Korzika 2015

Po perfektnej cyklistickej dovolenke na Korzike v roku 2014 nám to nedalo nevrátiť sa. A tak už mesiac po návrate padlo rozhodnutie, že Korziku navštívime aj v tomto roku. Začneme tam, kde sme skončili, pojazdíme vo vnútrozemí pekné kopce a na záver si dáme ešte to najlepšie z minulého roku. Tak som opäť navrhol 9 etáp viacmenej po celom ostrove tak, aby sme si nielen z chuti pojazdili, ale mali aj možnosť vychutnať prostredie, atmosféru more či jedlo. Skrátka podobne ako pri minulej návšteve. Len s jedinou zmenou, namiesto Milana šiel Marián.

A tak sme sa v trojici ráno 5.9. nalodili do trajektu a začalo korzické dobrodružstvo. Príjazd do Bastie bol, ako keby sme sa sem vrátili po týždni. Už známe, ale nesmierne krásne pohľady na mesto z mora okamžite preklenuli ročnú prestávku a v našich mysliach sa oprášili spomienky. Prišli sme poobede a tak hneď po vylodení sme sa šli naobedovať, dať si Pietru a malú prechádzku po meste. Marián sa rýchle adaptoval a tak všetci sme sa už len usmievali a kochali.

Do večera nám stačilo prejsť do Corte, kde sme mali prvé ubytovanie a tak sme skúsili hneď prvú improvizáciu. Pôjdeme si autom vyjsť na Restonicu, našu zatiaľ poslednú cyklojazdu. No, úprimne sa priznám, že radšej to pôjdem na bicykli ako za volantom auta. Uzulinká cesta a vzájomné obchádzanie sa áut sa stalo vysokou školou šoférovania. Keď sme vyšli na vrchol, mal som toho dosť. Hore poriadne fúkalo, ale potreboval som sa trocha ukľudniť, kým som našiel energiu na cestu dolu.

Našťastie to bolo trocha jednoduchšie a zakrátko sme sa ubytovali v hoteli na hlavnej ulici v Corte. Ešte sme si boli pozrieť podhradie a dať večeru a cestovný deň sa skončil.

6.9. Corte – Col de Verghio 1478m

Vlani sme na Verghiu – najvyššom priesmyku Korziky 1478m boli, ale z Porta. Teraz nás čakalo stúpanie z opačnej strany. Najprv sme sa k stúpaniu museli dostať hlavným ťahom a sklesať pod 300 metrov nad morom do dediny Francardo. Odtiaľto to už bude viac ako 40km takmer v kuse do kopca. Našťastie toto stúpanie bude dlhé, ale s priemerom pod 3% teda skvelé na rozjazdenie. Spočiatku sme šli vidieckou krajinou s neviditeľným stúpaním a mohli sme si z chuti roztočiť nohy.

Prejdením cez most Ponte Castirla však prišlo to pravé – prvé prekvapenie. Akonáhle sme začali trocha viac stúpať, vošli sme do kaňonu riečky Le Golo a pripadali sme si ako v americkom stredozápade. Uzučká cesta sa kľukatila skalnatým kaňonom na dne ktorého riečka obmývala vyhladené kamene. Len som čakal, kedy sa na nás vrhnú indiáni. Tých sme sa nedočkali, len v ten deň (nedeľa) tadiaľto prechádzalo dosť veľa motoriek s rovnakým cieľom ako my, poriadne si to vychutnať. V príjemnej teplote nad 20 stupňov sme razom zabudli na tempo. Každú chvíľu sme zastavovali a fotili tú krásu. A čím sme postupovali ďalej a vyššie, tým bol kaňon užší, strmší a rozoklanejší. Tento asi 15km úsek Mariána úplne dostal a s Jarom sme len skonštatovali, vitaj na Korzike mnohých tvárí.

Kaňon z nášho smeru končil jazerom Lac de Calacuccia, kde sa otvorili výhľady na okolité 2,5 kilometrové štíty a akoby lusknutím prsta sme boli opäť vo vidieckej krajine s pestovaním typických miestnych plodín a voľne pobehujúcich sviniek, somárov a kráv...

Posledný úsek, zvyšných 15km stúpania bolo presne ako z opačnej strany. Kľukatá cesta v redšom borovicovom lese, akurát s miernejším stúpaním. Keď nám už pomaly začala dochádzať voda, tak sa pred nami zjavil hotel, ktorý sme už videli vlani, a to znamenalo, že k vrcholu je kilometer. Tam sme si spravili fotku pri typickej soche a vrátili sa k hotelu na zaslúžené pivko. Marián sa konečne odšokoval a pochvaľoval si. Nezabudol som pripomenúť, že práve tu pretíname slávnu GR20, teda turistickú, či skôr ferratovú cestu naprieč Korzickými horami, ktorá je pre mnohých turistov životným snom.

Našim cieľom dnes bolo teraz už len zísť dole, najvyšší priesmyk je už náš. Ale aby to bolo atraktívnejšie vložil som ešte nejaké to prekvapko. Okolo jazera sme šli opačným brehom, čo v tento deň nebol najlepší nápad, lebo v miestnej dedine mali niečo ako hodovú oslavu, kolotoče a upchaté cesty. Keď sme sa prebili dedinou, nasledoval kaňonový megakrásny úsek dole kopcom čo sme si aj patrične vychutnali. Hneď za ním sme odbočili na menšie stúpanie (asi o 300 metrov výškových) – Bocca dOminanda, čo bolo akousi ťažšou skratkou ako hlavý ťah. Tu sme si overili ako chutia 7-8% úseky na Korzike a za odmenu sme dostali rýchly kľukatý a plynulý zjazdík do Corte. Skrátka mali sme parádny cyklistický deň.

{iframe width="500" height="500" }https://connect.garmin.com/activity/embed/889993934{/iframe}

7.9. údolím rieky Asco – Haute Asco 1400m

Ešte sme sa ani nerozbehli a už sme sa museli baliť. V Corte dnes končíme. Asco je jedným z nesplnených plánov z vlani a tak bolo viac ako jasné, že v tohtoročnom itinerári figuroval. Toto stúpanie svojimi parametrami už bola iná káva. Na 30km stúpaní k 1400 výške sú úseky nad 10%, teda poctivá cyklistika. Aby sme opäť nešli tú istú hlavnú cestu, autom sme sa presunuli do Ponte Leccia. Odtiaľto začala naša púť údolím. Začiatok klasický vidiecky, ale posiaty kempmi. Tu lezci či vodáci majú svoj raj. Bolo teplejšie, asi tak 23 stupňov a tak sme boli rýchlo zahriaty.

Po 10km úvodného nástupu nasledovalo niečo podobné ako včera. Opäť sme vstúpili do divokého kaňonu tento krát riečky Asco, akurát že doprava tu bola kľudnejšia a stúpanie strmšie. Týmito výjavmi sa nedá prejesť a tak opäť neveriaco krútime hlavami a fotíme. Vyššia teplota a strmší kopec nás ale trochu unavil a tak na polceste s vďakou zastavujeme v dedine Asco na pivko s krásnym výhľadom.

Za týmto úsekom nasledovala časť kde sme sa dostali vyššie nad rieku a po obrovskom úbočí sa cesta zakusovala striedavo nahor a nadol. Bolo to náročné, lebo či krátke stúpania alebo klesania boli chvíľami poriadne strmé a občas sa mihla aj 14% stena. Kúsavé nerovnomerné stúpanie prešlo do rovnomerného ale boľavo strmého lesného úseku a posledných 6km sklon nepoľavil pod 7%. A to už po tom všetkom riadne bolelo.

Tak som s radosťou prijal fakt, že za jednou ľavotočivou zákrutou som zbadal lyžiarske stredisko Haute Asco, čo bol vrchol našej dnešnej jazdy. Prirodzene sme to oslávili fotením a Pietrou. Trocha som sa obával, ako to bude dole kopcom, mal som pocit, že to bude náročné na brzdenie a dnes ma nejako boleli ruky, ale nakoniec to nebolo vôbec zlé, akurát húpavý úsek so strmými úsekmi mi nechutil. Za dedinou Asco ale zasa prišiel kaňon a nádherná “podívaná“. Posledný úsek proti vetru nám potiahol Marián, ako vďaku za ďalší pekný deň.

Podvečer sme sa presunuli autom do Ghisonaccia, kde sme už cítili závan mora.

{iframe width="500" height="500" }https://connect.garmin.com/activity/embed/892162982{/iframe}

8.9. Vivario a Col de Sorba 1311m

Plán na tento deň som prerábal asi mesiac pred odchodom. Pôvodne som mal naplánovaný okruh gaštanovými lesmi pri Corte, ale hotely boli vybookované, tak som siahol na jeden z minuloročných nápadov a to okruh v kopcoch nad Ghisonacciom. V tomto meste bol voľný hotel a teda všetko zapadalo do seba. Keďže sme sa podvečer opäť presúvali do Porto Vecchia, nakoniec sme zopakovali minuloročný okruh do bodky. Ešte aj s miestom na zaparkovanie.

Aj Pietru sme dali na tom istom mieste, skrátka cyklistické dežavú – viď link. V každom prípade stúpanie na Col de Sorba, ako aj kratší kaňon v jeho klesaní bolo parádne aj tento rok.

Dežavú sme zažívali aj v Porto Vecchiu, kde sme strávili 2 noci v tom istom hoteli ako vlani.

{iframe width="500" height="500" }https://connect.garmin.com/activity/embed/892163397{/iframe}

9.9. Voľno v Bonifaciu a ostrove Lavezzi

Všetko preletelo ako divé a prišiel voľný deň. Témat bolo veľa ale Jaro s Mariánom vybrali výlet do Bonifacia a na loď. Tentokrát sme navštívili ostrov Lavezzi a spravili sme dobre.

Tento ostrov je prírodná rezervácia pozostávajúca zo skál a bielych pláží. Jediným negatívom bolo, že sa vrátilo počasie štýlu ráno slnečno a postupne sa zatiahlo. Napriek polozatiahnutému nebu sme si dali kratšie kúpanie na prenádhernej pláži v čistulinkej vode, ako aj vyhliadkový výlet po pobreží.

V Bonifaciu sme Mariána poslali na známe schody, kým my sme si dali v uličkách mesta prestávku. Trochu sme sa šetrili, lebo ďalší deň mal byť namáhavý.

10.9. Bocca di e Croci 1520m – Plateau du Coscione

Pre tento deň bol naplánovaný výjazd na dva vrcholy – Bocca di e Croci a Col de Bavella a to mala byť rozlúčka s východným pobrežím. Nakoniec to dopadlo inak. Z Porto Vecchia sme odišli autom cez stúpanie na l’Ospedale do Zonzy. Vlani sme tento úsek prešli poctivo v sedle.

V Zonze sme nasadli na bicykle a prešli cez údolie do dediny Quenza. Odtiaľto začalo stúpanie na Bocca di eCroci. Bola to nenápadná úzka cesta, bohužiaľ v zlom stave, dosť rozbitá. Spočiatku sa šlo v lese a popri ceste bolo množstvo kríkov. Stúpanie bolo nepravidelné, a rovnejšie úseky sa striedali so 14% stojkami ako na bežiacom páse. Nohám to dalo dobre zabrať, navyše na niektorých miestach boli naplaveniny a tak sa to podšmykovalo.

Slnko poriadne svietilo a aj keď nebolo extra teplo, potil som sa poriadne. V asi 1000m výške sme vystúpali nad úroveň lesa, minuli niečo ako salaš a pred nami sa otvorila kopcovitá planina. Na obzore vpravo ako koruna nad kopcami sa týčili skaly nad priesmykom Bavella. Po chvíli rovnomerného stúpania prišli opäť veľmi strmé úseky, ale otvorená plocha pomáhala ľahšie prekonávať strminy. Marián v takomto profile sa nám s ľahkosťou vzďaľoval a ja som občas používal fintu s fotením na kratučký oddych.

Čím sme vyššie stúpali, tým sa vôkol nás na obzore zjavovali ďalšie a ďalšie kopce, ale aj mraky nad nimi. Záver stúpania bol taký – nijaký. Zrazu asfalt pri akomsi dome skončil a ďalej viedla poľná cesta. Marián šiel ďalej a keď sa vrátil, tak potvrdil že vyššie je už len parkovisko. Skrátka ďalej svet patril už turistom a GR20. Hore panovalo ticho a pekné panoramatické výhľady kazila len hustnúca oblačnosť. No nič, treba ísť dole a vybehnúť na Bavellu. Vlani bola zahalená v hmle, tak až teraz sme z diaľky videli jej skalné okolie. Zjazd bol nepríjemný a boli sme radi, že sme už dolu. Natoľko, že v Quenze Marian na križovatke stratil koncentráciu a v nulovej rýchlosti sa vysypal.

V Zonze sme si naplánovali prestávku. Kým sme tam však prišli, obloha stratila belasú farbu a okolité kopce zakrývali oceľové mraky. Presne ako vlani. Trochu nasilu sme popíjali malé pivo a riešili čo ďalej, lebo pri pohľade na Bavellu bolo jasné, že výhľady tam nebudú. Nakoniec behom 15 minút sme dostali odpoveď. Začalo pršať a definitívne padlo rozhodnutie, že dnes je s bicyklovaním koniec.

Čakala nás totiž ešte vyše 100km cesta k ďalšiemu ubytovaniu a to cez vnútrozemie. Tak sme naložili bicykle a odišli. Cestou dosť dlho popŕchalo či pršalo, tak nám aspoň nebolo veľmi ľúto, že sme to zbalili. Inak sme šli zaujímavou krajinou, cez asi dva priesmyky a jeden z nich bol zasiahnutý starším požiarom.

Za posledným priesmykom sa v diaľke ukázalo more a slnko. Prešli sme ešte jeden malý kopček a prišli sme na pobrežnú cestu v Porticciu neďaleko Ajaccia. Tu bol akoby iný svet, slniečko teplúčko... mraky boli len na vzdialených horách. Ubytovali sme sa v motoreste Plage d’Agosta rovno nad krásnou plážou. Jasné, že sme sa hneď po ubytovaní aj okúpali pri zapadajúcom slnku.

{iframe width="500" height="500" }https://connect.garmin.com/activity/embed/903106890{/iframe}

11.9. Val d’Ese 1610m

Tak to bol včera obrat s počasím ako z veľkej korzickej knihy, rovnako aj s okolím, zrazu sme sa zobudili v nádhernom prímorskom prostredí. A čakal nás výjazd z nuly na tohtoročný najvyšší bod vyše 1600 metrov nad morom, Val d’Eze. Ráno bolo dosť nad 20 a tak rozjazd po pobreží bol príjemný. Akonáhle sme zatočili do vnútrozemia po hlavnom ťahu, nasledovalo náročné stúpanie. A to nielen svojimi často takmer 10%, ale aj širokou priamou cestou, kde to skutočne pomaly odsýpalo. Aj množstvo áut bolo na korzické pomery vysoké. Našťastie po 300 nastúpaných metroch v dedine Cauro sme odbočili z tejto hlavnej cesty na kľudnejšiu cestu prakticky celú v lese. Tam stúpania občas vystriedali aj klesania a takto sme dorazili do mestečka Bastelica, kde sme si dali Pietru.

To sme mali asi 700metrov nastúpaných a čakalo nás zdolať ešte ďalších 900 a to na 15km. Obloha sa zatiahla a teploty tu klesli hlbšie pod 20. Po prestávke hneď za dedinou bol viac ako dvojkilometrový strmý úsek s 10 - 12% a práve vtedy som chytal krízu. Našťastie s prekonaním 1000 metrovej výšky sa končilo pásmo lesa a aj strmé stúpanie a cesta sa umiernila na príjemnejších 7% Tento úsek cesty až na vrchol mi vzdialene pripomínal alpský Col de la Bonette, teda v diaľke som videl čiaru cesty ako sa vinie po úbočí a využíva zopár menších kopcov na naberanie výšky k hlavnému masívu.

Ale keď som sa obrátil pozrieť dozadu, v diaľke sa odleskovala morská hladina. Teplota však povážlivo klesala k 10 stupňom. Tesne pred vrcholom nasledovalo krátke klesanie, zákruta vľavo a posledných pár metrov strmšieho stúpania a boli sme hore. Bol to trocha divný vrchol stúpania, keďže tu cesta zrazu končila veľkým nespevneným parkoviskom a boli sme vlastne v dolnej časti zjazdovky.

Nebola tu však žiadna funkčná chata len technické budovy a vôkol nás boli kopce. Až na pár áut turistov tu bolo pusto. A chladno, tak sme si na najvyššom bode dovolenky spravili spoločnú fotku a obrátili sme sa naspäť.

Zjazd by bol aj príjemný, len začalo mierne mrholiť ale čoskoro to prestalo. Čím sme viac klesali, tým bola cesta strmšia a v Bastelice ma už boleli ruky od brzdenia. Tak sme si dali päťminútovku na oddych a vyzlečenie plášteniek a dohodli sme sa, že dolu pôjdeme inou cestou. Pár kilometrov za dedinou bola odbočka do iného údolia smerom k jazeru Lac de Tolla. Týmto smerom bola úzka cesta horšej kvality, ale kaňonovitého charakteru podobne ako sme zažívali v prvých etapách, tak sme neľutovali túto voľbu. Krásny bol aj pohľad zhora na jazero. Za dedinkou Tolla bolo krátke stúpanie na Bocca di Mercuju, odkiaľ nasledoval kľukatý zjazd až k prímorskej časti. Tú ma začal premáhať aj smäd a keďže som nemal už vodu, chcel som sa zastaviť na pivo. Bol som však prehlasovaný, lebo to bolo asi 100m do prudkého kopca. Nevadí veď to len zídeme, pomyslel som si. 

Zjazd bol dosť príjemný, dlhý, veď to bolo zo 700mnm, a zaujímavý najmä novým povrchom asfaltky, kde bola zamiešaná aj sľuda a cesta sa na slnku krásne ligotala. Áno, tu neďaleko od mora už bolo opäť slnečno. Cestou sme ešte rozháňali aj stádo kôz a oviec a po asi 15 kilometroch sme zostúpili do údolia. Tu už bolo pomerne horúco a začal som ľutovať, že nemám čo piť. Tak som pridal a na rovinatom a mierne do kopca úseku smerom k pobrežiu sme dali dosť pekné tempo. Toto nevydržal Jaro a cestou sa odpojil a zbehol si dačo kúpiť. My sme to vôbec neregistrovali, len keď už sme mali zbehnúť v prímorskej aglomerácii k moru, nikde nebol. Čakali sme ho snáď 10 minút a cítil som, ako ma slnko páli. Teplota bola pekne nad 30 a chytil som smäďáka. Jaro prifičal a vydal sa s Mariánom dopredu a ja som za nimi mal pocit, že vdychujem piesok.

Posledných 5km bolo strašných a len som spomaľoval. Keď sme prišli na hotel, hneď padlo nejaké to pivo a do normálu ma dostalo poriadne vykúpanie v mori. Samozrejme proces doplnenia tekutín pokračoval aj po krásnom západe slnka, ale aj tak som sa nestihol doplniť tekutinami dostatočne, čo som zistil na ďalší deň.

{iframe width="500" height="500" }https://connect.garmin.com/activity/embed/895089630{/iframe}

12.9. Južný okruh

Včerajších cez 110km ani vysoko nad 2000 nastúpanými metrami nezanechalo také stopy ako dehydratácia. Tak som ráno pokúšal dohnať manko. Na dnes bola naplánované etapa, ktorá konečne nemala najvyšší bod nad 1000m, ba dokonca len niečo cez 600, ale so svojimi 90km, sľubovaným teplejším dňom a nevypočítateľným korzickým terénom, mohla skrývať v sebe záludnosti. Pri raňajkách som mal o tom aj malú prednášku, keď obaja moji súputníci sa tešili na oddychovejšiu jazdu.

Spočiatku sme vyrazili po pobreží na juh aj okolo krásnej bielo piesčitej pláže, ale akonáhle sa cesta zvrtla do vnútrozenia, naplnili sa moje obavy. Bez akéhokoľvek varovania sa nám do cesty postavil niekoľko kilometrový kopec s viac ako12% a len s asi dvoma krátkymi rovnejšími časťami. Výhľady krásne, ale nohy strašne boleli.

Cesta vnútrozemím viedla sériou kratších strmých stúpaní a klesaní a tak nečudo, že sme sa asi na 35. km zastavili na Pietru.

Prestávka padla vhod, ale časom sa oteplilo nad 30 stupňov. Kratší zjazd nás zosunul na úroveň mora a otočením na sever sme sa začali vracať. Šli sme údolím s vinohradmi a vetrom v chrbte. Takmer nebadané stúpanie, ale už som cítil stav, ako mnoho krát v tomto lete. Telo sa mi začalo prehrievať a prestávalo to byť pohodlné, v ústach nepríjemné pichľavé sucho.  Po 10km sme zabočili doľava a nasledovalo asi 8km stúpanie s približne 6%. Síce akože v lese, ale na asfalte nebolo ani kúsok tieňa a vietor fúkal do chrbta. Dakde hore som videl v diaľke budovy, tak tam určite dáme pivnú pauzu. Nasadil som svižnejšie tempo, aby som tam bol čo najskôr. Ale po asi 2 km to už bolo peklo. Počítač na ktorý som si tienil, mi ukazoval 37stupňov a prestával som sa potiť. Siahal som už aj na rezervu horúcej vody vo fľaši, ale nohy to už nebavilo. Do dediny Pila Canale sme prišli poriadne unavení. A smädní ako kone. Lenže ako sme hľadali, tak sme krčmu nenašli, tak ideme ďalej, o asi 2 km bola menšia dedinka a tam reštika, ale zavretá! To už bolo zle. Krátky zjazd ma neochladil a nasledovalo asi 5km stúpanie na dnešný najvyšší bod. Trpel som strašne, tie dva dúšky vody som už minul a v hlave mi hučalo. Pri prvom tieni som musel zastaviť a dať dolu prilbu. Keď som sa ako tak spamätal, šiel som ďalej. Marián mi utiekol, Jaro niekde bol za mnou. Po pol kilometri opäť, povinná tieňová prestávka. Toto som musel spraviť ešte 3x, kým som sa dostal hore. Príčina, prečo Jaro meškal bola tá, že našiel dakde tečúcu vodu, ale aj on bol utavený. Tak sme šli ďalej. Nanešťastie sa zjazd dolu nekonal, len také miernučké klesanie, ale o kilometer – zo steny vytekala voda a vedľa malá krčmička, ktorú sa chystal majiteľ zatvoriť.

 Keď nás zbadal takýchto, ešte nám predal pivo a kolu a my sme rozpálené hlavy chladili v tečúcej vode. Pauza trvala asi hodinu kým som začal normálnejšie vnímať svet. Dedinka sa volala Bisinao a podľa navigácie nás malo čakať dlhé klesanie až k moru a potom asi 7km po pobreží. To už prežijem. Tak taký uvarený ako vajce namäkko nasadám a teším sa do mora. Ani sa nezastavujem na výhľade z kopca na more a idem ďalej. Len ako sa tak preberám zisťujem, že tento zjazdík je akýsi fajnový, samá zákrutečka, ani ostrá ani strmá, len si tak prehadzujem ťažisko ako zjazdári na obráku. A dobrá kvalita asfaltu. Ani neviem kedy mi na tvár zavítal úsmev, a za ním veľký úsmev a za ním nadšený pokrik. Tento zjazd z kopca Bocca di Belle Valle mal cez 10km a bol to ten najkrajší zjazd na Korzike, čo som kedy bol. Nie výhľadmi, ale plynulosťou a parádnymi zákrutami, kde nebolo treba veľa brzdiť len krásne klopiť. Po zjazde som si ešte poriadne zakričal a s nadšením som počkal kamošov, lebo som im v tom ošiali utiekol. Neskutočný zjazd, neskutočná zmena pocitov! Tú sedmičku kilometrov pri mori, čo som včera vytrpel, som teraz prefičal ako nič. A šup sa do mora. Vychladil som sa ako pivo na siedmom schode a mohli sme sa tomu pivo aj večer povenovať. Alebo sme degustovali miestne víno? Áno, takto bolo. Napriek krásnemu záveru som však cítil, že som asi dostal úpal a aj poriadnu únavu, tak som sa na ďalší cyklo deň veľmi netešil.

{iframe width="500" height="500" }https://connect.garmin.com/activity/embed/896210869{/iframe}

13.9. Presun do Porta a motorovým člnom na Scandolu

Nakoniec ani ďalší cyklo deň nebol. Mali sme v pláne ešte naposledy navštíviť GR 20, ale prišla ranná búrka s lejakom a bolo neskutočne, ale neskutočne dusno. Tak sme sa rozhodli, že sa presunieme do Porta a prehodíme voľný deň. Kým sme všetko naložili do auta, som prepotil dve tričká a ani cesta nechcela schnúť. Síce bolo len asi 25 stupňov, ale v horách pred nami ešte pršalo a tu svietilo slnko. Tak sme šli ešte nakúpiť a pokračovali sme autom. Cesta len pomaly schla, ale obloha pri mori bola už belasá a teplota skoro 30. Až po Cargese, kde sme začali oblačnosť doháňať.

Na povinnej zastávke pri skalách Calanche sme ich už mali nad hlavou. Do Porta sme prišli dosť skoro, tak sme sa začali pozerať, či sa nenájde nejaký atraktívny výlet do Scandoly. Na naše šťastie sme narazili na výlet vojenským gumeným rýchločlnom, tak sme neváhali a kúpili lístky. Potom sme sa ubytovali a v pohode prišli do prístavu. Keď sme zbadali ten čln, tak veru, neviem či to bol dobrý nápad.

Napriek tomu sme nasadli a výlet mohol začať. Vlani sme sem šli väčšou loďou, ale s menšou je to parádnejšie a nadšene sme fotili.

Nasledovala hodinová pauza v osade Girolata, kde nie je iná prístupová cesta okrem mora a kde žije asi 20 ľudí a je tu asi 5 krčiem....

Pietra nám chutila a tak sme smutno nasadali na cestu späť.

Ale tá bola parádna, náš kapitán si nás vychutnal a na jednom úseku ukázal, ako si to takýto čln šinie 70tkou, priložil zopár slalomových zákrut a v túto chvíľu som už vedel, že lepší výlet sme si nemohli priať. Večer v Porte pri zapadajúcom slnku a speve miestneho speváka – presne ako pred rokom, sme spriadali plány na ďalší deň.

14.9. Calanche, Arone

Vlastne všetko bolo jasné. Prišla posledná tretina dovolenky, ktorá mala byť spomienkou na minulý rok a najkrajšie prímorské etapy. Tak samozrejme nesmela chýbať jazda cez skaly Calanche a nádherný zjazd na pláž Arone.

Tentokrát tu nebolo more ako zrkadlo, ale metrové vlny a veľmi príjemne teplé more.

Síce nás to párkrát sotilo na piesčité dno, ale z chuti sme sa okúpali, dali pivko v krásnej reštike pri pláže a spravili fotky na závidenie pri ceste späť. Bolo viac zatiahnuté ako vlani s nižšou oblačnosťou, ale aj tak sme tento deň prežili rovnako nadšení ako vlani.

Viac sa ani netreba rozpisovať, prečítajte si reportky z vlaňajška.

{iframe width="500" height="500" }https://connect.garmin.com/activity/embed/898517094{/iframe}

15.9 Porto Calvi

Vlani som opačným smerom s Milanom zažil krásnu pobrežnú jazdu a tak dnes som sa obetoval a previezol auto do Calvi.

Vybavil ubytko a vydal sa naproti Mariánovi a Jarovi, ktorí si to tento rok mohli vychutnať.

Skoro na polceste som sa zastavil na pivo a oni spravili to isté, akurát že sme od seba boli asi 2 km

Tak som ich počkal, kým prídu a cestou naspäť sme doplnili kopec fotiek do fotoalbumu z Korziky.

Táto časť pobrežia je skrátka úchvatná.

Večer sme nemohli ukončiť inak, ako výletom do starého mesta v Calvi.

{iframe width="500" height="500" }https://connect.garmin.com/activity/embed/902813182{/iframe}

16.9. Montemaggiore, okruh nad Calvi

Posledný deň jazdenia a opäť nostalgia. Ako rýchlo to opäť utieklo. Posledný výjazd bol mierne modifikovaná obdoba vlaňajšieho okruhu (tretí deň). A tá modifikácia bola teda riadna konina. Stúpanie na Montemagiore bol krásne, ale v dvoch miestach 14%, čo sme skutočne v posledný deň nečakali.

Opäť sme vystúpali na Bocca de Salvi, kde mi prišlo ľúto, že sa pobyt končí.

Opäť sme šli chvíľami rozbitú vrstevnicovú cestu do Belgodere, kde sme v tej istej kaviarni dali posledné cyklopivo.

A opäť sme dali zjazd k moru a popri ňom povinné kopčeky. A tu sa stal náš prvý a jediný defekt – Marian ho chytil asi 15km pred Calvi. Takže preukázateľne nechal svoju dušu na Korzike.

Po príchode do Calvi sme sa šli ešte okúpať na neďalekú pláž a opäť bolo parádne. Kľudné teplučké more s nádherným výhľadom na Citadelu a k tomu veľmi plytké. Snáď až po sto metroch som konečne vliezol celý do mora.

Večera v meste sa niesla v znamení spomínania na bicyklovanie po Korzike.

{iframe width="500" height="500" }https://connect.garmin.com/activity/embed/902813300{/iframe}

17.9. Presun autom do Bastie

Posledný deň na ostrove sme si chceli vychutnať, tak sme si spravili výlet autom s viacerými zastávkami ako púšť Desert des Agriat, Saint Florent prístav, Col de Teghime s výhľadom a východné aj západné pobrežie a nakoniec posedenie na promenáde v Bastii.

Aby sme sa nenudili, zorganizovali na námestí preteky na koliečkových lyžiach a zostalo nám už len sa nalodiť.

V nostalgickom duchu pri stmievajúcej sa oblohe a Pietre, sme sa rozlúčili s Korzikou.

Skoré ráno v Savone sme už poznali, ale tento rok sme už nikde neodbočovali aby sme boli načas na vinobraní doma.

Čo dodať na záver.

Opäť sme prežili fantastickú dovolenku a odnášali sme si odtiaľ veľa dobrého jedla piva, vína, fotiek a najmä zážitkov. To, že sme po oba roky nezostali len na jednom mieste nám umožnilo spoznať celý ostrov a vychutnať mnohé tváre tohto ostrova. Viva la Corse!

reportka z Korziky 2014 -1

reportka z Korziky 2014 -2

reportka z Korziky 2014 -3