Ako som predbehol Eddyho Merckxa 2009

Keď som sa v sobotu poobede blížil s Jarom k Eugendorfu pri Salzburgu, rozmýšľal som, ako sa mám k tomuto maratónu postaviť. Už od konca júla som bol prihlásený a zaplatený na dlhú trasu 155km/2300m, vtedy som to bral ako príjemnú povinnú jazdu. Teraz som už mal trochu zmiešané pocity, ani sa mi veľmi nechcelo, aj som bol po Alpaťáku bicyklovaním mierne presýtený, ešte aj to počasie sa poriadne pokazilo, na diaľnici nás vetrisko skoro odfúkol, mala byť zima a aj pravdepodobnosť dažďa bola dosť veľká. A tak som si vymyslel 3 varianty – nejako sa dokopem k tomu, že naozaj pôjdem cielene dlhú trasu, alebo sa podľa počasia a pocitov rozhodnem až na rozdelení dlhá/krátka, alebo po štarte počkám na Jara a pôjdem v pohode s ním iba krátku. Kto ma pozná trochu lepšie a vie aký som lenivý, určite si už domýšľa ako to asi dopadlo ... ale nie je to pravda :-) Nepočkal som na Jara, zvolil som zlatú strednú cestu, rozhodnem sa na deličke.

Večer sme vliezli do spacákov dosť skoro, lebo bola riadna kosa, ale keď sme ráno vyliezli zo stanu, bolo ešte horšie, mrazivých 8 stupňov. Hovorím Jarovi, škoda že si sa na poslednú chvíľu rozhodol ísť so mnou, keby si tu nebol, sadám do auta a idem domov. Veď by som sa už nejak vyhovoril na nevysvetliteľnú sériu defektov, roztrhnutú reťaz alebo cencúle na karbóne :-) Natiahli sme na seba nejaké návleky, aby sme úplne nepomrzli, a presunuli sa na štart, kde bol pelotón rozdelený do štyroch blokov. Keď som sa cez net prihlasoval, musel som uviesť aj orientačný čas, za aký zvolenú trasu zvládnem. Bez veľkého rozmýšľania som napísal 5 a pol hodiny a pri registrácii som s údivom zistil, že ma zaradili medzi šialené rakety do bloku č.2, hneď za VIP-károv. Tak to bude komédia. Do štartu už veľa nechýbalo, zrazu rana ako z kanóna, chlapík kúsok predo mnou nemal ďaleko od infarktu, onedlho ďalšia rana a znova ho skoro položilo. Konečne sme sa pohli, ale po pár metroch sme opäť stáli. Medzi jednotlivými blokmi nechali 5 minútové intervaly, takže zatiaľ vyrazili iba VIP-kári na čele s Eddym. Konečne sme odštartovali aj my a aby šialené rakety neurobili hanbu svojmu menu, rozbehli to naozaj šialeným tempom. A ja s nimi. V podstate celých 155km bolo buď dole alebo hore kopcom a prvých 30km som dole kopcom stále ťahal najťažšie prevody, žiadne oddychové vozenie, plazáčiky a hupky sa zásadne vybiehali na veľkej píle. Akurát ma trochu sklamal ten parádny zjazd, kde sme minulý rok išli cez 80 km/h. Dúfal som, že to tento rok roztočím k 90-ke, ale neviem či bol protivietor, išlo to len 74 km/h :-(

V miernom stúpaní niekde medzi 30. a 40. kilometrom som dobehol väčšiu skupinu v bielych dresoch s nízkymi štartovnými číslami. Žeby Eddyho kumpáni? Spomalil som a začal hladať chlapíka s číslom 1. Nevidel som ho, tak som ich predbehol a vtedy som ho zbadal pri pravej krajnici. Kanibal Eddy v celej svojej kráse :-) Urobil som si fotku a začal vážne uvažovať, že pôjdem s nimi krátku trasu a vychutnám si atmosféru pri príchode do cieľa. Asi by to ale nebolo voči Eddymu fér, keby som mu ukradol šou, organizátori sa už určite dozvedeli, že na štarte je aj strieborný medailista zo Zošky a celá pozornosť by sa sústredila iba na mňa :-))) A okrem toho som posledné kilometre ťahal v balíku so sympatickou angličankou Rebeccou, ktorá sa teraz strácala v diaľke, tak som si to hodil na imaginárne vážky – Rebecca alebo Eddy? Hneď bolo jasné kto vyhrá, pritlačil som na pílu a pálil za sukňou :-) Za sebou som už len začul Eddyho trpký vzdych keď si uvedomil, že dnes na mňa nemá :-)) Musím povedať, že Rebecca ťahala parádne, veď mala na sebe pod vestou dolomiťácky dres, a tak som jej bez štipky hanby prenechal špicu. Aspoň som sa mal na čo pozerať :-) Chvíľami sme sa viezli v menších skupinkách, ale väčšinou sme išli iba sami dvaja a takto sme prišli aj na prvú občerstvovačku na 50-tom kilometri. Ona pokračovala ďalej, ja som si to znovu hodil na vážky – Rebecca alebo obložená žemľa? Zas bolo hneď jasné, kto vyhrá. Vyhodil som blinker a zaparkoval pri najbližšom stole :-)

Občerstvovačky na tomto maratóne sú vynikajúce, syrové a salámové obložené žemle, banány, pomaranče, keksíky, rôzne nápoje, bol by hriech to všetko neochutnať. Dokonca ma zaregistroval aj spíker a poprial mi šťastnú cestu. Akurát som niečo tlačil do hlavy, keď okolo preletela tá Eddyho biela banda a iba machersky za jazdy pobrali zopár banánov. Nechcem to tvrdiť na 100%, ale mám pocit že Eddy na mňa tajne poškuľoval, či sa ešte napchávam a potom som z diaľky začul aj jeden neuveriteľne šťastný výkrik a rachot zo srdca padnutého balvanu :-)) No dobre Eddy, tento rok ťa nechám, ale nezvykaj si :-) Tesne pred odchodom som ešte zaregistroval príchod dvoch krajanov, z ktorých jeden chcel za sprievodného nadávania na servisákov okamžite zadupať svoje pekné Pinarello do zeme. Nepátral som prečo a odfičal. Po odbočku na dlhú ma ešte čakali nejaké stupáčiky, ktoré sa mi zdali o dosť ťažšie ako pred rokom, asi preto, že teraz som ich išiel o 4-5 km/h rýchlejšie. Na jednom z nich som aj zacítil prvé náznaky kŕčov do stehien, tak som do seba nalial ampulku magnézia a pri každej príležitosti preťahoval svaly. Nakoniec našťastie vydržali až do cieľa. K odbočke na dlhú trasu som sa blížil v asi 10-člennej skupinke, kde som si pár kilometrov odrobil aj na špici. Viac som bol naklonený ísť dlhú, aj čas bol ešte dobrý a do kempu neprídem neskoro, ale rozhodnem sa podľa toho, ako pôjdu ostatní. Nakoniec síce odbočili len traja, ale išiel som s nimi. Minulý rok to kvôli dažďu nevyšlo, teraz síce bola stále zima, väčšinou okolo 12-13 stupňov a až ku koncu sa oteplilo na nejakých 17-18, ale už sa z toho nevyzujem. Ešte by ma Eddy začal ohovárať :-)

Hneď po odbočke nasledovalo niekoľkokilometrové výživné stúpanie, cez ktoré išla pred rokom aj krátka trasa, teraz ho nechali len na dlhej a Eddymu ho odpustili. Potom ešte menší stupáčik, zjazdík, opäť stupák a zjazd do dediny, kde ma čakala najobľúbenejšia časť preteku, ďalšia občerstvovačka :-) Znovu som využil celú ponuku a posilnený vyrazil do asi najhoršieho kopca, aký som na tomto maratóne zažil. Podľa profilu mal len cca. 3km, ale ak po celý čas nebolo 14-15% stúpanie, tak vrátim všetky svoje medaily okrem poslednej :-) Na Alpaťáku som si popri Rasťovom Edgarovi otestoval, že podľa nahodeného prevodu a vynaloženej námahy dokážem celkom dobre odhadnúť percento stúpania, a toto bola naozaj morda. Keď bol Rasťo v Alpách na pokraji síl, vždy pekne zanadával, ja som teraz na vrchole vypustil niekoľko sérií nadávok, aby sa mi aspoň trochu uľavilo :-) Hádam ma nikto nerozumel, zo 6 Slovákov som išiel dlhú iba ja. Za zlým ale väčšinou nasleduje niečo dobré, a tak to bolo aj teraz. Po zjazde a zopár kľučkách cez nejakú dedinku začalo popri potoku po úzkej ceste mierne stúpanie, ktorým som sa dostal do slušnej výšky a naľavo sa otvorila hlboká priepasť, dokonca som prešiel aj cez tunel vysekaný v skale. Naozaj pekné prostredie, škoda že nebol čas na zastavenie a fotografovanie. Po zjazde a krátkom úseku po hlavnej ceste som znova odbočil do prudšieho kopca, prešiel cez lúky a začalo sa stúpanie na Gaisberg, ale z opačnej strany ako je Salzburg.

Tento stupák bol dosť nepríjemný, ale najhorší bol dlhokánsky úsek, na ktorom robili novú cestu a bol pokrytý kameňmi. Stále do kopca, oproti kolóna áut, mňa to na tých kameňoch hádže z boka na bok, potom pre zmenu pred prudkou hupkou rozmočené prešmykujúce blato, naozaj parádny terén na žiletky, už som len čakal kedy zaryjem držkou do zeme :-) A to ešte nemalo byť všetko, o jednu zákrutu ďalej a poschodie vyššie vidím borca, ako tlačí bicykel. Ale nie kvôli stúpaniu, štrk tam bol taký hlboký, že som tiež musel zosadnúť a potlačiť. Aspoň som stihol napísať Jarovi SMS-ku, že som ešte na trati. Tento hnusný úsek onedlho vylepšila posledná tretia občerstvovačka, potom prišlo ešte krátke stúpanie a nasledoval vynikajúci zjazd po hlavnej ceste, z ktorého bola vidieť nádherná panoráma Salzburgu. Po ďalšom miernom plazáku ma už čakal iba posledný kopec, ktorý mal podľa tabule 11%, potom už len zjazd a bol som v cieli. Prišiel som asi 5 minút po tom, ako začali vyhlasovať víťazov, takže vedľa trate už veľa divákov nebolo a atmosféra bola komornejšia. Ale aspoň som si za jazdy tľapol s niekoľkými školákmi, ktorí z toho mali obrovskú radosť a asi aj zážitok aspoň na niekoľko dní :-)

Nakoniec môj čas nebol až tak veľmi vzdialený od toho, ktorý som si vymyslel, keby som sa neodbavoval na každej občerstvovačke, skoro by som ho aj stihol :-) Presný čas ale neviem, aj keď som si dal comp do dresu, podľa odjazdených kilometrov nepochopiteľne zaznamenal aj moju cestu do kempu, kde si už Jaro spokojne podriemkaval v stane. Rýchlo som sa ešte nechal odfotiť v oficiálnom drese a s fľašou Eddyho vína, ktoré sme vyfasovali v štartovnom, zbalili sme sa a plní zážitkov odštartovali domov. Nakoniec som bol rád, že som prišiel a že som sa rozhodol ísť dlhú. Bola zaujímavá, ale ak by miesto tej zimy pripekalo slnko, asi by som riadne vykapal, takže ak prídem aj o rok, vychutnám si už asi iba krátku trasu. No a ty Eddy, nasaď si brýle a pozorne čítaj - usilovne trénuj, lebo nabudúce ti budem dýchať na chrbát! Môj plánovaný titulok budúcoročnej reportky je „Ako som zožral kanibala Eddyho 2010“ :-))

Oficiálne výsledky:

Odjazdená trasa: 155km / 2300m

Čas: 6:05:17 h. (čistý čas cca. 5:45 h.)

Priemerka: 25,45 km/h (čistá cca. 26,9 km/h)

Maximálka: 75,06 km/h

Priemerná kadencia: 78

Poradie: 311 z 366 (v mojej vekovej kategórii 197 z 223)

Fotky sú tu:
http://picasaweb.google.com/dusky96/EddyMerckxClassic2009