Tour de volcano 2013

Tour de volcano – pekné preteky s poetickým a trochu dramatickým dodatkom „okolo sopky Poľana“. Na rozdiel od Sládkoviča som ale v cieli maratónu nemal ani najmenšiu chuť napísať o jeho krásach báseň, cítil som sa, ako keby ma niekto 5 hodín topil v čerstvo vyvretej láve v strede krátera a popri tom ma ešte stihol mlátiť železnou tyčou.

Nechýbalo veľa a názov tejto reportky mohol byť Tour De eN eF, prípadne s podtitulom Ako som tlačil do 18% a súčasne hádzal šable do jarku :-) K takýmto skvelým zážitkom som bol naozaj veľmi blízko, ale pri súčasnej forme som to tak trochu aj očakával. Najazdených kilometrov som mal iba o trochu viac ako pred Leitha.Bergom, preto som len dúfal, že do Bystrice príde aspoň zopár lekvárov mojich kvalít a spolu sa odvezieme až do cieľa. Aj prípravu som zvolil podobnú ako naposledy, rodinná oslava bola tentoraz už v piatok, takže som radšej aplikoval silnejšie vitamíny a miesto tekutého hrozna šupol zopár hrušiek. Pre istotu som si ale v jednom bidone namiešal aj ionťák, čo bola možno najväčšia chyba, „víťazná“ taktika sa predsa nemení :-) Parťáka mi znova robil Emil a ako neakreditovaný motorizovaný fotograf a informátor sa predstavil jeho syn Jakub.

Pred štartom vyzeralo všetko ideálne, svietilo slnko, teplota bola taká akurát, zvyknutý na permanentný bratislavský uragán som mal pocit, že tu ani nefúka. Pre jedného z chalanov sa idylka skončila už asi 50 metrov od štartu, keď sa s poriadnym rachotom poskladal na zem. Po niekoľkých zákrutách sme sa dostali na miestny tankodrom a za sebou som znovu počul buchot, ale možno to narazilo len koleso o niektorú z premnožených dier. Keď sme sa vymotali z mesta a prišli na výpadovku do Brezna, čakala ma ešte jedna akcia. Na kvalitnej ceste sa chalan kúsok predo mnou rozbil na nečakanej jame a pri flekovaní a vyhýbaní sa som plecom narazil do suseda, ale našťastie sme to obidvaja ustáli. V minulosti som už padal dosť, ďakujem, stačilo, začal som si nechávať bezpečnejší odstup, „žuvačkové“ diery som sa ani nesnažil sťahovať, a tak som sa postupne prepadal dozadu. Mojim plánom bolo udržať sa v balíku až po prvý kopec za Breznom, ale prišiel kratší plazák a zrazu boli všetci preč. Práve kvôli tomuto som doteraz nebol na žiadnych slovenských pretekoch okrem časoviek. Na štart príde 100 ľudí, kilometer od čiary mi 99-ti utečú a zvyšok trasy pôjdem sám. Musím uznať, že to boli prehnané obavy. Utrhli ma odhadom až na 15-tom kilometri, podľa výsledkov nás prišlo na štart nadpriemerných 240 kusov a zdrhli mi maximálne 230-ti, tí dvaja padnutí a zopár ďalších ostalo určite za mnou :-) Kilometre odhadujem preto, lebo už v Bystrici mi prestal fungovať computer. Neviem prečo, pri rozjazdení pred pretekmi išiel, teraz doma mi funguje tiež. Asi jeho elektronický mozog usúdil, že bude vhodnejšie prežiť dnešný deň v sleep móde :-) Ja som to pochopil tiež, ale žiaľ až o cca. 80km neskôr.

Od Emila som sa v cieli dozvedel, že on sa v balíku udržal až po Brezno a priemerku mal cez 40 km/h. Verím tomu, z dohľadu mi naozaj zmizli behom chvíľky. Dvaja sme si točili špicu, za nami sa viezol ešte jeden chalan a vpredu som videl jednu dvojičku a trojičku. Po čase nás dobehol borec v drese Witzenmann, ako sa neskôr ukázalo, moja dnešná záchrana. Mal podstatne lepší motor ako my, zrýchlili sme, skrátili striedania a niekde za Podbrezovou sme päticu pred nami dobehli. Bol v nej aj chalan, ktorý súťažil v kategórii retro bicyklov spred roku 1990. Chvíľu som išiel za ním, mal tam 5 alebo 6 kolečiek, tak sa ho pýtam „Koľko tam máš prevodov, päť?“. Pokýval hlavou „Áno, ale všetky mi nefungujú“ :-) Škoda, že môj staručký Šírer je ročník 94 a ešte za jeho aktívnych čias som ho nechal prerobiť na dualy, ako retro by som sa mal aspoň na čo vyhovoriť. Na konci Brezna začal prvý kopec, na ktorom sme sa roztrúsili a až po občerstvovačku som išiel sám. Trochu som bol nervózny z toho compu, nevedel som, koľko km už mám za sebou, trasu som nepoznal a z profilu som si pamätal len to, že občerstvovačka je na 61. kilometri na vrchole stúpania. Je to už tento kopec? Fungovali mi iba hodinky, tak som si zrátal čas od štartu a pochopil, že ešte nie je. Po krátkom zjazde sa začal až v Čiernom Balogu a mal som pocit, že snáď nikdy neskončí. Teraz pozerám v profile, že mal 8km a priemer 5,7%, jeho začiatok bol miernejší, takže ku koncu to bolo naozaj cítiť. Mal som na ňom jeden príjemný aj nepríjemný zážitok. Najprv som na ľavej strane zbadal sanitku, za ňou chalana na nosidlách, potom sklo na zemi a auto s preliačeným kufrom a rozbitým zadným oknom. To ako mohol dokázať do kopca? Pomýlilo ma to rozbité auto, ktoré stálo za ním smerom hore, ževraj to bol biker mimo pretekov, ktorý to neubrzdil dole kopcom. Príjemnejšie bolo, keď som predbehol staršieho pána v drese Eddy Merckx Classic 2008. Rovnaký dres mám doma a pripomenul mi rok, v ktorom som mal doteraz asi najlepšiu formu a preteky, na ktorých som bol ešte s Ivanom, Rasťom a Jarom. A samozrejme aj s Eddym :-)

Na občerstvovačke schmatla zlatá pani nejaké koláče alebo buchty a išla mi ich napchať do dresu, asi som už vtedy vyzeral dosť zúbožene :-) Ďakujem, zlupol som iba 2 banány a pustil sa do zjazdu. Nemalo zmysel na niekoho čakať, lebo nasledovalo krátke klesanie a za ním hneď stupák. Do ďalšieho zjazdu sme už išli traja a prvýkrát som si uvedomil silný vietor sprava. Dolu sme vytvorili menšiu skupinku, ale dlho som si ju neužil, onedlho sme znova odbočili do kopca. Na google maps pozerám, že mal iba 2km, ale v druhej polke bol miestami riadne ostrý a ako bonus pridal ešte aj silný studený protivietor. Chytal som už kŕče do obidvoch nôh, myslel som že umriem. Za ním nasledoval kratučký zjazd a ďalšie stúpanie, na konci otočka o 180 stupňov a vetrisko rovno do papule. Začal som úprimne ľutovať, že som neumrel pred piatimi minútami :-) To ale nebolo všetko, o slovo sa prihlásili hupky v dedinkách nad Detvou. Za normálnych okolností nádherná trasa, v tomto stave absolútne utrpenie. Neviem koľko tých hore-dole bolo, ale v podstate to je jedno, na týchto pretekoch aj tak nebol ani meter po rovine. V niektorom zjazde som predbehol Witzenmanna, do kopca predbehol zase on mňa a nakoniec sme nejak mimovoľne vytvorili dvojičku. Pýtam sa ho koľko je do cieľa, už iba približne 40km, ale najhoršie kopce ešte máme pred sebou. Hm, táto informácia vo mne vyvolala podobné zmiešané pocity ako u chlapíka v tom vtipe, keď sa mu svokra zabila v jeho novom aute :-) V Detve sme sa stočili doprava do nekonečne dlhého plazáku, stále proti vetru. Predbehol nás aj Merckx 2008, zozadu som ho pozoroval a ticho závidel, ťahal ako lokomotíva. A ževraj starší pán, beriem späť :-) Prekvapilo ma, keď sme onedlho míňali policajtov, sanitku a ďalšieho chalana na nosidlách.  Na tomto úseku sa dalo len ťažko vybúrať, ak sa cítil rovnako ako ja, skôr by som to tipoval na kolaps. Týmto vlastne môžem odpovedať aj na Efovu otázku, keď sa ma nedávno pýtal, prečo nejdem na Jasnú. No veď keď som po 100km mŕtvola, po 300km budem 3 mŕtvoly? Toľko pohrebov by ma mohlo aj zruinovať :-)

V Očovej sme prešli povedľa pitnej občerstvovačky a onedlho nás autom obehol Jakub. Škoda, že som ho tam nevidel stáť, hneď by som flekoval a teraz by som sa už váľal na zadnom sedadle :-) Cez otvorené okno mi zakričal, že Emil je pred nami iba 3 minúty. Dosť ma to prekvapilo a nabudilo, myslel som, že už je dávno v cieli. Tri minúty, to nie sú ani 2 kilometre, Merckxovým tempom by sme ho mohli aj dobehnúť. Lenže „starší pán“ nám onedlho utiekol a ostali sme znovu dvaja. Mal som aj svetlejšie momenty a skúsil kúsok potiahnuť špicu, ale nebolo ich veľa, väčšinu si odrobil Witzenmann. Blížili sme sa k tým dvom posledným kopcom, prvý som zvládol celkom dobre, nebol veľmi dlhý ani extrémne strmý. Druhý kopec, to bola trochu iná kategória. Už z diaľky som videl vyškereného usporiadateľa, ako nás naviguje do vedľajšej uličky. Zakričal som na neho, či sa nenechá ukecať a nepustí nás rovno, nepovedal nič iba mával rukami, ale ten úsmev, to bola číra škodoradosť :-) Podľa google maps to malo 600 metrov, v najstrmšom úseku že vraj okolo 18%. Niekoľkokrát som chcel zosadnúť a potlačiť, ale do takéhoto kopca sa ide v tretrách dosť blbo, tak som to vždy prekusol. Keď som sa postavil zo sedla, hneď ma chytili kŕče, už som ani netočil, ale robil také polkruhové záseky. Popri tom som obzeral krajnicu a hľadal vhodné miestečko, lebo tie 2 banány sa začali drať na svetlo okuknúť, či to je naozaj tak strmé. Naozaj je, padajte naspäť, nič vám neukážem! :-) Povykrajoval som ešte zopár esíčok, ak to za tou zákrutou neskončí, ihneď zosadám. Našťastie skončilo, nasledoval krátky strmý zjazd a okamžite ďalšia, o trochu menej prudká 600 metrová stena. Pred jej koncom som si pokecal aj s organizátorom –

„Póóóď, ešte 100 metrov a potom 10km dole kopcom!"

"Boha veď idem, ale v obidvoch nohách mám kŕče!!!"

"Nevadí, to tu mali všetci!“

Aháááá, no tak potom je všetko OK, fakt to bola blbá výhovorka :-) V zjazde ešte tuším bola jedna hupka, deravý bol ako ementál a na jeho konci nás policajti odklonili na poľnú cestu plnú jám a kaluží, pre navodenie atmosféry som si foto požičal od Adriany z CK Witzenmann. Táto cyklokrosová vychytávka končila kratučkým štrkovým stupákom na cyklistický chodník, Witzenmann zosadol, ja som sa to pokúsil vybehnúť na biku. Trikrát mi prekĺzlo zadné koleso a kvôli kŕčom som potom ešte hodnú chvíľu reval od bolesti. Ak toto náhodou čítaš, nesnažil som sa Ti ujsť, ale keby som tam zosadol, už by som sa odtiaľ asi nedostal.

Do cieľa už nebolo ďaleko, Witzenmann ma znovu predbehol a kúsok pred cieľom aj ďalší spolutrpiteľ, ale kašľal som na to. Prejsť cez čiaru, niekde sa vyvaliť a ostať tam ležať aspoň týždeň, to bolo moje jediné prianie. Už ma tam ale čakal Emil, ktorý ma nakoniec ubehol o 10 minút, tak sme sa išli osprchovať a najesť. Sprchy boli spoločné a vyhnali nás z nich hanblivé dzífčence, ale vďaka nim aspoň ostaneme čerství až do konca života. Nasolení sme boli poriadne, už len vyúdiť :-) Znova som vyhral v tombole, tuším čím horšie jazdím, tým mám viac šťastia. Ale vlastne tombola bola taká bohatá, že vyhral asi každý. Okrem Emila :-) Čo povedať k pretekom? Jazdil som už všelikde, určite aj oveľa ťažšie kopce, no takto zlomený som ešte nikdy nebol. Ale ak by som vládal, tak by boli fakt nádherné, najmä ich druhá polovica. Organizácia bola dobrá, pozdravujem najmä zlatú pani z občerstvovačky, fajn atmosféra vo mne zanechala pocit, že to robia naozaj pre cyklistov. Teda až na toho člena, ktorý zakomponoval kúsok pred cieľom ten 18%-ný zabiják. To je jednoznačne sadista. Prípadne ak sa pretekov aj sám zúčastnil, tak masochista :-) Takže o rok znova? Určite, ale musím mať v nohách aspoň 3000km a môj bežný tréning by mal byť asi dlhší ako flákačských 50-60km :-)

Oficiálne údaje:

Odjazdená trasa:      135 km

Čas:                         4:59:09 h.

Poradie:                   203 zo 224 klasifikovaných, v mojej vekovej kategórii 30 z 33

Zopár fotiek, Jakub asi urobil lepšie: http://picasaweb.google.com/dusan.hodur/Tourdevolcano2013