Časovka ku hviezdam 2011

Tento rok som sa rozhodol ísť tvrdo za víťazstvom. Podmienky sa zdali byť ideálne, síce nie vďaka mojej excelentnej forme, ale kvôli chýbajúcej konkurencii. Keď som si pozrel, kto ma predbehol na posledných dvoch ročníkoch, mal by som mať teraz cestu na vrchol vydláždenú zlatom. Julo Bugár ani prekliato rýchli železničiari nemali prísť a Ivan je tiež mimo hry, lebo znovu predstiera strašne smrteľnú chorobu. Uznávam, dosť čierny humor aj na moje pomery, ale kto poznáte Ivana, dobre viete ako to skončí. O rok dofičí už ako duplovaný Armstrong a nohy bude mať rovnako rýchle, ako mal teraz „klapačku“ pri rozprávaní do megafónu :-) Nenechal som ale nič na náhodu a absolvoval aj tréning priamo na trati. Prvýkrát niekedy začiatkom mája, turistickým tempom za 24 minút. Celkom ma to potešilo, keď pôjdem naostro, určite budem mať výborný čas. Naostro som išiel asi v polke júna, stupák popri Zoške som ledva vytiahol na poštárovi a čas som mal okolo 22 minút. To som sa už veľmi netešil a keďže ďalší tréning mi znemožnilo boľavé koleno po páde na Mondsee, musel som nájsť inú motiváciu. Pokúsil som sa presvedčiť Peťa Majdu, aby víťaz dostal aj hotovosť, aspoň 50 evri. A keď náhodou nedajú sponzori, riaditeľ takýchto prestížnych pretekov by predsa mohol dať aj z vlastného vrecka. Z nepochopiteľných dôvodov nesúhlasil :-) Skúsil som ešte zaútočiť na city, ako jediný som sa zúčastnil všetkých ročníkov, takže by sa patrilo adekvátne ma odmeniť. Bol to len bluf, nie som jediný, ale aj tak som dostal odpoveď, že to až na 25-tom ročníku. V poriadku chlapci, ale potom zacvakáte aj za nový rekord trasy, lebo pri ťahaní do kopca sa už budem odrážať aj francúzskymi barlami a určite budem nadopovaný liekmi na všetky možné choroby. V tom lepšom prípade aspoň Viagrou :-))

Keď som sa s Monikou – mimochodom striebornou medailistkou a spolu s našimi dvomi vymakanými juniormi svetlou nádejou klubu – blížil k Modre, predbehli nás dve skupinky a pri pohľade na nich som ihneď stratil aj posledné ilúzie. Asi by som si ich nerobil ani vo sne, keby som tušil, že až traja to zajazdia pod 17 minút a ďalší šiesti pod 18. U víťaza mi vyšla priemerka skoro 27 km/h, ako som sa v cieli zhodol s Marianom, to máme niekedy problém urobiť aj na rovine. Chlapi teraz úplne vážne, aké motorčeky používate? Kľudne mi to napíšte do komentára, mlčím ako hrob. Momentálne sú moderné reči o wattových výkonoch, tak som sa pokúsil narvať do sedlovky 35-kilový motor z požiarnickej elektrocentrály, ale trochu teraz šúcham zadný ráfik o asfalt a štartovacia šnúra sa mi motá do prehadzovačky, tak potrebujem poradiť :-) Okrem wattov ma telka zblbla aj infoškou, že pred časovkou sa treba poriadne rozjazdiť, tak som sa po zaregistrovaní trocha povozil, trocha čo-to pofotil a konečne aj odštartoval. Bolo skôr chladno ako teplo, čo mi celkom vyhovovalo, ale fúkal nepríjemný protivietor. Až po zastávku pod Zoškou to išlo celkom dobre, potom začala kalvária. Mám to šťastie, že som si na rôznych pretekoch a dovolenkách mohol odjazdiť zopár ťažkých kopcov, aj niektoré slávne z Gira a Tour, ale tých 9% bolo aj tak stále 9%, vôbec sa ma nezľakli a dali riadne zabrať. Možno sa dopočuli, ako mi nedávno Zoncolan zničil tajné sny, dal pár faciek a s kopancom do zadku poslal po necelých 4km späť do auta :-) Miesto zhodenia na malú pílu som použil taliansky (alebo španielsky?) prevod – vpredu veľká a vzadu najľahší – a ako-tak tým udržal rýchlosť. Viem že sa to nemá, že to bicyklu nerobí dobre, ale veď nedávno kvôli troche dažďa trucoval a dokonca sa ako malé decko za jazdy praštil o zem, tak nech konečne pochopí, kto je tu pán :-)

Vojaci používajú na prekonávanie ťažkých terénov BVP (preklad pre modroknižkárov - bojové vozidlo pechoty), podľa Wikipédie ho sovieti nazývali BMP (bojevaja mašina pechoty), ja v takýchto kopcoch využívam BNP (bolesť, nadávky, pot :-)) Mám už overené, že dobre načasovaná séria správnych nadávok dokáže výrazne zvýšiť výkon, lenže teraz som mal pocit, že mi roztrhne pľúca, bol som rád, že môžem vôbec dýchať, nieto ešte nadávať. Keď som to konečne zvládol a na krátkom miernejšom úseku lapal dych, čakali ma ešte 2 hupky. Tí čo ste to prešli za 17-18 minút sa teraz asi čudujete, o čom to rozprávam. Verte mi, naozaj sú tam ešte dva kopčeky, cítil som ich každý rok. Tých 16-minútových presviedčať nebudem, tí by mi neuverili ani to, že cesta na Zošku je do kopca :-) Po hupkách nasledoval krátky zjazd, ostrá zákruta doľava a posledný plazák do cieľa. Tu treba pozbierať posledné zvyšky síl, nakopnúť motorček a upaľovať čo to dá. Veď som aj chcel, ale ako by povedal Peter Velits, nemal som už dobré nohy :-) Nepozerali ste náhodou na Eurosporte Giro d´Italia? Keď jednu z etáp vyhral John Gadret, Bakalář si z neho ešte niekoľko dní robil prdel, že ako to mohol dokázať s tými „hubeňoučkými“ nožičkami. Lenže John Gadret má 58kg, ja mám o 15 viac a miesto nôh rovnaké špáratká, to by som chcel fakt vidieť, či by s mojou postavou robil frajera aj na tomto svetoznámom stúpaní :-) Už počujem ako niektorí hovoríte, že máte ešte o 15 kíl viac ako ja a ako vás to v kopcoch znevýhodňuje a bla bla bla. Lenže tým pádom máte aj oveľa viac sily, tak nevymýšľajte a makajte :-))

Teraz si určite myslíte, že som nevyhral. Nie je to celkom pravda, vo svojej vekovej kategórii som skončil 11-ty, čo sa dá s prižmúrením všetkých očí interpretovať aj ako dvakrát prvé miesto :-) Ale viacej ma teší čas, iba o 6 sekúnd horší ako môj najlepší na prvom ročníku, lenže vtedy som ešte jazdil o kategóriu nižšie medzi „soplákmi“, takže tento má pre mňa väčšiu cenu. Najhoršie je, že sa mi pomíňali výhovorky, ak by ste mali nejaké dobré, hoďte mi ich do mailu alebo komentu, o rok sa isto znova zídu :-) Najprv som chcel použiť boľavé koleno, ale na rozdiel od chodenia, sedenia a ležania je bicyklovanie asi jediná činnosť, pri ktorej ma skoro nebolí. Preto mi vychádza, že dôvodom môjho neúspehu môže byť len zlá organizácia pretekov. Netvrdím že úplne všetko bolo zlé, oproti tým minuloročným párkom dovezeným priamo z Gumonky bola kapustnica naozaj parádna. Ale súťažné kategórie, to bol totálny omyl. Prosím pekne a kde je kategória lenivých skorocyklistov s tenkými nohami a iniciálkami DH? Aj keď pri mojom šťastí by určite prišiel nejaký namakaný podvyživený Džon Hgadret a zas by som vyšiel naprázdno. Ale som rád, že je demokracia a môžem si bez následkov dovoliť takúto konštruktívnu kritiku do vlastných radov. Ak budete onedlho čítať, že predávam svoje klubové dresy, tak to je len náhoda :-) Záverom už iba jedna výzva, kto tento rok ešte nespadol, príďte k nám do klubu. Ako to tak sledujem, túto sezónu sme už boli dole skoro všetci. Už sa teším na blížiaci sa Karpaťák, kde asi nebudeme robiť tradičné gruppetto, ale skôr lazaretto :-)

Niekoľko fotiek: http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/CasovkaNaZosku2011