Schwechater radmarathon 2011

V našom kalendári táto akcia už má stabilné miesto. Nie je to ďaleko, jazdí sa na kvalitných cestách, ideálne na dĺžku, okrem dvoch menších kopcov v podstate rovina a často vietor. Ideálna skúška aktuálnej formy a vždy to býval test ako sme sa pripravili na sezónu. Nevýhodou akcie je dosť zradné počasie v tejto dobe a tak som sa rozhodoval či ísť alebo neísť až večer pred pretekom.

Dnešné počasie sľubovalo že nezmokneme, ale že nás dobre prefúka. A obe prognózy vyšli. Silný severozápadný vietor nás sprevádzal počas celej akcie. Z našej partie aj bez akéhokoľvek dohadovania sa na štart postavila slušná desiatka, a poniektorí sme sa videli po dlhom čase. Pre mňa to bola cestná premiéra tento rok. Paradoxne ortodoxný žiletkár ako ja už bol na dvoch mtb maratónoch a jednom orienťáku ale hlavná disciplína prišla na rad až dnes.

Na svoju cestnú premiéru som sa chystal občasným jazdením na pezinskú babu a tak som bol pripravený parťákom ukázať svoju hviezdnu formu. Najmä keď ma Dušky vo svojich reportkách provokoval. Akurát ten vietor, však uvidíme... Pre istotu som však na štarte šíril informáciu, že som na šrot. Veď čo keď mi to nevyjde?? Vtedy ma Joko, náš nečlen, uisťoval že pôjdeme spolu. Uvidíme.

Necelé 500 členné pole vyštartovalo načas a hneď ako tu býva dobrým zvykom sa rozbehne naplno. Po dvoch troch kruháčoch bolo už pole rozdelené do mnohých menších skupiniek. V mojej túžbe to všetkým ukázať som sa snažil ísť do závesu niekoho z našich, čo sa mi aj podarilo. Keď som v plnom tempe predbiehal JoKa,  ten mierne hromžil, že čo zavádzam. Ale ja som sa musel vyprsiť, chcel som to skúsiť či uvládzem. Po pár kilometroch mi tepy vyskakovali neďaleko maximálnych hodnôt, ale držal som sa s parťákmi. Vietor občas fúkol do chrbta (to bolo fajn) občas zboku (to nebolo fajn) a občas sa pridalo (to už vôbec nebolo fajn). Takže namiesto ustabilizovania tepov som si ich držal riadne hore. Dokonca najvyššie z celej akcie. Ale cítil som aspoň malú chvíľočku blažený pocit. Dušky aj Dušan boli za mnou. Tento okamžik bude určite zajtra na bulvárnych titulkoch. Držal som sa za Milanom a Emilom a tešil sa ako malé decko, že za nimi visím.

Svoje chvíle slávy sa ale blížili ku koncu. Prichádzalo prvé tiahlejšie stúpaníčko v nemenovanej dedine a borcovi asi dve miesta predo mnou sa spravila diera. A bolo mi to jasné, kým sme prišli na ľavotočivú zákrutu v dedine, moji domestici už boli 100m preč. Tak teda prémie veru nedostanú, ujsť mi po vyše 30km. Aspoň som si chvíľu užil slávy. A teraz mi bolo jasné, že začala éra šetrenia. Rozpočet som minul a prišiel čas na úsporný režim. To všetci dôverne poznáme. Tak som vytiahol traťovku, najedol, zapil. Z trojky odpojených sa jeden odpojil úplne a druhý miestny to nechcel nechať len tak. Nastúpil na čelo a začal ťahať. Tak chlapče nech sa páči. Toto nemáš šancu doraziť. Ani nedorazil, naopak, dobehla nás skupina. Poslušne som sa zaradil dakde do stredu a zrazu som sa ocitol vedľa Duškyho. Nooo to nie je zlé keď som s ním. Zvestoval mi, že sa nechcel naháňať a také podobné kecy. Mne bolo jasné, že mi nestíhal. Ale potichu som si dumal, že či predsa len som to neprepískol.  Odpoveď prišla čoskoro. Pri príjazde do dediny, odkiaľ začína prvé stúpanie cez Leithaberg kopce (či ako sa to píše), mi vytuhli nohy, zrazu som nedokázal točiť. Žeby panika? Hádam nie, klídek to musím ustáť. Napil som sa a dojedol zvyšok traťovky. Po prehltnutí posledného zvyšku nasledovala zákruta vpravo a kopček.

Úvod som moc nezachytil. Kompaktná skupinka mi odišla a obiehali ma jednotlivci. Tak som  zobral rozum a skúsenosti do hrsti a v kľude som sa snažil telo rozhýbať frekvenčne. Za druhou zákrutou sa mi začalo dariť. Prepadávanie skončilo. Za sebou som registroval Dušana Hrubého v nasledovnej skupine. Áno, toto budú moji spolupútnici popri Neziderskom jazere. Zvyšok stúpania som si strojovým tempom vychutnal a mal som skutočnú radosť, že som prekonal krízičku. Zjazd som nehnal, plánoval som predsa šetrenie. Podľa môjho rozpočtu sa to aj dialo. Popri jazere som sa usalašil v skupine s Dušanom a poctivo v zákryte sa schovával v silnom bočnom vetre. Duškyho predo mňou som už neriešil. Lebo som začal cítiť rozpočtové provizórium. Aj napriek háku a jazdy v závetrí sa mi šlo čoraz horšie. Hold ponuka a dopyt nebola v rovnováhe a moja cyklistická ekonomika sa rútila do červených čísiel. Pôžičku mi odmietli dať v stúpaní na Franz Josef Varte, teda hlavný kopec na trase. Lidičky ako som si prááskol. Úplne som sa zatavil. Skupina mi elegantne ušla a ja som lovil v ľahkých prevodoch nejaký stabilizačný program. Už som začal myslieť na default. Ale nezastavím ani za nič. Pomalým tempom som krútil a zúrivo som vzdoroval nepriazni osudu. Okolo mňa sa cyklisti preháňali snáď nadsvetelnou rýchlosťou.  Na svoje dno som sadol tesne pred najstrmšou časťou. Potom sa to zastavilo. Teda nie že by som dáko zrýchlil, ale už som začal pociťovať nohy. Ako keď sa človek preberie zo sna. Práve vtedy som započul zopár rád do života – to JoKo komentoval, že načo som sa hnal dopredu. Jááj čéče, keby si ty vedel ako som práve toto chcel. Žiť si trocha nad pomery. Aký je to krásny pocit. Áno teraz za to pykám, ale aké pôžitky mi to prinieslo.

JoKo spomalil a pár desiatok metrov predo mňou mi robil vodiča. V tomto kopci ma dostalo hádam 40 cyklistov. Nevadí. To najhoršie prešlo a konečne bufet. Vidím ako Dušan Hrubý sa práve zberá preč, ani som mu nestihol povedať, že nech počká a pôjdeme v balíku proti vetru.  Tak som si dal obligátne pivečko, banán, chutnú bábovku a doplnil pitivo. Radšej som sa neponáhľal a tak som strávil na bufete asi 6 minút. V debate s Jokom sme spriadali plány na cestu do cieľa. Chcel som sa chytiť dákej skupinky a dobufetiť do cieľa. Ale žiadna sa nekonala, tak sme sa pomaly spustili dolu. Keď som tadeto šiel naposledy, bol tu hustý les a teraz ako v našich karpatoch. Preriedené, že som to nepoznal.  Po zjazde sme nakoniec boli traja a asi 100m pred nami štvorica. No nič. Budeme musieť sami ťahať špicu proti vetru. Joko sa ujal role vodiča a ja som bilancoval deficit. Nevyzeralo to vôbec ružovo. Tak som aj svojmu správcovi konkurznej podstaty oznámil, že konsolidácia bude bolestná a keď na to dupne trocha viac, ma odpojí. Navyše ma už dosť pobolievali aj kríže. Na moje prekvapenie kríza nevyčínala len u mňa ale aj ostatní boli dobre dolu. Tak sme k sebe pridružili štvorku pred sebou. Chceli sme ísť vzorom a všemožne sme sa usilovali im ukázať, ako sa má jazdiť vo vetre. Na chvíľu to fungovalo a v dvojičkách sme viacmenej pravidelne striedali.

Stále som sa necítil skonsolidovaný a tak som začal šíriť objektívnu obavu z blížiaceho sa tiahleho stupáčika. Nakazil som tým aj Joka a tiež hovoril, že to už nejako slávne nevidí. Rakúšaci stupáčik napálili a rozbili našu už početnú grupu. My sme si zachovali chladnú hlavu a frekvenčne sme držali rovnaké tempo. Ja neviem čo sa zrazu stalo, či som predal nejaký podnik, alebo som vhodne umiestnil svoje dlhopisy, ale zrazu kríza povolila a začali mi kmihať nohy. Natoľko, že som kúsok aj Joka odpojil a v pohode sa dotiahol na čelo bývalej grupy. Ale to som spravil len z ješitnosti a v zjazde som počkal svojho parťáka. Chvíľu som mal pocit, že svoje dlhy som preniesol na neho, ale o chvíľku bola pôvodná grupa pokope a v našich žilách nastalo oživenie. Skupina pracovala hádam ešte 5 kilometrov. S pribúdajúcim, prevažne predobočným vetrom, ako keby domácim neodchádzali len sily, ale aj zdravý rozum. Postupne prestali striedať a všetci sa za seba navešali na krajnicu a začali jazdiť terezína. Tempo upadlo a to sa nám prestalo páčiť. Najprv sme v dobrom chceli založiť veternú lajnu a trocha roztočiť striedanie, ale rakúšaci na nás pozerali ako na ufónov, čo to robíme. No dobre. Už sme pochopili, že cezhraničná spolupráca nebude. Tak sme rozhýbali tempo. Akurát, že vtipálci sa chceli obohatiť na našom oživení a za nami visela skoro celá skupina. Prestali sme ťahať a skoro zastali aj oni. No dobre, keď to nepôjde po dobrom, roztrháme grupu. Zvýšili sme úsile a častejšie sme striedali. Tempo vydržali iba traja, ale tí nechceli ani meter do vetra. Tak varianta B. Navrhol som Jokovi, že druhý z nás spraví vrátnika. Zo stredovej čiary sme sa presunuli na kraj cesty a ešte viac pridali. Vtedy ako keby ma pokropili živou vodou. Hneď sa mi šlo dobre. Bohužiaľ cesta sa stočila a začali sme ísť úplne proti vetru. A vtedy nás dobehla čerstvejšia skupina. Dokonca sa pokúsili nás obehnúť. Zo dva krát som naznačil Jokovi, aby sme s tými, čo vládzu unikli, ale jemu sa nedarilo od nich oddeliť. Až na tretí krát sa to podarilo, ale to sme už museli doháňať 100 metrovú dieru. V tom protivetre to bolo tvrdé, ale čím viac som drel, tým sa mi šlo lepšie. Takto sme nakoniec asi 5km pred cieľom dorazili do lepšej skupiny a nakoniec sme prišli na jej čele spolu s Jokom do cieľa.

Jediným smutnejším okamžikom bolo len to, že som nestihol hrubý čas pod 4 hodiny. Čistý bol v pohode, ale na druhú stranu som na najbližších dvoch sportreporťákov stratil iba 5 a 10 minút. Keby sme toto tušili na kopci, mohli sme dať skupinu a stlačiť čas ešte viac.

Čo ma potešilo bolo, že som po kríze chytil druhý dych. A šlo sa mi na konci parádne, úplne som cítil radosť v tele. A pre takéto pocity bicyklujem, tak som happy. Kamoši navyše slušne zabodovali na tombole (vrátane prvej ceny) a aj mne sa ušla dáka plechovka piva, tak jednoznačne pozitívny deň.  Vedel som, že cesťáčik mi sedí a robí mi radosť . A síce vzadu, ale predsa som po čase zažil trhať skupinu, dorážať grupu pred sebou, točiť špicu a iné radosti cestnej cyklistiky, ktoré som mal vždy rád. Tak ďakujem všetkým s ktorými som si toto užil. 

fotografie sú tuná

{iframe width="600" height="600" }http://connect.garmin.com/activity/embed/89664383{/iframe}