O tomto maratóne som už počul od Rasťa toľko historiek a príhod, že bola otázka času, kedy podľahnem. Všetko navyše doložené zaujímavými reportkami, ktoré mal na svojej stránke. Azda najviac omieľaná na rôznych akciách bola historka o tom, ako v jednom zjazde Rasťo skoro (alebo naozaj?) objal kravu. Všetci sa chichúňali a jemu by sa krvi nedorezali.

Tento rok to konečne vyšlo. Síce som skoro vykrvácal na štartovnom, ktoré sa muselo zaplatiť pred vianocami. A to je čas, ako všetci dobre vieme, keď má každý hlboko do kapsy. :-). A to ešte ani nebolo isté, či sa nám podarí sa prihlásiť. Ale nakoniec všetko dobre dopadlo.
S Mariánom sme sa dohodli, že pôjdeme autom spolu a zoberieme so sebou aj Miša. Nech sú náklady na dopravu podľa možnosti efektívne rozložené. Išli sme spolu s početnou výpravou ostatných cyklistov, prevažne z okolia PK. Takže sme neboli sami.

Počasie nebolo spočiatku prívetivé. V piatok skoro celý deň lialo a kosa kosovatá okolo 10 stupňov Celzia. V sobotu sa začalo počasie zlepšovať. Spravili sme si dokonca vysokohorskú turistiku v blízkom okolí. Hoci neviem, či to bol dobrý nápad tesne pred maratónom.

Na Rasťových internetových stránkach som pri mojich cyklistických začiatkoch pred pár rokmi prevetral takmer všetky publikované šťavnaté reportky doplnené dokumentačnými momentkami zachytenými skleneným okom fotoaparátu autora. Spočiatku som netušil, prečo sú práve zážitky z tohto podujatia uvedené v prvom poradí. Teraz už áno.

Prakticky od Karpatského maratónu v roku 2004, ktorý familiárne nazývame Rasťov Karpaťák, sa medzi chalanmi okolo pezinskej partie hobbíkov spočiatku potichšie, ale postupne hlasnejšie rozprávalo o účasti na cestnom horskom maratóne v Taliansku, ktorého trasu tvoria sčasti aj úseky kráľovských etáp Giro d´Italia. Teda minimálne kráľovských kopcov a stúpaní. Na poslednú chvíľu som sa nechal presvedčiť, že aj moja účasť je možná a tak pod tlakom mnohých argumentov a vlastnej vidiny podniknúť niečo nové, možno životného charakteru, som súhlasil a zaslal potrebné identifikačné údaje. Elektronická prihlasovacia tortúra, ktorú za nás všetkých ochotne podstúpil Rasťo, nakoniec dopadla v náš prospech a tak nám mohol po niekoľkých dňoch čakania víťazne oznámiť:

Ideme na Dolomity!

Podľa mňa vrcholná akcia pre cestné bicykle hádam aj v celej Európe. Počtom štartujúcich nad 8500, jedinečným prostredím srdca Dolomitov, tým, že sa tu pravidelne konajú kráľovské etapy Gira. To pre mňa znamená vždy záruku jedinečných zážitkov. Po niekoľkoročnej odmlke som sa tam tento rok vrátil. A nie sám, ale som dotiahol partiu vyše 20 ľudí. Čerešničkou na torte mal byť samotný maratón, kde sa aj väčšina prihlásila. Otáznikom, ako to s horami býva, bolo len počasie.

Plán bol jednoduchý - štvrtok príchod, piatok cyklistika, sobota turistika, nedeľa maratón, pondelok oddych, utorok odchod domov s možnou cyklistikou. A čo realita? 

Ani neviem prečo, celkom som sa na tento maratón tešil. Nohy a telo síce hovorili niečo iné, ale to už tak medzi nami dievčatami býva. Dozvedel som sa, však, že nebude núdza o technické jazdenie. Aj pohľad do mapy svedčil o tom, že sa bude jazdiť väčšinou v lese, takže to vyskúšame..
S Braňom som sa dohodol na doprave a v sobotu ráno sme išli do Partizánskeho. Braňo ma prekvapil, že ide iba krátku, resp, 49 km trať. Na druhej strane má tento rok dosť málo najazdené, takže sa mu nečudujem.

V centre diania ma druhýkrát prekvapilo málo štartujúcich. Prišiel som sa zaregistrovať medzi poslednými a dostal som, ako obvykle, číslo končiace nulou. Pred ňou ešte dvojka. Takže na dlhú trať, sakumprásk, bolo na štarte nejakých 24 borcov. Nebol to veselý pohľad na štartovaciu lajnu ale asi sa zľakli toho prevýšenia, ktoré bolo v propozíciach. Hoci netuším, či sa toho zľakol aj víťaz na polovičnej trati. :-)

Už dlhší čas sme s Jurom rozmýšľali, že by sme mohli ísť niekam na cesťákoch cez niektorý víkend, najazdiť kilometre a spoznať nové cesty. Neskôr k tomu ešte pribudla úloha vybaviť zopár vecí v Žarnovici, a tak sme vedeli, že pôjdeme niekam do tohto okolia, treba už len vybaviť ubytovanie a nájsť vhodný termín. S tým ubytovaním ani problém nebol, oveľa horšie to bolo s voľným časom. Každý víkend do toho niečo padlo a často nebolo vhodné počasie, mal som maturity a prijímačky na VŠ a až potom sme sa rozhodli, že konečne pôjdeme. Na poslednú chvíľu som však zistil, že ani s ubytkom to nebude také ľahké a treba si priniesť so sebou spacák. Nechcelo sa mi vláčiť na chrbte batoh, a tak som na poslednú chvíľu zháňal držiak na batožinu a naňho rôzne upevnenie, keďže cesťák na to nie je stavaný. Naňho som hodil cestovné tašky a do nich už nebol problém napchať 2 spacáky, môj a Jurov.

Rozhovor so Slavom Strečanským, Author Fatransko-Strážovský bikemaratón 2005

Author Strážovský bikemaratón má za sebou dva mokré a jeden horúci ročník. Zhodou okolností som sa zúčastnil práve toho horúceho. Nadával som vtedy ako pohan ale potom, čo som sa dozvedel, aké ostatné dva ročníky mokré, to beriem oveľa pokojnejšie.
Ale ale, toto bude už 7. ročník. Prvý bol v roku 1998 ako súčasť Fatransko - Strážovského cyklomaratónu, keď 4 okruhy merali spolu 68 km. Prvýkrát sa MTB maratón samostatne robil v roku 2002 v Mošovciach

Fatransko-Strážovský MTB maratón v Súlove 4. 6. 2005

Pýtam sa v Súľove na parkovisku Ivana O., či je tu aj Luboš. Vraví že nie.
"To je dobre" súkromne sa rúham dažďovému bohu. Ivan poznamená, že Lubo akosi zanevrel na maratóny.
Minulý rok to bral rad-radom a asi sa toho prežral, takže mu tohtoročná diéta možno pomôže.
S parťákom Braňom som sa dohodol, že si nechám veci v aute Ivana Š. aby som nezmrzol, kým príde. Očakával dojazd okolo 8 hodín. Ja som si po Pande trúfal dôjsť do 6 hodín a kľúče od jeho auta som zobrať z poverčivosti nechcel. Tak sme sa prezliekali, vtipkovali a zaháňali predštartové stresy. Ostatný krát, keď som štartoval, sa mi na lebke počas maratónu vypálili tri pásy od slnka cez prilbu. Nehodlal som nechať nič náhode a pre istotu som si natrel hlavu hneď dvoma vrstvami Daylongu 25. Nech potom nevyzerám, akoby som sa zrazil s radiátorom.

Rok sa s rokom zišiel a opäť prišla prvá septembrová sobota. V Bánovciach nad Bebravou a okolí je okrem vykopávania a zbierania úrody zemiakov pre športovejšie naladenú verejnosť známa ako deň, kedy sa koná Bánovecká parenica – nesúťažné cykloturistické podujatie.

Po pozitívnych zážitkoch z mojej prvej účasti na tomto zahraničnom cyklomaratóne v roku 2004, kam ma spolu s Robom nalomil a dotiahol JoKo, som bol odhodlaný aj v tomto roku prispieť svojou účasťou, niekoľkými eurošmi pre organizátorov a hlavne zajazdiť si v rámci prípravy na Dolomity na kvalitných rakúskych cestách. 

Vo štvrtok skoro ráno vyrážame v oklieštenej minuloročnej zostave, teda chýbal nám JoKo, ktorý mal nejaké neodkladné pracovné povinnosti a teda nemohol sa uvoľniť, z Bratislavy smerom na Berg. U nás začína bežný ruch pracovného dňa, ale po prekročení hranice cítiť sviatočný kľud. Rakúšania majú cirkevný sviatok a tak v celej krajine je voľno. Tomu odpovedá aj množstvo áut na ceste. Stretávame však hlavne autá so slovenskými značkami, niektoré z nich dokonca tiež s bicyklami na streche alebo v kufri.
Aj oni idú na Schwechater, hovoríme si s Robom a pritom sledujeme z okna smer a silu vetra na vysokej tráve a stromoch okolo krajnice. Slnko už dávno vyskočilo z postele a aj podľa rastúcej vonkajšej teploty na displayi palubnej dosky auta odhadujeme, že dnes bude teplo. Spomíname na minulý ročník, kedy sme ako novici absolvovali v sprievode skúseného kozáka JoKoa celú procedúru dňa od prihlásenia sa, cez maratón až po tombolu a odchod. Dnes nám evidentne chýba jeho tútorská príprava, ale snáď to nejako prežijeme. Veď nás už naposledy vyškolil!

Schwechater som už bral ako hotovú vec, takže sme sa s Mariánom dohodli a vyrazili do Rakúska na tento cyklistický maratón. Štartovné ostalo ako minulý rok pre cudzincov lacnejšie o 5 euro, akurát to bolo teraz bez čipovej technológie. Aj v štartovnom namiesto dresu alebo iného velomateriálu, len nejaký blbý uterák. Už šetria aj rakúšania? Čo sa deje? :-)

Na štart som sa postavil trošku s predstihom, lebo som si chcel vyskúšať jazdenie v prvých líniách, hehehe. Aj tak mi to bolo prd platné a spolu s Jožom sme krútili hlavami nad rakúšanmi, ktorí prellezali zábrany, aby sa dostali čo najbližšie k štartovej lajne. Hlavne tie dve rakúšanky, čo sa takto dostali pred nás. Hneď sme si aj pomysleli, "Načo? Aj tak skončíte za nami" a hneď sa nám lepšie čakalo.

Krátko po štarte som si pomyslel, že som sa nemusel vôbec trepať dopredu. Tak sa to na čele miešalo, že som bol raz na konci balíka a raz vpredu. Dopredu-dozadu, Ale snažil som sa byť skôr vpredu ako vzadu. Na tacháči 50 km/h (prípadne viac) a smrť v očiach. Počuť strašnú ranu. Asi niekto dostal defekt, lebo je to aj cítiť. A skutočne, po sto metroch ktosi spomaľuje. Plášť predného kolesa má zmotaný ako hadiu kožu.