Aby som bol presný, vzdialenosť 42 195 m som sa už prekonal 2 krát pred tým, ale nepodarilo sa mi bežať v kuse. Tento krát to bolo iné. Takmer spomenutú vzdialenosť som prekonal za 3 hodiny, 38 minút a 13 sekúnd. Prečo takmer ? Neviem prečo, ale dal by som ruku do ohňa za to, že maratón má 42 137 m, tak som stopky zastavil na vzdialenosti 42 140 m. Ale 55 m pri tej vzdialenosti mi čitateľ určite odpustí.

Nie je až taký problém zabehnúť maratón, keď má bežec natrénované, ale zabehnúť bez tréningu to je umenie.  Tak nejak som nastupoval na môj 12. maratón v Košiciach. Snažil som sa trénovať od augusta, ale sa mi veľmi nedarilo.  Za august iba 100km, čo za normálnych okolností mám za 2 týždne, prípadne za týždeň.  Chcel som zabrať v septembri, no prišla do toho choroba a nejaké tie cesty. Výsledok bol zase len tá stovečka.  Týždeň pred maratónom som zistil, že polmaratón je vypredaný, čo bola alternatíva, keby som sa na to necítil.  Keďže som už mal všetko zariadené a hlavne, že kamarát Vlado mi preteky schválil, som sa definitívne prihlásil na celý maratón.  Však nemusí to byť osobák a čo keby náhodou padol.  Jeden nikdy nevie.

Na tomto podujatí som bol prvý krát. Predchádzajúce ročníky, ktoré sa ešte jazdili pod iným názvom, som systematicky odignoroval, lebo nemám rád ani kopce ani časovky, posledné 2 roky som už aj chcel ísť, ale raz ma skolila choroba a raz sa mi nepozdávalo počasie. Tento rok to vyzeralo nádejne, ráno bolo síce iba necyklistických 7 stupňov, ale po predchádzajúcich daždivých dňoch sa konečne ukazoval jeden pekný slnečný. Natiahol som na seba všetko čo skriňa ponúkla a pomaličky sa presunul do Jura. A naozaj pomaličky, na tých 17km som mal priemerku 23, len aby som sa čo najmenej spotil a aj ušetril sily na jeden zo svojich ďalších heroických výkonov :-)) Na štarte sa z našej partie zišla hviezdna zostava – ostrieľaný harcovník Dušan, čerstvý medailista z Makada Medo, dolomitmi zocelený Palo a ako morálna podpora sa zastavil aj Peter, vďaka ktorému máme zopár pekných akčných fotiek z trasy aj cieľa.

Priznám sa, že tentorkrát som váhal nad účasťou na Makade najviac. Niekoľkodňové dažde a klesajúca teplota ma odradilo ťahať do lesa parťáčku. Tak som sa pridal k odielovému kolegovi Milanovi, ktorému zase pre zmenu ochorel jeho parťák. Vlastne, keď si tak spomínam, tak práve s Milanom som mal ísť minulý rok. Zdá sa, že negatívom a zároveň pozitívom Makada je práve jazdenie dvojice. Vo dvojici je väčšie riziko, že jeden z dvojice nemôže štartovať ale zase vo dvojici je väčšia sranda. A dva páry očí, vidí viac ako jeden, o čom som sa presvedčil tento rok aj ja. :-)

Myslím že nie je verejné tajomstvo, že som telom a dušou cestný cyklista. Mal som zopár sezón kedy som koketoval s MTB maratónmi ale hrubé gumy si ma nezískali. Až na jednu výnimku – občasná účasť na orientačných pretekoch a na najvyššom mieste tróni disciplína štýlu bike adventure, na základe ktorej sú organizované verejné orientačné preteky MAKADO.

Na túto akciu som bol ochotný prísť aj v nepriaznivejšom počasí. Nielen tým aké je to športové odvetvie ale najmä tým, s akým veľkým srdcom a oduševnením je organizované. Takže tam šťartujem rád. Dokonca aj počasiektoré nebolo priaznivé sa sklonilo pred týmto srdcom a tesne pred pretekmi sa zmenilo k pomerne priaznivému a aj keď sa dalo očakávať blato v teréne, nesmel som chýbať.

Ružinovská časovka v rámci hodov bola celkom zaujímavá akcia, ktorá sa navyše konala za celkom pekného počasia, čo inak koncom septembra nebýva úplne samozrejmé. Akciu zorganizoval cykloobchod GreenBike v spolupráci s mestskou časťou Ružinov, čo predpokladalo výdatnejšiu podporu pri zabezpečovaní nerušeného priebehu pretekov.

Definitívne rozhodnutie zúčastniť sa maratónu Eddy Merckx Classic 2008 ktorý sa konal v Rakúsku pod záštitou Eddyho Merckxa padlo vo štvrtok 4.9.2008 na poslednú chvíľu, lebo počasie na nedeľu nevyzeralo priaznivo. Na rôznych meteoserveroch boli rôzne predpovede, od polojasno až po celodenný dážď. Rozhodli sme sa počasie risknúť a vyrazili v ústrety novému dobrodružstvu. Nakoniec sme vyrazili na dvoch autách štyria sportreporťáci, ja a Rasťo Trubač, Jaro Veselovský a  „rakušák“ Dušan Hodúr. Hranice sme prekročili okolo 16:30 s tým, že by sme mali tesne po západe slnka, čiže ešte za akého-takého denného svetla doraziť do kempu v mestečku Seekirchen am Wallersee, ktorý našiel na internete Dušky.

Eddy Merckx je cyklistická legenda a ja som jazdil v rovnakom pelotóne ako on !!! Viac by som už snáď ani nemusel písať, pretože tromfnúť tento pocit sa mi už nepodarí :-) Keď som zistil, že maratón Eddy Merckx Classic je v rovnakom termíne ako preteky vo Wildone, rozhodovanie kam ísť bolo veľmi jednoduché. Podobne zrejme rozmýšľal aj Rasťo, lebo som ho vôbec nemusel presviedčať, a do partie sa ešte pridali Jaro a Ivan. Pôvodne som si myslel, že už tradične pôjdem sám, preto ma táto spoločnosť potešila, človek sa má aspoň s kým porozprávať a je aj viacej srandy. Prvú som zažil hneď cestou do Rakúska, s Jarom sa nám podarilo vyraziť z Pezinka trocha skôr a Rasťo s Ivanom nás dobehli až na diaľnici kúsok za Viedňou. Pri rýchlosti 130km/h sme sa im rôznymi posunkami snažili naznačiť, že sa chceme zastaviť na najbližšom parkovisku. Totálna ignorácia bez odozvy. Tak som Jarovi navrhol, nech im prstami ukáže písmeno P, ako parkovisko. Odpoveďou bol Rasťov zdvihnutý prostredník. Celkom som to nepochopil, ale keď sme nejakým zázrakom odbočili na parkovisko, prišlo vysvetlenie. Jaro im ževraj neukazoval P, ale kosoštvorec :-)) On sa síce dušoval, že auto nadskočilo na hrbole a preto mu to nevyšlo, ale ruku do ohňa by som za to nedal. Jedno je isté, ak by som sa niekedy potreboval porozprávať s hluchonemým, Jara si ako tlmočníka určite nezavolám :-)

Wildon - Steirische Wildoner Radmarathon 2008  je už dávno za nami, no ja aj napriek tomu a s odstupom času, chcem sa  s vami opäť podeliť o moje zážitky. Tentoraz z kratšej 130 km trasy. Už po skončení ročníka 2007 som si povedal, že by nebolo od veci,  prejsť si aj túto kratšiu trasu. Pohľad na môj Polar a najazdené kilometre ma veľmi rýchlo presvedčili, že to bude zrejme najlepšia voľba. Sľúbil som si sám sebe a aj ostatným, že napíšem, ako to vlastne vyzerá na tej kratšej trati, keďže tú najdlhšiu (170 km) som absolvoval už trikrát a písal som o nej na našom webe pred rokom.

Deň 5+6: Symbolom Corvary je kopec Sassongher, ktorý ma neuveriteľne fascinoval už aj v minulých rokoch. Aj teraz som sa niekoľkokrát pristihol, ako v kempe len tak stojím a čumákujem na tú zaujímavú skalu a pod ňou zvlnenú zelenú lúku s roztrúsenými domami a chatkami. Preto som sa rozhodol, že na neho musím vyliezť, aj keď počasie veľmi neprialo. Ráno bolo znova zamračené, vyrazil som teda cca. o hodinu neskôr a dúfal, že sa časom vyjasní. Prešiel som dedinou Colfosco a vystúpal až k chate Edelweiss, kde si na lúke bufetilo niekoľko koňov. Mali celkom zaujímavé ofiny, v meste by bol ten účes síce už niekoľko rokov „out“, ale tu na dedine to bol zrejme ešte stále veľký hit :-) Neprešiel som veľmi ďaleko, keď sa celkom slušne rozpršalo. Pár turistov okolo začalo vyťahovať velikánske vetrovky s kapucňami a dážniky s priemerom minimálne 3 metre, ja iba svoj ošumelý klobúk a cyklistickú pláštenku. Vôbec sa mi to nepozdávalo, tak som si trochu zanadával a zbehol späť k Edelweissu. Po chvíli už iba poprchalo, ale nebo nevyzeralo povzbudivo a preto som zatrúbil na ústup. Dobrý nápad, dedinou som prešiel na 3-krát, čo som sa schovával pred lejakom. Bol už čas obeda a tak som zakotvil v pizzerii, kde bola česká servírka a slovenská barmanka. Ešte dobre že kuchár bol Talian, asi by ma porazilo, keby mi v Taliansku piekol pizzu Slovák alebo Čech :-) Popoludňajšie búrky som predriemal v aute a trochu som sa obával, či takéto počasie nebude dlhodobejšie, ale našťastie som mal eso v rukáve. Meteorológ na voľnej nohe Rasťo mi oznámil, že ešte 1 mrak a od zajtra bude zas niekoľko dní pekne. Vyšlo mu to úplne presne, myslím že by sa tým mohol aj živiť :-)