Bratislava-Jasná 2014

Oproti minulému roku sa mi aj vďaka cicuške podarilo nakrútiť o trošičku viac a o trošičku kvalitnejších km ako minulý rok. Takže som v priebehu mesiaca postupne zlomil sezónne osobáky. Najprv 158 km na jeden šup. O dva dni 220 km. A o necelý mesiac 320 km práve na tejto kultovej akcii. Jedným dychom však dodám, že po rekorde cez 400 km za jeden deň už vôbec netúžim. Už tých 320 je celkom slušná nakladačka.

Tento rok sme odštartovali 6 statoční, či vlastne 5. Volantu sa chytila Milanova Ivana. My sme sa chytili baranov a hajde brúsiť asfalt hore grúňom až do večne zasnežených končiarov Nízkych Tatrov v tejto zostave. Milan, Emil, Marian, Roman a ja. Tak ako po minulé ročníky, aj teraz som sa presunul dozadu, aby som mal svoje ovečky celý čas pekne na očiach.

Fúkal nám pomerne chladný vietor ale zato priaznivých smerov. Takže nám to v podstate celkom v pohode odsýpalo. Voľakde pri Senci ma prišiel pozrieť Mišo, s ktorým som minulý rok spolu s Citrónom odjazdil z Tatranskej Lomnice do Bratislavy v neskutočnej horúčave. Že či pôjdeme aj zajtra nazad po vlastnej osi. Tak som ho slušne poslal do dupy. Reku, nech sa ma to opýta v cieli na večeri. Potom budem vedieť. Aj minulý rok som si myslel že to dám a nakoniec som skončil smutný v Žiline pri pive v reštauračnom vozni na ceste do BA.

Tento rok som však v životnej forme, lebo ma pelotón neutrhol na R1 ani na moste cez Váh. Akosi som však začal častejšie registrovať, že sa dozadu začali prepadávať baby. Čo mi aj celkom vyhovovalo, lebo na babské zadky sa v cyklistike pozerá jaksi lahšie. Neviem prečo.  Dušky vie, o čom hovorím.

Úsek od Novej Bane po Žarnovicu mám celkom rád. Je to asi najtechnickejší úsek celého maratónu. Ale potom sa zase dostaneme na R1 a nezostáva nič iné ako zapnúť autopilota.

Prvýkrát mi stislo riť pri Banskej Bystrici. Vpredu zľava bolo vidieť, že nad Králikmi už normálne prší a ide to práve do smeru, kam ideme aj my. Veď nás aj nakoniec kúsok pred križovatkou na Harmanec aj celkom výdatne pokropilo. Našťastie po odbočení na Donovaly prakticky okamžite suchá vozovka. Takže stúpanie bolo vcelku príjemné. Žiadne potoky slizu za nami ako po iné horúce ročníky.

V hoteli na Donovaloch sme dostali dobrý cyklistický obedík ktorý sme s Milanom spláchli pivom Erb. Ale to nás už súril maršál, nech už ideme dole. lebo sa rozpršalo. Ale teda zjazd v daždi to bola iná chuťovka. Ale rovnako ako pred BB aj teraz sme z toho celkom rýchlo vyfrčali a počkali sa v Liptovskej osade.

Odtiaľ už len finálna jazda do hotela Družba. Kde sme v daždi (tí pomalší) celkom kvalitne vymrzli, lebo v cieli, celkom prekvapujúco, pršalo. :-)

Našťastie nám Milanova Ivana včas vybavila ubytovanie, tak sme sa stihli dobre osprchovať a zísť sa na večeri, kde sme sa najedli, napili, pokecali o zážitkoch a krízach. Do cieľa sme prišli všetci živí a zdraví aj keď Emil vyzeral trošku rozbitý, lebo ho bolela relatívne nedávno zlomená noha. Ale to bude ešte dlho bolieť. Ale celkovo spokojnosť. Podľa mňa najchladnejší ročník tohto maratónu, aký som absolvoval. Naštastie som mal postačujúce oblečenie.

Doma som si vyklikal na google km, lebo odkedy sa jazdi viac po R1, už tých km nejako ubudlo. Má to presne 310 km.
Mapka trasy BA-JASNA 2014

Ešte ma na večeri skontroloval Mišo, že či teda idem zajtra nazad po vlastnej osi. OK, idem, šak som sa šetril kde sa dalo. :-)

Ako sme sa vrátili do Bratislavy po vlastnej osi.

Ráno ma bolelo všetko. No bodaj by nebolelo. Ale tie pocity poznám. Obvykle sa po hodine telo zahreje a boľavé pocity postupne ustúpia.

Raňajky boli famózne. Bol som pripravený na všetko možné ale na také kvalitné švédske stoly, čo nás čakali, určite nie. Len džúsov tam bol na výber asi 5 druhov. Ak len toto bol dôvod na zmenu hotela, tak dvíham smerom k Efovi oba palce nahor. Dal som do seba koľko sa len dalo. Však pred výkonom sa treba predsa poriadne najesť, nie?

Presne o ôsmej hodine ráno sme v zostave, Lubo, Ďuri, Mišo a ja vyrazili na cesty. S Mišom som minulý rok absolvoval aj skôr spomínaný návrat z Tatranskej Lomnice do BA. Ale vtedy bola horúčava na umretie. Teraz bola situácia odlišná. Jednak nehlásili horúčavy a čo bolo potešiteľné, tým že bolo chladno, to znamenalo, že nám bude do chrbta fúkať severáčik.

Za Liptovským Mikulášom som zaostal ako som predpokladal už na prvom ostrom stúpaní. A tak to bolo aj po zvyšok cesty. Vážim 85kg, bicykel okolo 9kg, plus nejaké serepetičky v Oskarovi, takže tlačiť 100kg do kopca už nie je taká sranda ako kedysi, keď som mal aj s bicyklom 70. Podstatné je, že nohy fungovali, takže aspoň na rovine som tým trom nadrogovaným komárom stíhal. Dolekopcom to fičalo jedna báseň.

Všimol som si však na ich štýle jazdy, že si doslova koledujú o to, aby ich autá opaľovali natesno. Tak som sa po jednom incidente s agresívnym kamionistom prepracoval na čelo a pekne viac do cesty tak, aby autá museli aspoň spomaliť a čakať na predbiehanie. Nech sa to chlapci naučia. Nezaobišlo sa to občas bez nejakého trúbenia od zamindrákovaného sviatočného vodiča, čo vytiahne 20 ročnú kraksňu z garáže a je nasratý, že musí odviezť svokru na cintorín. A má pocit krivdy, prečo sa tam nenechala odviezť pohrebákom a nemuselo ho otravovať takou kravinou. Teraz má pokazený deň a ešte sa mu motajú na ceste nejakí bicyglisti pred autom. No nezatrúb na nich, duraci, kua! “Tííííííííííííít”

Takto sme sa nejako dogúľali do Sučian, kde sme si spravili v záhradke u Ďuriho krátku prestávku. Potom sme pokračovali cez Martin na Prievidzu cez sedlo Vyšehrad. Kopčeky čo tam sú ma utvrdili v tom, že fyzika stále funguje. Ale zase v Nitrianskom Pravne som bol prvý a to sa ráta. :-) Zjazdy, to je moje.

V Nedožeroch v penzióne u Rudolfa sme si dali obed. Plus pivínko nemôže chýbať. Plzeň, Pernštejn… Komáre si dali zdravé cestoviny a ja nezdravú kapustnicu s nezdravou pizzou.

Znovu som zvolil trasu cez zrušenú cestu medzi Prievidzou a Košom. Na jednom úseku je namiesto cesty len taká poľnačka. Ale za tých pár km bez áut to myslím stálo. Pred Partizánskym sa začal vietor nejako nebadane otáčať. Tak som sa prepracoval znovu na čelo a prakticky celým mestom v regulérnom protivetre ťahal špicu. Ale po odbočení na Nitru sa vietor znovu prevažne otočil priaznivo. V Práznovciach sme si dali pifčo, trošku oddýchli a vydali sa na hupákoidnú cestu do Hlohovca. Tam som sa aj znovu pekne potrápil v kopčekoch ale dôležité bolo, že som nevykapal.

Posledné pifko a prestávku sme si dali v Trakoviciach. Aj krčmár bol zvedavý na naše putovanie Slovenskom. Tak vyzvedal.

Zvyšok cesty prebehol bez väčších problémov. Ak teda nerátam kolosálny defekt pred Bernolákovom, keď som v dôsledku tieňa nevidel veľký výtlk na ceste a rozsekol som dušu na 4 miestach. Našťastie to bolo vedľa benzínky, takže som to pomerne rýchlo opravil.

Do Bratislavy sme dorazili presne po 12 hodinách od štartu. Traja kamaráti komári pokračovali ďalej do centra na Stupavu a ja smerom na Raču.

Dnes to celkom slušne, aj vďaka vetru, odsýpalo. Priemerka cez 30 km za hodinu. Zo 4 návratov z Jasnej bol pre mňa toto fyzicky asi najjednoduchší návrat. Dokonca som vládal večer prečítať malému aj rozprávku. S týmito písmenkami to trvalo trošku dlhšie. :-)

Ešte trasa.

Mapka trasy návratu. Okolo Martina nie je celkom presná, lebo sa niektoré úseky nedali (nepochopiteľne) vyklikať.