Dolomiten Radrundfahrt 2009

Z minulého roku mi na tomto maratóne ostal jeden nesplatený dlh – neskúsil som „extrémnu“ trasu, na ktorej mali byť zabijácke stúpania, nádherné výhľady a cesta popísaná menami slávnych cyklistov, ktorí po nej absolvovali etapu Giro d´Italia. Vtedy som išiel trochu nechtiac iba rovnejšiu „klasickú“ trasu, teraz o rok starší som už aj väčší vychcálek a rozhodol som sa, že úplne do neznáma nepôjdem. V sobotu ráno po zaregistrovaní som sadol do auta a vyrazil preskúmať terén týchto posledných 30 km. A veru neľutujem ani kvapku benzínu, ktorý som spálil. Prvé stúpanie po rozdelení trás bolo celkom normálne, to by sa ešte dalo zvládnuť. Lenže každé ďalšie už bolo iba horšie, kolmé steny, serpentíny, horské cesty kde sa ledva vyhli protiidúce autá, miestami poriadne rozbité zjazdy, ďakujem, kašlem na dlh, tu ma zajtra na bicykli nikto neuvidí, ani keby na každom kopci tancovali nahé nymfomanky :-) Ale výhľady boli aj bez nich naozaj parádne, len škoda že sa kvôli úzkym cestám nedalo autom hocikde zastaviť, ideálne by bolo prebehnúť sa tadiaľto na motorke.

Dilemu s voľbou trasy som mal vyriešenú a v nedeľu ráno som s čistou hlavou vyrazil na štart. Prišlo nás oveľa viac ako pred rokom, možno aj preto, že predpoveď počasia sľubovala krásny slnečný deň. Prvých 20 km sa okrem jedného plazáčika išlo stále po rovine alebo mierne z kopca, vietor žiadny alebo od chrbta, takže sme bez námahy stále ťahali okolo 40 km/h. Takto by to mohlo byť na každej akcii, už po chvíli som si našiel vhodnú partičku, zašil sa niekde v strede a vegetil až po prvý kopec, kam som aj bez kŕčov, potu a s normálnym tepom dofrčal s priemerkou 39,66 km/h. Tomuto hovorím cyklistika podľa môjho gusta :-) Ale nie všetkým to asi vyhovovalo, v tomto balíku sa viezol aj jeden 20-kilový 14-15 ročný dorastenec, ktorého to nadhadzovalo, ako keby krotil divokého koňa. Sedel na peknom Colnagu, ale na tú rýchlosť ktorú sme išli mal zaradený trochu ľahký prevod a tak usilovne metal nožičkami, že sa dopredu posúval prískokmi :-) Nie som veľký odborník, dokonca ani malý, ale dovolím si jedno cyklistické okienko: Milé deti, za to že ste videli v telke takto jazdiť uja Armstronga ešte neznamená, že to musí byť dobrý štýl pre každého :-) Ale pre zmenu kúsok pred ním išlo ďalšie dvadsať-deko, možno jeho brat, tento sedel na nejakom divnom hybride, vyzeralo to ako trekový bicykel s odpruženou prednou vidlou, ale ťahal ako o život a stále sa pohyboval pri špici balíka. No veď keď sa dostane do správneho vychcálkovského veku, hádam pochopí nádheru závetria v balíku :-)

Prvý kopec mal podľa organizátorov 7 km a prevýšenie 350 m. Okrem dvoch – troch prudších úsekov bol príjemne rovnomerný a dal sa prejsť bez väčších problémov. A tak som každú chvíľu vyťahoval foťák a snažil sa čo najlepšie zachytiť rozťahaného pestrofarebného cyklistického hada. Len škoda, že už aj môj foťáčik má svoje roky a na tých fotkách to je aj badať. Keď som už spomínal Armstronga, podarilo sa mi zvečniť aj jeho „parťáčku“ navlečenú v drese Astany. To som ešte netušil, že sa s ňou po niekoľkých hodinách znova stretnem aj neďaleko cieľa. Inak ženy sa tu zase pohybovali v dosť hojnom počte, mám pocit že na Slovensku by to bola poriadna rarita. Akurát mi chýbalo, že som si nemal s kým o nich poklebetiť, čo už keď Ivan sa akurát nezodpovedne flákal niekde v Jasnej :-) Zjazd z tohto kopca som si celkom vychutnal, mám taký pocit, že som sa to už konečne dolu kopcom trocha naučil. Prebehli sme mestečkom Kotschach, za pumpou zabočili doprava a začali jazdu na 40 kilometrovej húsenkovej dráhe. Začiatok v nadmorskej výške 700 m, koniec na 1526 m a medzi tým nekonečné množstvo zubov na pílke.

Hneď jedno z prvých stúpaní mi dalo poriadne zabrať, pripomínalo mi výstup na Passo Sella v Taliansku, ktorý vôbec nepatrí medzi moje obľúbené. Dlhé prudké úseky rozdelené serpentínami, aj napriek najľahšiemu prevodu som bol často postavený zo sedla a kúpal sa vo vlastnom pote. Takýchto stupákov bolo neskôr ešte niekoľko a dosť ma prekvapili, pretože som si ich z minulého roka vôbec nepamätal, vtedy sa mi išlo podstatne ľahšie. Odjazdené som mal skoro rovnaké objemy, tak to možno bolo spôsobené iba počasím, kým vtedy bolo chladno, zamračené a chvíľami aj pršalo, teraz som išiel v rozpálenej peci a bolel ma každý jeden odjazdený meter. Okamžite by som dal pol princeznej a kráľovstvo za odstrašujúcu kombináciu kopec + vietor + dážď, vždy lepšie ako takáto vysokohorská grilovačka :-) Zjazdy boli väčšinou strmé a relatívne krátke, v jednom som to už skoro tradične trochu prehnal a ustál iba s flekujúcim zadným kolesom v šmyku, ten pocit že to dole kopcom už celkom dobre ovládam zrazu nebol až taký presvedčivý. A postupom času som si začal uvedomovať, že tieto „kopčeky“ nie sú o nič ľahšie ako tie na extrémnej trase, tak predsa len nie som až taký vychcálek, keď sa tu teraz mordujem na biku :-)

Niekde medzi 50-tym a 60-tym kilometrom som ťahal do jedného z prudších stúpaní pred nejakou dedinou, keď som vľavo v protismere zbadal odstavené auto a v ňom cez otvorené okno sa škodoradostne rehotajúceho chlapíka. Bohovsky sa zabával a vykrikoval, že „toto si si dobre vybral“ alebo niečo podobné. To čo má byť? Mal som 100 chutí spáchať akciu ála Zdeno Chára, priblížim sa k autu a zrazu bez varovania bleskovo vystrelí ľavačka a vrazí chlapíkovi do nosa :-) Potiahol som ďalších pár desiatok metrov, tam bol odstavený autobus a všetci ľudia vonku sa tiež rehotali, ako keby som bol turistická atrakcia. Toto mi už začalo byť podozrivé, na všetkých pretekoch som doteraz vždy zažíval iba potlesk a povzbudzovanie. Žeby sem zablúdil nejaký slovenský zájazd? :-) Ihneď som ale pochopil, keď ma začal predbiehať borec v kroji na starom čiernom bicykli. Tak pardón, ten smiech nebol škodoradostný a ani nepatril mne. Chlapík musel byť poriadne vymakaný, keď zvládol všetky tie kopce bez prehadzovačky, iba s jediným prevodom na 100-kilovej starej rachotine. Neskôr som ho videl ako v ostrejších stúpaniach vykrajuje esíčka, ale aj tak to bol mimoriadny výkon, najmä keď som ho predbehol až 3 km pred cieľom, kde sme už znova fičali okolo 40 km/h a on s tým prevodom takú rýchlosť nedokázal roztočiť.

Keď som zdolal posledný kopec aj zjazd a konečne sa dostal na hlavnú cestu do Lienzu, vedel som, že o chvíľu bude nasledovať ešte jedno ťažšie stúpanie a potom až do cieľa mierne dole kopcom s jednou hupkou, ktorá sa vybieha na veľkej píle. Preto som sa nenaháňal a kľudne vyšliapal ten kopec, hore som sa obzrel a zbadal blížiaci sa balík, tak som sa zvalil na barany a aj bez ťahania upaľoval rýchlosťou 78 km/h. Dole ma dobehli, ale onedlho prišla odbočka na extrémnu trasu, tak sme sa trochu premiešali a pokračovali ďalej asi 15-ti. A zrazu sa predo mnou objavila známa Armstrongova kamoška z Astany. Bola to poriadna herečka, pretože predviedla nádherné divadielko, až sa mi chcelo zastaviť a spustiť standing ovation :-) Najprv vytiahla z košíka prázdnu fľašku a efektným oblúkom ju odhodila do trávy. Paráda, toto bol vždy môj sen, ale dolomiťácke fľašky mám celkom rád a nosiť so sebou staré bidony na odhadzovanie sa mi veľmi nechce :-) Keď mala bicykel odľahčený, provokačne dotiahla klipsne na obidvoch tretrách, tak som len čakal kedy vyštartuje a všetkým nám zmizne v diaľke. Preto som bol trochu sklamaný keď som zistil, že nemá záujem ani striedať špicu a pravdepodobne už ťahá z posledného. Prelustroval som si ju aj vo výsledkoch, má tam uvedený klub Wild Thing. Žiadnu divočinu som nepostrehol, ale možno bola len tichá voda, ktorú treba správne naštartovať :-) A ak je to náhodou čisto ženský klub, mohlo by byť zaujímavé si tam zajazdiť. Samozrejme výhradne z hľadiska profesionálneho rastu :-))

Či už Astana alebo Wild Thing, zrejme bola rovnako ako Lance zvyknutá na nosičov vody. Pri prvom striedaní sa šikovne zašila, pri druhom už nechala dieru, niekto vyštartoval dopredu a balík sa začal rozpadávať. Mal by som ešte dosť síl aby som sa zachytil, ale už sa mi veľmi nechcelo, bolo mi jedno či prídem na tisícom, alebo tisíc dvadsiatom mieste. A tak sme zostali piati, z toho traja ochotní striedať špicu. Posledných 6 km odtiahol týpek, ktorý mal nás ostatných úplne na háku a vôbec sa nesnažil odstriedať. V kľude sme sa za ním doviezli až na cieľovú rovinku a tam mi bolo blbé ho predbehnúť, kvôli krátkemu výbehu v cieli by bolo aj trochu nebezpečné vpáliť tam vysokou rýchlosťou, tak som cez čiaru prešiel so zvesenými nohami. Zrazu som zistil, že mi chýba tá radosť a vzrušenie z cieľového šprintu, ani som nemal ten správny pocit, že som práve dokončil preteky. Keby som aspoň dostal poriadny kŕč do nohy, hneď by to bolo zaujímavejšie :-) Keď budem nabudúce vládať, určite si to už nenechám ujsť a trochu sa vybláznim. Vo vedľajšej uličke boli pripravené nápoje, potom som ešte zbehol do dolomitskej haly na cestoviny a príjemne strávený víkend bol na konci.

V pondelok som sa vybral domov cez Grossglockner, aby som si trochu zaspomínal na minuloročný cyklovýlet. Vôbec nechápem, prečo som vtedy vyplakával, aký je to strašný kopec. Veď teraz som tiež išiel unavený deň po maratóne a jazdilo sa mi úplne v pohode. Môj bike mal asi rovnaký názor, lebo až poskakoval od radosti, že sa môže tentokrát viezť na streche auta :-) Na stúpaní na Edelweisspitze som predbehol 3 bikerov v dresoch zo včerajšieho maratónu, dvaja už tlačili, ale jeden to vytiahol až hore. Pekný výkon, ale na druhej strane to sa mu šľapalo, keď bolo príjemných 10 stupňov, fúkal osviežujúci severáčik a chvíľami aj blahodarne pršalo :-)) V zjazde smerom na Salzburg som ešte v protismere stretol zopár makajúcich bikerov, zábavný bol najmä pohľad na jedného, ktorý sedel prelomený cez stôl na jednom z odpočívadiel. Výstup z tejto strany kopca som si plánoval minulý rok po Samsonmanovi, ale kvôli chorobe som ho musel zrušiť. Dúfam, že niekedy v budúcnosti sa mi to podarí a pekne si ho vychutnám. Alebo skôr on si vychutná mňa. Aspoň že už poznám miesta, kde sa dá bez problémov zlomiť cez stôl :-)

Najazdené kilometre:

Odjazdená trasa: 112,67 km

Čistý čas: 4:16:07 h. (oficiálne 4:14:23)

Priemerka: 26,40 km/h (oficiálne 26,42)

Maximálka: 109,49 km/h (toto je asi blbosť, aj keď mám digitálny comp a nemal by teda chytať žiadne rušenie. V zjazdoch som väčšinou pozeral dopredu, najväčšiu rýchlosť ktorú som si všimol bola 78 km/h)

Priemerná kadencia: 74 ot./min

Poradie: 725 z 1134 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 137 zo 177

Poradie zo Slovákov: PRVÝ :-))))

Fotky:

http://picasaweb.google.com/dusky96/DolomitenRadrundfahrt2009