa ale obzrel, hneď bol svet krajší, zozadu sa približoval väčší balík. Natešený som si ich počkal, bolo ich asi 30 a išli porovnateľnou rýchlosťou ako „môj“ prvý balík, takže postupne sme sa rozrástli na asi 50 kusov. Ďalšia občerstvovačka mala byť niekde po 100. kilometri, tam už ale určite nezastavím aj keby som mal umrieť hladom. Nakoniec som ju vôbec nezaregistroval, možno zistili, že im tam nikto nestojí a zabalili to. :-)

Cesta celkom rýchlo odsýpala, mal som pocit, že čím sme bližšie k cieľu, tým viac sa tempo stupňuje. Akonáhle niekto nechal väčšiu medzeru, bolo treba dosť makať na jej zmazanie. Zradnosť jazdy v balíku sa plne ukázala na 77. kilometri, keď sa dvaja chlapíci jazdiaci tesne za špicou vytrieskali a v láskyplnom objatí sa spolu šúchali po asfalte. Všetko pri rýchlosti okolo 35 km/h, z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že to nie je nič príjemné, najmä keď ich čakalo ešte 50 km. Všetci ostatní sme sa im dokázali vyhnúť, takže na rozdiel od ich cestných lišajov nám ostala iba nepríjemná spomienka. Okolo 90. kilometra ma začala bolieť prdel, trapézy, tricepsy a iné divné svaly, ale ako som si všimol aj na ostatných, podľa rôzneho poposedávania, ohýbania, vytriasania rúk a pod. som zrejme nebol jediný. Našťastie nohy stále fungovali, na posledných 30 km bolo zopár nepríjemných plazákov, ktoré som dokázal vybehnúť medzi prvými, na jeden som dokonca prišiel úplne prvý. Super, dnes som stihol potiahnuť špicu svojho mini pelotónu a vyhral som aj svoju mini horskú prémiu, čo viac treba ku šťastiu? :-) Konečne sme v cieľovom mestečku, posledné 2 zátačky nás ešte trochu roztiahli, niektorí aj zašprintovali, a za nadšeného revu spíkera a potlesku okolostojacich prechádzame cieľom.

V cieli som už len vrátil čip, stlačil jeden banán, vyfasoval tričko a lístky na jedlo, vo veľkom stane ochutnal špagety s fantou, a pobral sa k autu. Do cieľa práve prišiel jeden z telesne postihnutých cyklistov, ktorý si to celé odkrútil rukami. Odhadujem, že na mňa nestrácal oveľa viac ako pol hodiny, tomu sa už povie frajer. Cestou domov som ešte stretol dosť veľa oneskorencov, vôbec som im tie posledné kilometre nezávidel, najmä tým čo išli vo dvojici alebo sólo. Celkovo musím toto podujatie pochváliť, dobre zorganizované, na všetkých križovatkách stáli policajti, obidva balíky, v ktorých som išiel, určitý čas dokonca sprevádzala policajná motorka, resp. policajné auto a upozorňovali protiidúcich vodičov, aby pribrzdili pri krajnici a neohrozovali nás. Kopcovité preteky síce nie sú také jednotvárne, ale aj takáto rovina zajazdená na moje pomery v dosť vysokom tempe mala svoje čaro.

Zopár údajov z môjho compu, oproti oficiálnym sa mierne líšia, lebo trasa bola kvôli nejakej uzávierke trochu dlhšia:

Odjazdená trasa: 128,48 km
Čistý čas: 3:50:35 h.
Priemerka: 33,42 km/h
Maximálka: 56,73 km/h
Priemerná kadencia: 80 ot./min
Poradie: 451 (z 801 klasifikovaných)

Fotiť veľmi nebolo čo, niekoľko fotiek je tu:
http://picasaweb.google.com/dusky69/NeusiedlerSeeRadmarathon2008