Tour de Kopanice 6.7.2013

Toto je oneskorene a narýchlo zlepená správa napísaná preto, aby neupadla do zabudnutia jedna chutná akcia, ktorú nám aj francúzski turáci závidieť môžu.

V polovici júna mi došla správa od Petra Majdu, že by nás rád prevetral po myjavských kopaniciach, napchal gulášom a napojil slivovicou. A pôvodne rátal s použitím horákov. Keďže cesťák mám v oprave, guláš v tanieri neznášam, slivovicu v poháriku dlho nenechávam a do môjho prázdninového raja z detstva sa rád vraciam, vnútil som Petrovi oportunisticky nielen mňa, ale aj manželku a šoférku Majku.

Nakoniec to bola akcia vcelku komorná, lebo cyklistov sa nás vo vaďovskej chalúpke zišlo  len šesť: okrem pôvodcu Petra a mojej exkremencie ešte modranský Pražan Milan Krajčovič, vulkanickým popolom z Poľany čerstvo poprášený Emil Jurkovič, s ktorým prišiel Jaro Veselovský, a zo Starej Turej, kde trávil víkend s rodinou, sa prihnal Roman Rybanský.

Nikto okrem mňa nemal horák, a ten bol medzi ostatnými žihadlami niečo ako tank medzi formulami. A ako vždy dobre vyzbrojený, čo mu ešte priťažilo. Ale, ako sa ukázalo, nevadilo. Veľkým šťastím totiž bolo, že trasa bola známa iba Petrovi, takže sme sa na sporných miestach čakali. A traja rýchlici (Roman, Emil, Milan) si to veru občas švihli nesprávnym smerom, tých dvoch prvých sme raz museli zháňať aj mobilmi. Skrátka nevládali s nami držať tempo. Ale tak je to správne, aspoň si trochu prišli na svoje.

Na trať sme vyrazili okolo pol jedenástej. Rozcvičkou bola jazda do Hrachovišťa a Krajného, kde sa cesta iba mierne vlnila, ale ja som sa už v duchu modlil, usilujúc sa udržať tempo s nabudenou svorkou predo mnou. V Krajnom sme za potokom odbočili doprava a čoskoro sme s prekvapením zistili, že na kopaniciach sú aj kopce. Po prvom poriadnom kuse Jaro (môj najčastejší spolupútnik) prehlásil, že je odrovnaný na tri generácie dopredu. To ešte netušil, že by nemal príliš liberálne narábať s číslami.

Kým však oko ešte sem-tam vládalo pozrieť aj inde ako meter pred bicykel, dalo sa vnímať okolie, ktoré poskytovalo neskutočne krásne výhľady: mierne zvlnené pahorky, sýtozelené lesy, trávnaté lúky, žlté štvorce polí, milosrdné obláčiky, mierny vetrík, vtáčky čvirikajú, dáždik padá (ach nie, to škrípu naše zuby a leje sa pot). Dúfam, že to čitateľov dostatočne motivuje nabudúce sem prísť.

Keďže, ako som spomínal, trasu poznal len Peter a nevedel som ju celú zrekonštruovať ani pomocou gúglmáp, len kopírujem z jeho informačného emailu: Luskovica, Babuličov vrch, Klbečkovci, Jablonka, Doliny, Polianka, Myjava. A tadiaľ sme frčali, chcem povedať fučali.  Postrehol som, že Milan sa občas robil, že mu jeho žiletka nechce ťahať, a začal zaostávať: náhodou vždy vtedy, keď bol silný protivietor, takže som som sa zaňho náhodou mohol zavesiť a musel som ho pred sebou tlačiť celé kilometre, kým vietor neustal.

Pred Myjavou na jednom vŕšku, možno to bola Polianka, čo ja viem, nám Peter ukázal, kam pôjdeme ďalej: z diaľky tá cesta vyzerala ako kolmica do neba. Nebojte sa, viac ako 18%to nebude, pôjdete až po slnečné kolektory, tam sa ešte trochu vyšplháme a pôjdeme na rozhľadňu Brestovec – Poľana. Nuž, boli to stúpania ako sa patrí a blízku osadu Sviniarky isto pomenovali staroslavianski cyklisti podľa nich. Nakoniec sme sa šťastne vyteperili až pod rozhľadňu. Posledných tristo metrov tvoril kamenistý chodník, čo ma utvrdilo o správnosti použitia horského bicykla.

Na rozhľadni riadne pofukoval dosť chladný vetrík, takže sme sa dlho nekochali pohľadmi na malebný kraj hlboko pod nami a vôbec sme sa nekochali pri pohľade na Javorinu čakajúcu vysoko nad nami. Peter nás upozornil, že nasleduje asi najhorší úsek nášho putovania: dolu strmými, úzkymi, nie príliš kvalitnými cestičkami s konečnou pri vodnej nádrži Brestovec. Najhorší úsek možno, ale najkrajší isto, boli sme totiž zarezaní priamo do prekrásneho voňavého zeleného kopaničiarskeho kraja. Ďalšie dve veľké výhody boli v tom, že sa šlo dolu a nie hore a že cestou bolo medzipristátie v hostinci. Ale na mape túto trasu vonkoncom neviem identifikovať.

V hostinci iba niektorí dbali na hororové príbehy krčmára o tom, ako policajti odchytávajú a pokutujú cyklistov naplnených pivom a podobnými pre život potrebnými chemikáliami. A namojveru, cestou sme naďabili na policajnú hliadku, našťastie sme im boli ľahostajní.

Od nádrže cez Poriadie sa do Starej Turej vinie malebná hradská, nanešťastie smerom hore, a človek má pocit deja-vu, keď sa viackrát opakuje ten istý motív: cesta prechádzajúca ponad železnicu. Nad Turou sa asfalt sklopil a prefrčali sme okolo Romanovho penziónu, ani svojim nestihol zamávať. Zamierili sme cez Miškech Dedinku do Hrnčiarového. Potom prišla čerešnička na torte – nájazd na Javorinu, chlapci. Najprv dvojkilometrová rozcvička po odbočku na Cetunu. Tam sme sa poslednýkrát zastavili (okrem Romana, ktorý to neubrzdil) a odfotili. Potom sme sa pustili do šesťkilometrového týrania duší po dosť horúcej ceste s nemilosrdným, nezriedka štrnásťpercentným stúpaním. Po dvoch kilometroch som chcel zosadnúť a tlačiť, odradili ma iba tie štyri zostávajúce kilometre. Po tri a pol ma začali chytať kŕče do zadných stehienok, tak som ich prestal používať. Nakoniec som sa však predsa ocitol pri Holubyho chate, kde už pri pive dávno vyzivoval nudiaci sa Roman. Trvalo mi to to necelú trištvrtehodinu. Pár uvoľňovacích koliesok po parkovisku a – zabudol som, že to ešte nie je koniec, že ešte čaká šťavnatý polkilometer k vysielaču. Tak som sa tam vydal, stretnúc vracajúceho sa Milana a Emila (aj ja som mal namále, ale bez toho „sa“). Naveľa sme sa všetci stretli pri Holubyho chate na terase, ktorá spôsobom stavby pripomína skôr tribúnu alebo popravisko. Stoly a na stoloch pivo ale udržala.

Hlasovaním v pomere 5:1 sme zmietli zo stola Petrov návrh, aby sme si trasu predĺžili cez Cetunu a Bzince. Kvórum rozhodlo, že sa ide najrýchlejšou možnou cestou azimut guláš. A dolu z Javoriny to išlo naozaj rýchlo: chvíľami mi to ukazovalo 72 km/h, ale trúfol som si iba krátko, hoci 50 alebo 60 tiež nie je bohviečo. Je to asi taký rozdiel, ako utopiť sa v trojmetrovej alebo tridsaťmetrovej vode. Jaro sa na polceste, podobne ako smerom hore, zastavil natankovať bazový elixír, ktorý tam predávali dve miestne školáčky.

Cestou dolu nám nohy dobre zatuhli a mali sme čo robiť, aby sme ich hore do Turej rozhýbali. Potom to ale do chlapcov vošlo a nasadili druhú kozmickú rýchlosť, vrátane Jara. Bazový sirup asi robil zázraky, lebo odstup 30 m som s totálnym nasadením doťahoval vyše kilometra. Potom bolo moje mechy počuť až do Hlohovca, ale už som sa udržal až do Vaďoviec.

No a najlepšie prišlo na koniec. Prvý chod bol gigantický melón, sladší ako akákoľvek telenovela. Nasledoval guláš, no čo budem hovoriť. Napriek trom kuchárkam (Petrova Ivana, Milanova Denisa a Mojamaja) bol hovädsky i bravčovo chutný a chybu spravili všetci tí, ktorí nedošli. K tomu miestny chlebík a slaninový posúch, kam sa hrabú lidly a billy. To všetko prestriedané pivom a slivovicou. A medzitým kurz lukostreľby a súťaž, organizovaná Majdovcami juniormi. Tiekla aj krv. Moja. Spätný náraz pri výstrele mi vymrštil ruku smerom do nosa. Ale obete na životoch neboli. Dokonca, čo sa mňa týka, zostali pri živote všetky terče do jedného, ohrozený bol iba sused za plotom.

Nechcelo sa nám odísť, ale museli sme. Dúfame, že Peťa s rodinou sme neznechutili a skúsia niečo podobné i o rok.