Počas jazdenia maratónu som rozmýšľal nad týmito vecami.

1. Spomenul som si na dnes už takmer kultovú reportku neznámeho bikera o tom, \"Jak jsem jel Krále Šumavy\". Nie však zo svojho pohľadu. Zdalo sa mi, že to čítalo priveľa tých, ktorí si mysleli, že tento spôsob prípravy a samotnej jazdy na maratóne je normálny a správny. :-)

2. Teraz som sa na vlastnej koži presvedčil, ako som sám musel neskutočne znervózňovať bikerov na maratónoch pri svojich cyklistických začiatkoch, keď som jazdieval na horáku v teniskách. Prakticky 3 sezóny! Teraz som to konečne pochopil.

3. Prečo mi to Aleš urobil, že poslal na mňa druhú vlnu bikerov z krátkej trasy práve v čase, keď som sa nachádzal na prípojke krátkej trasy k dlhej.

Otázky su zodpovedané, odpovede (viac než jednou celou vetou) sú nižšie. :-)

Minulý ročník tejto cykloturistickej akcie vo mne vyvolal celkom pozitívne pocity a presvedčenie, že pokiaľ budú okolnosti priaznivé, zúčastním sa jej aj v tomto roku. Dlhá a nepríjemná zima však zanechala po sebe hmatateľné stopy v podobe rozbitých krajníc, množstva porozhadzovných dier po bratislavských uliciach, ale aj na mnohých cestách medzi obcami nášho regiónu, kade bežne väčšina z nás jazdieva.

So spoluhráčmi v HK Tornádo, sme sa koncom roka 2005 dohodli, že zorganizujeme firemný hokejový turnaj Telecom Cup. Problém bol len nájsť vhodný termín a zladiť ho s pracovnými povinnosťami väčšiny kolegov. Na prelome rokov 2005-2006 to nebolo vôbec možné zorganizovať. Nebol ani voľný ľad a ani pracovné povinnosti väčšiny kolegov niečo také neumožňovali. Až sme sa nakoniec dohodli na záver hokejovej sezóny, keď sa na všetkých štadiónoch uvoľnil dostatočný časový blok na zorganizovanie turnaja 4 firemných družstiev. Nazvali sme ho Telecom Cup 2006 a zúčastnili sa ho výlučne zamestnanci štyroch telekomunikačných firiem, teda T-Com, T-Mobile, Orange a Siemens. Výnimka platila iba na brankárskom poste.

Na konci augusta vo mne a Robovi Juhásovi skrsla myšlienka usporiadať cyklistický pretek. Tento nápad sa zrodil po našej neradostnej úvahe o tom, ako sa nám táto sezóna nečakane zvrtla. Mňa postihli závažné zdravotné problémy, ktoré prakticky ukončili moju tohtoročnú sezónu. Bobo po zlomenine ruky už takisto rezignoval na nejaké veľké cyklistické snaženie. Tak sme si povedali, že keď už toho nenapretekáme veľa my, tak to skúsime aspoň umožniť druhým.

Malokarpatská Biela stopa mala po menšej odmlke ďaľší ročník. Tohtoročne mimoriadne priaznivé snehové podmienky nám umožnili zorganizovať túto akciu aj v nečakane neskorý termím. A veru keď som prišiel na Pezinskú Babu, tam ešte stále kraľovala skutočná zima. Škoda len že počasie nevydržalo ešte o deň dlhšie. Donedávno slnečné počasie vystriedal v nižine slabý dážď, hore bola hmla a fukal vietor. Ale na druhú stranu prognózy boli ešte horšie tak nakoniec to bolo veľmi uchádzajúce počasie.

Z firemnej akcie, ktorá sa konala tento rok v Banskej Bystrici, som sa vydal na biku domov. O vývoj počasia som nemal strach ale tých 9 stupňov ráno o pol deviatej v BB moc veselých nebolo. Bol som dobre oblečený ale nemám veľmi rád takú zimu. Hádam bude nižšie za Zvolenom teplejšie. Aspoň to išlo na Zvolen celkom dobre.

Vo Zvolene som bol na biku prvý krát v živote a tak mi spočiatku vôbec nebolo jasné, kade treba ísť. Nakoniec som takmer bez váhania trafil tam, kam treba, smerom na Krupinu. V doline bolo asi o stupeň-dva chladnejšie ale vďaka stúpaniu to nebolo veľmi cítiť. Miestami bol položený nový asfaltový koberec. Cesta dobre odsýpala aj napriek stúpaniu. V kratučkom zjazdíku som našiel v poradí už piaty nôž. Zastavil som teda a naložil ho. Tatko bude rád a iste pre neho nájde vhodné uplatnenie.

Pred chvíľkou som sa prišiel z Banskej Bystrice. Unavený ale zvedavý, aký bude čas tentoraz. JoKo si zo mňa vystrelil, keď mi zavolal a pritom stál pár metrov odo mňa. V ruke pivo, čím mi dával jasne najavo, že dnes už má denný objem kilometrov za sebou a denný prídel piva pred sebou. :-)

RCP Specialized maratón 24. 9. 2005
alebo
"Ako som sa tri krát vytrieskal na vlastnom maratóne"

Znovu je chladná sobota ráno 6:15 a rýchlo sa rozbieham smerom na Svätý Jur skontrolovať svoju časť úseku, ktorú som včera označoval pre náš RCP maratón. Za Neštichom mi volá na mobil Tomáš a vyzvedá, odkiaľ a čo hodlám skontrolovať. Nejako sme sa teda dohodli. Odbočka na Tri bresty bola zničená (asi motorkármi, ktorí sa v noci preháňajú po lese) a tak som ju znovu opravil.

 Inak v tejto časti nič poškodené. Až za Jelením vrchom ma nepríjemne prekvapila totálne vyčistená križovatka. Okrem toho, že je v rýchlom zjazde dole, je navyše aj v zákrute. Špeciálne som túto križovatku ešte aj označil asi 50 metrov nižšie nesprávnym smerom tabuľkou X. Aj tá zmizla. Nemal som ceduľe so sebou, tak som tam rozvešal skoro všetky rezervné fáborky, nech sa pretekári orientujú aspoň takto. Zvyšok už bol v poriadku a uháňal som domov sa rýchlo prezliecť, aby som stihol štart.

Keďže tento maratón prebieha na domácej pôde a poznám organizátorov ako aj dôverne poznám trasu tak som sa ponúkol na výpomoc so značením a organizáciou. Veď nezaškodí vidieť veci aj z opačnej strany a človek sa potom inak pozerá na niektoré fakty keď si prežije takú skúsenosť. V značení mi pomáhal aj Ivan Červenka.

Tak predovšetkým sa musela utriasť trasa. Reakcie z minulého ročníka boli pozitívne na zmeny trasy a aj keď málo ľudí bolo na dlhej, títo vyslovovali spokojnosť že taká je. Rozporuplne vyznieval len úsek od Šenkárky do Limbachu (to pre znalých) ktorý sa vlastne šiel len dolekopcom a spolovice asfaltom, čo pre skúsených bikerov bolo monotónne. Takže sa hľadali alternatívy, ktoré by trasu troška natiahli a hlavne zatraktívnili. Na začiatku boli „mechanické“ riešenia teda nájdenie odbočky aby sme sa vyhli asfaltky, ale nakoniec sme si postavili vyšší cieľ a hľadali atraktívnejšie riešenie trasy či už technickými úsekmi alebo aspoň výhľadmi. Po nejakých nabehaných kilometroch sa vyrysovala súčasná trasa, ktorá dúfam že sa páčila väčšine štartujúcim najmä na dlhej trase. 

Klasicky jeden zo záverečných bonbónikov na záver sezóny je táto časovka. Jej obľúbenosť stále rastie, bohužiaľ kvalita asfaltu sa rovnako rýchle zhoršuje. Takže som zvedavý koľko ešte ročníkov povrch znesie. No a keďže mám momentálne dosť nepríjemný problém s krížami a asfalt je na zopár miestach už len históriou, zobral som horský bike a skúsil cestnú časovku na ňom. Obdobne uvažoval aj Ivan Červenka ktorý na tom svojom MTB nemá nášľapy takže si nasadil košíky. Aj pri stretnutí s partiou v Pezinku si vychutnal ako sa v nich padá. Po tomto extempore sme sa presunuli do Jura na štart. Klasicky aj tento rok padol rekord účasti. Jediný otáznik bolo počasie a nakoniec dopadlo v tolerancii. Dole vcelku príjemne občas Slniečko, na hrebeni mrholenie.