Tak som si vybehol s partiou D3RACE na cyklosústredenie do Chorvátska naberať kilečká objemov v aktuálnej cyklistickej sezóne.

Prihlásil som sa na tento pobyt s malou dušičkou, lebo už bolo po termíne prihlášok. Zavolal som preto (organizátorovi sústredenia) Norovi či to je ešte aktuálne. Bolo. A tak sme spolu s ostatnými členmi sústredenia v chladnú poobednú sobotu nakladali bicykle na príves. Na poslednú chvíľu sa na sústredko vykašľal aj známy MTB borec Milan Barényi.
Noro to v autobuse okomentoval, že sa celkom tešil a teraz vlastne stratil motiváciu.
Na to sa ozval Ivan Ježko, víťaz nešticháckej časovky z roku 2003 so slovami "A ja som čo?"
To ho už Noro slušne poslal do riti. :-)
Ale s Ivanom bola celkom sranda. A nielen s ním. :-)

Dá sa Karpaťák preplávať?  Znie to čudne, veď to je cyklo podujatie a nie hocijaké.  Vyše 200km túlania po karpatských cestách na cestnom bicykli.  Mne sa to tento rok podarilo a omnoho lepšie ako rok predtým.

Naposledy som sedel na mojom čiernom Scottovi na Turčianskom Amatérskom Triatlone a už som naňho príliš nemyslel, lebo mi skončila triatlonová sezóna a posunuli mi môj obľúbený Karpaťák o deň skôr na sobotu 16. augusta.  Práve vtedy som mal plánovaný návrat z rodinnej dovolenky v zahraničí.  Duševne som sa s tým nejak vysporiadal a bolo mi to ľúto, lebo priateľ Vlado kúpil nový bike a plánoval sa zúčastniť vo veľkom štýle aj so synom.  Dovolenku som 2 týždne trávil pri mori a ako správny triatlonista som spojil príjemné s užitočným a trénoval som po troche plávanie.  Prvý týždeň slabých 22km.  Druhý týždeň sme sa presunuli na druhú stranu Jadranu a objemy som dotlačil na 30km.  Chôdza po mori k ceduľkám "safe limit" mi veľmi nešla a ešte menej rátanie preplávanej vzdialenosti medzi nimi.  Niekedy som sa tak stratil, že som musel zastať a hľadať orientáciu.  Pripomenulo mi to triatlon v Senci, kde bola rovnaká viditeľnosť vo vode a nad vodou som mal zahmlené okuliare.  Tu som nevidel kvôli ostrému slnku a nepomáhali ani metalizované sklá.  Moje bezstarostné plávanie rozrušila SMS od "precedu" Roba vo štvrtok pred podujatím, ktorá oznamovala presun Karpaťáku na nedeľu.  Vtedy svitla moja nádej, aj keď som si nevedel predstaviť po tom plaveckom tréningu absolvovanie tak náročného podujatia.

Nie je tajomstvom, že posledné roky si k cyklistike už len odskakujem a aj tohtoročná sezóna bola takáto. Navyše tento rok aj viacero akcií, čo som chcel absolvovať, nakoniec zostali bez mojej účasti, tak keď sa posledné dni pred karpaťákom začali množiť zlé predpovede počasia bol som z toho smutný. Nakoniec mi nezostalo nič iné ako presunúť termín Karpaťáku, čo bolo nakoniec dobrým ťahom a vyšlo troška chladnejšie ale príjemné počasie. To bol prvý dobrý základ.

Ďalším plus bodom bolo, že som si našiel čas na niekoľko tréningov a úmyselne som sa zameral na to, aby som sa vedel udržať v skupine a prejsť čo najdlhšiu štreku. Aj tento bod som si splnil ale stálo ma to nemálo energie a psychických síl. A do posledného okamžiku som nebol rozhodnutý, či sa pokúsim prejsť celú trasu. Až handrkovanie s „rakúšanom“ Duškym, či príde na akciu a on že iba ak pôjdem úvodné kolo aj ja, ma preplo do rozhodnutia to ísť celé.

Tak ako aj minulý rok, aj teraz som sa do Popradu vo štvrtok "doručil" s cestovnou agentúrou Trnava-Rysy o ktorej píšem inde . Tých 330 km z Trnavy do Popradu som zobral ako objemový tréning, aby ma náhodou Vysoké Tatry Tour 2008 neprekvapili nepripraveného. :-)
Počasie nebolo v piatok úplne jednoznačné. Striedavo pršalo a svietilo slnko ale to prezentácii na popradskom námestí veľmi nevadilo. Dal som si šmakóznu 4 syrovú pizzu v pizzerii Via Veneta počas popŕchania a dumal, čo nám počasie pripraví v sobotu.

Pre niekoho je táto akcia vrchol roka, kde sa do cieľa doplazí s vypätím všetkých psychických aj fyzických síl. Pre niekoho to môže byť len tréning. Záleží, ako sa na túto akciu pripraví. Zažil som už oboje, takže z môjho pohľadu je lepšie sa na túto akciu radšej dobre pripraviť. :-) Kilometre na bicykli "neošulíš".

V stredu večer som sa zaregistroval, prevzal balíček s dobrotami, dresom a bulletinom. Postretal som známe tváre, rok sme sa nevideli. :-) So Škodovkou a Pikem sme obsadili jednu triedu a snažili sa aspoň trochu vyspať. Ako neskôr povedal Ivan, tiež sa nevyspal. "Nechápem, štarťák to nemôže byť, na takéto akcie ma už nič rozhodiť nemôže. Doma len ľahnem a som tuhý. A tu, nič. Len ležím, oči otvorené a nezaberiem." Na to som mu povedal podobné pocity. Ale chvíľku som asi spať musel, lebo mi po prebudení brnela ruka, ako som si ju priľahol. Nie, necumlal som si palec. Všetci sme však s úľavou vstali na budíček o tretej hodine ráno. Natlačili sme do seba nejaké rožky, bagety, banány a obliekali sa pritom.

Niekedy na jar v našom Amatérskom Športovom Klube uzrelo svetlo sveta rozhodnutie zorganizovať verejné cyklistické preteky. Z hľadiska výberu trate, logistiky a rôznych povolení je o trochu jednoduchšia organizácia časovky ako pretekov s hromadným štartom, napr. cyklistického maratónu. Keď sme mali jasno v tom čo?, nastala otázka kde? Pre každého cyklistu aj diváka je časovka do vrchu určite atraktívnejšia, avšak aj náročnejšia ako preteky po rovine, takže bolo jasné že cyklistov zavedieme na nejaký kopec.

Bolo to pred siedmimi rokmi v Rajci, keď som prvý krát videl naživo preteky v maratóne. Pripadalo mi to zvládnuteľné a trochu som bežcom aj v duchu vyčítal, že trošku v cieli nepobehnú rýchlejšie. Rok na to už som absolvoval svoj prvý maratón vo Viedni. Také ľahké mi to už neprišlo a bol som rád, že som dokončil v čase 3:13:01. No a od vtedy som behal, aby som prekonal magickú hranicu 3 hodiny. Zatiaľ sa mi to nepodarilo a tak som s behaním neprestal. O pár rokov neskôr som videl v televízii nejakú dievčinu, ktorá sa chystala na Ironman na Hawaii. Celkom ma to zaujalo a povedal som si, že to musím niekedy skúsiť, aj keď možno v menšom. Dokonca som si požičal k tomu aj knižku, len akosi s tréningom som nevedel začať a hlavne som nevedel kedy a ako trénovať popri rodine a práci. Minulý rok na jar som bol na výjazdovom stretnutí a tam ma jeden kolega prekvapil, že by sa rád zúčastnil TAT.

Keďže väčšina zúčastnených športreporťákov zastávala na tejto časovke funkciu usporiadateľov, ostalo na mne, aby som ju trochu opísal zo sedla. Nemal som na to veľmi chuť a nesmelo som sa aj bránil, pretože mám pocit, že v poslednom čase už stránku trochu zahlcujem, ale dostal som to príkazom, tak idem na to :-) Hneď na začiatku musím povedať, že oficiálny poetický názov „časovka ku hviezdam“ bol trochu klamlivý a kto náhodou nepoznal trasu, veľmi rýchlo zistil, že žiadna romantika ho nečaká. Hneď od štartu stúpanie až k jazeru, potom mierne klesanie na vydýchanie nasledované takisto relatívne miernym stúpaním, ktoré pred autobusovou zastávkou naberie na sile a pokračuje šťavnatým úsekom až k Zochovej chate. Kto sa dostane až sem a vládze ešte točiť nohami, má už skoro vyhraté. Znova príde krátka miernejšia časť vhodná na utretie potu, potom jedna hupka a ostrejší zjazd, prudká ľavotočivá zákruta a dlhší, ale zase relatívne mierny úsek až do cieľa.

Na tieto preteky som išiel iba preto, aby som si zaslúžil Robovu prezývku "rakušák" :-) Prihlásil som sa ale iba na krátku trasu 85km/800m s dvomi kopcami, predsa len spomienky na Samsonmana boli ešte dosť živé a táto trasa mi bola omnoho sympatickejšia ako dlhých 158km/2300m. A veď mám už aj svoje roky a takýmito číslami aj tak žiadnu babu neohúrim, tak načo sa zbytočne trápiť? :-) Ale povedal som si, že tentokrát ohúrim aspoň sám seba a rozhodol som sa naozaj závodiť. Žiadne vysedávanie na občerstvovačkách, čo bude pre moju mlsnú papuľku dosť veľká rana, lebo mali byť aj jablkové koláče. Doma som si dokonca ako na vojne spravil bojovú prípravu, preštudoval profil trasy a stanovil víťaznú taktiku. Až po druhý kopec pôjdem čo to dá, potom v kopci nastúpim ako Ricco na TdF, všetkým utečiem a v zjazde si to už do cieľa iba postrážim :-)) Úplne jednoduché, akurát ma trápilo, že v potravinách nemali EPO, tak dúfam že raňajkový chlieb s paštétou a jedna fit tyčinka na trati budú mať rovnaký účinok :-)

Na poslednú chvíľu sme sa s Ivanom dohodli, že si pôjdeme zajazdiť tento maratón, pri ktorom sa mi minulý ročník skoro odšróbovali nohy v zjazde z Častej. Našťastie sme sa stihli aj ubezpečiť, že ak bude náhodou treba, vykašleme sa na "pretekárov" a pôjdeme si svoje tempo. Po zranení členka nie som stále úplne fit ale už dokážem občas ísť aj do stojky, takže sa mi bude jazdiť hádam lepšie ako v Seredi. Najmä, ak namiesto horúčavy bolo počasie orientované skôr na mrholenie, čo mi celkom vyhovovalo.