Mondsee Radmarathon 2011

Opakovaný kanadský žartík už väčšinou nebýva smiešny a jeho autor riskuje aj jednu-dve rany medzi zuby. Konkrétne odo mňa. A ešte konkrétnejšie ten rakúsky dažďový vtipálek, ktorého určite vykopli z Olympu a teraz si lieči komplexy z niektorej germánskej hory. Na tomto maratóne totiž znova lialo, pršalo alebo aspoň mrholilo, od piatku do nedele som slnko videl asi len raz. Trochu mi to kazilo náladu a hlavne turistické plány po okolí, v piatok po rozložení v kempe som sa peši vybral do cca. 8km vzdialeného Mondsee a behom pár sekúnd prišla taká prietrž, že som zmokol až na kožu. V sobotu bolo aspoň doobeda iba zamračené, tak som to využil na jednu lanovkovú a jednu naozajstnú túru. Tá naozajstná viedla na horu Drachenwand a bola pekná aj dosť náročná, so strmými stúpaniami, rebríkmi aj lanovými úsekmi. Škoda, že som sa dostal asi len do jej polovičky, lebo by som nestíhal registráciu na preteky, ktorá bola iba od 14 do 18h. Nedá mi to a musím si trochu zafrflať, pri tom množstve prihlásených mohli kľudne registrovať aj v piatok, prípadne aspoň v sobotu už od rána. Všetko by som v pohode stihol a ani by som nemusel stáť v rade.

Prihlásený som bol na trasu B, 140km a 900 výškových metrov. Po túre na Drachenwand som riadne vyhladol, tak som sa po zaregistrovaní postavil do rady na rakúsku špecialitu – Kaiserschmarrn. Neviem či toto jedlo poznáte, je to vlastne strašne sladké palacinkové cesto rozmlátené na kúsky, pocukrované a k tomu kompót alebo detská výživa. Celkom dobrá kalorická bomba, adrenalínové typy ju ešte zapíjajú mliekom na zlepšenie šprintérskych schopností :-) A znova idem frflať. Moja mama je stará prešpuráčka, takže „šmorn“ poznám aj z domu a aj keď som totálny kuchyňový analfabet, viem že jeho príprava trvá 15-20 minút. Oni to robili „live“ na jednej veľkej panvici, po 15 min. čakania som sa v rade posunul asi o 10cm, potom sa im pokazil šporák a po ďalších 15 minútach ma od uhynutia nakoniec zachránila blízka pizzeria. Ale pri tom čakaní som aspoň zistil, aký je svet malý. Stretol som tam svojho nemeckého kamaráta z Amadé, asi bol tiež dosť hladný, lebo znova prišiel od Mníchova na bicykli. Ale tentokrát to mal o nejakých 50-80km bližšie, tak som sa už tváril cool, že no a čo, veď normálka, nie? :-) Samozrejme takto dobre rozjazdený nemal problém ísť na druhý deň 200km trasu A. Nie som si tým úplne istý, ale na lanovkovej túre som asi videl aj rodičov toho zime a vodeodolného mutanta z Dolomiten Radrundfahrt. Podľa informačnej tabule bolo v dedine 13 stupňov a na vrchole Zwölferhorn iba 4 stupne. Hneď som dal otočku do auta, zobral ešte jednu bundu a po vystúpení z lanovky mi v ľadovom vetre bolo tak akurát. Títo dvaja Eskimáci nemali problém, on iba v tričku a v kraťasoch, ona s holými nohami v plážových šľapkách. Gratulujem, ľadové medvede by určite pukali závisťou :-)

V noci zo soboty na nedeľu stále pršalo, ráno tiež a tak som sa do Mondsee odviezol autom, aby som bol aspoň na štarte suchý. Intenzita dažďa sa menila, trasa A štartovala pol hodiny pred nami, vtedy len mrholilo a vyzeralo to celkom nádejne. O chvíľu ale začalo znovu silno pršať, natiahol som teda kompletný kúpací úbor a odišiel na štart. Pri štartovom výstrele to už opäť bolo trochu lepšie, ale aj tak som bol po kilometri totálne mokrý. Aj na ceste bolo dosť vody a zo zadných kolies nepríjemne plieskala do tváre, preto som si od balíku nechával menší odstup. Na piatom kilometri sme išli mierne dolu kopcom, tacháč mi ukazoval 45km/h, mal som asi 10m medzeru a trochu som pridával, aby som sa dotiahol bližšie. Zrazu počujem výkriky. V tých spŕškach vody som mal hlavu aicky viac sklonenú a možno som sa práve pozeral na comp, policajti by asi povedali, že som sa dostatočne nevenoval riadeniu a neprispôsobil rýchlosť jazdy stavu vozovky. Začal som brzdiť a hneď som vedel, že už je neskoro. Videl som, ako pár ľudí predo mnou padá, jedinou šancou bola medzera medzi dvoma chlapmi, tam keď prejdem, tak to možno ešte ustojím. Keď som bol na ich úrovni, tak ten chalan vľavo trochu uhol doprava, brzdou som mu vpálil do baranov a už sme obidvaja ležali. Ja dole, on na mne. Chvíľu mu trvalo, kým sa vyplietol a popri tom zľahka nadával. Reku čo pindáš, veď som sa šľahol pod teba, aby si bol na mäkkom. Aj keď ja som vlastne dosť kostnatý, tak asi mal dôvod :-) Našťastie sa mu nič nestalo a za chvíľku pokračoval v pretekoch. Nahodil som reťaz a začal kontrolovať škody. Na sebe som nenašiel nič, na bicykli roztrhnutá omotávka, pokrivené obidva košíky na fľaše a odtrhnutá podsedlová kapsa. Na sekundu som zauvažoval, či mám ísť ďalej, ale slabá bolesť v kolene zavelila na návrat. Na mieste sme ostali traja, chalan s krvavou nohou nasadol do zberáku, jedna babenka a ja sme pomaly vyrazili na spiatočnú cestu. Bolesť začala byť pri niektorých pohyboch dosť silná, preto som sa rozhodol že balím a čo najskôr pálim domov.

Tak takto po 5km skončila moja premiéra na tomto maratóne. Pádov som už zažil dosť, veď aj moje lakte a kolená vyzerali pri narodení určite inak :-) Pred Meridou som 13 rokov jazdil českého Šírera a to som bol dole tuším každý rok, väčšinou kvôli vlastnej blbosti. Ten bicykel ale robil česť svojej vlasti, lebo bol ukážkový vychcálek. Ja som sa vždy váľal po asfalte alebo betóne, on spravidla skončil na mäkkučkej tráve, vedel by som o tom napísať tiež zopár historiek, vtedy bolestivých, teraz už smiešnych. Na pretekoch to ale bol prvý pád a dúfam, že aj posledný. Keď som v minulej reportke spomínal rýchlokurz kamikadze, netušil som, že sa dočkám tak skoro. Fakt si musím dať pozor, čo píšem, niekto sa mi tuším snaží všetky tie ftákoviny splniť :-) Áno, tipujem presne na teba a keď neprestaneš, možno tie rany medzi zuby nebudú iba dve :-) Našťastie na rozdiel od kamikadze som to rozchodil, aj keď momentálne nemôžem zohnúť nohu, presúvam sa ako doktor House a podľa chirurga tá bolesť naznačuje, že môžem mať poškodený meniskus. To by bolo blbé, lebo asi nestihnem jednu zaujímavú cyklo-dovolenku, ale zase ostatní chalani sa môžu tešiť, že im tam tým pádom určite nebude pršať :-)) Na záver si ešte raz trochu zafrflem. Doma si pozerám výsledky a vôbec v nich nie som uvedený ako DNF. Pre tých čo nevedia dobre anglicky, doslovný preklad tejto skratky je „Dušky Nabúral. Fuck!“ :-)) To čo má byť? Veď cez štartovú čiaru som prešiel, čo mi dali zlý čip? Nakoniec sa ešte budem tešiť, že som si ľahol, lebo keby som prešiel 140km bez času, to by ma dosť vytočilo. Moja SIS a CIA teória – rozšírilo sa, že som už uznávaný špecialista na mokré preteky a niekto sa zľakol, že ohrozím domácich favoritov. Predpokladám, že po terajšom výkone si to už nabudúce myslieť nebudú :-)

Na 5km sa nedá urobiť veľa fotiek a tie turistické sú väčšinou zamračené, ale zopár sa ich vydarilo. http://picasaweb.google.com/dusky96