Maratona dles Dolomites 2010

 Tí naši futbalisti nám totálne pokazili preteky! Po dvojročnej pauze sme sa znovu 14-ti postavili na štart tohto nádherného maratónu, a keďže prihlasovanie a ostatnú logistiku som mal pod palcom ja, Taliani zo mňa urobili kapitána tímu. Náležite som to využil a stanovil jednoznačný cieľ – musíme zvíťaziť v súťaži družstiev. Bolo to dosť ambiciózne, pretože poradie sa určovalo podľa celkového množstva odjazdených kilometrov nezávisle od počtu členov v tíme, ale mal som pripravenú tajnú zbraň. Fľašku pravého červeného vínka od Eddyho Merckxa. Žiaľ, kvôli už spomínaným futbalistom som ho musel rozliať dva dni pred štartom, pretože inak by sme všetci trhali špicu maratónu a to by už asi Taliani neuniesli, to by bol jasný dôvod na vyhostenie z krajiny :-) Ale musím pochváliť celý tím, že napriek tomuto úderu sa k príprave na preteky postavili s odhodlaním, aké možno badať asi iba u Slovákov. Veď už od prvých hodín pobytu sa rezko začalo míňať Dubákove aj Medove vínko, Medova pálenka aj Rasťo-Ivan-Ježove pivečko, čo sa nakoniec pozitívne odrazilo aj na výsledkoch. Áno, tušíte správne, medzi všetkými zúčastnenými slovenskými tímami sme nakoniec s veľkým náskokom naozaj skončili na prvom mieste :-)) Dáma a páni, váš el capitano je na vás právom hrdý :-))

Tieto preteky sú pre mňa výnimočné a mám ich rád z viacerých dôvodov. Celkom určite ovplyvnili môj cyklistický život, pretože v roku 2005 to bol môj úplne prvý maratón, na ktorý ma musel Rasťo niekoľko rokov prehovárať a nakoniec prehovoril pri zopár fľaškách pezinského vína. Nádherná krajina a skoro 9000 štartujúcich sú bonusom, aký som na žiadnej inej akcii nezažil. A z môjho pohľadu najkrajšie je to, že keď si v cieli odfúknem so slovami „Zvládol som to!“, tak naozaj som to zvládol iba vlastným úsilím, tu nie je priestor pre žiadneho vychcálka, ktorý sa vám 100km vozí v háku, aby vás na čiare predbehol. Aj keď, Rasťo, Jaro aj ja sme malý vychcálkovský priestor našli :-) Na štart sme sa vybrali až na poslednú chvíľu, aby nás usporiadatelia neodklonili bočnou cestičkou niekam na koniec pelotónu, ale aby sme sa pripojili hneď na križovatke v La Ville. A keby tam nebol jeden „biletár“ s prísnym ksichtom, tak by nám to aj vyšlo. Museli sme čakať, kým sa zastaví masa rozbehnutých cyklistov, ale aj tak sme nakoniec stáli viac vpredu ako všetci naši dlhotratiari. Pripojil sa k nám ešte Tóno s Dušanom, chvíľu sme postáli a nakoniec skoro s polhodinovým oneskorením prešli cez štartovacie koberce. Na poradie v cieli to nemalo vplyv, všetci sme mali čipy a merali nám presný čas, ale limity na strednú a dlhú trasu boli stanovené pevne, tak sme si museli trochu švihnúť.

Rozlúčil som sa s Jarom, neskôr aj s Rasťom a začal stúpať na passo Campolongo. Aj keď tento kopec nie je vôbec ľahký, teraz by ho vyšiel aj cirkusový medveď na jednokolke :-) Síl je na rozdávanie a cesta predo mnou, za mnou aj vedľa mňa je preplnená bikermi a táto cyklomasa ma tlačí dopredu, ako keby som išiel po rovine. Spoza hôr povzbudivo vychádza slnko a osvetľuje dlhého pestrofarebného cyklistického hada. Snažím sa držať konštantnú rýchlosť a na predbiehanie musím využívať každú skulinku. Trochu krútim hlavou, keď už na tomto prvom stúpaní vidím dva početnejšie pády, ale pri tejto hustote stačí naozaj aj maličká nepozornosť. Niekde v polke kopca dobieham Dubáka, ktorý mi hovorí „Dušky, nebude to dobré“. Ha, keby som tento rok dostal zakaždým 10 eur, keď som si pomyslel alebo povedal túto vetu, asi by som bol v peknom balíku. A myslím, že aj dnes ešte prídu chvíle, keď kasička zaštrngá :-) Pokračujem ďalej a onedlho sa už spúšťam do zjazdu. Cesta je stále preplnená, tak sa len opatrne prispôsobujem okolojazdiacim, netreba sa zbytočne blázniť. Vlastne aj všetky ostatné zjazdy som si vychutnal bez prehnaného rizika, tak ako po minulé roky, aj tento rok ma predbehlo zopár jačiacich sanitiek a nemal som ani najmenšiu chuť sa v niektorej z nich odviezť. V Arabbe som zastavil, zhodil návleky a vestu a začat stúpať na passo Pordoi.

Slnko už síce oficiálne pripekalo, ale po chladnom ráne ma začal riadne tlačiť mechúr, tak som po niekoľkých serpentínach zastavil. Po odľahčení som si ešte chcel vyfotiť prechádzajúci pelotón, keď zrazu vidím zdvihnutú ruku a vyškerený ksicht. Ježo. Pekne si si to načasoval. Kým som ho cvakol, nasadol a znova sa rozbehol, ušiel mi asi 100 metrov. Keď je tu Ježo, mal by byť nablízku aj Ivan. Na najbližšej serpentíne sa obzerám a naozaj, vidím ho o poschodie nižšie, tiež asi 100 metrov za mnou. V takýchto odstupoch sme prešli skoro celé toto nekonečné stúpanie, akurát ku koncu som začal Ježa sťahovať a asi kilometer pred vrcholom som bol vedľa neho. Trochu ma to znepokojilo, žeby som išiel rýchlejšie ako je zdravé? Pocitovo to ale bolo stále dobré, tak možno len on trochu zvoľnil. Hore sme zastavili, natlačil som do úst polku traťovky a natiahol návleky a vestu, väčšina nasledujúceho zjazdu bude v chládku a teplo ešte určite nebude. Cesta už nebola taká preplnená, povykrajoval som všetky zákruty, na konci pred pravotočivou zátačkou zhodil na malú pílu a začal stúpať na passo Sella.

Už som to v nejakých reportkách spomínal, toto stúpanie nenávidím. Je síce relatívne krátke, ale strmé s niekoľkými priamymi úsekmi, na ktorých sa nedá oddýchnuť. Na občerstvovačke som nestál a vyzliekol som sa až trochu ďalej, pretože ešte stále som bol dosť skrehnutý zo zjazdu. Vyzerám Ježa a keď ho nevidím, pokračujem sám. Onedlho ma ale dobehol a predbehol, čakal na občerstvovačke Ivana. Znova som nahodil strojové tempo, čakal, kedy prídu tie hnusné úseky a na serpentínach sledoval, ako ma Ivan pomaly dobieha. Myslím, že Ivan musí mať nejakých predkov v Taliansku, pretože sa dokáže vykecávať v každom kopci :-) Keď ma dobehol, snažil som sa, aby z toho ostal iba jeho monológ, lebo aj keď sa to nezdá, v takomto kopci dokáže aj rozhovor vyčerpať. Keď ale zahlásil „ultimo chilometro“, dosť som sa začudoval. Čo? Posledný kilometer? Nemôže byť, veď stále sme neprešli tie nechutné stupáky. Ale naozaj bol, o chvíľu sme zbadali chatu na konci stúpania. Hmmm, zaujímavé. Neviem či som to už spomínal, ale toto stúpanie milujem. Je také krátke a vôbec nie strmé, fakt paráda :-)) Zjazd bol celkom dobrý, mám taký pocit, že na niektorých miestach bol nový asfalt. Asi v jeho polovičke už tradične mávali usporiadatelia výstražnými zástavkami, ale aj tak v tej zákrute, v ktorej som sa pred tromi rokmi skoro vybúral, stála záchranka a zopár bikerov. No a na začiatku stúpania na passo Gardena sa práve od zeme odliepal záchranársky vrtuľník. Keby som vedel, že v ponuke je aj let vrtuľníkom, možno by som to v tých zjazdoch predsa len trochu viac riskol :-))

Na začiatku Gardeny mi Ivan odskočil a keďže o chvíľku prišla občerstvovačka, už som ho nevidel. Zastavil som a spustil obžerstvo, koláčiky, obložená žemľa, banán, mňam, celkom dobre som sa natlačil. Pri odchode som zbadal moderátora, ako pred kamerou robí rozhovor s nejakým týpkom. A odo mňa nechceš interview? Strieborný medailista zo Zošky, premožiteľ Eddyho Merckxa, kráľ Grossglockneru, el capitano, slovenská celebrita, čooo? Nič? Že coppa mondiale tre due italiano arrivederci? Do frasa, tí naši futbalisti to naozaj pohnojili :-) Čo už, demonštratívne som sa im aspoň vyčúral vedľa prenosového vozu a pokračoval na Gardenu. Následný zjazd bol vynikajúci, trochu technickejší, s nádhernými serpentínami. Keď som vošiel do Corvary, limit na strednú trasu som stíhal s veľkou rezervou, ale aj tak ma trochu cuklo, či neodbočím do cieľa. Cítil som sa vynikajúco, Sella Ronda – 55km a nastúpaných 1780m – bola odjazdená, ale asi by to bolo trochu málo. V zime som pôvodne plánoval, že tento rok odjazdím dlhú trasu, ale teraz som sa na ňu už veľmi necítil. Psychicky som sa nastavil na strednú a tak som pokračoval v pravom koridore popri cieľovej čiare, zhodil neprefuk vestu a začal druhý krát stúpať na passo Campolongo.

Prekvapujúco sa mi išlo stále dobre, možno o trochu pomalšie a možno na o kolečko ľahšom prevode, ale stále to bola pohodička. Na vrchole bola občerstvovačka, tak som zastavil a išiel doplniť sily pred posledným úsekom. Zrazu na mňa kričí Ivan, či idem na dlhú. Nie, nejdem, nerád by som vykapal niekde v polke Giau a zbytok absolvoval v zberáku, alebo nebodaj sanitke. Ivan kvôli limitu odfrčal, ja som znovu absolvoval procedúru koláčiky – obložená žemľa – banán. Zrazu som ale začal mať v žalúdku nejaký divný pocit, čo ma pri spomienke na posledný ročník trochu vyľakalo. Našťastie, vyriešil to, s prepáčením, jeden grg a prd, tak som znovu nasadol a odpálil do zjazdu :-) Cesta už bola poloprázdna a tento zjazd sa mi asi páčil najviac zo všetkých. Dobehol som jedného týpka, ale trochu ma križoval, tak som si pribrzdil a zrazu buuuum, presne v strede zákruty sa ozval výstrel, chlapík trochu zavrávoral a čakal som, kedy padne mŕtvy na zem. Fúúúú, nejakému snajperovi z prvej svetovej zabudli povedať, že vojna už dávno skončila a stále tu číha na rakušákov. Našťastie nie, chalan si na občerstvovačke asi natankoval bublinkovú minerálku a teraz mu strelila fľaška :-) Nechal som ho tam, zbehol do Arabby a miernejším klesaním pokračoval na Cernadoi. Cestou už bola len jedna hupka a stúpanie k rozbočke stredná – dlhá trasa.

Limit umožňujúci odbočiť na dlhú trasu bol 11:45h., ja som tam prišiel o 11:32h. Rezerva 13 nekonečných minút. Keby som chcel, mohol som si otvoriť fľašku škótskej whisky, vyfajčiť kubánsku cigaru, vyložiť pasiáns alebo si schrupnúť v tráve a ešte stále by som mohol ísť na dlhú. Keby som chcel, ale nechcel som. Ten pocit, že by som mohol mi úplne stačil a aj keď som vedel, že toto je možno moja posledná šanca a v budúcnosti sem už neprídem, s kľudom ožratého prefajčeného angličana vykladajúceho pasiáns som ju odignoroval a pokračoval na passo Falzarego :-) Asi som urobil dobre, pretože tento kopec mi dal celkom slušne zabrať. Točiť som ešte vcelku vládal, ale znovu sa mi ozval nepríjemný pocit v žalúdku a žiaden záchranný grg/prd neprichádzal :-) Bolo už neskutočne horúco, každý, aj ten najmenší tieň bol môj, vodu som už sem-tam nelial iba do gágora, ale aj za krk. Dobehol som skupinku v dresoch a na bikoch Pinarello, 2 ženy a 3 mužov, jedna z nich sa volala Marika Bon. Jeden na ňu začal kričať Marikaaaa a ona si len niečo zlostne frflala pod nos. Taliansky síce nerozumiem, ale vedel som sa vžiť do jej ženskej duše. Čo na mňa reveš, ty debil? Načo si ma sem ťahal, nevidíš že nevládzem? Radšej som mala doma variť špagety alebo kŕmiť bambini. Veď počkaj, večer budeš prosíkať, ale ja budem mať celý mesiac migrénu :-) Chlapík spomalil a začal ju tlačiť, ďalší zase potlačil tú druhú. Heeej chlapci zlatí, veď ste traja, nemohli by ste drcnúť aj do mňa? Kľudne mi môžte hovoriť Mariška, veď som sa narodil v desaťročí hipíkov. A tuzexové bony si tiež pamätám. Nie? Že non Slovacchia? Do pekla, tí naši futbalisti to fakt posr ..... :-))

Keď som onedlho zbadal tunely, vedel som, že už to nemám ďaleko. Lenže nad nimi som videl farebné bodky, ako sa pomaly šplhajú na passo Valparola. Jóóóój moja, na teba som skoro zabudol. Posledná kilometrová pochúťka, čerešnička na torte. Na Falzaregu som rozmýšľal, či zastaviť na občerstvovačke alebo pokračovať rovno na Valparolu. Bál som sa, že po zosadnutí ma už žalúdok nepustí ďalej, tak som radšej pokračoval a už o chvíľu som to ľutoval. Stúpanie sa zdvihlo, postavil som sa zo sedla a okamžite chytil stereo kŕč do obidvoch stehien. Našťastie nie veľmi silný, ale najhorší stupák ma ešte len čakal. Dubáčik mal si pravdu, nebude to dobré. Cink cink 10 euro :-) Pri ceste boli 2 skaly a keď sme tadiaľ išli autom, Jaro si spomínal, že po tú prvú skalu je to najhoršie. Alebo po tú druhú, už si presne nepamätal. Teraz som na neho v duchu reval, Jaro, do kelu, tak po ktorú, prvú alebo druhú??? Kríza ako z učebnice, točil som s nohami v kŕči, lenže ak zastavím, už sa nerozbehnem, ostalo by len tlačenie. Počiatočné funenie sa postupne menilo na zvuky, s ktorými by som sa uplatnil aj v prvotriednom porne. Začínam rozmýšľať, či si nezriadim telefónnu sex linku. Čo poviete, dievčatá? Zzzzavolej mi, moje číslo je nula deväť .... :-)) Nakoniec som sa nejak vytrápil až hore, dokonca mám odtiaľ aj oficiálnu fotografiu, ale poviem pravdu, ani som si toho fotografa nevšimol. No a Jaro, ak by si náhodou ešte stále nevedel, najhoršie to je úplne celé :-)

Ostával už len zjazd do La Villy a posledný plazák do cieľa. V tomto úseku už znova fičali aj frajeri z dlhej, tak som im nechcel zavadzať a držal som sa iba na pravej strane cesty, predsa len ak tu boli v rovnakom čase ako ja, výkonnostne museli byť niekde úplne inde. Potreboval som rozhýbať tie kŕče, tak som naivne napol pravé stehno, myslím že ozvena z bolestivého zrevania sa tam ešte teraz prevaľuje medzi skalami. Začal som v zjazde naprázdno pretáčať nohami, ľavé stehno som už radšej nechal tak. Asi sa urazilo, lebo som chytil kŕč z vnútornej strany. Keď som ale z La Villy začal znovu ťahať do kopca, kŕče zmizli a dokonca som v miernejších úsekoch dokázal nahodiť aj veľkú pílu, čo ma celkom potešilo. Posledný kilometer, zákruta vpravo, vľavo a cieľová rovinka. Zvládol som to! Vyťahujem foťák a cvakám časomieru, 6:47h., je mi to jedno a som spokojný. Až neskôr si po porovnaní času s Rasťom a Jarom uvedomujem, že musím odrátať cca. 30 minút za neskorší štart. Stále mi to je jedno, ale som spokojnejší :-) V cieli sa pokúšam niečo zjesť a pokecám si s Dáškou a Dubákom, neskôr už s Rasťom a Jarom zahájime nepríjemnú cestu do kempu. V protismere ešte stretávame Ježa, Petra a Ivana, ktorí práve finišujú dlhú trasu. Nevyzerajú práve najsviežejšie, čo ma utvrdilo v mojej voľbe, ale možno sa mi sem predsa ešte podarí niekedy prísť a možno ju raz naozaj vyskúšam aj ja. Už sa teším, ako budú štrngať 10-eurovky :-)

Odjazdená trasa: 106 km, nastúpaných 3090m
Oficiálny čas: 6:20:50 h.
Oficiálna priemerka: 16,699 km/h
Poradie: 1674 z 2568 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 337 zo 487

Fotky z maratónu aj z výletov na Tre Cime di Lavaredo, Lago Fedaia a Passo Pordoi sú tu: http://picasaweb.google.com/dusky96