Po minulotýždňových viedenských kopčekoch som si tento víkend naordinoval rovinu okolo Neusiedlerského jazera. Pekné slnečné počasie, predpoveď, že bude fúkať iba mierny vietor a celkové prevýšenie trasy iba 200m sľubovali príjemný zážitok. Ráno som vyrazil dosť skoro a dúfal, že zaparkujem blízko prezentačného stanu, ale aj keď som bol na mieste už cca. hodinu a pol pred štartom, usporiadatelia ma odklonili do uličky niekde na druhom konci dediny. Nevadí, času bolo dosť, tak som sa v kľude zbehol zaregistrovať, nahodil dres a pobral sa na štart. Cestou som stretol aj chalanov, čo boli na minuloročnom Karpaťáku, podľa výsledkovej listiny nás odštartovalo 21 Slovákov.

Nabudený celkom úspešnou minuloročnou sezónou som si tento rok zaumienil absolvovať zopár zaujímavých podujatí, takže v žiadnom prípade som nemohol odolať tomuto maratónu v kopčekoch pri Mödlingu neďaleko Viedne. Na začiatku to zase vyzeralo na sólo akciu, ale nakoniec sa Jaro postavil zodpovedne k tréningu na Schwechatera a rozhodol sa ísť so mnou. V nedeľu ráno sme teda vyrazili do krásneho slnečného dňa a aj napriek malému blúdeniu v Mödlingu sme včas dorazili na registráciu a ešte plní optimizmu sa prihlásili na najdlhšiu 97km trasu. 

Musím si do debilníčka zapísať, že na začiatku sezóny si nemôžem na biku nakladať to isté čo na konci v predošlej. Teda 100 km maratóny a podobne. Zvlášť, ak jazdím na biku iba 6 mesiacov v roku.
Neviem aká prozreteľnosť mi teda vnukla, že na 88 km trati Svätojurského maratónu zaručene zdochnem, nech sa chytro prehlásim na polovičnú trať. Podobne uvažoval aj Milan. V cieli sme si potom gratulovali, že to bolo jedno z mála rozumných rozhodnutí, čo sme v tom čase spravili. :-)))

Ale pekne poporiadku.

Spoluhráč Martin sa ma opýtal, či by som s ním nešiel do obrany za RB-team. Reku, amatérsky turnaj, zahráme si. Tak dal môj kontakt Špakovi, nech si dohodneme štartovné a podobné veci.

Keď som prišiel na štadión, tak mi nebolo všetko jedno. Pri pohľade na dve mužstvá, čo práve hrali hokej pred nami, sa ma zmocnila nepríjemná predtucha, že budeme mať čo robiť, aby sme dačo uhrali.

Prvá akcia v tomto roku a hneď časovka do vrchu s prevýšením 350 m. To snáď môže vymyslieť len blázon. Ešte väčší blázni sú tí, čo sa takejto časovky zúčastnia. Nehovoriac o sebe, keď mám toho roku za sebou dokopy celé 2 kopce :-). Ale pekne poporiadku: Na časovke som bol naposledy niekedy koncom roka 2006. Minulý rok som na akýchkoľvek pretekoch zjavne štrajkoval, preto mi už akcia podobného typu chýbala. A preto som si povedal, že sa zúčastním, nech mám formu akúkoľvek.

S blížiacim sa termínom tretieho ročníka Telecom Cup 2008 sa vo mne hromadila nervozita. Predchádzajúce dva ročníky hokejového turnaja hrali 4 celky a teraz sme pribrali do turnaja ďalšieho mobilného operátora O2. Ich zástupca Peter striedavo šedivel a ožíval podľa toho, ako sa mu na turnaj sľúbili a neskôr odriekli účasť kolegovia. Nakoniec sa mu podarilo nejako ukecať aspoň 8 kolegov. A to som chcel, aby sa do turnaja zapojil aj team od Nokie. Keď o rok znovu zaváhajú, možno im posledné voľné miesto na turnaji uchmatne Sony-Ericsson. :-)

Po včerajšom hokejovom turnaji (4 ťažké zápasy) som s bobkami nastúpil na štart inline kategórie Bratislava Marathon. Normálne som bol zvedavý, na ktorom kilometri kompletne zdochnem. Druhý dôvod som si povedal, že sa snáď nejako rozhúpem na kúpu poriadných race inline korčuliach. Z ostatného ročníka som mal po dojazde do cieľa chuť šmariť hokejové inline korčule do Dunaja. Nie sú ani omylom určené na takéto dlhé trate. Vlastne som bol na štarte zase jediný s hokejovými inline.
Pozdravil som sa Ivanom, časomeračmi, Rasťom a pripravil sa na štart. Dosť ma pred ostrým štartom prekvapil Tomáš ako usporiadateľ, s ktorým som včera na tom hokejovom turnaji bol. Ale on ine len tak lážo-plážo, ako zberač mŕtvol. Kdežto ja “ydem naplno”.

Z tohtoročnej firemnej akcie, ktorá sa konala vo Vyhniach pri Žarnovici sme si na návrat do BA trúfli hneď traja. Ku mne a k Milanovi sa pridal aj kolega Peter. Síce na trekkingovom biku ale s odhodlaním Armstronga. :-)

Pri presune vlakom do Žarnovice som asi chytil nejakého bacila a tak som sa ani veľmi nevyspal a zahrieval misu na WC. Na raňajkách som do seba kopol deci vodky na dezinfekciu. Pocitovo som bol dosť dole. Snáď to pomôže a jazdou do BA sa dám dokopy.

Tohtoročná sezóna začala celkom sľubne. Takmer 3 tisícky km najazdené do mája dávali konečne slušný základ na celkom dobrú formu cez leto. Len tie akcie nejako neprichádzali. Na Schwechater nevyšlo počasie, na Sereďmaratón mi nevyšiel čas, takže prvá akcia na ktorú som bol prihlásený bol až viva maratón. Paradoxne, práve pred ním asi 3 týždne som musel začať makať v práci tak, že mi neostalo moc času na jazdenie začal som sa obávať, aby som nedopadol ako minulý rok, keď som vlastne celý čas nevládal tempu balíka. Je však rozdiel nejazdiť pol roka a nejazdiť 3 týždne, takže obavy začali byť skôr z počasia. Hlásený bol silný vietor a prehánky. Neostávalo mi nič iné, ako sa nechať prekvapiť :-).

Už tradičný cyklomaratón na trase Trnava-Tatranská Lomnica sa tento rok konal o niečo skôr ako zvyčajne, už koncom júla, čo mi aj celkom bodlo. Opäť som sa tešil na pekné terény v okolí Tatier. Zároveň som sa obával toho, či maratón vôbec zvládnem, keďže posledné mesiace pred ním som viac presedel v práci ako na bicykli. Ešteže ma Sergej nahovoril na to, aby som občas chodil do práce na biku a teda spojil príjemné s užitočným :-). To definitívne rozhohlo o mojej účasti.