Sereďmaratón 2009

Neviem, ako to tí sereďáci robia s tým počasím ale toto už nemôže byť náhoda. 4 ročník a znovu slnečno, teplo. Teplo, ba až horúco bolo v cieli určite aj organizátorom.
Vôbec sa nečudujem, že na tento maratón nechcú chodiť rekreační hobbíci, lebo držať krok s chrtmi na kopcovitom maratóne nie je žiadna brnkačka. Takže idú väčšinou len tí, ktorí sú vopred zmierení s tým, že väčšinu trasy pôjdu sami, nanajvýš v maličkom balíku s kamarátom, či dvoma.

Na registrácii vládol menší zmätok, stresy. A to som si s Mihim gratuloval, že sme prišli pred 9 hodinou, takže sme v kategórii Open boli celkom rýchlo vybavení. Prvýkrát som dvihol oko nad podivuhodným spôsobom výberu zálohy za čip. Občiansky preukaz. Dosť neštandarný a v dnešnej dobe málo vídaný krok.

Náš cykloklub išiel našťastie v celkom početnej zostave, takže sme sa dohodli, že po Patu (prvú a jedinú občerstvovačku) pôjdeme podla možnosti spolu. Chalanov som varoval, že ostrý štart nasleduje už za Sereďou. Neviem, kde Sereď presne končí, ale už po niekoľkých zákrutách nás pelotón úplne neslušne utrhol aj s reťazou. Nakoniec sa nám ich podarilo pomaly ale isto dotiahnúť a mohli sme sa viezť. Len bolo potrebné mať oči na štopkách, lebo dochádzalo miestami k harmonikovému efektu. Na jeden z nich nechtiac doplatil Mihi, ked mu nepozorný cyklista vybehol na chrbát počas urputného brzdenia. Obaja museli zastaviť a rozplietať sa.
Pelotón samozrejme plynule odplával v dáli dál a po rozpletení oboch bikov sme začalí stíhať balík. Mišo ho chvíľu ťahal a keď som videl, že Mihi ide v háku za ním s úplne vypúlenými buľvami, tak mi bolo jasné, že ho niečo musí brzdiť.

Nakoniec sme horko-ťažko balík dobehli. Mihimu ten týpek riaditkami ohol zadné lanko na brzde, tak mu pochopiteľne začalo pribrzďovať koleso. No mal namále. Uvoľnil páčku na brzde a mohol pokračovať bez väčších problémov.
Pred odbočením na Hlohovec nás pelotón definitívne utrhol. To sa nedalo. :-) Išli sme do kopca asi 35 km/h a pelotón už beznádejne pre nás, zrýchľoval. Ale čakali sme to, takže sme sa zoradili a začali ťahať po trase. A zbierali sme až do cieľa čo z balíka odpadlo. Veľa toho ale nebolo. :-)

Za Sokolovcami doprava do strmáku na Svrbice. Tam sme sa kvalitne roztrhali ale hore sme sa počkali. Mihi si skontroloval v kľude bike. Nasledoval podľa mňa jeden z najťažších úsekov. "Roller-coaster" až po Jašter. Znovu sme sa tam počkali a zhruba po Alekšince sme aj vydržali spolu. Potom začali odpadávať Andy, Mišo. Aj do kopcov išli ledva ledva. Zvolnili teda tempo a my s Mihim sme sa vydali stíhať Peťa a Mariána. Chvíľu sa s nami držal aj Ďuri ale na neho sme sa celkom nekolegiálne vykašlali. :-)

Za Bábom vidím Mariána a na zemi reťaz. Ten bol vybavený. Kto už len nosí na preteky nitovačku? Ani som nezastavoval a pokračovali sme s Mihim ďalej. Dobehli sme v zjazde jedného z Dukly. Asi mal krízu, ale chytil sa. S ním sme došli na občerstvovačku, dali si teplú vodu a pokračovali ďalej. Išlo sa nám s ním oveľa veselšie a pravidelným striedaním sme dobehli a predbehli ďalších dvoch, čo ma celkom potešilo, že nie sme až také padafky. :-)
Za Dvorníkmi už ostávali len dva kopce. Na prvom nam „duklák“ utiekol a my sme sa už v rámci možností nejako doklepali do cieľa a predbeli pri tom jedného z Masters, ktorému zrejme tiež „došlo“ v nevhodnom okamihu.

V cieli som bol úplne a naprosto "vyřízený". Horúčava so mnou spravila svoje. Jazdiť som začal naplno toť, nedávno, pred týždňom. Napriek tomu mi Marián Hlbocký pochválil formu, že určite mám natočených aspon 3 tisíc km. :-) Haha, optimista. Len 1000. Veď som ešte v máji hral hokej.
Išli sme sa najesť - celkom to bolo jedlé :-), dačo popiť - aj pitné :-), odovzdať čipy a čakať na vyhlásenie víťazov a samozrejme napokon tombola. Na tú som si robil špeciál zálusk, lebo som už dlho nič netrhol. :-) Kým sa začalo niečo diať, rozprávali sme si zážitky z trasy, kde sa komu ako išlo.
Sereďmaratón má naozaj peknú trať. Obávam sa však, že po tohtoročnom „vyhlásení výsledkov“ na to mnohí rýchlo zabudnú, lebo také fiasko, aké utŕžili organizátori, by som neželal nikomu. A na tomto maratóne sa to nestalo prvýkrát.
Pomiešané kategórie, poprehadzaované poradie a podobne srandy si v dobách merania časov s čipmi nikto ani nevie predstaviť. A predsa sa stalo. Zmerať časy a bez veľkého čakania vyhlásiť víťazov je doslova psia povinnosť každého usporiadateľa. Otázne je, či ten verbálny „yebung“ od niektorých „cyklistov“ organizátori rozchodia aspoň do tej miery, že si o rok dajú na výsledkoch naozaj záležať a nenechajú nič na náhodu.