Dolomiten Radrundfahrt 2011
- Napísal: Dušan Hodúr
- Published in Cestná cyklistika
Tento rok to už musí vyjsť a konečne si tu odjazdím extrémnu trasu. Rozdiel v dĺžke je oproti klasickej síce iba 11km, ale práve tam sú posledné 3 kopce, na ktorých sa navyše nastúpa 830 metrov a sú na nich 13%-né steny. Fyzicky to hádam nejak zvládnem a psychicky som sa pripravil, že do cieľa prídem asi posledný, takže už mi nič nemohlo stáť v ceste. Jedine počasie, na to som pripravený nebol. Predpovede boli znovu daždivé, ale už dlhodobo sa chválim, že ak ma zoberiete na hocijaké rakúske preteky, tak pršať určite nebude a doteraz to vždy vychádzalo. Lenže „štestíčko“ skončilo a teraz som si všetky tie slnečné maratóny vyžral až do dna.
Do Lienzu to mám z domu 540km, z toho 480km svietilo slnko, na ďalších 30km som prešiel cez 3 prehánky a potom už len pršalo. Večer sa síce objavil Oskar a s ním svitla aj nádej, ale v noci znovu začalo pršať a ráno som nestál pred dilemou, či ísť dlhú alebo krátku trasu, ale či mám vôbec odštartovať. Ja som totiž taký cyklista, že keď idem po meste a natrafím na cestu, po ktorej pred chvíľou prešlo polievacie auto, tak okamžite sa otáčam alebo aspoň mením smer. A teraz na mňa zhora ten môj (bývalý) rakúsky kamarát výdatne „chcal“ a vôbec sa nezdalo, že by chcel prestať. Skúšaš ma, kamoško, skúšaš??? Nakoniec som sa rozhodol ísť aspoň krátkych 112km, predsa len behom 2 dní prejazdiť autom zbytočne vyše 1000km by bola asi hlúposť. A nakoniec, raz to s tým dažďom muselo prísť, tak si aspoň odkrútim premiéru. Len dúfam, že to nezačne byť pravidlom a šťastíčko sa znova unaví ... :-)
Na štart som prišiel úplne na poslednú chvíľu, ale stihol som si ešte odfotiť chlapíka, ktorý mal na tretrách miesto návlekov natiahnuté dve igelitky – vynikajúce lacné riešenie pre začínajúcich cyklistov :-) To bude sranda, keď sa ti tá pravá namotá do reťaze a zapikuješ držkou do kaluže :-) Bol to dizajnér – vizionár a takéto prízemné problémy ho neťažili, úspešne odštartoval, ako skončil, to už neviem. Mal som vlastné starosti, pláštenku mám perfektnú, na telo sa mi nedostala ani kvapka, ale po kilometri som mal totálne mokrý zadok a začalo mi byť trochu zima na kríže. Na rozdiel od „igeliťáka“ som mal na tretrách naozajstné návleky a dúfal som, že potrvá dosť dlho, kým mi do nich zhora natečie. Lenže voda je sviňa, asi sa prešmykla popri kufroch a po štyroch kilometroch som mal nohy v bazéne. Ale miesto nervov som sa upokojil, teraz mi už bolo všetko úplne jedno, aj keby som musel prebrodiť rieku. Len som to chcel mať čím skôr za sebou, tak som na svoje pomery nezvyčajne makal a onedlho sme vytvorili 4-člennú skupinku, ktorá sa postupne rozrastala. Ťahal ju kríženec Yettiho a neoprénu, bol iba v letnom drese, bez pláštenky, bez návlekov, význam slov zima a voda ho mama nenaučila. Genetickí inžinieri by z neho mali radosť, ale možno iba machroval pred frajerkou, ktorá sa mu celý čas schovávala v háku. Ja som sa snažil držať vždy trochu bokom, lebo v háku som chytal prúd vody zo zadného kolesa priamo do ksichtu, ako z hasičskej hadice. Ale aspoň nebol problém s pitným režimom, stačilo prejsť do správnej pozície a otvoriť ústa, prídel kvalitnej dolomitskej vody bol zaručený. A keďže na rakúskych akciách má všetko vysokú úroveň, aj táto voda nebola len taká obyčajná, ale s jemnou asfaltovo-olejovo-gumovou príchuťou, bikerský hit tohtoročnej sezóny. Mňam, mňam, reklamný spot, že „Kráľovná môže byť len jedna“ by v tejto konkurencii asi neobstál :-))
Dočistučka vykúpaných nás po 20km vykúpil prvý kopec. Má okolo 6-7km, dosť veľa serpentín a je celkom jazditeľný. Ráno bolo 13 stupňov a cez deň malo byť maximálne 17, takže oproti minulým rokom sa mi išlo oveľa ľahšie a nebyť toho dažďa, tak je ideálny deň na preteky. Výhľady na krajinu neboli absolútne žiadne, samé mraky a hmla, tak ma v monotónnej jazde prekvapil aspoň borec, čo mal miesto ľavej nohy od kolena iba kovovú tyč a na konci topánku. Takýchto ľudí naozaj obdivujem, on mal ráno asi iné starosti ako to, či prestane pršať. Na vyhlasovaní víťazov dostal ocenenie „man of the race“, myslím že on aj jemu podobní si to určite zaslúžia. Na vrchole stúpania začala paradoxne jeho najťažšia časť, mokrý zjazd. Šmýkalo sa a ani to veľmi dobre nebrzdilo, ešte sa medzi nás dostala aj kolóna áut a znovu sme fasovali výdatné prídely vody, tak som išiel dosť opatrne. V pelotóne ale asi bola aj japonská skupina kamikadze, lebo tí to pustili bez zábran. Nehovorím, na rovných úsekoch som aj ja predbiehal autá aj cyklistov, ale pred ostrou zákrutou? Na celom zjazde získam 10 miest a 200 metrov náskoku s rizikom, že ma prejde auto alebo sa rozbijem na zvodidlách? Asi som už na takéto huncútstva pristarý :-) Aj tak som sa neskôr čudoval, že som v takomto počasí nevidel ani jeden pád. Predbiehal som asi troch čo tlačili, na záverečnej ceremónii som videl jedného oškretého, ale cestou išla oproti iba jedna húkajúca sanitka a aj tá nemusela súvisieť s pretekmi. Hneď po zjazde sa prihlásil najväčší vycucávač energie. Nie, nehovorím o vašom šéfovi, manželke, deťoch ... :-) Kto nečítal minulé reportky alebo má slabšiu pamäť – nasledovalo 40km hore-dole-hore-dole-hore ... až do zbláznenia.
Aspoň že už prestalo pršať, medzi 34,3 a 34,4km dokonca vyšlo slnko, potom ešte na 200m na 42. kilometri a na cca. 56-tom km dokonca až na vyše kilometra, to som asi práve vystihol tunajšie tohtoročné leto :-) Ale celkom som bol rád, že je stále chladno, pretože tie stúpania dokázali slušne zahriať a zopár úsekov malo určite cez 10%. Najhoršie boli niektoré extrémy – vyšiel som kopec, nasledoval niekoľkostometrový zjazd končiaci ľavotočivou vracačkou, v ktorej sa aj kvôli mokrej ceste nedala do nasledujúceho stúpania získať žiadna rýchlosť, takže okamžite na malú pílu a záver asi 200-metrového stupáku som už išiel na najľahšom prevode a postavený zo sedla, na vrchole pravotočivá zákruta, znova zjazd a po ňom ďalší kopec. A takto dokola, niektoré stúpania boli riadne dlhé a na konci väčšinou riadne ostré, niektoré sa aspoň kúsok vybiehali aj na veľkej píle v nádeji, že za najbližšou zákrutou už bude zjazd. Nikdy nebol. Raz ma ale za takouto zákrutou v slušnej rýchlosti prekvapila rozbúraná cesta, tak bleskovo som vletel do toho štrku, že som skoro ani nestihol zahrešiť :-) Pred občerstvovačkou som začal rozmýšľať, že zhodím pláštenku a natiahnem len vestu, dokonca som začal znovu uvažovať nad dlhou trasou, ale zrazu sa ochladilo, aj do kopca som ťahal zapnutý až po krk a úplne posledný zjazd som už znovu išiel v daždi. Bol dlhý, rýchly, mokrý a studený, ku koncu s viacerými ostrými zákrutami, takže pred výjazdom na hlavnú cestu som si musel stuhnuté prsty vyrovnať kombinačkami a ruky som z oblúkov vytrhával pajsrom :-) Sen o dlhej trase definitívne padol, ostávalo už len preplávať posledných cca. 30km.
Na hlavnej ceste nasledoval ešte jeden dlhší kopec a po ňom parádny zjazd, na konci ktorého sme vytvorili menší balík. Až do cieľa to okrem jednej hupky išlo stále dolu kopcom, takže sme pokračovali celkom slušnou rýchlosťou, lenže v každom kolektíve sa nájde nejaký rypák a mudrlant. Tuto to bol chalan v zelenom drese Liquigasu. Ideme si pohodových 35km/h, on musí zozadu vyšprintovať a pridať na 40. Ideme na hrane 40km/h, on zas musí odniekiaľ priletieť a zvýšiť na 45. Máš šťastie, že jazdíš v Saganovom tíme a že ťa nevládzem dobehnúť, inak by mala moja zúrivá pumpička robotu :-) Šľapal som kým sa dalo a potom sa už zrazu nedalo. Pozvoľne som osamel a ani som nevedel, ako ďaleko je ešte do cieľa. Ten môj inteligentný computer totiž v každom prudšom zjazde ukazoval rýchlosť nula, zrejme aby som sa nebál. Lenže pri rýchlosti nula nepočítal ani kilometre, nakoniec sa takto celkovo pomýlil až o 6km. Našťastie onedlho bola na krajnici tabuľka 5km, aj sám som týmto dolubriežkom dokázal ťahať medzi 35-40km/h a čoskoro som v diaľke uvidel kruhový objazd v Lienzi. Dlhšiu dobu už nepršalo, dokonca svietilo slnko, zozadu sa nikto neblížil a tak som si posledný kilometer vychutnal a na cieľovej rovinke vypočul zaslúžený potlesk. Aj keď dnes sme si ho zaslúžili všetci, veď aj tie vodotesné kravy čo sa pásli pri ceste len s úžasom čumeli, aké voly boli schopné vysadnúť v takomto počasí na bicykle :-) V kempe som rozvešal mokré veci a išiel sa najesť s nádejou, že sa niekto ulakomí a dostanú nohy. Žial nikto, takže musím pokračovať vo svojej závratnej kariére a o rok asi znovu prídem aj sem. Budú mať 25. výročie, tak hádam pri tej príležitosti už tú dlhú konečne dám. No čo bábovky, pôjdete niekto so mnou? :-))
Čo sa týka času, oproti svojmu najrýchlejšiemu z minulého roka som stratil len cca. 11 minút. Myslím, že za týchto podmienok to je celkom slušné, najväčšou brzdou bol pud sebazáchovy v zjazdoch. Najbližšie musím absolvovať aj rýchlokurz kamikadze :-)
Odjazdená trasa: 112 km
Oficiálny čas: 4:15:23 h.
Priemerka: 26,31 km/h
Poradie: 540 zo 752 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 97 zo 121
Opováž sa čo i len rozmýšľať nad účastou na St. Poeltenere (síce nejdem, ale budem jazdiť kúsok za Linzom) a nad Wildonerom (tam chcem ísť!)