MaKaDo ako je jeho skratka je už ustálená značka medzi ľuďmi ktorí inklinujú k orientačným športom. Tento rok keď som si pozrel propozície som zatúžil sa tejto akcie zúčastniť. Dohodol som sa s Romanom Kučerom do dvojičky, dokonca nám to vekovo vyšlo do kategórie 80+... ach jo..., a prihlásili sa. Vzhľadom na to, že je už pokročilá jeseň, netrúfali sme si ísť viac ako tri hodiny. Teda už len počasie. Bolo nám jasné, že bude zima, ale ráno som musel Romana prehovárať aby prišiel. Tomu sa nechcelo do chladu, navyše v čase keď sme sa rozhodovali dokonca pršalo. Nakoniec som ho prehovoril a dokonca on šiel po vlastnej osi z Rače a ja autom z Pezinka.

Pôvodne som mal ísť MaKaDo s Milanom ale zišlo z toho, tak som sa dohodol s Braňom, že mi brzdára bude robiť on. :-)

Ráno bolo extrémne mrazivé. Keď som odchádzal z domu o 8, na teplomere bola 0. V lese to bol ešte väčší mráz spojený s miernym snežením. Hodinu a pol sme v tom ľadovo-snehovom masakri pretrpeli kým sa začalo schyľovať k štartu. Stále sme to však mali lepšie ako organizátori z VAZky. Tí v tom chlade museli drepeť celý deň.

Nech to už v sobotu ráno vyzeralo všelijako, rozhodol som sa predsa len ísť a spravil som dobre. Predpovede pritom hlásili riadnu divočinu. Nízke denné teploty, vietor, prehánky skrátka, typická jeseň.
Na štarte sa zišlo pomerne málo cyklistov. Ale aspoň som nebol z nášho klubu sám. Prišiel Jaro aj Dušan. Dušky si dal radšej teplý čaj na raňajky a teplomilnému Rasťovi asi stačilo, že prišiel jeho menovec Karol. :-)
Keďže som prišiel medzi poslednými, ušlo sa mi vysoké číslo. Aspoň som mal istotu, že ma nikto nepredbehne.

Neplánovane ale o to príjemnejšie som sa zúčastnil akcie kilometer pre všetkých. Klasická akcia ukončenia cyklistickej sezóny na cyklo ovále v Bratislave bola tento rok asi posledná. Cyklistický štadión má nahradiť nová hokejová hala a popravde v atmosfére akcie to bolo cítiť. Ale nie nejako smutne ale skôr každý kto prišiel si to uvedomil.

100 km na biku, alebo Aj tak budem požiarnikom
 
Rudohorská stovka – extrémna turistická akcia diaľkoplazov - sto kilometrový pochod cez Rudohorie, 3000 m prevýšenie...... „Ideš na biku?“ zneje kontrolná otázka. Rukavica je hodená. „Idem. Pokým nemusím ťahať bike na pleci, prejdem všetko,“ husto sa naparujem. Slová do boja sú rieknuté, niet cesty späť...

V piatok nakladáme požičaný bike do auta a hurá do Košíc. Minulý rok som kvôli krútiacim sa vnútornostiam prešla pešo až (!!!) cca 40 km Rudohorskej stovky, tak som si teraz fandila, že však to už poznám, veď som už niečo prešla, to bude v pohode. Ech, nevinná čistá duša, nevedela do čoho vstupuje.

Po tom ako som minulý rok pri pokuse prejsť sto kilometrov pešo vykapala na Bukovej (65km) s takmer smrteľnými otlakmi, som sa tento rok rozhodla pre cyklistickú variantu.

Trasa: Bratislava Hlavná stanica (170m) – Kamzík (440m) – Biely kríž (500m) – Tri kamenné kopce (502m) – Pezinská Baba (527m) – Čmelok (751m)– Skalnatá (704m)– Čermáková lúka (600m) – sedlo Hubalová (555m) – Vývrat (272m)  – Rohožník – Plavecký Mikuláš (202m) – Amon (570m) – Brezinky (322m) – Buková (347m) – Sokolské chaty (350m) – Mihalinová (460m) – Dobrá Voda (340m) – sedlo Dlhe Rovne (464m) - Brezová pod Bradlom (370m). Celkovo 118 km, 12:15 hod, prevýšenie – cca 1400 m.

Dva dni pred posledným dátumom poslania prihlášok som zistila, že sobotu 1.9. sa v Banskej Bystrici koná cyklistický maratón "Zelená stopa" a tak rýchlo a ľahko padá voľba vyskúšať niečo vážnejšie. Kremnické hory v celku poznám, lebo máme v blízkosti chalupu, kde sa dá prespať.

Tak, a máme ďalší ročník WILDON-u za sebou. Keďže momentálne je to tak povediac moja srdcovka, nedá mi opäť sa s vami nepodeliť o zážitky a nenapodobiteľnú atmosféru tohto maratónu.

Mestečko WILDON leží 11 km od GRAZU, hneď pri diaľnici A9 v smere na slovinský MARIBOR. Jedným z dôvodov, prečo som si ho vybral je aj to, že je veľmi jednoduché dopraviť sa tam. Keď v PARNDORF-e vojdem na diaľnicu, tak z nej vyjdem 3 km od centra WILDONU. Je to 265 km. Zároveň prostredie, cez ktoré vedú trasy (je ich 5 a 2 MTB) mi veľmi pripomína oblasť rakúskeho Trofaiachu, kde som absolvoval svoj prvý zahraničný maratón (222 km) v auguste 1995. Veľmi sa mi páči členitosť terénu v okolí Wildonu, kadiaľ vedú všetky trasy maratónu. Kopce nie sú extrémne dlhé. Je ich síce dosť, ale zároveň sa aj dosť zjazduje. Trasy vedu cez oblasť lesov, viníc a rôznych iných prírodných krás rakúskeho vidieka. K výberu trás a k ich kvalite môžem napísať len „VERY GOOD“

Keď som si na stránke Športreportu pozeral reportky z tohtoročného Karpaťáku, všimol som si v kalendári akcií maratón Wildoner. Prečítal som si článok a preklikal sa na ich domácu stránku www.radmarathon-wildon.com. Dostal som veľkú chuť zúčastniť sa, a keď už, tak hneď na najdlhšej 163km trase. V minulosti som sa podobným podujatiam zásadne vyhýbal, preto som si nebol istý, či ma nedrží len nejaká falošná eufória zo zvládnutého Karpaťáku a svoj úmysel som iba nenápadne spomenul Rasťovi. Na moje prekvapenie mi povedal, že by išiel tiež, nakoniec mu to rodinné povinnosti nedovolili, a tak som v sobotu poobede vyrazil sám. Jaro, sypem si popol na hlavu, že som Ťa nezavolal, ale ešte v piatok večer som nevedel, či naozaj pôjdem.