Ba-Jasna 2013

Celkom nepochopiteľne sa mi nepodarilo pripraviť na akciu podľa svojich predstáv ale prvý 100 km test v tomto roku týždeň pred akciou ma presvedčil, že to určite dám.V ako stave ale dojazdím, ani veverička netuší.

Ráno som ale rozlepil oči a čo nevidím. Prší. To snáď nie!
Žhavím PC na internete, reku čo to má znamenať? Našťastie iba krátka prehánka si povedala, že nám cestu ráno trošku osvieži.

Na štarte sme nahádzali baťuhy do Ivovho auta, ktoré bude počas maratónu karovať moja sestra. My sme si krátko pokecali a po odštartovaní vyrazili na zteč.

Cesty boli na počudovanie celkom zjazdné. Myslel som, že budeme kľučkovať ako keď ide opilec rovno po dvoch deci orešanského.

Išlo sa dobre. Nebolo úplne teplo na letné oblečenie ale boli aj takí, čo už v letnom veru boli. Ako som si v cieli všimol, boli aj takí, čo išli aj v dlhých gaťoch.

Čo sme si všimli, že motorkári už boli o dosť normálnejší ako po ostatné ročníky. Asi vďaka Efovi, ktorý im ukazoval, ako sa to robí. :-)

Potešil ma pár krát aj pohľad zozadu, ako nám robila motorková polícia sprievod. Akoby nás sprevádzala do basy.

Po Zubor OMV sa nič vážnejšie nestalo. Cesta pekne odsýpala a na parkovisku vládla pohoda. Dal som si pikantnú bagetku a kofolečku. Či čo to vlastne bolo. Prezliekol som sa komplet do letného a vychystal na ďalšiu etapu.Kritický úsek tohto maratónu začína od Kozároviec. Pamätám pády od železničného priecestia až po Žarnovicu. To je skrátka zradný úsek. Niektorí buď spia a iní po prestávke naopak nabudení.

Paradoxne, aj napriek tomu je to môj obľúbený úsek.

V Hronskej Dúbrave sme meditovali nad menšou zmenou, ktorá nás čakala pri výstupe na Donovaly. Pelotón sa mal vraj odkloniť na parkovisko a ďalej už len jednotlivo.

Bolo mi to celkom jedno. Boleli ma chodidlá a pri šliapaní na Donovaly som stále premýšľal nad tým, do ktorého potoka strčím obe nohy, aby som si uľavil o pálčivej bolesti. Niečo som našiel a hneď som uhasil plameň v nohách. Niečo podobné som raz spravil na podobnej akcii pri stúpaní na Čertovicu. Akurát tam som sa hodil do potoka celý. Psychike to pomohlo, aj telo si pochvaľovalo. Ak môžem poradiť, nerobte to a už vôbec nie počas stúpania do kopca, lebo telo kompletne stuhne a následné rozmrazovanie v kopci ukrutne bolí.  :-)

Na Donovaly som sa však dostal relatívne v pohode. Nešiel som naplno, ani sa nedalo. Nebolo z čoho.

Hore sme sa najedli, pospomínali na časy minulé. Konečne som si vypláchol ústa od jonťákov pivom. Celkom ma to postavilo na nohy. Ivo zahlásil, že počas stúpania si dôkladne skontroloval obsah svojho žalúdka a keď nič nezistil že tam už nič nemá, že už ďalej nejde. Tie horúčavy už nezvláda. Ostali sme tak už len kamaráti siedmi. Emil, Milan, Mišo I, Mišo II. Roman a Marián a ja. Zjazdovali sme dole, počkali na zoradenie a ostalo pred nami už len finále dnešného dňa.

Hupáky pred Liptovským Mikulášom nás preverili ako sa patrí. Po skúsenostiach z minulých ročníkov som sa radšej preštrikoval viac dopredu.

Počkali sme sa na parkovisku pod Jasnou a odtiaľ už len hore. Hore a hore.

Až hore som si povedal, že z mojej strany to tento rok nebolo zlé ale nebolo to ani ono. Ale zato akcia sa stále krok po kroku zlepšuje. Dúfam, že do dám aj o rok. :-)

Špeciálne poďakovanie si zaslúži Ivo, ktorý okrem toho, že poskytol auto, tak sa nám aj postaral o kompletný support aj napriek tomu, že sa v tej horúčave necítil dobre.

Takže ak zdravie poslúži, tak si znovu zajazdíme aj o rok.