Francuzske Alpy 2009

Sobota – nastal deň D. Nakladanie prebehlo podľa plánu , batožiny nebolo veľa až na objem, ktorý doniesol Martin. Doslova sme to natlačili do auta  a vyrazili sme, naložení ako česká rodinka do Chorvátska, cca 10:00 smer Lago. Cesta bola upršaná , ale bicykle sme mali zabalené v igelite, rezne na cestu v trojobale,  takže cesta cez Aut išla v pohode až po taliansku časť. Tam sa , mne z doteraz neznámych príčin sa prestalo jazdiť systémom vpravo je pomalší pruh a vľavo rýchlejší,  ale začalo sa jazdiť po „taliansky“ oba pruhy sú buď pomalé alebo rýchle alebo pravý  je rýchly a v ľavom si Porsche Cayenne ťahá svoju kolónku 110tkou. V prípade, ak sú pruhy 3, tak stredný je univerzálny , ide sa nim kontinuálne 120 a ľavý a pravý  sa po 7 km menia striedavo na pomalší alebo rýchlejší.

Na Lago sme dorazili už za tmy, ale ešte sme stihli nájsť  nápis cammere a ubytovať sa. Na prechádzku k jazeru sme už nemali chuť. Tak len sprcha, a zaľahnúť.

Nedeľa – vyrazili sme smer FRA, vytúžené kopce. Trochu sme blúdili Torinom, ale malá prehliadka mestom na rozptýlenie a zahnanie nudy nezaškodila. Po chvíľke sme na správnej ceste a blížime sa k hraničnému tunelu. Po prejdení tunela sme tam. V krajine kopcov, Col-ov ,  v krajne TdF. V kempe, kde sme sa mali v pláne ubytovať , je plno, ale rozbaľujeme biky a vedúca zájazdu dostáva tip na náhradný kemp cca 10km odtiaľto. Prológ na zahriatie .
Po presune a ubytovaní sa, dohadujeme malú, kratučkú, ľahkú etapu na rozjazdenie . Trasa bola síce kratučká, ale rozhodne nebola ľahká, zato na rozjazdenie nesmierne pekná. Množstvo serpentín, ktoré nás vyniesli nad údolie a pohľad na vôkol stál za to. 

Pondelok – v pláne je Col de La Croix de Fer, sedlo na ktorom Peter Velits zažiaril na TdF. Verím, že nie naposledy. Výšľap sme si rozdelili na 3 časti, ale vďaka Fra robotníkom, ktorí uzavreli cestu kvôli pár ale doslova pár kamienkom čo by stačilo pozametať, sme stáli viac krát a po preliezačkách a dohadoch ohľadom prechodu sme sa nakoniec dostali hore na Col. V ten deň bola dosť horúčava, a poriadny záber na svaly, kde prvý krát sme zažili tak dlhú trasu neustále do kopca.  Ku koncu stúpania som dostal do nohy dva krát kŕč, čo sa mi doteraz nestalo. Výhľad vôkol bol nádherný, pekne bolo vidieť rozdielny ráz krajiny na jednej strane sedla a druhej strane.  Do kempu v Le Bourg d´Oisans som prišiel dosť vycucaný zo slnka, ale relax v campovom bazéne nás prebral. Spätne viem, že sme si poriadne schladiť aj hlavy, lebo ináč by sme nevymysleli to, čo sme vymysleli.

Dodnes nechápem ako tak technicky vybavení - s výškomerom na cyklocompe, PDAčko s GPSkom , iPhon s aplikáciou na aktuálnu výšku a „mukbukom“ (pomenovanie mojej mamy na výrobok macbook od spoločnosti Apple ) sme určili, že trasa z Bourg d Oisian (cca 750 m.n.m.) je na Lautaret (cca 2050 m.n.m. ) ľahká rovinka s miernym stúpaním, (To slovné spojenie tam skutočne padlo) a stupáčik je len 6km na Galibier. A Martinove slova mi dones znejú v ušiach : “Lautaret to je nič to ani nikde nepíšu, len tých posledných 6km, priemerne 6-7% stúpanie na Galibier to sa udáva a píše.  Áno ....“
Minimálne  156 x pregooglené, 258 x prečítané comenty ako sa šľape na Lautaret, z ktorej tej strany , no napriek tomu sme sa jednoznačne zhodli, že to bude to pravé , ľahšie  pred tabuľkovo najťažším stúpaním  , stúpaním na Alpe d´Huez.  Zahlásil som  červeň eso za dvanásť a Pallo s dobrým pocitom ako si zajtra ľahko zajazdime  dal kontra a večer sme zakončili kartami a dobrým rosé. 

Utorok – v tejto chvíli je vám jasné, že realita ľahkej rovinky bola úúúúúúúúúúúúúplne iná ako sme predpokladali. Neustále do kopca, ku konci stúpania na Lautaret som chytil hlaďák a protivietor. Na Lautarete  som sa ako tak oklepal, ale na Galibieri kríza pokračovala, došliapal som hore na 27mičke vzadu, pri tuneli keď som zistil, že hore je to „ešte“ 1 km čo ma psychicky odrovnalo, bol som rozhodnutý neísť, ale po  malom pive to bolo už „len“ 1 km a tak som to nakoniec do výšky 2646 vyšliapal. Ale záver bol skôr o morálke ako o sile do pedálov.
Cesta týmto údolím je ale veľmi pekná, a pre mňa patrila k najkrajším . Dookola vysoké kopce, ľadovce Giros, Meije, du Tabuchet , množstvo malých vodopádov. Škoda, že dole sme zleteli, mohli sme urobiť viac fotiek.
Streda – ak je Mount Ventoux hora hor, ako hovorí  p. Bakalař, tak kráľ horských dojazdov je podľa mňa  Alpe d´Huez.  Pallo si na túto slávnostnú etapu obliekol dres s Pantanim . A ako hovorí Bakalař : “cyklisté vědí o čem mluvím“ Tato etapa mala byt najťažšia a najkratšia.  Hneď pri výjazde z nášho kempu je km 0 a odtiaľto to má byť 2 km rovinka na zahriatie a potom stúpanie 13 km, ktoré klesne pod 8% až v poslednom km.  Ale všetko bolo nakoniec inak.

Po pár metroch od km 0 sa pred nami objavila „stena“ a my sme vedeli, že už žiadna rovinka na zahriatie nebude. Tento kopec sa mi išiel celkom dobre, striedal som stojku na 25tke s 27mickou v sede, Martina som mal na dohľad, šetril som sa, veď cca na 6km sme sa mali čakať, ale nedopadlo to podľa dohody. Nebudem to rozoberať  ale dohoda je dohoda a ... Tak niekde po 6 km som teda „fuckerom“ pod brzdovou pákou urobil pohyb z prava doľava , campa dvihla reťaz na posledný pastorok a v pohodovom tempe som vyšlapal v kuse na vrchol. Cestou som zapózoval fotografom a trochu zašpurtoval s chlapíkom v stúpaní  do dedinky.  Ale o5 hore nastala nezrovnalosť keď som mal byť podľa tacháča už v cieli. Zmiatol ma aj nápis Arrive . Hore som blúdil a hľadal parťákov, nakoľko som si myslel, že tu už je koniec. Cyklista, s ktorým som šlapal posledný stupák a jeho partia  tu zastavili tiež .

Pred obchodom a krčmou som nikde ich bajky nevidel , telefón mi v prvom kole nedvihli , tak som sa zavesil na jazdca Rabobanku, ale po niekoľkých metroch chlapík zosadol a zmizol v ubytovacom komplexe. Tak opäť  telefonát  , spojil som sa s Pallom a nakoniec sme dojazd našli. Nasledovalo fotenie a presun k spomínanému námestíčku a obchodu s krčmou.
V tomto obchode a aj v dole v Bourg d´Oisans (burgdosí) bol neskutočný výber dresov a cyklodoplnkov. Len dres Alpe d´Huez mali v 5 grafických motívoch a v 7mich farebných prevedeniach. Ale Palimu  sa žiaden nepáčil. Buď mal zlý zips, alebo zlú farebnú kombináciu, alebo na jeho vkus stál veľa. Dali sme pivko a pobrali sa dole. Výhľad bol úžasný a tak som často stál na  serpentínach a fotil. Fascinovala ma hora, ktorá bola oproti. Dolu z ´´burgdosí´´ ju nebolo vidieť. Kochál som sa . Kochal som sa tak intenzívne, že keď som zbadal zákrutu, bolo už neskoro. Dostal som šmyk , neustál som to a ...  padááám.........

...............................

...............................Ku&va do pi&i. Au au au. Pi&ci ku&va..... Opakujem dokola. Pomáhajú mi vstať , rameno bolí. Stále dokola opakujem iba tieto slova k a p. Chlapík, čo šlapal hore, mi oprel bicykel o prehadzovačku! Bolesť je tak intenzívna, že sa nezmôžem na odpor. „Shimaňák“ ..., bože , bajk oprieť o prehadzovačku! Pani mi meria tep, potom chce aby som dal dole okuliare a díva sa mi do očí. Mňa ale bolí rameno, nie oči! Stále opakujem  ...pi&i  ku&va... Pokúšam sa  nasadnúť, ale ľavú ruku nezdvihnem . Rezignujem, dávam pokyn Martinovi, aby zavolal doprovodné vozidlo. Dívam sa na tabulu, 16 zákruta. Nasadám do auta a s grimasou na tvári sa pozerám na horský masív a na Huez. Neviem ako dopadne vyšetrenie , ale viem, že sem sa ešte vrátim. Veď aj Lance tu bol dva krát ...

Nasledujúci deň ŠTVRTOK som už člen doprovodného vozidla.  Ruka v ortéze.  Zlomená ramenná kosť. Mám po sezóne. Škoda. Chcel som ešte vylepšiť čas v ružinovskej časovke a dotočiť nejaké km pri šuchote lístia.  Cítim každú nerovnosť na vozovke. Ideme do Brianconu, Pat a Mat pokračujú na Col d´Izoard. Janinka a ja absolvujeme prehliadku Brianconu. Pekné mesto, množstvo malých obchodíkov, uličiek a pekný výhľad na vôkol. Dofotíme  a ideme smer Embrun. V Guillestre sme počkali na Pata a Mata, naložili biky a vybrali sme sa do Barcelonnette.  Tam sme sa ubytovali a nasledujúci deň  Pat  a Mat vyrazili na Col de la Bonette.

PIATOK - Počasie nebolo naj, ale Martin bol nabudený a rozhodnutý ísť aj v daždi. Vyšliapať nad 2800 m.n.m  na bajku je obrovská motivácia.  Nakoniec sa vyčasilo, v zjazde ani veľmi nevymrzli a dážď ich obišiel. My sme absolvovali prehliadku mesta, dali dobrú cibuľačku a rosé.

SOBOTA  - prechádzame údolím La Ubaye , vidím smerovky na Bonette, na Vars na Cayolu.  Je mi clivo. Ale všetko raz musí skončiť.  A my už ideme sme ITA. Naša Tour už skončila. Cestou prechádzame Col de Larche. Potom nastala už len úmorná a dlhá cesta spať.

Čo na záver? Napriek zraneniu som bol spokojný . Spoznal som ďalšiu časť  Francúzska, videl peknú prírodnú scenériu a na vlastnej koži skúsil ako sa šlape 20 km do kopca a „nastúpiť a la Lance „ je len sen. Nie je to tak ľahké ako sa zdá pri sledovaní TV  prenosu. A čo bolo na začiatku zájazdu? Cyklistická vášeň, kniha od Martina Třetiny a ochota Janinky s nami absolvovať le tour.  Janinka ďakujem. Viem, že si si chcela precvičiť svoju franinu, ale tá lekcia u lekára nebola v pláne :-)

Fotogaléria z celej akcie .