Sereďmaratón 2011, moja prvá stovka tento rok. :-)

Na Sereďmaratón má väčšina nášho športového klubu skôr negatívne referencie. Počínajúc dobabranými výsledkami za ktoré aj organizátor maratónu Dušan Holbík schytal plné vedrá nadávok zo štvrtej cenovej, končiac „starostlivosťou“ o všetkých súťažiacich, kde sa menej výkonní bežní hobbíci stretávali s úplným nezáujmom na trase. Nezabezpečené križovatky, žiadne jedlo na občerstvovačke (áno Andy, nezabudol som na tvoje oprávnené požiadavky :-) teplé pitie a podobne. Tak toto sme sa dnes rozhodli otestovať, či nastalo aspoň mikroskopické zlepšenie.

Tento rok som toho extra veľa nenatočil. Od apríla som hrdý „tato“ a tak som bol vďačný svojej cicuške za každú voľnú hodinku na bicykli. O to efektívnejšie som musel „trénovať“. Žiadne vozenie si zadku po hrádzi ale tréning hodný Rockyho Balboa. :-) Čo Balboa, „břídil“, čo vyhral len vo filme, v skutočnom ringu by dostal KO. Ja som si okrem tréningu na bicykli odmakal svoje aj na prebaľovacom pulte, v kúpeľni, neustále dvíhanie 5 kg živej „činky“, ktorá navyše oťažieva, lebo malému chutí. Každopádne aspoň tých 1300 km som stihol odpedálovať po troške.

Aby som neodbiehal, na štart sme sa teda prišli presvedčiť o odstranení vyššie uvedených nedostatkov. A keby náhodou nie, tak aspoň máme čo obrblať. Teda aspoň ja a Andy. Pre Emila a Zaja bola dnes v Seredi premiéra. Vôbec netušili, do čoho idú a čo ich na trase čaká. Možno to bola aj výhoda, vravel som si. Tohtoročná trasa bola „postavená“ trošku inak. Už sa nešla „limitovaná“ rýchlosť do Hlohovca a čosi kamsi sa to na bližšie nedefinovanom mieste proste odštartovalo. Kto bol v tej chvíli vzadu, mal smolu. V uliciach Hlohovca sa dosť blbo doťahuje balík. Teraz sa išlo zo Serede na Patu a za ňou sa celý pelotón doslova zastavil. Samozrejme skoro všetci začali venčiť hadov. Baby mohli akurát len pozerať. Pozerali. :-)

Potom sa to celé spustilo. Išlo sa do mierného kopčeka. Protivietor hnusný ale veľmi mi to na konci pelotónu nevadilo, hoci sa išlo priemerkou takmer 31 km/h. Pôvodne som si myslel, že ma balík utrhne už tu. Ale neviem či mám vďačiť protivetru alebo svojej úžasnej kondičke, každopádne som sa tešil ako blcha, keď som sa aj s parťákmi stále držal čela pelotónu, ktorý miestami zrýchľoval aj na 40 km/h proti vetru. Dosť ma zaujímalo, či sa udržím v balíku počas stúpania na Jašter. Mal som stále v pamäti, ako ma na niekdajšom ročníku Sereďmaratónu utrhli práve na Jašteri. To som vtedy zubami aj nechtami dobehol balík tesne pred hupkami za Trhovišťom a tam ma už utrhli definitívne. Teraz som sa cítil ako king-kong, že som bol stále v kontakte s balíkom ale neskoro som v zjazde zbadal, že sa balík trhá až veľmi a po ostrej zákrute na Piešťany vznikajú diery ako hrom. Tak aj bolo. Po otočení doprava sa do nás oprel vietor a začala stíhačka za roztiahnutým pelotónom. Na piatich kilometroch s 95% tepovkou a 40 km/h sme sa nejakým zázrakom dokázali prilepiť k balíku. Zobralo mi to dosť síl a bolo mi jasné, že Havrana už s pelotónom „nedám“.

Teda udržal som sa ešte kúsok za Bankou ale tie serpentíny na Havran s odpálenými nohami proste nešli tak, ako by bolo vhodné. V stúpaní som dobehol aj Zuzku Vojtášovie a kukal som, kde má domestikov. Že by som sa tiež odviezol v „autobuse“. Podobne ako onehdá na VTT. Tam to bola paráda. Dnes nemala. Tak sme išli plus-mínus v podstate spolu. So mnou ešte Zajo.

Andy aj s Emilom boli asi tiež kdesi odtrhnutí. Ešte pred koncom stúpania som zazrel jedného cyklistu, ako sa chytil auta a nechal sa vyvážať hore. Zareval som na neho, nech sa pustí auta. Kašlal na mňa, tak som ho odfotil. :-) Skoro ako Poláci na VysokéTatryTour. Tí to majú dokonca tak premakané, že si volajú telefonicky kamarátov, aby ich potiahli na autách v stúpaniach.

Za Radošinou prišla malá lekcia cyklistiky. Prevody lietali hore-dole rýchlejšie ako stíhal Polar registrovať zmeny rýchlosti. Stena hore, padák dole, stena hore, padák dole. Už aby tu bol záverečný stupák a hneď sa povezieme po vetre až do cieľa.
A veru sme sa aj povozili. Hneď po zjazde sa sformovala malá skupinka a začali sme naháňať 4 cyklistov v diaľke. Tých sme dobehli ešte pred prvou dedinou a začalo sa jazdiť na moje pomery vo vysokom tempe. Takže sme boli v Hlohovci za nejakých 20 minút. To je asi 15 km. Zistil som však nepríjemnú vec. Došla mi voda. A to nás čakalo stúpanie na Šianec (vyhliadka) a 2 menšie kopce. Čo dokáže nedostatok pitia sme so Zajom zistili celkom rýchlo. Väčšia časť nášho pelotónu nám zdrhla a ostali sme za Šiancom so Zuzkou a ešte jedným cyklistom v červenom. Laca Drusca som nechal odísť, dal som z pohodlnosti prednosť dojazdu do cieľa s klubovým Zajom. :-) Pred predposledným kopcom som sa opýtal vodičky jedného auta, či nemá nejakú vodu. Zahrkala s minerálkou Lucka a naliala mi ju do fľaše. Tak som poďakoval a aspoň v duchu sľúbil, že jej za odmenu potiahneme manžela, ktorého sprevádzala, až do cieľa.

Dal som napiť aj Zajovi a po chvíli sa aj on spamätal a začali sme poctivým striedaním dobiehať uniknuvšiu Zuzku s parťákom. Inak išla veľmi dobre. Aj sama ťahala keď bolo treba. Neschovávala sa stále v háku ako iné baby. V Seredi stáli tiež usporiadatelia a usmerňovali dopravu. Takže nás hobbíkov nemajú v ... „na lehátku“. Potom sme už išli pohromade až do cieľa. V poriadku a celí. :-)

Neviem ako to bolo vzadu, ale o nás bolo na trase postarané dobre. Na križovatkách vždy niekto bol. Po Piešťany nás sprevádzali policajti na motorkách. Hoci pred Bankou slušne zahaluzili, lebo odbočili do protismeru trasy. Vačšina ich aj tak ignorovala a išla správnym smerom na Banku. V podstate jediný kiks na trase. Občerstvovačka s prepáčením na dve veci. Umiestnená netakticky a tuším iba s čistou vodou. Voda ešte ako OK ale mala asi taký význam, ako keby bola v Seredi. Na tomto mieste mala väčšina cyklistov ešte dosť vody v bidónoch. A to išli práve najväčšie kopce maratónu. Výsledky boli vyhlásené napodiv načas. Ešte väčší údiv nasledoval, že nikto nereklamoval výsledky. Hoci na registrácii dávali čipy dosť zvláštným, na prvý pohľad dosť nedôveryhodným spôsobom. Nepopletú to náhodou?
V stánku Kompavy som si načapoval dobrý jonťák na preteky a fungoval dobre. Veď aj preto Kompavu používam aj na hokej aj na bike.

Cestoviny boli na výber. Mne moje chutili. V tombole sme nič nevyhrali ale nerobil som si veľké nádeje. Lebo tá kombajnovačka, čo bola na šveháteri 2011, kde náš klub trhol v tombole pomaly všetko čo sa dalo, vrátane prvej ceny, nedávala veľa šancí na nejaký úspech. Štastia v tombole sme si tým pádom na celú sezónu vyčerpali až-až. Akurát bolo počuť zopár zlých jazykov, ako riešili, či celkovému víťazovi profíkovi Paľovi Polievkovi nie je trápne, že strúha machra medzi amatérmi. Mne to nevadí. Nevadil mi dokonca ani Jurčo, keď štartoval na VTT. A nevadilo by mi ani, keby prišli na maratón hoci aj Velitsovci či Saganovci prípadne Armstrong (vedel by ho niekto zavolať? :-). Podstatné je, či je na verejnom maratóne doslova postarané o každého účastníka maratónu. Chlapci ak su nabúchaní, nech si to rozdajú na trati. Zvyšok nech si aspoň dobre zajazdí.

Ešte nejaké numerá.
Čas: 3:18:35 (3:18:35)
Km: 110
AVS: 33.5 km/h
Nastúpané: 1092m
Poradie: 80/119 (35/48 v kat.)